Vraj preto by sme mali používať svoj vlastný rozum, nemali sa nechať ohlupovať „populistami“ a mali voliť práve ich, nie tých nehodných odkundesov z náprotivného tábora (pačmagovosť náprotivného tábora je pritom relatívna, podľa toho, kto práve vládne). Ale čo to vlastne znamená byť „občanom“ na Slovensku na začiatku 21. storočia? Občanom tohto štátu sa človek prakticky stáva v momente, keď začína platiť dane. Človek sa zapája do pracovného procesu, aby si zaobstarával prostriedky na poživeň. Ale štát, ktorý tu v úzadí ustavične bdie a číha na každého novovylúpnutého „občana“ sťa prefíkaná líška či zákerná nevyliečiteľná choroba (pretože vie, že hodnoty, vyjadriteľné peňažne, sa rodia iba prostredníctvom práce), v okamihu, keď sa z človeka stáva zárobkove činný jedinec, schmatne nášho pracujúceho činorodého človiečika pod hrčovitý gágor a – bohu dušu a mne dukáty – prisvojí (ukradne) si od robotujúceho radového ťuťmáčika svoj zákonmi a predpismi vymeraný podiel.
Trestajúca ruka štátu Štát si pritom uvedomuje, že svoju zlatonosnú sliepočku musí ošklbať len mierne, či v rámci jej vlastných obmedzení, aby mala silu a oduševnenie do ďalšej tvorivej práce, že ju nesmie obrať o všetko, nesmie ju oholiť nebodaj dohola, musí to robiť rozvážne, ale so železnou pravidelnosťou. Veď z čoho, kriste pane, by ten chudáčik štátik žil? Na kom by sa mohol priživovať, ak nie na poctivých pracujúcich?
Formy ošklbávania pracujúcich sú pritom veľmi rôznorodé a potmehúdske. V prvom rade sú to rôzne priame a nepriame dane (daň z príjmu, daň z pridanej hodnoty, daň zo zisku, daň z nehnuteľnosti, daň spotrebná, daň cestná, atď., atď.). Ďalej sú to poplatky od výmyslu sveta (od cestných známok až po zápis do obchodného registra), no a v neposlednom rade sú to rôzne druhy pokút a trestov za každú nesplnenú, či premeškanú malichernosť, pričom pred výstražným zrakom štátu nezaváži ani fakt, že ste sa pomýlili, čiže váš úmysel nebol zlý. Trestajúca ruka štátu vás aj tak švacne po účte a vy musíte platiť ako zmýtorený.
Všetky peniaze, ktoré týmito rôznymi formami štát vyzbiera, potom následne „rozdeľuje“. Ak na pokrytie jeho výdavkov nestačia, čo urobí? Pritiahne liace (veď predsa riadi) a zákonne vymáha viac prostriedkov pre svoj nerušený príživnícky život. Ak to nestačí, znova priškrtí. A dokedy to takto robí? Nuž dovtedy, pokiaľ si len tak mimovoľne, mimochodom, nebadane, utajene a v tichosti jeho predstavitelia (poslanci, vláda, pracovníci ministerstiev, rôznych ustanovizní, atď. a všetci ich rodinní príslušníci a známi) nenahonobia dostatok majetku napríklad z privatizácie bánk, z predaja strategických podnikov do zahraničia a z podobných lukratívnych scénických kúskov (čiže zhruba jedno volebné obdobie). Len tak na okraj: podľa mňa výborný spôsob honobenia je napríklad taký, že si činovník zaplatí na burze svojho burzového makléra, ktorému podľa získaných informácií (je predsa pri zdroji) občas zavolá, koho čoho má nakúpiť a koľko čoho predať.
Kto to všetko zaplatí Keď som už spomenul privatizáciu bánk, viete, kto zaplatí zhruba 100 miliárd korún na ich oživenie, aby ich potom mohli predať cudzincom, ktorým to zrejme sľúbili (veď tí im požičali prachy, aby všetkými prostriedkami mohli vyhrať posledné voľby, nuž a požičané sa musí vrátiť, ba veru aj s úrokmi)? Nuž veď hej, zasa to zaplatíme my hrdí „občania“, či ťuťmáci a mamľasi a trúhlici a buratinovia. Ale prečo poskytneme „našej“ vláde takú plnú nošu strieborniakov? Lebo veď to takto robia hrdí a uvedomelí „občania“, členovia občianskej spoločnosti. Či nie?
No nemyslite si, že to iba táto vláda, ale ba, to aj predchádzajúca, bodaj ich porantalo. Privatizovali (svojim domácim) a dávali zlé úvery (svojim domácim), čiže tunelovali ostošesť. Ale ako možno tunelárov potrestať? Však sa to nedá poriadne ani dokázať. A potom, v mnohých prípadoch, aj terajší sú v tom namočení. Ale ani to sa nedá dokázať. Takže groše „sa“ z bánk vycmúľali, preto ich teraz treba oživiť a potom predať. Veď predsa na tejto transakcii (špekulantkovia) získajú na províziách. Niekoľko desiatok miliónikov pre pár desiatok poslancov sa vždy šikne. No nie? Ba veru hej.
Čo by sme od vlády potrebovali Slovom, vláda „svoje vlastné“ obyvateľstvo vypaľuje. Toto výpaľníctvo je pritom ľuďom predostierané, predmedializované ako nevyhnutná podmienka ich budúcej prosperity. Ale mne sa stále a neochvejne zdá, že prosperita sa dosahuje úplne inak, napríklad tak, že sa vypracujú a verejnosti predložia koncepcie a následne harmonogram krokov, pomocou ktorých sa hospodárstvo ozdraví, rozvinie, posilnia sa úspešní, pomôže sa slabším a hlavne a predovšetkým, spraví sa všetko pre posilnenie domácej výroby a odbytu. Ja osobne neviem o nijakej takejto koncepčnej aktivite ani jednej z doterajších vlád.
Lenže situácia je o to horšia, že „hrdí občania“ sú už na mnohých a mnohých miestach vypaľovaní kriminálnymi živlami. Príkladov o tejto ich bohumilej činnosti by zaiste každý z nás z vlastnej skúsenosti vedel vymenovať a opísať niekoľko, ale dokázať by ich nik nevedel, lebo tieto príklady z praxe sú vlastne len počuté a sprostredkované správy (naposledy som sa na trhovisku na Miletičovej ulici v Bratislave dozvedel od dvoch predavačov karfiolu, že prišli sem preto, lebo v ich meste trhovníkov vypaľujú. A vraj to skúsili aj inde, ale aj tam je to rovnaké).
Vyzerá to teda tak, že na jednej strane sú tu výpaľníci podsvetia-kriminálne kádre, na strane druhej zas výpaľníci legálne zvolení v legálnych voľbách-politické kádre (ba politické strany si od obyvateľstva neštítia vyberať peniaze na svoju vlastnú činnosť – práve preto je u nás také množstvo strán a straničiek). Dokonca sa mi vidí, akoby medzi sebou bojovali o trh, respektívne o to, kto z nich vypáli viac.
Ako to napokon celé vypáli, neviem, ale že je to hlbinne protidemokratické a že tu už desať rokov (presne tak, ako predtým) vôbec nejde o „občana“, to viem nabetón.
Autor (1947) je konateľom s.r.o.
