V záľahe informácií o návšteve pápeža Františka na Slovensku dominovalo niekoľko štandardne sa opakujúcich naratívov alebo, ak chcete, propagandistických línií, ktoré sa v médiách hlavného prúdu tak u nás ako aj v zahraničí viac-menej opakovali. Posúďme spolu, o čo vlastne išlo. A urobme to netypickou optikou ľavicového kresťana, čo je u nás sociologicky vzaté zatiaľ dosť neznámy spoločenský druh.
Prím medzi uvedenými naratívmi zohráva legenda o nesmiernej príťažlivosti našej super prvej dámy v pozícii hlavy štátu, ktorá vraj svojím šarmom očarila pontifika katolíckej cirkvi do tej miery, že na miske váh rozhodovania kam ísť po eucharistickom kongrese v Budapešti, prevážila jednoznačne pozvánka zo Slovenska. Tento naratív zapadá do schémy dlhodobého pestovania skvelého obrazu našej pani prezidentky v očiach domácej a svetovej verejnosti. Dostáva sa do zoznamu najvplyvnejších žien sveta a podchvíľou zbiera medzinárodné ocenenia z tej či onej strany. Za čo to všetko, ponechajme v tejto chvíli bokom. Aj s ohľadom na to, že k zásadám prirodzenej úcty patrí zachovať súcit s jej bolesťou, ktorú musí pociťovať v súvislosti so smrťou svojho otca v posledný deň návštevy pápeža Františka na Slovensku.
Ruka v ruke s tým sa do popredia dostáva druhý naratív, len s opačným znamienkom. Tentoraz je to rozprávanie o nevydarenom mužovi v radoch európskych politikov – maďarskom premiérovi Viktorovi Orbánovi, ktorému pápež František svojím rozhodnutím pre návštevu Slovenska vlastne mal symbolicky ukázať, čo si cirkev myslí o jeho migračnej politike a postoji k LGBTI. Seriózny odkaz vo vatikánskych zdrojoch o podobnom postoji síce nenájdete, ani keby ste ho hľadali lupou, ale prečo by sa médiá i viacerí politici mali brzdiť pri vyhláseniach o niečom, čo je skôr ich nepotvrdeným želaním alebo snahou zapáčiť sa mainstreamu, ako realitou. A vôbec, prečo by to malo byť rozhodujúce na miske váh pri zvažovaní, či dať prednosť návšteve Maďarska alebo Slovenska. Koniec koncov – varí sme my v tomto smere „lepší“?
Sú outsiderom aj Spojené štáty americké?
Slovensko – malý štát, na okraji záujmu mocných, tak by sa dal nazvať ďalší naratív, ktorý vyzdvihuje myšlienku, že za návštevu môžeme ďakovať najmä sklonu pápeža uprednostňovať malých a slabých, odsúvaných outsiderov. Že by to bola vo vzťahu k nám lichôtka, nemožno povedať, skôr platí, že akcentovaním tohto argumentu zo strany niektorých analytikov sa do hrdosti a potešenia viacerých našich patriotov z toho, že sme boli pri výbere návštevy uprednostnení, prilialo pekné množstvo blenu. Pritiahnuté za vlasy by to mohlo znamenať, že pápež tým vlastne vyzdvihol Orbána a jeho Maďarsko, lebo tu súcit a ľútosť asi nie sú potrebné. Potom však celkom nesedí to, že František navštívil v roku 2015 aj Spojené štáty americké, pričom tam bol až šesť dní. Že by aj to boli outsiderom?
Pre zmenu účet s katolíckou cirkvou si pri komentovaní návštevy vyrovnali tí z analytikov, ktorí dlhodobo kritizujú jej vedenie zo sklonu ku konzervativizmu najmä v témach, ako sú LGBTI a ochrana života od počatia. Nie je cieľom tohto zamyslenia posúdiť, či majú pravdu alebo nie, ani to, či je to dobre alebo zle. To by chcelo osobitnú analýzu. Ale o to pápežovi – ako to potvrdila aj jeho návšteva Slovenska – určite nešlo. Ani o to, aby vyhovel našej vláde zvýšiť počty zaočkovaných, hoci voči tomu výhrady zrejme nemal. On skôr kriticky naznačil, že sa našej cirkvi treba vyvarovať strnulosti a zahľadeniu do seba. Za zmienku v tejto súvislosti stojí najmä jeho odporúčanie zbaviť sa pocitu krivdy voči minulosti a viac sa otvoriť svetu. Tu sa priam žiada zdôrazniť istý moment, o ktorom sa u nás nezvykne vyvážene diskutovať. Viac ako tri desaťročia sme totiž vo verejnom priestore svedkami jednostranného prúdu opakovaných spomienok na to, ako sa v 50. rokoch minulého storočia a vlastne počas celého obdobia existencie socializmu príslušníkom cirkvi u nás ubližovalo. Až to niekedy vyzerá, že to tu bol jeden strašný protikresťanský gulag. Ako keby činnosť cirkvi bola kompletne zakázaná. To predsa nezodpovedá pravde. Autor týchto riadkov bol ako chlapec v dedine na Hornej Nitre v 50. rokoch minulého storočia miništrantom a nikdy s tým nemal problémy, podobne ako desiatky jeho kamarátov, čo chodievali pravidelne s rodičmi do kostola. Pamätníci z jeho obce dodnes spomínajú, že už nikdy potom, dnes o tom ani nehovoriac, nebol miestny miništrantský zbor taký početný a kostol taký plný. Opakujem, dialo sa to v 50. rokoch. Kto chcel, chodil do kostola, nech sa na nič nevyhovára. Že pritom nemohol robiť kariéru, to je už iná vec. Ale ani to nie je celkom pravda. Veľká časť bývalých miništrantov bola za socializmu úspešná aj v dospelosti na viacerých významných postoch v občianskom a hospodárskom živote.
Kedy nájdu k sebe cestu cirkev a veriaci ľavičiari na Slovensku?
Mnohí, čo spomínajú na krivdy, to zrejme myslia úprimne. Dodajme však, že nie všetci. Sme rôzni, sú aj takí, čo majú záujem zneužívať to. Dá sa však cirkvi dlhodobo získavať príťažlivosť len poukazovaním na krivdy minulosti? Iste nie. Hlavný problém dnešnej cirkvi nie je predsa niekdajší socializmus, či nebodaj nejaký imaginárny komunizmus, ktorý v skutočnosti nikdy nejestvoval, ale skôr aktuálne skutočne existujúci konzumizmus a jeho sprievodné znaky, ako sú chamtivosť, liberálne velebenie egoizmu, princípov zisku, uprednostňovanie záujmov zbrojárskej loby a ekonomickej nerovnosti, či pokrivených kultúrnych a etických hodnôt. Krivdy sa diali vždy, dejú sa i dnes a budú sa diať aj v budúcnosti. Bojovať s nimi je pole neorané i pre dnešnú cirkev, a preto pápežove slová o potrebe jej otvorenia svetu znejú veľmi nástojčivo. Tým skôr, že on ako Argentínčan o skutočných krivdách režimu s desiatkami tisícov mŕtvych vie toho oveľa viac ,ako si ktokoľvek u nás vôbec dokáže predstaviť. Aj o tom, ako ťažko je zbaviť sa bremena nenávisti spojenej s minulosťou. Budúcnosť je podľa neho v hľadaní porozumenia a nachádzaní odpustenia. Je predsa toľko spoločných aktuálnych tém, ktorých riešenie nás môže spájať napriek rôznym postojom. Aká prekážka bráni napríklad tomu, aby sa zblížili a vzájomne chápali kresťan a veriaci ľavičiar? Pôvodom latinskoamerický pápež tomu dobre rozumie. Nie náhodou sa s jeho pochopením v posledných rokoch stretá aj silne sociálne orientovaná ľavicová teológia oslobodenia, ktorej cirkev donedávna nevedela prísť na meno.
Časy sa menia – otázkou je, kedy to pochopí aj naša náboženská verejnosť. A či vôbec nájdu k sebe cestu sociálne orientovaná cirkev a veriaci ľavičiari na Slovensku, aby vytvorili spoločný prúd kresťanskej ľavice. A kedy nájdu k sebe cestu katolícka a pravoslávna cirkev? Aj takto zašifrované posolstvá možno hľadať v pápežovom nabádaní k väčšej otvorenosti počas jeho príhovoru v Dóme svätého Martina. Tisícročný spor kresťanského Západu a východnej kresťanskej ortodoxie sa tiahne ako červená niť dejinami Európy od čias Rímskej ríše dodnes. Sme jeho dedičmi a cez Slovensko vedie deliaca čiara medzi východným a západným kresťanstvom. Nie je to hocijaký spor, lebo túto deliacu čiaru lemujú aj geopolitické strategické záujmy Západu a Východu. Ide, obrazne povedané, o náboženský tektonický zlom, ktorý sa tiahne od Baltského mora až po Jadranské a Čierne more, ako aj o teritórium, ktoré je predmetom veľkého záujmu svetových mocností. Vatikánu nemôže byť ľahostajné, ako sa budú tieto vzťahy vyvíjať v nadchádzajúcom období, či tu porastie napätie alebo budeme smerovať k porozumeniu. Polohu našej krajiny na pomedzi kresťanského Východu a Západu si uvedomuje aj pápež František, ako vyplynulo z jeho vyjadrení počas tejto návštevy, kde vyzdvihol odkaz sv. Cyrila a Metoda. Symbolickým vyjadrením týchto skutočnosti bolo, že v Prešove pápež celebroval gréckokatolícku svätú liturgiu v byzantskom obrade, čo sa stalo len druhý raz počas jeho pontifikátu. V rámci jeho pobytu v našej vlasti sa pápež jednoznačne prihlásil k ekumenickému dialógu, osobitne tak urobil na stretnutí s predstaviteľmi cirkví a náboženských spoločností na Slovensku. Akiste nie náhodou vyzdvihol osobnú prítomnosť na stretnutí zo strany najvyššieho predstaviteľa pravoslávnej cirkvi v našej krajine, prešovského arcibiskupa Rastislava, metropolitu českých krajín a Slovenska. Mimochodom, záujem zlepšovať vzťahy s ortodoxným Východom a tým de facto aj s putinovským Ruskom potvrdil pápež František už dávnejšie na čiastočne prekvapivom stretnutí s moskovským patriarchom Ruskej pravoslávnej cirkvi Kyrillom v Havane v roku 2016 na svojej ceste do Mexika.
Súcit s obeťami holokaustu
Pápež František sa prakticky dotkol všetkých zásadných tém, ktoré hýbu dnešným svetom. K jeho srdcovým záležitostiam už roky patrí dialóg so židovskou náboženskou obcou. Nevynechá jedinú príležitosť, aby sa stretol s jej predstaviteľmi v každej krajine, ktorú počas svojho pontifikátu navštívil. Urobil tak i u nás – na symbolicky významnom mieste – pri pamätníku, kde kedysi stála židovská synagóga. Stretnutie sa nieslo v znamení hlbokého porozumenia so židovskou náboženskou komunitou a ľudského súcitu s obeťami holokaustu v časoch druhej svetovej vojny, čo treba veľmi oceniť. Podobne ako skutočnosť, že v radoch našich židovských spoluobčanov bolo po jej skončení veľa takých, čo mali silné ľavicové cítenie. Z hľadiska nás ako hostiteľskej krajiny tu však došlo k istej a nie celkom príjemnej nepresnosti, či skôr k dezinterpretácii počtu židovských obetí zo Slovenska, ktorých – ako na stretnutí zaznelo – bolo vyše sto tisíc. Nikto však už v zhode s historickou pravdou neuviedol, že viac ako tridsaťtisíc z nich odviezli do koncentračných táborov z časti nášho územia, ktoré ovládalo horthyovské Maďarsko. Isteže to nie je poľahčujúca okolnosť, ale na novinársku etiku by sa malo dbať aj v takýchto prípadoch.
K tradičným oblastiam záujmu pápeža Františka dlhodobo patria skupiny obyvateľstva, pohybujúce sa na okraji záujmu spoločnosti. Obeťami holokaustu boli aj Rómovia. Ich trauma, pochopiteľne, v úplne inej rovine pokračuje aj v našej supermodernej dobe. Stretnutie s touto skupinou obyvateľstva na košickom Luníku preto vôbec neprekvapuje. Skôr treba s údivom hľadieť na tých, ktorým výber tejto témy prekážal asi kvôli pocitu, že to môže postaviť Slovensko pred svetom do krivého svetla. Dokonca časť diskutérov kládla otázku s kritickým podtónom, kto s týmto námetom vlastne prišiel. Či už to bola prezidentka alebo sám pápež, nie je podstatné. Faktom je, že rómska otázka na Slovensku problémom je, patrí k našej súčasnej realite a zakrývať pred tým zrak, nie je možné. Pápež k tejto téme pristúpil citlivo a s diplomatickým taktom tak ku Rómom, ako aj k majoritnému obyvateľstvu, dá sa až povedať s presahom, ktorý smeroval do svedomia celého medzinárodného spoločenstva. Pretože problém Rómov nie je len problémom Slovenska, majú ho aj naši susedia v Čechách a v Maďarsku, prísne vzaté majú ho aj ďalšie krajiny Európskej únie i ostatného zahraničia. A ak náhodou niekto očakával, že sa tu naznačí nejaké obvinenie z rasovej neznášanlivosti Slovákov, nedočkal sa ho. Bez ohľadu na to však patrili zábery tejto časti návštevy pápeža u nás k najviac prezentovaným vo svetových médiách, ktoré zrejme preferujú atraktivitu.
Spontánnosť, srdečnosť a životná múdrosť
Z tohto pohľadu bola návšteva svätého otca atraktívna aj pokiaľ ide o jeho kroky po najväčšom slovenskom sídlisku Petržalka. Tentoraz to však bolo oveľa menej impozantné ako v roku 2003, keď sem zavítal Ján Pavol II. na námestie pri Kostole Svätej rodiny, čo sa popri Šaštíne považovalo za nústredný bod jeho vtedajšieho oficiálneho programu.
Uskutočnila sa na želanie samotného pápeža a mala súkromný charakter stretnutia s bezdomovcami. Smerovala do Centra Betlehem na Rovniankovej ulici, ktoré spravujú Misionárky lásky, známe ako sestry Matky Terezy a kde sa starajú o opustených ľudí na okraji spoločnosti. Petržalčania prejavili živý záujem o Františka, niektorí možno z čírej ľudskej zvedavosti, len aby ho videli, no zrejme bolo viac tých, čo ho chceli pozdraviť ako najvyššieho predstaviteľa katolíckej cirkvi. Časť z nich lemovala ulice, ktoré smerovali k Centru Betlehem, v nádeji, že sa ho možno podarí uvidieť na zadnom sedadle v jednom z konvoja áut. Prežiarený areál bývalej škôlky s množstvom košatých stromov bol síce príjemnou kulisou pre návštevu vzácneho hosťa, no divákom veľa príležitosti zahliadnuť ho spoza plota alebo z neďalekej terasy neposkytol. Aj to málo, čo sa dalo z jeho sprievodu vidieť cez tôniacu zeleň, im totiž zakryl špalier vybraných hostí. Dalo sa na šťastie – aspoň na vlastné uši – počuť jeho síce krátky, ale spontánny a srdečný príhovor. Lepšie na tom boli obyvatelia okolitých panelákov, ktorí to všetko mohli vidieť zo svojich balkónov a okien ako na dlani. K tomu, aby boli spokojní všetci, stačilo pritom tak málo – umiestniť na vyvýšenú plochu Centra Betlehem veľkoplošnú obrazovku. No to, očividne, nikomu – ani na Miestnom úrade v Petržalke, ani organizátorom z cirkvi nenapadlo.
Pápež František s Misonárkami lásky počas návštevy Centra Betlehem 13. septembra 2021 v Petržalke. Foto: TASR – Jaroslav Novák
Na rozdiel od Petržalky na stretnutí pápeža Františka s mládežou v Košiciach na Lokomotíve bol plný štadión. Na podujatí ho privítalo viac ako dvadsaťtisíc najmä mladých ľudí. Prišli aj starší. Pôsobivý bol už jeho príchod cez zaplnený štadión v papamobile, z ktorého zdravil účastníkov. Program stretnutia lemovali svedectvá mladých, dialóg so Svätým Otcom a osobitne jeho príhovor. Spontánnosť, srdečnosť a životná múdrosť boli jeho hlavným znakom, podobne ako deň predtým v Petržalke, aj keď to tam bolo len na malej ploche. V Košiciach pontifex opätovne potvrdil, že má dar úspešnej komunikácie s mládežou, tak ako ho mal v časoch svojho pôsobenia vo funkcii hlavy katolíckej cirkvi Ján Pavol II. V jeho prípade to umocňoval navyše aj slovanský pôvod, vďaka ktorému vedel zapôsobiť tak na city ako aj rácio našej vtedajšej mladej generácie. Tá už je dnes v strednom veku a jej deti mali pre zmenu možnosť spoznať spontaneitu Svätého otca s latinskoamerickými koreňmi. Je tu podoba, no súčasne sú tu aj isté rozdiely. Karol Wojtyla odrástol na kritike socializmu, Jorge Bergoglio na ťaživých skúsenostiach s kapitalizmom v Latinskej Amerike. Obidve skúsenosti majú dnes už pomaly historickú hodnotu. A naša mládež sa bude formovať na základe nových a úplne iných životných poznatkov.
Snaha progresívcov sprivatizovať pápeža Františka
Vyvrcholením návštevy Svätého Otca na Slovensku bola aj tentoraz cesta do nášho najvýznamnejšieho pútnického miesta Šaštína. Ako povedal médiám štátny sekretár Svätej Stolice Pietro Parolin, uskutočnila sa aj s ohľadom na osobné želanie pápeža Františka s cieľom zúčastniť sa na slávnosti Sedembolestnej Panny Márie, patrónky Slovenska. To bol zrejme aj ten tajuplný dôvod, prečo sa návšteva nečakane natiahla na štyri dni. Na svätej omši sa v Šaštíne zúčastnilo okolo 60 000 ľudí. Vo svojej homílii apeloval na cirkev, aby sa aktivizovala v duchu mariánskej tradície a vyzval Slovákov identifikovať sa s ľuďmi, ktorí nastoľujú dialóg, kde sú odlišné postoje, ktorí zjavujú bratský život, kde v spoločnosti panuje rozdelenie a nesvornosť, ktorí šíria príjemnú vôňu prijatia a solidárnosti tam, kde často prevládajú osobné a kolektívne formy sebectva, ktorí chránia a zachovávajú život. Čo myšlienka, to námet na osobitnú úvahu, podobne, ako tomu bolo vo všetkých jeho príhovoroch na Slovensku.
Pri takom širokom zábere potom neudivuje, že sa našlo veľa vykladačov jeho posolstva, ktoré sa dotýkalo životne dôležitých tém. Medzi nimi dominoval prúd, ktorý sa zvykne označovať ako progresívny. Ide o dlhodobý jav, ktorý možno pozorovať tak vo svetových ako aj v našich médiách. Jestvuje totiž neskrývaná snaha prezentovať pápeža Františka ako liberála. Podľa niektorých cirkevných analytikov sa dá až povedať, že je tu možno postrehnúť očividnú tendenciu progresívcov sprivatizovať si monopol na výklad jeho názorov a postojov. Sám pontifex to pri súkromnom stretnutí s bratskou komunitou slovenských jezuitov s úsmevom komentoval slovami: robia so mňa liberála a komunistu. Aj z toho vidieť aký nadhľad má nad uvedenými tvrdeniami. Vari najviac sa tento prístup prejavil pri komentároch, ktoré sa týkali súkromného prijatia emeritného trnavského arcibiskupa Roberta Bezáka s rodinou na apoštolskej nunciatúre v Horskom parku. Väčšina z nich to medzi riadkami i priamo označovala za jednoznačný signál, že ide o rehabilitáciu bývalého trnavského arcibiskupa, ktorého odvolal z funkcie Benedikt XVI. Táto téma sa stala v mihu najväčším hitom na našom mediálnom trhu, ktorému podľahli aj spravodajcovia a redaktori RTVS. Až natoľko, že ich musel krotiť Mons. Marián Gavenda v besede na prvom programe kritickou otázkou, či je hlavným posolstvom návštevy pápeža v Šaštíne to, že svätú omšu s ním okrem celého zboru biskupov koncelebroval aj R. Bezák.
Záver
Mediálna manipulácia progresívcov je intenzívna a pri Svätom Otcovi niekedy ide až na hranicu akceptovateľnosti. Ukázala to napríklad titulná strana Hríbovho časopisu Týždeň, kde ducha tejto návštevy na Slovensku mala symbolizovať koláž – vlastne ponáška na Svätú rodinu, pričom na mieste postavy Panny Márie bola snímka Z. Čaputovej a Svätého Jozefa pre zmenu tvár R. Bezáka – v pozadí s usmievajúcim sa Františkom. Ponechajme bokom nechutnosť takéhoto výjavu a nevkus tvorcov uvedeného týždenníka. Napriek všetkej snahe a intenzite pôsobenia liberálnych médií to však s jeho postojom k R. Bezákovi či k hlave nášho štátu prezidentke Z. Čaputovej také jednoduché nebude, ako sa to snažia prezentovať. Podľa znalcov problematiky naratív, že o návšteve Slovenska rozhodol jej šarm, môže síce vylepšovať jej pestovaný profil, no bližšie k pravde je fakt, že za to môže Slovensko skôr vďačiť miestu konania eucharistického kongresu v neďalekej Budapešti. I tomu, že naša malá krajina v centre Európy v koncentrovanej podobe stelesňuje problémy typické pre moderný postsocialistický svet a že v okolí pápeža vo Vatikáne sa pohybujú viacerí Slováci, ktorí mu poskytujú neskreslený obraz o živote u nás. Takých mohol spoznať aj v rodnej Argentíne, kde žije pomerne početná slovenská emigrácia. Neobstojí ani naratív o zdvihnutom prste Orbánovi kvôli migrácii a postoju k LGBTI. Pápež to potvrdil aj v poslednom interview novinárom na palube lietadla pri návrate do Ríma, kde dokonca nevylúčil, že sa ešte do Maďarska možno na návštevu vráti. A pokiaľ ide o R. Bezáka, vari najlepšie to vystihla bývalá slovenská veľvyslankyňa pri Svätej stolici Dagmar Babčanová, ktorá vyslovila na TV LUX názor, že pápež mu poskytol príležitosť zbaviť sa pocitov vylúčenia a naznačil, že má mať dôstojne miesto v katolíckej cirkevnej hierarchii, nie iba v radoch progresívcov. Na svoje si neprišli ani tí, čo sa nádejali, že bude kritický voči údajnému konzervativizmu slovenskej katolíckej cirkvi. Tá skôr naopak potvrdila vernosť Vatikánu, čo pontifex mohol iba oceniť. S odstupom času možno povedať, že to bola úspešná návšteva po každej stránke. Presvietená slnkom i slovenskou pohostinnosťou.
Autor Ján Puchovský, publicista, je bývalý spravodajca ČST pre Latinskú Ameriku
