Ako auto bez bŕzd

Dva hurikány piatej kategórie po sebe (Katrina a Rita) v Mexickom zálive sú bezprecedentným a znepokojujúcim príkladom. Pre väčšinu tropických meteorológov sa však skutočne zarážajúca „búrka desaťročia“ odohrala v marci 2004. Hurikán Catarina – nazvaný podľa miesta, na ktorom narazil na súš, brazílsky štát Santa Catarina – bol historicky prvým zaznamenaným hurikánom v Južnej Amerike. Učebnice dlho vylučovali možnosť, že by sa také niečo mohlo odohrať. Podľa expertov boli teploty mora príliš nízke a vietor príliš silný, než aby sa mohli južne od rovníka v Atlantiku tropické zóny nízkeho tlaku vyvinúť do cyklónov. Vedci zaoberajúci sa predpoveďou počasia si treli nedôverčivo oči, keď satelity poslali z týchto zakázaných zemepisných šírok prvé snímky točiaceho sa disku s dobre vyformovaným okom. O pôvode a význame Catariny debatovali vedci na niekoľkých nasledujúcich stretnutiach a v publikáciách. Kľúčovou otázkou bolo: bola Catarina len vzácnym javom, výkyvom oproti normálnemu stavu počasia v Južnej Amerike, alebo signalizovala zásadnú a zlomovú zmenu stavu planetárneho klimatického systému? Nelineárny vývoj Vedecké diskusie o environmentálnej zmene a globálnom otepľovaní dlho strašil duch nelinearity. Klimatické modely sa ako ekonometrické modely dajú najľahšie vytvoriť a pochopiť vtedy, keď sú jednoduchými lineárnymi extrapoláciami dobre opísaného predchádzajúceho vývoja – teda keď si príčiny udržiavajú trvalý pomer k následkom. No všetky hlavné komponenty globálnej klímy – vzduch, voda, ľad, vegetácia – sa v skutočnosti správajú nelineárne. Pri určitej hranici sú schopné „prepnúť“ z jedného spôsobu existencie do druhého. Máva to katastrofické následky pre živočíšne druhy príliš „zvyknuté“ na starý poriadok vecí. Až do začiatku 90. rokov sa verilo, že tieto veľké klimatické premeny trvajú storočia, ak nie tisícročia. Dnes vďaka dekódovaniu jemných záznamov v ľadovcoch a na morskom dne vieme, že globálne teploty a cirkulácia oceánu sa môžu za určitých okolností náhle meniť. V priebehu desaťročí alebo ešte rýchlejšie. Paradigmatickým príkladom je takzvaný „Mladší Dryas“, udalosť spred 12 800 rokov, keď sa rozpadla ľadová priehrada a zo zmenšujúceho sa Laurentiánskeho ľadovca vypustila do Atlantického oceánu prostredníctvom v momente vytvorenej rieky Sv. Laurinca obrovské množstvo sladkej vody. To potlačilo teplý Golfský prúd smerujúci na sever a Európu uvrhlo späť do tisícročnej doby ľadovej. Nárazové mechanizmy premeny v klimatickom systéme – ako relatívne malé zmeny v slanosti oceánov – sú posilňované kauzálnymi skokmi fungujúcimi ako zosilňovače. Typický príklad nájdeme v polárnych oblastiach. Obrovská rozloha bieleho, zmrznutého Severného ľadového oceánu odráža slnečné lúče a tým spomaľuje ohrievanie povrchu. So zmenšujúcou sa rozlohou arktického ľadovca je však stále viac tepla absorbovaného vodou, čo ešte viac urýchľuje ďalšie topenie ľadu a celkové ohrievanie planéty. Veľký klimatický skok Hranice, zmeny, zosilňovače, chaos – súčasná geofyzika predpokladá, že história zeme je inherentne revolučná. To je dôvod, prečo mnohí prominentní vedci – hlavné tí, ktorí študujú veci, ako je stabilita ľadovej prikrývky a cirkulácia v severnom Atlantiku – mali vždy pochybnosti o konsenzuálnych záveroch Medzivládneho panelu o klimatických zmenách (IPCC), svetovej autority v otázke globálneho otepľovania. Na rozdiel od bushovských skeptikov a žoldnierov ropných spoločností títo vedci pristupovali k modelom IPCC s nedôverou preto, že nepočítali s katastrofickými nelinearitami. Tam, kde iní vedci premýšľajú o klíme koncom 21. storočia ako o variácii na altitermálu (najhorúcejšia fáza súčasnej periódy holocén, asi pred 8000 rokmi) alebo o variácii na eemian (predchádzajúce, ešte teplejšie medziľadové obdobie asi pred 120 000 rokmi), stále viac geofyzikov sa pohráva s možnosťou prudko sa zrýchľujúceho otepľovania, ktoré vráti zem do chaosu paleocén-eocénneho teplotného maxima (PETM, pred 55 miliónmi rokov), počas ktorého vyhynulo mnoho vtedy žijúcich druhov. Severný (ne)ľadový oceán Nedávno sa objavil dramatický dôkaz o tom, že ak aj nesmerujeme k nepredstaviteľnému chaosu PETM, aj tak nás určite čaká omnoho tvrdšie pristátie než očakáva IPCC. Keď som letel do Louisiany zničenej hurikánom Katrina, čítal som si bulletin Americkej geofyzikálnej únie EOS. Zarazil ma v ňom článok s názvom Arktický systém na trajektórii k novému, sezónne bezľadovému stavu, ktorého spoluautormi bolo 21 vedcov z takmer rovnakého množstva univerzít a výskumných ústavov. Článok začína zhrnutím súčasných trendov známych každému, kto sa čo len trochu zaujíma o populárnu vedu. Už po takmer tridsať rokov sa ľadovec v Severnom ľadovom oceáne zmenšuje. Do tej miery, že „letný Severný ľadový oceán bez ľadu môže byť za sto rokov reálnou možnosťou“. Vedci však dodávajú nové pozorovanie – že tento proces je pravdepodobne nezvratný. „Napodiv je ťažké identifikovať jednotný spätný mechanizmus v Severnom ľadovom oceáne, ktorý by mal silu či rýchlosť zmeniť súčasný smer systému.“ Severný ľadový oceán nebol bez ľadu už milión rokov. Vedci varujú, že zem pravdepodobne smeruje k „supermedziľadovej dobe“ vyčnievajúcej nad výkyvy v poslednom čase. Zdôrazňujú, že v priebehu storočia globálne otepľovanie pravdepodobne presiahne maximálne teploty z eemianu a tým znehodnotí všetky modely, ktoré s tým nepočítali. Naznačujú tiež, že reálnou možnosťou je úplný alebo čiastočný rozpad grónskeho ľadovca – čo definitívne zmení toky morských prúdov v Atlantiku podobne ako v spomínanom „Mladšom Dryase“. Auto bez bŕzd Ak majú pravdu, žijeme v klimatickom ekvivalente auta bez bŕzd, ktoré ide z kopca stále rýchlejšie. Znamená to tiež, že za sebou zanechávame nielen klimatické parametre holocénu – posledných 10 000 rokov mierneho, teplého počasia, ktoré prispelo k rozšíreniu poľnohospodárstva a následne mestskej civilizácie – ale aj klímu neskorého pleistocénu, v ktorej sa vo východnej Afrike vyvinul Homo sapiens.Iní vedci sa budú určite pokúšať závery článku v EOS spochybniť. Navrhnú, dúfajme, existenciu protivážnej sily, ktorá tomuto scenáru zabráni. Výskum klimatických zmien však zatiaľ poukazuje na tie najhoršie možnosti. To všetko je, prirodzene, perverzná odmena industriálnemu kapitalizmu a extraktívnemu imperializmu ako geologickým silám, ktoré získali takú moc, že dokázali za menej ako dve storočia – v skutočnosti počas posledných 50 rokov – rozbiť klimatickú rovnováhu zeme a nakloniť ju k nelineárnemu vývoju. Moje horšia ja hovorí: radujte sa a veseľte. Nemusíme sa znepokojovať pre Kjótsky protokol, recyklovanie hliníkových konzerv či plytvanie toaletným papierom. Čoskoro budeme tak či tak debatovať o tom, koľko lovcov-zberačov dokáže uživiť horúca púšť Nového Anglicka či tropický prales Yukonu. Moje lepšie vnútro však kričí: Ako je možné, že dnes dokážeme s vedeckou vážnosťou premýšľať nad tým, či budú mať deti našich detí vôbec nejaké deti? Možno na to odpovie ExxonMobil (a podobní) v jednej zo svojich žiariacich reklám. Článok bol uverejnený v internetovom vydaní časopisu The Nation www.thenation.com