Sociálna nespravodlivosť
Veľká októbrová socialistická revolúcia bola zákonitá. sBola výsledkom protirečení nazhromaždených v projekte Romanovcov (všeobecné označovanie ruských panovníkov od roku 1613, pozn. prekladateľa). Hlavným z nich bola sociálna nespravodlivosť. Zvláštnosť ruskej civilizácie je v tom, že skôr alebo neskôr sa začínajú smutné časy (v origináli „смута“, smuta – súhrnné označenie živelných pohrôm sprevádzaných prípadmi samozvanectva a vonkajších intervencií a vojen spojených s ťažkými politickými a sociálno-ekonomickým krízami; prvýkrát tak bolo označené v dejinách Ruska obdobie rokov 1598 – 1613, pozn. prekladateľa). Ak vektor chýb v rozvoji prekračuje všetky medze (čaša sa preleje) prichádza mechanizmus očistenia a reštartovania Ruska.
Ľudia boli rozdelení na vrstvu „vykonávajúcich povinnosti“, ktorá vyrábala a bojovala a šľachticov-„európanov“. A k tým sa postupne približovala rôznorodá liberálna inteligencia a búrlivo sa rozvíjajúca buržoázia, ktoré sa stali sociálnymi parazitmi na tele ľudu.
Šľachtici boli oslobodení od povinnej služby, zachovali si staré privilégiá a dostali nové, čo ľud prijal ako najväčšiu nespravodlivosť a odpovedal vojnou (ruská vzbura). Otázka pôdy sa riešila v záujme statkárov; k tomu pribudli protirečenia a problémy, príznačné pre kapitalistický systém. Ľud bol vykorisťovaný a bohatstvo vládcov tovární, podnikov, parníkov a novín sa vyvážalo na „blahoslavený“ Západ. To sa stalo základom katastrofy roku 1917.
Detonátorom bola prvá svetová vojna. V pozičných bojoch bol pochovaný výkvet ruského vojska – garda, kádrový základ cárskej armády. Hlbinný ľud v podobe „černosotencov“ (ide o súhrnné označenie krajne pravicových organizácií v Rusku v rokoch 1905 – 1917, ktorí vystupovali s heslami o podpore absolutizmu a pravoslávia, pozn. prekladateľa) prestali podporovať moc. Armáda a čierne sotne (stovky) zachránili štát v čase prvej revolúcie 1905 – 1907. Cirkev bola v hlbokej kríze, prostí ľudia pohŕdali popmi i úradníkmi.
Najďalej vidiaci ľudia v podobe Stolypina (predseda ruskej vlády v rokoch 1906 – 1911), Durnova (ministra vnútra v rokoch 1905 – 1906), Rasputina (priateľa cárskej rodiny), generála Vandama (A. J. Jendrichina – vysokého predstaviteľa vojenskej špionáže) upozorňovali moc, že netreba bojovať za záujmy Anglicka a Francúzska. S Nemcami si nemáme čo deliť. Veľká vojna vyvolá sociálnu revolúciu. Nepočúvali ich, Stolypina a Rasputina zabili.
Svätú cársku moc zabila elita. Pripomeniem, že absolutizmus a ríšu nezabili robotníci, roľníci, červenogvardejci a boľševici, ale vtedajšia elita. Vzdelaná a materiálne zabezpečená špička spoločnosti. Vodcovia veľkých buržoáznodemokratických strán a členovia Štátnej dumy, veľké kniežatá a aristokrati, vysoké cirkevné kruhy a bankári, generáli a ministri, milionári a advokáti.
Projekty Februára a Októbra
Rodiaca sa elita chcela odstrániť absolutizmus, urobiť Rusko podobné západnej Európe, Francúzsku, Holandsku alebo Anglicku. Želala si vytvorenie spoločnosti západného typu – parlamentnú demokraciu (alebo konštitučnú monarchiu), úplnú vládu kapitalizmu – trhu, bez obmedzujúcich okov monarchie, ktorá obmedzovala nenásytnosť kapitalistov. V podstate to bola moc kapitalistov, plutokracie a buržoázie. Moc bohatých a vzdelaných.
„Zapadnici“ (takto sa v Rusku označujú stúpenci jeho západnej orientácie, pozn. prekladateľa), z ktorých mnohí boli členmi slobodomurárskych lóží, počítali s tým, že Rusko môžu urobiť takým „milým a civilizovaným“ (v ich očiach) ako západná Európa. Verili, že Západ im pomôže.
Februároví revolucionári v skutočnosti otvorili Pandorinu skrinku, kráter chaosu a inferno. Katastrofa sa prudko rozvíjala. Cárska moc bola poslednou svorkou, ktorá zadržiavala katastrofu. Armáda sa hneď rozložila, stiahla bodáky a rozbehla sa po domoch aj s puškami. Prevažná väčšina vojakov pri tom vôbec nechápala želanie moci „bojovať do víťazného konca“. Vojaci kašľali na „Veľké Poľsko“, Halič aj Konstantinopol s prielivmi. Mnohí z nich o takom niečom nikdy ani nepočuli.
Starú políciu rozohnali, nová milícia bola bezmocná. Začala sa kriminálna revolúcia, sprevádzajúca všetky smutné časy. Roľníci podpaľovali statky, rozoberali majetky, delili statkársku pôdu, mstili sa za stáročnú nenávisť. Začala sa hrozná roľnícka vojna. Národné pohraničie a kozáci urobili prehliadky suverenity a vytvárali si vlastné vojská. Ekonomika, financie, doprava sa zrútili. Dohoda začala intervenciu, delila si kožu ruského medveďa.
Bola to civilizačná, štátna i národná katastrofa. Koniec historického Ruska. S perspektívou vyškrtnutia ruského národa z dejín.
A bez boľševikov, len tak zdvihli pohodenú moc. Rusku a jeho ľudu sa jednoducho pošťastilo, že sa našli ľudia – ruskí komunisti, ktorí mali svoj projekt rozvoja, projekt novej sovietskej štátnosti, novej spoločnosti bez vykorisťovania a sociálneho parazitizmu. Na základe ruských civilizačných hodnôt – sociálnej spravodlivosti a etiky práce, svedomia.
Boľševici sa stali tvorcami novej skutočnosti, nového Ruska, ktoré za Stalina využilo všetko dobré, čo bolo v starom Rusku – Suvorova, Kutuzova, Nachimova, Lomonosova, Puškina, Lermontova, Tolstého, ruskú školu a ruskú armádu, vonkajšiu politiku ríše a veľa ďalšieho.
Budúci obraz boľševikov bol komunizmus, svet šťastia, spoločenstvo majúce svedomie, žijúce v jednote a solidárnosti a v etike čestnej práce. Odmietali sociálny parazitizmus. Továrne a kultúrne domy, vedecké inštitúcie a laboratória proti krčmám a nevestincom. Všetko zodpovedalo ruskému civilizačnému kódu-matrici. Ľud, ako aj časť dôstojníctva cárskej armády, preto podporovali boľševikov a prekonali Biele hnutie (projekt Februára) a nacionalistov, basmačov-džihádistov.
Pritom sa nemá zabudnúť, že aj medzi boľševikmi bola vlastná „piata kolóna“ – predstavitelia globálneho, internacionálneho projektu – revolucionári-internacionalisti, trockisti. Boli pripravení pochovať Rusko a ruský ľud v mene „svetovej revolúcie“. Jednako ruskí komunisti – boľševici-stalinovci – mali navrch. Predovšetkým oni zachránili civilizáciu, vytvorili nové Veľké Rusko – ZSSR, superveľmoc mieriacu k hviezdam.
Súčasnosť
Od roku 1918 do roku 1991 bol 7. november hlavným sovietskym sviatkom a dňom voľna. Spočiatku sa nazýval Dňom proletárskej revolúcie. V roku 1927 bol na počesť 10. výročia revolúcia aj 8. november vyhlásený za ďalší sviatočný deň. Od roku 1928 sa 7.-8. november slávil ako Výročie Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie.
S rozpadom ZSSR vzniklo protirečenie: Rusko sa stalo časťou kapitalistického sveta, moci sa zmocnili oligarchovia-plutokrati a ich služobníci. Ľudový sviatok zjavne nezodpovedal epoche rozkladu a otvorenej lúpeže. Preto „červený deň v kalendári“ postupne „optimalizovali“.
V roku 1992 sa 8. november stal v Rusku pracovným dňom. 7. november ako výročie Októbra sa zo zvyku ešte oslavoval. V roku 1995 bol zavedený Deň vojenskej slávy – deň uskutočnenia vojenskej prehliadky v Moskve na počesť 24. výročia Októbrovej revolúcie (1941).
V roku 1996 sa na základe výnosu prezidenta RF (prijatom 7. novembra a platiacom odo dňa podpisu) namiesto výročia Októbrovej revolúcie objavil Deň súhlasu a zmierenia. Tento sviatok existoval do roku 2004. Od roku 2005 v súvislosti s ustanovením nového štátneho sviatku – Dňa národnej jednoty – 7. november prestal byť dňom pracovného voľna. Nebol už štátnym sviatkom, ale bol zaradený do zoznamu pamätných dní.
Stojí za poznámku, že veľká časť ľudu považuje zrušenie štátneho sviatku za nesprávne. Októbrová revolúcia mala viac pozitívnych ako negatívnych následkov.
Hodnostári RF v osobe V. Volodina, V. Putina a ďalší neraz spomínali negatíva Októbrovej revolúcie pre krajinu. Kremeľ odmietol v roku 2017 oslavovať storočie revolúcie. Aj Mauzóleum Lenina sa v čase Prehliadky víťazstva hanblivo prikrýva. Je to spojené s tým, že nová šľachta RF vo všeobecnosti nenávidí sovietsku civilizáciu a ZSSR. Jej vzorom je Ruská ríša. „Chrumkajúce francúzske pečivo“, junkeri, krásavice a bály. Nová šľachta RF, nehľadiac na svoj sociálny pôvod, sa stotožňuje s aristokraciou, dvoranstvom, vládnucou triedou Ruskej ríše. To je aj za vyzdvihovaním bielych generálov ako Denikin alebo Kolčak.
Ľudové masy, naopak, v súvislosti s rastúcim poznaním, že boli oklamané tým, že za kapitalizmu bude lepšie a veselšie, hľadajú obraz budúcnosti v sovietskom projekte v podobe Stalina. To je sociálna spravodlivosť, etika svedomia a spoločenstvo poznania, služby a tvorby. Toto protirečenie je nebezpečné a vedie k opakovaniu scenára roku 1917 alebo 1991.
Preklad: František Škvrnda st.
Snímky: www.wikimedia.commons
Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008