Minulý rok vydalo Nakladatelství Lidové noviny rozsiahlu publikáciu Alternativní kultura (Příběh české společnosti 1945 – 1989). Štrnásť autorov v trinástich kapitolách mapuje históriu rôznorodých kultúrnych aktivít paralelných s oficiálnou kultúrou, voči nej – a jej mocenskej garancii rezistentných alebo opozičných: je charakteristické pre alternatívu, že rovnocennou súčasťou samotnej tvorby sa stávajú snahy o jej uplatnenie – vydávanie a distribúcia kníh i časopisov, usporadúvanie výstav, koncertov či predstavení bytového divadla… Knihu editorsky zaštítil a zasvätenou vstupnou štúdiou vybavil sociológ Josef Alan. Nie náhodou: práve a pravdepobne iba sociologický prístup dokáže zmysluplne pracovať s termínom alternatívna kultúra a nájsť súvislosť medzi tvorcom, jeho postojmi, zámermi a tvorbou, jej výsledkami, ich presadzovaním v konkrétnej historickej situácii a spätnou spoločenskou (a mocenskou) väzbou na celý tento proces. Práve tento proces sociálnej akceptácie a predovšetkým neakceptácie zjednocuje inak dosť rôznorodé kapitoly knihy a vytvára z nich varianty jedného príbehu: príbehu českej spoločnosti. V úvodnej štúdii Alternativní kultura jako sociologické téma aplikuje Josef Alan tento termín na konkrétne dejinno-ideologické súradnice českej spoločnosti po druhej svetovej vojne. Ide o fenomén obsahujúci rôznorodé a často protikladné prvky, o fenomén historicky premenlivý, vždy sa vzťahujúci na aktuálny stav spoločnosti i na podobu, akú práve majú oficiálna a masová kultúra ako ideoví antipódi kultúry alternatívnej. Poznáme ju – alebo jej súčasti – aj pod inými názvami: underground, paralelná, neoficiálna či nezávislá kultúra, disent… Hoci spomenuté termíny vymedzujú problematiku predovšetkým ako vec postoja voči niečomu už danému, Alan vedie spojnicu od alternatívnej kultúry do minulosti a hovorí o jej súvislostiach s medzivojnovou avantgardou a jej krízou, časovo paralelnou a vecne súvisiacou s nástupom a etablovaním sa totalitných režimov v našom priestore od konca 30. rokov. V týchto historických rámcoch potom predstavuje alternatívne spoločenstvo z rôznych aspektov (proces vzniku, vnútorná diferenciácia, vekové zloženie, priestorové umiestnenie, publikum…). Ak by čitateľovi vecnej a korektnej Alanovej štúdie, svojho druhu prolegomeny k ostatným, materiálovo „uzemneným“ textom, predsa len chýbala stručná a všeplatná definícia alternatívnej kultúry, možno ho odkázať na slová Václava Havla: „Nic víc a nic míň než kultura, která z těch či oněch důvodů, nechce nebo nemůže, nebo nesmí zasahovat veřejnost těmi médii, která řídí státní moc, což jsou v totalitním státě všechna nakladatelství, tiskárny, výstavní síně, koncertní a divadelní sály, vědecké ústavy atd. Tato kultura tudíž využívá jen toho, co zbývá: psacích strojů, soukromých ateliérů, bytů, stodol a podobně. Jak patrno, paralelnost je vymezena zcela vnějškově a nic dalšího z ní přímo nevyplývá, tedy ani kvalita, ani estetika, ani nějaká ideologie.“ (citované na s. 475) V tomto zmysle môžeme chápať paralelnú či alternatívnu kultúru ako aktívne vytváraný referenčný priestor, využívaný veľmi rozmanitým spôsobom. Alternatívna kultúra – podoby Dvanásť štúdií, venovaných konkrétnym umeleckým druhom a smerom (fotografia, výtvarné umenie, postsurrealizmus…) českej alternatívy alebo aktivitám vo sfére kultúrnej „produkcie“ (nakladateľská a distribučná činnosť), je dosť rôznorodých rozsahom i autorským prístupom. Nejde však o pestrú neutriedenú zmes textov spätých približne spoločnou témou, ako to poznáme z mnohých zborníkových podujatí: rôznosť prístupov je daná rôznosťou jednotlivých oblastí, ich rozsahom, historickým trvaním a napokon aj tradíciou písania o nich. Preto si myslím, že vedľa zaujatého, punktičkársky podrobného a faktograficky nasýteného literárnohistorického mapovania osudov českého postsurrealizmu od sklonku 30. po koniec 60. rokov (Stanislav Dvorský), ktoré v sebe nezaprie avantgardnú alianciu vlastnej tvorby a paralelného „sebahistorizovania sa“, má svoje miesto aj publicisticky vecný prehľad hudobnej alternatívy 70. a 80. rokov od Josefa Vlčka. Zaujímavé je sledovať rôznorodosť spoločenských platforiem, na ktorých jednotlivé druhy a okruhy alternatívy stáli: od opozičných a kriminalizovaných (literatúra, hudobný underground) až po oficiálne existujúce prehliadky na báze amatérskej záujmovej činnosti ako v prípade alternatívy v českom filme. Alternatívnu kultúru môžeme výstižne charakterizovať prostredníctvom jej spoločenského aspektu: ako postoj jej tvorcov, ako životný štýl, ako spôsob presadzovania výsledkov tvorby do kultúrneho obehu. Osobitne chcem v tejto súvislosti pripomenúť vynikajúcu štúdiu Tomáša Vrbu Nezávislé písemnictví a svobodné myšlení v letech 1970 – 1989. Na praktických príkladoch podrobne a prehľadne dokázal autor priblížiť technický i sociálny mechanizmus vytvárajúci neoficiálnu nakladateľsku scénu normalizačného obdobia. Ešte niekoľko poznámok ku knihe ako celku: kvalitná, s témou korešpondujúca obálka i grafika, bohatá fotografická dokumentácia, obrazová príloha, textová dokumentácia – svojho druhu menšia antológia prinášajúca výber reprezentatívnych textov (predovšetkým dobových manifestov a polemík, ale aj záznam z policajného výsluchu), kompaktný disk s nahrávkami hudby a veršov, o mennom registri ani nehovoriac… Máte pocit, že pri publikácii tohto typu by to tam mohlo byť, a ono to tam je. Slovenské otázky Mohlo by sa zdať, že pre slovenského čitateľa je Alternativní kultura správou odinakiaľ, a to v dvojakom zmysle: Ide o českú kultúru, dnes o kultúru inej krajiny, a ide o jej neoficiálnu časť, nadobúdajúcu v niektorých prejavoch extrémnu, ťažko komunikovateľnú, exkluzívnu podobu (exklúzia ako výlučnosť i ako vylúčenie). Neoficialita tiež vylučovala voluntárne a inštitucionálne, akoby „na povel“ zabezpečené pestovanie „vzájomnosti“. Ide však aj o kultúru, ktorá sa v celom období (okrem rokov 1939 až 1945) svojho trvania pohybovala v rovnakom štátoprávnom a ideologickom rámci ako Slovensko. V tejto súvislosti je užitočné pripomenúť, že pravdepodobne najvýznamnejšiu časť slovenskej alternatívnej kultúry (dĺžkou trvania, prepracovanosťou organizačných štruktúr…) predstavuje katolícky či kresťanský disent, do podzemia zahnaný historickými okolnosťami a vždy pripravený pri zmene pomerov zaujať dočasne stratené pozície. Akú inú – okrem informačnej – hodnotu môže mať potom táto kniha v slovenskom kontexte? Bolo by zjednodušené a voči konkrétnym ľuďom nespravodlivé povedať, že v porovnaní s českou naša kultúra (a spoločnosť) nemá svoj občiansky alternatívny rozmer. Otázkou skôr je, ako sme si ho, akokoľvek skromný a na výkonoch solitérov postavený, dokázali osvojiť, či nebodaj kultivovať. V širšom zmysle je to aj otázka, akú mieru rôznosti dokáže spoločnosť zniesť, tolerovať či akceptovať bez pocitu ohrozenia. Ale aj otázka, koľko si môžeme dovoliť zapamätať a koľko musíme zabudnúť, aby sme dokázali „normálne“ existovať: pamäť ako luxus a zabúdanie ako nevyhnutnosť. Krátke obdobie zlého svedomia a markírovanej solidarity s hŕstkou voči normalizácii rezistentných sa začiatkom 90. rokov rýchlo skončilo poznaním, že nejde o perspektívnych držiteľov moci. (Zmienku o fraške s názvom Rozkladanie nepriateľa zvnútra, hranej početnými kultúrnymi pracovníkmi špičkových inštitúcií bývalého režimu – „disidenti v štruktúrach“ – schovajme radšej do zátvorky.) Rád by som sa mýlil, keď ako sporadický pozorovateľ českej kultúry dneška hovorím, že v porovnaní s ňou je tá slovenská kultúrou zabúdania: nemyslím tu ani tak stav poznania a úroveň jednotlivých výkonov, ale predovšetkým niveau spoločenského vedomia o poznanom, ako sa napríklad prejavuje každodenne v publicistike (nielen kultúrnej) a akú má podobu v najsilnejších (a predovšetkým verejnoprávnych) médiách. Kto len z času na čas sleduje druhý program českej televízie, vie, o čom je reč. Myslím si, že aj tu na svoj spôsob pokračuje alternatívny príbeh českej spoločnosti z rokov 1945 až 1989. (Alternativní kultura. Příběh české společnosti 1945 – 1989. Editor Josef Alan. Nakladatelství Lidové noviny, Praha 2001)
