Pred rokom prednesený novoročný prejav ruského prezidenta sa stal politickou senzáciou. Vtedajší vládca Kremľa, „robotizovaný“ Boris Jeľcin oznámil svetu, že končí. Oficiálne sa tak 31. 12. 1999 uzavrela epocha B. Jeľcina v dejinách moderného Ruska, ktorá bude určite ešte dlhý čas predmetom sporov.
Novú éru odštartoval najskôr určený a potom demokraticky zvolený nástupca Vladimír Putin. B. Jeľcin, ktorý dnes symbolizuje omyl ruských dejín, sa stal dôchodcom s doživotnou imunitou a beztrestnosťou pre seba a pre svoju rodinu…
Morálka cez palubu V. Putin zdedil zatuchnutú krajinu. Prehnať po jej izbách čerstvý vzduch bolo od začiatku náročnou operáciou. Krajina bola poznačená nielen sedemdesiatimi rokmi vlády jednej strany (to by nebol až taký problém), ale najmä skoro desiatimi rokmi paralýzy. Politickej, spoločenskej, ekonomickej a najmä medziľudskej. Keď sa pred rokom povedalo Rusko, pre mnohých (zvonku, ale aj zvnútra) to bolo synonymum nie silného, ale kriminálneho a banditského štátu. Pod taktovkou B. Jeľcina sa zo zárodku demokracie vyliahol antiľudový subjekt, ktorý sa k svojim vlastným občanom obrátil chrbtom. Ponúkol im elity (?), ako napr. Gusinského, Berezovského, dcéru Tatianu, Koržakova, Čubajsa…. Môže však na báze takýchto elít fungovať štát? Vladimír Iljič Lenin mal na štát ako taký svoj názor. Lenže zjavne nemal na mysli štát v ponuke B. Jeľcina.
A čo morálka? Rusko skoro desať rokov žilo bez morálky. Zvyklo si na to. Žiaľ! V. Putin objektívne zhodnotil morálne dedičstvo desaťročia a začal projekt morálneho znovuzrodenia Ruska. Tento projekt má poradové číslo jeden. Od jeho úspechu, resp. neúspechu sa odvíja ďalší možný scenár vývoja Ruska. Spisovateľ – osvietenec A. N. Radiščev pri svojej ceste z Moskvy do Petrohradu (vtedajší názov) pochopil Rusko v paradigme – „z utrpenia sa rodí sloboda…“. Utrpenie ostatných desiatich rokov by mala nahradiť sloboda a vzlet. V. Putin zatiaľ drží pevne v rukách opraty slobody a vzletu. Mnohí sa pýtajú: zvládne to? Radiščev totiž pokračoval: „…a zo slobody otroctvo.“
Iný štýl vládnutia Putinovi dnes ide o aplikáciu úplných kompetencií štátu a vymedzenie jeho reálnej účasti na živote spoločnosti. Proces, ktorým prešli nielen Veľká Británia, alebo USA. Hurádemokrati typu Jegora Gajdara, Borisa Nemcova, Aleksandra Čubajsa a ďalších pod láskavým vedením B. Jeľcina (veľkého to priateľa Helmuta a Billa) odstavili štát od sociálnej regulácie a naoktrojovali mu pozíciu imitátora motora modernizácie. K tomuto štatútu sa pripojili ešte regionálni baróni, pre ktorých sa „Modernizácia – vzor Jeľcin, 90-te roky“ stala zdrojom rozprávkového bohatstva. Prekonanie sily bohatstva znamenalo pre V. Putina rok sizyfovskej práce. Kameň sa síce ešte kotúľa pod horu, ale pomalšie a všetci Abramovičovci, Gusinskí či Šajmijevovia museli akceptovať nové pravidlá. Ak sa nič nezmení, tak ich časom tieto pravidlá pomelú na prach. Vzdor môže uspieť len cez silu, a to je, vzhľadom na pozadie V. Putina, dosť málo pravdepodobné.
Vo vnútornej politike Ruska bol jedným z rozhodujúcich destabilizačných momentov a paradoxov éry B. Jeľcina a spol. permanentný spor medzi prezidentom, vládou a Štátnou dumou, Radu federácie nevynímajúc. B. Jeľcin bol v spore najskôr s Najvyšším sovietom (čo „demokraticky“ vyriešil streľbou z tankov) a potom narazil na Štátnu dumu, ktorú začal obviňovať, že brzdí jeho reformy. Dnes je toto zásadné napätie minulosťou. Prezident V. Putin celkom pokojne komunikuje s jednotlivými poslancami parlamentu, ktorý je pripravený podpísať sa pod akékoľvek kroky V. Putina. Dokonca aj horná komora – Rada federácie- de facto akceptovala v roku 2000 prezidentov návrh na postupnú sebalikvidáciu. Ako nôž maslom prešiel návrh rozpočtu na rok 2001 a poslanci už zrejme len kvôli medializácii kritizujú neukončenú vojnu v Čečensku. Dosiahnutá lojalita, pokora a súhlas zákonodarného zboru sú nielen úspechom ročného pôsobenia V. Putina vo funkcii. Súbežne sú úskalím, ktoré sa môže ťažko prekonávať. Doteraz sa všetky prehry spojené s neúspechom modernizácie nového Ruska spájali s malou kooperatívnosťou prokomunistickej Štátnej dumy. Ak to nevyjde, na koho sa vyhovoriť v roku 2001 a neskôr? Znovu na komunistov?
Obnovovanie krajiny V. Putin prebral od svojho predchodcu zdecimované Rusko na kolenách, preťaté na štyri časti, samozrejme, ak si pomôžeme pojmológiou I. Kanta. Rusko, ktoré sa vysporiadava s formálnym a obsahovým patriotizmom. Udalosť s ponorkou Kursk, to nebol a nie je len technický problém a technologický spor. Dôsledky tejto katastrofy sa budú prelínať politikou V. Putina v 21. storočí. Musí totiž prekonať zásadný spor, diskusiu o patriotizme, silnom Rusku a faktickej neschopnosti financovať dnešnú ruskú armádu. Ak je Rusko veľmoc (a tou nepochybne je), potom budú musieť V. Putin a spol. artikulovať to, čo B. Jeľcin nedokázal a čoho nebol intelektuálne schopný – sformulovať civilizačný vklad Ruska do regionálneho a celosvetového modernizačno-globalizačného procesu. Civilizačným vkladom pritom je aj sformulovanie vzťahu k regresívnemu civilizačnému faktoru – k cirkvi. V. Putin má na výber – moderný svetský štát, alebo zatuchnutú teokraciu! Zatiaľ sa mu darí minimalizovať všetky pokusy o transformáciu pravoslávia do polohy štátnej ideológie. A potom je tu korupcia. Tá nie je výmyslom obdobia B. Jeľcina, ale v jeho ére dosiahla v Rusku vrchol. V čase od finančného krachu krajiny pod patronátom Sergeja Kirijenka v auguste 1998 do konca roku 1999 bolo vo svete publikovaných viac ako 3000 vplyvných materiálov o korupcii v krajine. Najviac v USA a v Číne! Vysoká úroveň korupcie signalizuje morálny úpadok spoločnosti.
Čo za 365 dní vlády V. Putina získalo Rusko? Veľmi veľa! Jeho prvou personálnou rošádou ako zvoleného prezidenta bola zmena na poste šéfa rozviedky. Vjačeslava Trubnikova nahradil Sergej Lebedev a jeho hlavnou úlohou je vypudiť zo služby duch akademizmu a nahradiť ho analytickou prácou spojenou s aktivizáciou agentúrnej siete a operability. Symptomatický ťah na veľkej šachovnici. Obdobný urobil naposledy Jurij Andropov. Takým ťahom je aj (staro)nová hymna, ktorú odmietli niektorí ruskí umelci – vraj by sa hanbili pri nej stáť. Sú to tí istí, ktorí dovtedy hrdo propagovali neporaziteľnú ideológiu a hrdo pózovali pri preberaní rôznych titulov, vďačne brali honoráre. V. Putin musel v minulom roku, na konci tisícročia riešiť mnohé „maličkosti“ – teroristické tlaky, stratu jadrovej superponorky Kursk, výbuchy v centre Moskvy… Napriek tomu je pre 62 percent opýtaných Rusov (podľa www.fom.ru) po roku jednoducho hlavou štátu. Ide z pohľadu histórie Ruska, formovania vzťahu k svojmu panovníkovi, akceptovania „baťušku“ (cára, generálneho tajomníka, prvého prezidenta….) o výrazne pozitívne ocenenie!
Putinovým neodškriepiteľným víťazstvom je (a to zrejme ocení ruská história neskôr), že dokázal zastaviť proces degradácie Ruska. Svojím prístupom, optimizmom a dôslednosťou v dobrom slova zmysle vnútil svetu presvedčenie, že s Ruskom treba do budúcnosti jednoznačne rátať. Inými slovami, občianska spoločnosť v Rusku, vďaka V. Putinovi, ožíva. Čaká ho však ešte ťažká úloha – naučiť ľudí v Rusku samostatne myslieť a samostatne pracovať. Táto úloha je nielen náročná, zložitá, no predovšetkým má historický význam. Ak sa ju V. Putinovi podarí zrealizovať (o čom opäť nemožno pochybovať), dnešní „hrdinovia“ vyjadrujúci sa s dešpektom o Rusku budú musieť odísť na smetisko politických dejín. Tieto slová budú čoraz viac a viac aktuálne. Napokon aj Zbigniew Brzezinski, ktorého nemožno podozrievať z proruských nálad, vo svojej novembrovej bratislavskej prednáške nezabudol pripomenúť: „Som presvedčený, že Rusko so svojím schopným a energickým obyvateľstvom, a s bohatou civilizáciou prekročí tieň svojej minulosti….“
