Každý triezvo uvažujúci človek musí hodnotiť slovensko-maďarské vzťahy na hrane bukolickej idyly. Alebo snáď nie? Veď si to zvážme. Etnické napätia a konflikty pre národnostné menšiny na Balkáne stáli desaťtisíce mŕtvych, státisíce vyhnaných, zdevastované mestá a dediny. Ešte aj v Severnom Írsku sa zmohli na tritisíc obetí. A čo sme my, horší? Už štvrtý rok poctivo vyšetrujeme Hedvigu Malinovú, aby sme sa dopátrali, či si neublížila sama.
Akokoľvek by to radi videli politici, čo z toho žijú na oboch stranách hranice, u nás si na zmiešaných územiach ani chlapi v krčme nevedia dať poriadne po papuli. To Hitler s rovnakou zámienkou dokázal obsadiť celé Sudety a napadnúť Poľsko.
No a keď je situácia tak odporne pokojná, neostáva extrémistom iné než vyťahovať slovíčka. Že to dokážu doviesť až ad absurdum sme sa presvedčili na nedávno skončenom svetovom kongrese jedinej celosvetovej spisovateľskej organizácie PEN International v Linzi. S
lovo v ohrození?
Vieme dobre, akú kampaň po celom svete rozbehli Maďari proti novele jazykového zákona. A ako neuspeli. Aj svet (a hlavne jeho demokratické inštitúcie) je už unavený z maďarského extrémneho nacionalizmu. Ale nevzdali sa. Ďalší pokus prišiel na 75. kongrese PEN International v rakúskom Linzi. V jeho prípravnej fáze sa objavila rezolúcia, ktorá novelu jazykového zákona kritizovala. Ak by prešla na takomto svetovom fóre, bol by to precedens použiteľný proti Slovensku, keďže PEN International má priamo v náplni obhajobu jazykových práv menšín a rezolúcie schválené kongresom idú automaticky na vedomie vládam a renomovaným medzinárodným inštitúciám.
Slovenské PEN Centrum malo teda za samozrejmú povinnosť k tejto rezolúcii sa vyjadriť. V príprave sme použili všetky možnosti a treba v tomto smere oceniť predvídavý krok Ministerstva kultúry SR umiestnením textu novely jazykového zákona, ako aj jeho prekladu do angličtiny a maďarčiny s príslušným komentárom. Najmä maďarský preklad veľmi dobre zapôsobil na našich maďarských kolegov a ako boli dovtedy aktívni v apelácii na iné PEN Centrá vrátane nášho, od obdržania tohto prekladu elektronickou poštou sme o nich až do začatia kongresu už nepočuli. Ešte pred začatím kongresu sme tieto materiály v angličtine rozposlali všetkým PEN Centrám na svete aj s príslušným komentárom, čo sa stretlo s priaznivou odozvou napríklad u kolegov v chorvátskom, kanadskom, či aj švajčiarsko-románskom PEN Centre. Zároveň sme boli ubezpečení predsedom Jazykovej a prekladateľskej komisie (TLRC) pánom Josepom-Maria Terricabrasom, kam táto rezolúcia patrila na predrokovanie, že neprejde do programu valného zhromaždenia, kým nebudú vypočuté aj naše argumenty.
Príklad literárnej diplomacie
Valné zhromaždenie PEN International funguje na princípe OSN aj so všetkými nevyhnutnými zákulisnými predrokovaniami zvlášť citlivých otázok. Preto bola mimoriadne dôležitá osobná prítomnosť našej delegácie na kongrese, veď už pri príchode na miesto konania v Donau-Centre sme boli viacerými delegátmi oslovení vo veci rezolúcie. Keďže sa osobne roky poznám s vedúcim maďarskej delegácie Jánosom Bényhem, oslovil som ho ešte pred začatím zasadnutia TLRC a na moje prekvapenie mi oznámil, že oni túto rezolúciu vôbec nepodali! Neskôr vysvitlo, že to pravdepodobne urobila delegátka Writers in Exile, American PEN Centre, ktorá je maďarského pôvodu a veľmi sa v tejto veci angažovala. Táto správa nám dávala dobrú pozíciu, aby bola pôvodná maďarská rezolúcia zrušená z procedurálnych dôvodov. To sme aj spoločne s maďarskými kolegami navrhli. Vzápätí sa však situácia zmenila, lebo maďarskí delegáti prišli s celkom novou rezolúciou, ktorá na rozdiel od predošlej bola dokonca ostrejšia a podľa ktorej mala byť novela slovenského jazykového zákona dokonca v rozpore s Chartou ľudských práv. Ako príklad uvádzali možnosť, že by v prípade autohavárie nemohol zranený maďarský občan Slovenska komunikovať s lekárom vo svojom rodnom jazyku (?!).
A tu je čas pochopiť to veľké nedorozumenie. Povedal som to pred delegátmi kongresu na komisii a rád to zopakujem – ja byť pod takou masážou maďarských médií o slovenskej novele jazykového zákona, tak som tak isto rozhorčený a rovnako vehementne by som sa postavil za takúto protestnú rezolúciu. A rovnako by som bol prekvapený, keby mi kolegovia zo Slovenska podali cez stôl paragrafové znenie tejto novely v mojom rodnom jazyku a opýtali sa, kde konkrétne je ten problém s úbohým ešte nezrazeným, ale už potenciálne ohrozeným maďarským občanom Slovenska. A žiadali ukázať v ktorom paragrafe odporuje Charte ľudských práv.
Naši maďarskí kolegovia na žiadny konkrétny paragraf nedokázali ukázať, lebo nielenže 99 percent maďarských občanov tú novelu nečítalo, ale obávam sa, že ju nečítalo ani 99 percent novinárov, čo o nej písali nielen v Maďarsku, ale aj v Rakúsku a Nemecku. Naši maďarskí kolegovia teda logicky rozhorčene reagovali na verziu, ktorú títo novely neznalí novinári splodili. Na to za našu delegáciu upozornila aj Zdenka Becker, ktorá žije a tvorí v Rakúsku a dala si prácu s monitoringom tlače na túto tému.
Nemá zmysel rozoberať ďalší priebeh rokovania o tejto rezolúcii, pretože tam sme už pracovali s procedurálnymi otázkami a aj s pomocou ďalších kolegov (napríklad profesorky Katy Kulakovej z Macedónskeho PEN Centra a bývalej predsedníčky TLRC) bola táto rezolúcia stiahnutá z rokovania valného zhromaždenia. Mám tiež dojem, že si nakoniec všetci vydýchli. Tentoraz to dezinterpretátorom slovensko-maďarských vzťahov jednoducho nevyšlo. S kolegami z maďarského PEN Centra sme sa rozišli v dobrom a považujem za samozrejmý náš prísľub, že ak by sme postrehli akékoľvek utláčanie maďarskej menšiny vo veci ich jazykových práv, budeme v Slovenskom centre PEN medzi prvými, kto sa ozve.
Autor je predsedom SC P.E.N. P.E.N
P.E.N klub je medzinárodná organizácia spisovateľov založená na spôsob anglických klubov v roku 1921 v Londýne.
Akronym PEN (P.E.N,) tvoria začiatočné písmená anglických slov Poets, Playwrights, Essayists and Novelists. Pen po anglicky zároveň znamená pero. Po prvej svetovej vojne v roku 1925 vznikol československý PEN v Prahe a predsedom sa stal Karel Čapek. V roku 1938 sa v Prahe konal medzinárodný kongres PEN a vyzýval na odpor proti fašizmu. Slovenská sekcia československého PEN vznikla v roku 1932 v Prahe.
V roku 1933 vtedajší predseda medzinárodného PEN Herbert George Wels na kongrese v Dubrovniku odsúdil totalitné režimy nacistického Nemecka a stalinského sovietskeho Ruska.
V čase druhej svetovej vojny PEN nepracoval. V bývalej československej republike podľa stanov z roku 1956 formálne existoval, ale činnosť bola limitovaná. V rokoch 1968 – 1989 nevyvíjal činnosť vôbec. Ministerstvo vnútra ČSSR sa usilovalo PEN aj formálne rozpustiť a včleniť ho do Zväzu spisovateľov. Činnosť PEN v Prahe sa obnovila až na jeseň 1989.
Slovenské centrum PEN bolo založené 31. 10. 1989 v Bratislave. Slovenský preklad Charty PEN podpísalo 31 spisovateľov rôznych generácií a názorov. Medzi zakladajúcich členov patrí napríklad Ladislav Ballek, Martin Bútora, László Dobos, Dušan Dušek, Ľubomír Feldek, Andrej Ferko, Lajos Grendel, Daniel Hevier, Anton Hykisch, Rudolf Chmel, Klára Jarunková, Vincent Šikula, Ján Štrasser, Martin M. Šimečka, Pavol Vilikovský, Peter Zajac, Štefan Žáry, Miloš Žiak a ďalší.
V roku 1994 – 1996 predsedal slovenskému centru PEN M. Bútora, 1996 – 1998 Lajos Grendel, 2000 – 2004 Gustáv Murín, 2004 – 2006 Anton Hykisch, 2006 – 2008 Mária Bátorová, v septembri 2008 zvolili za predsedu Ireneya Baláža a v októbri 2009 sa predsedom stal opäť Gustáv Murín.
PREČÍTALI SME
Boris Zala: V novembri som bol pritom
Dianie okolo novembra 1989 vidím z vlastného uhla pohľadu. Nebol som vo všetkom a pri všetkom, v niečom som bol veľmi aktívny, v niečom dokonca na špici, a v niečom som nebol prítomný vôbec. Som teda aktér i svedok.
Na Slovensku roku 1988 vládla garnitúra neostalinských komunistov: to už ťažko niesli aj progresívnejšie uvažujúci komunisti. V novinách, ako bola Pravda a Nové slovo, bolo cítiť tendencie kritického uvažovania, taká túžba po demokratizácii na spôsob 68-ho. Slovenská vládnuca garnitúra nebola schopná absorbovať ani gorbačovovské reformy. Toto už nemohli zniesť ani komunisti typu Mináča, Plevzu, Podstupku a Weissa. Objavili sa viaceré iniciatívy, na čele ktorých boli spisovatelia…
Diali sa aj veci, ktoré ma aj po rokoch trápia. Napríklad voľba čs. prezidenta 5. decembra 1989.
Vznikla nálada v OF aj vo VPN, že prezident by mal byť volený priamo. Predsedníctvo SNR prijalo uznesenie, že kandidátom na prezidenta ČSSR by mal byť Alexander Dubček. Takto spočiatku situácia vyzerala aj v Čechcách. Ale veci sa zvrtli a vyvinuli sa tak, že priama voľba prezidenta nebude, ale prezidenta zvolia vo federálnom zhromaždení. Začalo sa o tom uvažovať po generálnom štrajku – 26. novembra 1989. Udalosti šli neuveriteľne rýchlo. Ako možno zvoliť nového prezidenta so starými komunistickými poslancami FZ? Bolo tam predsa 99 percent normalizačných komunistov… Ten zázrak je veľmi jednoduchý. Ľudia okolo Havla si zrátali, že Václav Havel v priamej voľbe nemôže nijako proti Dubčekovi vyhrať.
Havel bol pre širokú českú verejnosť neznáma osoba. Dubček bol známy nielen v Čechách a na Slovensku, ale v celej Európe! Partia okolo Havla vedela, že ak by sa nasadil za kandidáta Dubček, tak jasne Havla porazí. Rozhodli sa preto pre voľbu vo FZ. Ale ako zvoliť Havla za prezidenta vo FZ, kde bolo 99 percent normalizačných komunistov? Preto musel Václav Havel uzavrieť nejakú dohodu s Gustom Husákom, aby Havla podporili normalizační komunisti. Tvrdím, že toto sa stalo! Jedno, kto to sprostredkoval…
Zo spomienok Borisa Zalu v Literárnom (dvoj)týždenníku, 37 – 38/2009.
