Premiérovi sa podarilo predstaviť jednorazovú výmenu ministrov ako permanentný proces. Snaží sa tak vyhnúť nebezpečenstvu, že akokoľvek zmenená vláda sa okamžite dostane pod tlak požiadaviek ďalších zmien.
Český variant zmeny vlády má v pozadí podobné konštanty ako tlaky na zmenu vlády na Slovensku. Predovšetkým je tu vláda, ktorá si napriek všetkým nedostatkom vystačí s kritikou zdedeného neporiadku a so samochválou. Napätie vo vnútri slovenskej koalície nahradzuje v Česku nepokoj partnerov opozičnej zmluvy – sociálnych demokratov s ODS. A napokon je tu uponáhľaná opozícia, ktorá nevie vyčkať na koniec volebného cyklu a stupňuje tlak na zmeny vo vláde sprevádzané výzvami na predčasné voľby. Požiadavka predčasných volieb je začiatok rozdielov medzi kuloárovými bojmi v Česku a na Slovensku. Až po možnú povolebnú matematiku tu stále zostáva ako základná téma vášnivý svár vo vnútri pravice. Až jeho prekonanie, ktoré si zatiaľ nemôžeme predstaviť bez zmien na Hrade, a uznanie Václava Klausa za prirodzeného vodcu tejto časti politického spektra, by mohlo vytvoriť alternatívu súčasnému stavu. Požiadavka zmeny sociálnodemokratickej vlády je teda zvyškovým námetom, ktorý začali uplatňovať zmluvne aj nezmluvne opozičné strany a niektoré frakcie vo vnútri ČSSD. K nim sa v rôznych tajuplných náznakoch pridal aj prezident, ktorý nie je vláde ČSSD naklonený od toho dňa, kedy ju menoval. Avšak o hlavnú časť diskusií sa postarali masovokomunikačné prostriedky.
Masmédiá v politike Dnešná vízia rekonštrukcie vlády sa objavila vo chvíli, kedy ODS začala hľadať cestu ako prejsť úskaliami schválenia vládneho rozpočtu na tento rok. V rámci manévrovania, ktoré malo z jednej strany upevniť postavenie ODS medzi pravicovými voličmi a z druhej potom pri nedostatku podpory ostatných pravicových strán umožniť zotrvanie vlády ČSSD, zosilnela kritika výsledkov práce vlády. Jej súčasťou sa stala požiadavka na odvolanie ministrov, ktorú vyslovilo množstvo poslancov a funkcionárov ODS – okrem Václava Klausa. Väčšinou išlo o tlak, ktorý nebol personifikovaný – spravidla to bola všeobecne formulovaná požiadavka zmeny, nie však kritika jednotlivých rezortov. Nakoniec už nikto nevedel, kto sa na zmene dohodol a kedy má prebehnúť.
V tejto atmosfére sa začala mediálna honba na ústavných činiteľov. Komunikačné prostriedky sa predbiehali v sliedení za menami, aby mohli verejnosti predhodiť osobu – otázka neznela prečo, ale kto má odísť. Virtuálna politika má komiksový nádych: potrebuje viac obrázky tvárí než slová. Miloš Zeman sa ale vzoprel. Vo všeobecnosti platí, že premiér má dvojrozmerný vzťah ku komunikačným prostriedkom; v pozadí je osobná skúsenosť, keď mu senzáciechtiví novinári takmer spôsobili rodinnú tragédiu. A tak v podmienkach, kedy nemá možnosť ovplyvniť novinársky výstup, je premiér úsečný, niekedy uponáhľaný, plný krátkych, často agresívnych bonmotov. V osobných diskusiách s novinármi, keď je čas na vysvetľovanie a druhá strana prejavuje záujem o témy a nielen o osobu, je priateľský. Táto jeho mediálna politika je čiastočne úspešná, často veľmi riskantná a kontraproduktívna, a ľudsky pochopiteľná. S touto výzbrojou sa M. Zeman vydal na cestu týkajúcu sa diskusie o rekonštrukcii vlády.
Jednorazová zmena Premiér pochopil, že pod tlakom musí ustúpiť, ale pri defenzíve musí vyzerať ako tvorca, nie vykonávateľ zmien. Čas dostal nový rytmus: bol rozsekaný na časti premiérovými vystúpeniami o kvalitnej vláde, o vládnych úspechoch, o budúcich zmenách na ministerských postoch. Hralo sa na výdrž. Po dlhom otáľaní bol menovaný minister zdravotníctva. Nakoniec si všetci vydýchli: premiér na seminári o MDŽ – kde inde – vyhlásil, že nie je spokojný s akciou čisté ruky, oživovaním bytovej výstavby a verejnou dopravou. Znamenalo to, že už vybral, ktorých baránkov treba vyhnať na púšť. Avšak rozhodnutie dostalo podobu, v ktorej sa vytratil dôvod, prečo má ČSSD vedúce orgány, keď o ústavných činiteľoch rozhoduje jeden človek. Asi preto, že má jednotný názor, zatiaľ čo vedenie strany len rôzne záujmy. Navyše premiér pridal tri poznámky: ďalšie zmeny nebudú, ministri neodchádzajú preto, že pracovali zle, rekonštrukcia bude postupovať počas nasledujúcich mesiacov. Jednorazová zmena dostala nádych zmeny nepretržitej. Minulý týždeň sa tento proces začal výmenou ministra J. Baštu zodpovedajúceho za prácu spravodajských služieb a akciu čisté ruky; na jeho miesto nastúpil najmladší český minister K. Březina, o ktorom nevieme, za čo bude zodpovedať, lebo Baštove povinnosti boli rozdelené pod rezorty a premiéra.
Policajné jablko sváru Nie každému sa páči výsledok a postup premiéra. Samotných ministrov premiér o svojich zámeroch neinformoval. A keď premiér nedokáže ani svojmu ministrovi vnútra chlapsky povedať, či bude ešte v nasledujúcom týždni zamestnaný, dostane ho do nedôstojného postavenia. Pritom bolo všetkým jasné, že ponuka postu ministra vnútra Stanislavovi Grossovi, šéfovi klubu ČSSD v poslaneckej snemovni, je logická – znamená rizikové a dočasné utlmenie jednej frakcie v ČSSD a rozdelenie vnútrostraníckej opozície. Ale každý človek, dokonca aj minister, ktorý si sám seba čo len trochu váži, sa musí proti takémuto zaobchádzaniu ohradiť. Za to si – nie už človek, ale ako minister – nutne vyslúži pozvanie na Hrad. Prezident vždy vstúpi na dosky, ktoré znamenajú politický svet okamžite, keď sa objavia nezhody medzi zmluvne-opozičnými stranami alebo v ich vnútri. Ak minister nerozumie politike, priestor pre prezidentovu rozhodcovskú úlohu sa roztvorí ešte viac. Výsledkom bolo, že prezident navštívil dva špecializované policajné útvary, a premiér, minister a prezident hodnotili ich prácu rozlične. Prezident ešte všetko okorenil. Najprv prejavil otcovskú obavu, že nepriatelia nespia a rozvracajú inak dokonalú prácu dvoch útvarov polície. Následne, aby našiel škodcov, vytvoril útvar tretí, aby zistil, kto zámerne rozvracia republiku tým, že vytvára rozdielne hodnotenia policajných útvarov ústavnými činiteľmi. Teraz im síce neposkytol pokoj pri práci, ale predviedol, kto je pánom v krajine. Urobil to s patetickou razanciou: výsledkom je zblíženie stanovísk M. Zemana a V. Klausa. Aj v Česku je politika umením – a neschopnosťou.
Autor (1948) je český politológ
