Vo Venezuele, v Bolívii a Ekvádore presadzovali nastupujúce ľavicové vlády vytvorenie nových ústav už od začiatku vládnutia a týmto spôsobom sa pokúsili o zásadné inštitucionálne zmeny. Prostredníctvom transformácie štátu sa pokúsili rozšíriť možnosti vlastného konania.
Vo Venezuele priniesla nová ústava nové možnosti participácie, ale aj centralizáciu právomocí v prezidentskom úrade. V Bolívii sa okrem republikánskych inštitúcií ústavne ukotvili aj inštitúcie indiánskych komunít. Vzťah medzi týmito dvoma inštitúciami je však teraz ambivalentný, takže ústava nakoniec obsahuje aj elementy dvojitých právomocí. Aj ekvádorská ústava priniesla progresívne zmeny, medzi inými aj explicitné práva prírody.
Dlhé prsty USA
Politické zmeny sprevádzali predovšetkým vo Venezuele a Bolívii masívne konflikty. Keď Chávezova vláda začala nastoľovať účinnú štátnu kontrolu v dovtedy len nominálne štátnej ropnej spoločnosti PDVSA, ktorá sa správala ako štát v štáte, odpovedali na tieto kroky sily dovtedajšieho politického establišmentu v období medzi koncom roka 2001 a začiatkom roka 2003 pokusom o puč, štrajkmi a stávkami, pričom sa mohli oprieť silnú podporu Spojených štátov amerických. Túto destabilizáciu Chávezova vláda zvládla vďaka podpore podstatnej časti armády a silnej mobilizácii mestského marginalizovaného obyvateľstva. V Bolívii sa etablované sily pokúsili vykoľajiť proces prijatia novej ústavy jednak obštrukciami v ústavodarnom zhromaždení a tiež regionálnou mobilizáciou s rasistickými podtónmi – dokonca aj pomocou použitia násilia v nížinných regiónoch. Aj tieto aktivity nachádzali zahraničnú podporu. Morálesova vláda síce musela urobiť niekoľko ústupkov, avšak jadro ústavného projektu sa jej podarilo presadiť. Na odpor narazili nové politické snahy dokonca aj v samom štátnom aparáte. To bol jeden z dôvodov, prečo presadzuje Chávezova vláda podstatnú časť vlastnej sociálnej politiky prostredníctvom projektov zvaných „misiones”, teda mimo etablovaného štátneho aparátu. Bolívijská vláda sa taktiež musí konfrontovať s nedostatkom odborného personálu pri presadzovaní vlastnej politiky. Tradične politické vzorce konania pôsobia aj v prípade „novej” ľavice, čo je taktiež jedným z dôvodov, prečo sa venezuelská ľavicová vláda tak silne orientuje na osobu Huga Cháveza. Inštitucionalizácia funkčnej ľavicovej strany sa v tejto krajine zatiaľ nepodarila.
Zaostávajúca makroúroveň
Zhora sa vytvorila nová široká ľavicová strana Partido Socialista Unido de Venezula (PSUV), ktorá síce získala veľa členov, mnohí z nich ju však chápu skôr ako klientelistickú zabezpečovaciu inštitúciu. Vysoký stupeň politickej personalizácie a pretrvávanie klientelistických vzorcov konania sú evidentne dve výrazné obmedzenia vlády Huga Cháveza. V protiklade k týmto negatívam stojí vytvorenie nových možností pre sociálne iniciatívy. Na rozdiel od PSUV vzniklo bolívijské MAS zo sociálnych hnutí, a preto je stále schopná ďalej prenášať impulzy a tlak zospodu. V Bolívii sú preto možnosti vytvárať tlak samostatne zospodu silnejšie rozvinuté a majú aj väčšiu organizačnú podporu ako vo Venezuele. Všetky tri uvedené krajiny sa ekonomicky veľmi silne zameriavajú na ropný, respektíve plynárenský sektor. Centrálnym cieľom politiky týchto vlád sa preto stalo vytvorenie silnejšej štátnej kontroly nad týmto sektorom a/alebo výrazné zvýšenie daňových príjmov z tohto odvetvia. Najmasívnejšie sa vytvára štátny sektor vo Venezuele, kde sa po obnovení štátnej kontroly v štátnej ropnej spoločnosti v poslednom období za primeranú náhradu zoštátnilo niekoľko hospodársky strategických podnikov. Na niektorých miestach sa vo Venezuele iniciovali aj ekonomické formy spolurozhodovania pracovníkov alebo podnikateľské programy so sociálnymi komunitami. Takto sa vo Venezuele presúvajú vlastnícke vzťahy nielen v mestách ale aj na vidieku a zároveň vznikajú zárodky nových foriem podnikového rozhodovania. Tieto inovácie sa však vo veľkej miere obmedzujú na mikroúroveň. Makroekonomicky sa síce kladú nové akcenty – napríklad pri zavádzaní kontroly kapitálových tokov, chávezismu sa však za celé jedno desaťročie nepodarilo odbúrať závislosť od ropného priemyslu. A toto je zrejme najsilnejšie obmedzenie limitujúce chávistický projekt.
Závislosť od nerastných zdrojov
V Bolívii a Ekvádore bolo dosiaľ ešte málo času na diverzifikáciu. Všeobecne sa však konštatuje, že pozornosť Morálesovej vlády sa príliš silne koncentruje na sektor nerastných surovín, zatiaľ čo sektorom orientujúcim sa na vnútorný trh sa jej venuje relatívne málo. Na rozdiel od Venezuely a Bolívie sa v Ekvádore objavujú prinajmenšom zárodky diskusie o ekonomike po vyčerpaní zásob zemného plynu.
Všetky tri vlády využili zvýšené štátne príjmy na výrazné rozvíjanie sociálnych služieb. Venezuelská vláda vynaložila obrovské úsilie pri rozširovaní zdravotného a školského systému v chudobných štvrtiach. Prudký pokles cien ropy, respektíve zemného plynu ako následok veľkej hospodárskej krízy však spochybňuje fiškálne základy na ďalšie rozvíjanie sociálneho systému. Celú situáciu komplikuje aj dramatické zhoršenie bilancie zahraničného obchodu. V prípade Venezuely sa export prepadol vo štvrtom kvartáli roku 2008 a v prvom kvartáli v roku 2009 o polovicu v porovnaní s rovnakým obdobím v predchádzajúcom roku. V Ekvádore a v Bolívii sú prepady tiež výrazné, avšak nie až také veľké ako vo Venezuele. Venezuela a Ekvádor medzičasom vykazujú negatívnu obchodnú bilanciu. Lenže zatiaľ čo Venezuela disponuje značnými menovými rezervami, v Ekvádore klesli na povážlivú úroveň. Aktuálna hospodárska kríza pôsobí na ľavicové vlády v týchto troch krajinách skôr destabilizujúco. Ich možnosti konania v zahraničnom obchode a fiškálne základy ich sociálnej politiky sa zmenšujú. Ekonomické štruktúry ponúkajú málo východiskových bodov pre diverzifikáciu – ani za desať rokov vládnutia Chávezovej vlády sa nepodarilo dosiahnuť žiaden výraznejší prielom.
Reakcie v strednej Amerike
Hospodársko-politické možnosti progresívnych vlád v strednej Amerike sú omnoho menšie ako krajín Latinskej Ameriky najmä pre úzke ekonomické prepojenie na USA, ktoré je často zabetónované prostredníctvom obchodných zmlúv. Strednú Ameriku postihla medzinárodná hospodárska kríza, ktorá sa začala v USA obzvlášť výrazne, pretože sa prepadol export a výrazne poklesli peňažné prevody pracovných imigrantov.
Tento vývoj ešte viac zosilnil sociálne problémy, s ktorými sa konfrontujú vlády politických strán FMLN a FSLN v Salvadore, respektíve v Nikarague. Vláda FSLN vedená Danielom Ortegom spustila sociálno-politické iniciatívy, aj keď z politického hľadiska vykazujú menej emancipatívne formy. Z pohľadu zahraničnej politiky podnikol krok smerom k ľavici aj prezident Manuel Zelaya v Hondurase predovšetkým vstupom do ALBA (Alternativa Bolivariana para las Américas), do ktorej patria spolu s inými štátmi aj Kuba a Venezuela. Tento krok však podnietil miestnu pravicu v júni tohto roku k puču práve v čase, keď sa prezident pokúsil iniciovať referendum umožňujúce ústavodarné zhromaždenie. Puč jednoznačne odsúdili latinskoamerické vlády a vláda Spojených štátov sa tiež postavila, aj keď nie celkom jednoznačne proti pučistom. Na kľúčových politických pozíciách v Latinskej Amerike sú však ešte stále úradníci Bushovej administratívy a medzi nich patrí aj veľvyslanec v Hondurase. Brazílsky expert na zahraničnú politiku Moniz Bandeira aj preto tvrdí, že „armáda v Hondurase by sa nepokúsila o puč, ak by nerátala s podporou niektorých skupín v Spojených štátoch, ktoré sa stavajú proti zahraničnej politike prezidenta Obamu voči Venezuele, Kube a celkovo Latinskej Amerike a snažia sa o komplikovanie tejto línie“. Zelené svetlo mali honduraskej armáde údajne ukázať zložky CIA a Pentagonu, ktoré sú prepojené s neokonzervatívcami. Bandeira pritom poukazuje na početnú prítomnosť americkej armády v Hondurase, ktorý slúžil ako centrálna základňa pre americkú vládu v tzv. „kontra-vojne“ proti sandinistom v osemdesiatych rokoch. Tlak istých skupín v USA sa v súčasnosti zvyšuje aj na Venezuelu a Ekvádor prostredníctvom Kolumbie ako najbližšieho spojenca USA v Latinskej Amerike. Kolumbijská vláda prenechala niektoré vojenské základne armáde Spojených štátov, čo vyvolalo ostrú kritiku ostatných juhoamerických vlád.
Regionálne konštelácie
Venezuela sa stala jedným z dvoch zahraničnopolitických pólov v Latinskej Amerike. Chávezova vláda vytvorila bázu pre silnú spoluprácu prostredníctvom združenia ALBA, pričom ju rozšírila aj ďalšími multilaterálnymi a bilaterálnymi projektmi. Táto sieť kooperácie má sčasti inovatívny charakter. Druhý pól – ekonomicky aj politicky silnejší, predstavuje Brazília, s ktorou Venezuela spolupracuje, ale vzťah určuje aj vzájomná konkurencia. Brazílsku zahraničnú politiku vymedzujú na jednej strane hospodárske záujmy brazílskeho kapitálu, na strane druhej aj celková snaha stredoľavých latinskoamerických vlád o istú autonómiu a stabilizáciu.
Jadro juhoamerickej zahraničnej hospodárskej politiky Brazílie predstavuje združenie Mercosur založené v roku 1991. Od finančných kríz okolo roku 2000 a následnom novom smerovaní zameranom na export výrazne vzrástli medzištátne obchodné konflikty v rámci tejto organizácie. Liberálne založený integračný model Mercosuru sa dostal do krízy bez toho, aby sa v súčasnosti dali identifikovať snahy o jeho nové smerovanie. Možno však povedať, že momentálne sa brazílska vláda správa najmä k svojim dvom malým susedom – Uruguaju a Paraguaju, predsa len zdvorilejšie. Lulova vláda nedávno súhlasila s výrazným zvýšením platieb za dodávky elektrického prúdu z veľkej vodnej elektrárne Itaipú, čo zvyšuje finančnú silu Paraguaja. Posilnila sa aj politická hodnota Mercosuru, avšak Brazília zároveň podporuje formovanie Unasuru (Unión de Naciones Sudamericanas) ako primárne politického zoskupenia. Členom Unasuru je aj Venezuela, aj keď tu vystupuje skôr v stiahnutej pozícii. Napriek tomu, že Mercosur je liberálnym projektom colnej únie a Venezuela pri vlastnej politike spolupráce skôr forsíruje alternatívny prístup, požiadala táto krajina aj o vstup do tejto organizácie. V tejto konštelácii by sa tak mohol politický a ekonomický vplyv Brazílie stať rozhodujúcim. Napriek tomu, že sa spôsob a štýl medzinárodnej politiky vlád Lulu a Cháveza výrazne odlišujú, obe sa v konečnom dôsledku snažia o stabilizáciu stredoľavých vlád na subkontinente.
Obe krajiny napríklad aktívne podporujú vládu Morálesa. Vláda Lulu sa negatívne stavia aj proti militarizácii a vytváraniu vojenských základní vojsk Spojených štátov v Kolumbii, čo ohrozuje primárne Venezuelu. Spoločným znakom zahraničnej politiky vlád Brazílie a Venezuely je aj snaha o zaujatie samostatnej latinskoamerickej pozície voči Spojeným štátom a vytvorenie spoločného frontu proti pravicovým pučistickým tendenciám. K tejto snahe sa aktívne hlásia takmer všetky vlády v regióne. Na rozdiel od minulosti zohráva teraz v celkovej latinskoamerickej politike vedľajšiu úlohu aj inštitucionálny projekt NAFTA spájajúci Spojené štáty s Mexikom. Politická váha Brazílie by mohla počas krízy naďalej rásť. Zdá sa, že práve v tejto krajine by sa omnoho ľahšie mohla podariť realizácia nového smerovania hospodárskej politiky a ekonomického modelu zameraného na vnútorný trh. Ak by sa toto nové smerovanie konsolidovalo, prinieslo by to stabilizáciu aj pre ostatné stredoľavé vlády v ďalších krajinách regiónu. Práve z tohto dôvodu získavajú najbližšie prezidentské voľby v Brazílii v roku 2010 kontinentálny význam.
Autor je profesor na Wirtschaftsuniversität vo Viedni
a predseda Inštitútu pre politicko-ekonomický výskum (IPE) vo Viedni
Preložil Peter Nedoroščík
