1.
Stereotypy, klišé, schematickosť patria do rezervoáru rétorických výrokov či výčinov našich ústavných činiteľov, do ktorých sa púšťajú pri príležitostných historických dátumoch. Bolo to tak predtým v minulom, tzv. totalitnom socialistickom režime, a je tak aj v súčasnom systéme brutálneho a vraždiaceho kapitalizmu. Pochádza to asi z osvietenského feudalizmu, z jeho loga – komu dal pánboh funkciu, tomu dal aj rozum s príslušným softvérom. Pri príležitosti 104. výročia vzniku ČSR sa takto vyznamenali dvaja naši pohlavári. Hlava nášho štátu pri tomto výkone prišla k objavnému záveru, že naša súčasná demokracia spočíva a je založená na demokracii medzivojnovej republiky (I. ČSR) a bez nej by sme dnes demokraciu asi nemali. Premiérovi inak logopedicky zablokovanému sa rozhýbal rečový orgán. Pravdepodobne prešiel takou terapiou ako kráľ Juraj VI., otec nedávne zosnulej platinovej kráľovnej Alžbety II. Vďaka tomu tento panovník zvládol desaťminútový prejav do rádia na začiatku vojny s nacistickým Nemeckom pre britských vojakov skoro plynule, bez zajakania.
Obdiv, priamo legendarizácia demokracie I. ČSR, dokonca na Slovensku a vo vzťahu k nemu nielen zatieňuje, ale priamo skresľuje pohľad, jeho ostrosť obrazu, poznanie reality. Treba sa spýtať pri týchto propagačno-historických nabubralostiach, aká demokracia to bola, akého typu, akých rozmerov a obsahu. Pravda je taká a mal by to vedieť, aspoň na úrovni spomenutia si, každý absolvent ekonómie (distribútor fajnovej vodky v USA) a každá absolventka práva, aj keď zvládla štúdium na nižšej ako priemernej úrovni. Práva a slobody v Ústave ČSR z roku 1920 boli totiž prevzaté, alebo recipované zo základného zákona Rakúskeho cisárstva z roku 1870. Bol to síce konštitucionalistický štát, v dualistickom pomere s Uhorskom, ale so značnými polofeudálnymi atribútmi s panovníkom z božej milosti. Známy je v širšom vedomí ako monarchia jeho predposledného cisára Františka Jozefa a jeho manželky Elisabet (zvanej Sisi). Legendarizácia a mytologizácia demokracie prvorepublikovej ČSR sa musí teda vyrovnať s úlohou vzťahu k tomuto habsburskému monarchistickému dedičstvu. Inak je to falzifikácia histórie. Patrí sa povedať, že konštitučná úprava z roku 1920 platila aj na Slovensku. Takže v tejto úprave základných práv občanov sme boli unifikovaní s Českom.
2.
Skutočnou kvalitatívnou, systémovou zmenou pre sféru a dimenziu slobody bola objektívna skutočnosť, že i keď to bol oficiálne štát jednotného československého národa, priniesol národnú slobodu pre Čechov a Slovákov. Najmä pre slovenský národ znamenal slobodu, likvidovanie ďalšieho procesu maďarizácie a jeho záchranu. Priniesol československé školy na Slovensko od základných, stredných škôl až po univerzitu, v ktorých vyučovacou rečou bol jazyk slovenský. Zakladali a rozvíjali sa slovenské kultúrne inštitúcie (Slovenské národné divadlo, národné múzeum) a ďalšie ustanovizne. Inými slovami, slovenské slovo sa uplatňovalo v celej verejnej sfére. Z rozličných príčin a dôvodov zákon o „zásadách jazykového práva v Republike československej“ zakotvil, že „jazyk československý je štátnym, oficiálnym jazykom republiky“. Uviedlo sa však, že úrady, keď používajú jazyk štátny, oficiálny na území Čiech, Moravy a Sliezska, úradujú spravidla po česky a na Slovensku spravidla po slovensky. Český a slovenský jazyk bol teda verziou československého jazyka. Ústavnoprávne nezakotvenie jestvovania dvoch národov vyvolávalo nedorozumenia, politické konflikty, ktoré viedli po mníchovskom diktáte k vyhláseniu autonómie Slovenskej krajiny. A. Hitler vyhlasoval, že „československý národ“ je klamstvom a podvodom, ktorým bola oklamaná mierová konferencia z r. 1919 v Paríži. Usiloval sa tým dokázať, že československý štát nie je legitímnym útvarom, teda nemá oprávnenie na jestvovanie. Na Slovensku akoby ústretovo obdobné tvrdenia prednášali niektoré slovenské politické strany, najmä Hlinkova slovenská ľudová strana. Nevyriešenie tejto otázky navonok, voči zahraničiu, a najmä dovnútra štátu, konkrétne na Slovensku viedlo ku kolapsu a krachu československej prvorepublikovej demokracie. A to práve pre túto existenčnú chybu československej štátnosti, ústavnosti a demokracie, ktorá nebola plnohodnotnou demokraciou v základnom atribúte štátu, t.j. štátom akého národa, resp. národov vlastne je, zanikla. Dňa 29. 9. 1938 po súhlase spojencov, veľkých západných demokracií a garantov mieru, bolo anektované územia českého pohraničia, Sudety. A signatári Mníchova rozhodli, že južné Slovensko je ďalším teritóriom, ktoré bude okupované a od republiky odtrhnuté. Stalo sa tak Viedenskou arbitrážou 2. novembra 1938. A k okupantom sa pridalo aj „panské, beckovské“ Poľsko, ktoré sa vrhlo na obce na severnej Orave a na Spiši.
Akoby podľa dreveného školáckeho počítadla republiku s číslovkou prvá od 6. októbra 1938 nahradila tzv. druhá republika s autonómiou Slovenskej krajiny, nie s demokratickým, ale autoritatívnym protikomunistickým a protižidovským režimom. Na Slovensku tvrdý režim pravice bol zavedený o niečo skôr ako v „historických krajinách“ s už amputovaným teritóriom. Česká časť druhej republiky sa stala po jej okupácii a anexii dňa 15. 3. 1939 Protektorátom Čiech a Moravy, súčasťou Veľkonemeckej ríše. Na východ od rieky Moravy bol podľa hitlerovského pokynu metódou blitzschnell vyhlásený Slovenský štát. Súčasne sa musel prihlásiť k Ochrannej zmluve s Veľkonemeckou ríšou. Takýto bol ortieľ nad prvým aj druhým Československom. Stigmou prvorepublikovej demokracie, jej osudovým defektom, bola neschopnosť vysporiadať sa s fikciou jednotného československého národa, zreformovať ju v súlade s pravdou a realitou na štát dvoch rovnoprávnych národov Čechov a Slovákov. K takejto historickej zmene prezident a vláda ČSR pristúpili až pod silou demokratického, antifašistického heroizmu v Slovenskom národnom povstaní.
Prvorepubliková demokracia sa vytvorila a niesla pod egidou jednotného československého národa, ale tá bola aj príčinou je katastrofy. Demokracia medzivojnovej ČSR bola historicky pozitívna, veľmi prínosná pre slovenský aj český národ. Jednotný československý národ bol aj jej stigmou, patologickou vadou, a to už po uplynutí jeho prvého desaťročia. Viedlo to ku katastrofickým dôsledkom, zániku nielen tejto demokracie pre jej nevyliečiteľnú chorobu, ale aj republiky a štátu vôbec. Takto je to s prvorepublikovou demokraciou. Nie legendy, nie mýty, ale zložitá realita s protirečivým vývojom.
3.
Atribútom, podľa ktorého možno posudzovať a merať prvorepublikovú demokraciu, sú články o právach a slobodách podľa ústavnej listiny z roku 1920. Možno signifikantnými pre spoločenské vzťahy daného obdobia, boli ustanovenia o osobnej slobode a majetkovej slobode. Pozoruhodné a asi viac svedčiace o charaktere daného spoločenského systému je, že tieto práva a slobody boli obsiahnuté v jednom, spoločnom inštitúte, a to v piatich paragrafoch 107 až 111. Úprava dvoch ústavných práv a slobôd v ustanovení jedného paragrafu, a to dvoch slobôd osobnej a majetkovej boli symptomatickým zdvojením. Vyplývalo z toho, že osobná sloboda človeka a občana bola podmienená a viazaná na majetkovú slobodu, presnejšie na vlastníctvo občanom a rozsah jeho majetku. Možnosti uplatnenia a presadenia osoby, slobody občana záviseli nie od písaného práva, od ustanovenia ústavy, ale od systému založeného na majetkových pomeroch príslušných osôb. Konkrétne robotníci v Československu vytvárali asi 70 % národného dôchodku, ale z tohto národného dôchodku dostávali naspäť necelú jednu štvrtinu. Teda národný dôchodok sa nespravodlivo rozdeľoval v neprospech tých, ktorí ho vytvárali, tvorili jeho výšku temer v troch pätinách. V roku 1937 sa poukazovalo na to, že v Československu je mzda pracujúcich vrstiev hlboko pod európskym priemerom. Neuveriteľná bieda postihovala zamestnancov tzv. domáckeho priemyslu, ktorí predstavovali v roku 1930 skoro 5 % všetkých osôb pracujúcich v priemysle. V dôsledku tejto majetkovej rozdelenosti, prehlbovanej nezamestnanosťou bolo, že 300 tisíc ľudí v rokoch hospodárskej krízy žilo bez podpory, okrem desaťkorunových poukážok (žobračeniek) za podmienky že boli členmi odborov. Ľudia žili bez perspektívy výraznejšej sociálnej dynamiky a dosiahnutia úrovne vyššej vrstvy. V tom bola bieda tejto prvorepublikovej demokracie. Osobná sloboda, sloboda vôbec patrila a vo väčšom rozsahu ju mohli využívať a disponovať ňou – osoby, občania majetní, s kapitálovou silou a potenciou.
Kumulatívne uvedenie osobnej a majetkovej slobody v jednom celku ústavy akoby spájalo obe slobody do vzájomnej podmienenosti a závislosti. Majetkový status osoby vplýval a často priamo rozhodoval fakticky o trestnom stíhaní občana, najmä demonštrujúceho robotníka, resp. nezamestnaného. Bolo to najmä v prípadoch osôb zadržaných a stíhaných za účasť na verejných zhromaždenia, za ich prejavy na nich (výkriky, prevolanie hesiel a i.). Za to ich trestne stíhali pre porušenie slobody prejavu, spolčovacieho práva. Kolízie a konfrontácie osôb dožadujúcich sa svojich práv s poriadkovými a brachiálnymi štátnymi orgánmi (polícia, četníctvo, príp. aj vojsko) končili zadržaniami, stíhaním policajnými správnymi orgánmi a trestnými súdmi, streľbou policajných kordónov do manifestantov.
Práve právo spolčovacie bolo v ústavnom katalógu uvedené len nominálne (pomenovaním) s odkazom, že ho upravujú zákony. V ďalšom odseku ústavná listina obsahovala povolenie a zákonom zaviesť obmedzenia osobitne pre verejné zhromaždenia. Vykonávajúcimi právnymi normami, ktoré upravovali tieto ústavné práva, boli zákony ešte z minulosti, z predchádzajúceho obdobia z monarchie rakúskej a z monarchie uhorskej.
Pomerne široko publikovaným javom v období prvej republiky a tiež skutočnosťou nie náhodnou, opísanou v historiografii, bolo používanie ozbrojenej vojenskej a najmä četníckej asistencie s použitím zbraní a streľbou do rozličných protestných zhromaždení a podujatí. Strieľanie žandárstva, resp. četníctva do takýchto zhromaždení ľudí, poľnohospodárskych robotníkov, štrajkujúcich či demonštrujúcich robotníkov, do hladových pochodov zaznamenali historici vo viacej ako v 50 prípadoch v tomto období. Na Slovensku je takto hodnotených 23 takýchto prípadov, na Podkarpatskej Rusi 14. V porovnaní s českou časťou to tvorí viac ako dve tretiny, kedy si štátna moc ozbrojenou asistenciou vynucovala rešpektovanie úradných rozhodnutí a vtedajšieho zákonodarstva. Uvádza sa, že v nich bolo touto ozbrojenou asistenciou zastrelených najmenej 80 ľudí. Z hľadiska ústavných práv a slobôd to bolo potláčanie slobody zhromažďovania a širšie politických sprievodov.
Podľa trestného zákona platného v českej časti ČSR došlo k týmto ozbrojeným asistenciám a použitiu zbraní v prípadoch, ktoré sa kvalifikovali ako zločiny: a) pozdvižení (výtržnosť, ruvačka, nepokoj) § 68, b) verejného násilia; c) zločiny O verejnom násilí , ktoré ako samostatná hlava v trestnom zákone sa skladali z trinástich špeciálnych skutkových podstát (§ 76 až § 99). Zločin „pozdvižení“ sa vymedzoval ako „srocení viacerých osôb k tomu, aby vrchnosti násilím činili odpor“. Významné bolo, ako sa pre prax vymedzoval pojem „srocení“. Ako „srocení“ sa už kvalifikovalo faktické združenie neurčitého počtu osôb, ktoré si boli vedomé spoločného protizákonného cieľa a za účelom jeho uskutočnenia násilným vystúpením. Nevyžadovalo sa, aby osoby „srocené“, teda údajní páchatelia, skutočne kládli vrchnosti (t.j. miestnym orgánom štátnej správy, policajtom, žandárom) odpor. Čin bol dokonaný už srocením, alebo pridružením sa k srocenému davu (t.j. pobúrenému, nahnevanému davu). A pre upokojenie, pacifikovanie sroceného davu bolo možné privolať četníkov, žandárov. Zločin „pozdvižení“ bol už spáchaný zhromaždením osôb pobúrených pre nejaké rozhodnutie vrchnosti (t.j. štátneho orgánu). Nebolo potrebné dokazovať žiadne ďalšie konanie takto zoskupených osôb. Osoba, občan, nemusel teda konať protiprávne, urobiť čin, ktorým sa poškodila nejaká hodnota alebo záujem chránený trestným právom. Bol trestne stíhaný pre údajný jeho zámer, náladu, spoločenskú emóciu, o prítomnosti ktorej rozhodli a ktorú mu imputovali četníci a súd. Základom trestného stíhania takejto osoby bola v skutočnosti údajná „spoločenská nebezpečnosť tejto osoby“. Nie jej objektívne konanie a výsledok jeho konania. Uplatnila sa tým tzv. sociologická koncepcia trestného práva, stíhanie už „potenciálneho páchateľa“. A kto je ním, o tom rozhodovali trestnoprávne vrchnosti. Ústava ani trestné zákonodarstvo prevzaté z rakúskeho a uhorského negarantovali tak občanovi základnú právnu hodnotu – nedotknuteľnosť osoby. Aj taká bola prevorepubliková demokracia.
4.
Slobodu tlače zakotvil a stručne, ale významným spôsobom upravil § 113 ods. 1. Ústavnej listiny. Významné ustanovenie v ňom spočívalo v tom, že ustanovil, že je „v zásade nedovolené, podrobovať tlač predbežnej cenzúre“. Konkrétnu úpravu obsahovali recipované právne normy a niektoré nové nariadenia a zákony. Vývoj preukázal, že ani zákonodarná moc a ani výkonná sa neponáhľala splniť to, čo ustanovovala ako legislatívnu úlohu ústavná listina.
V priebehu dvoch desaťročí predmníchovskej republike nebol prijatý nový tlačový zákon ako zákon podrobne vykonávajúci a upravujúci „slobodu tlače“ v zmysle ústavnej listiny. Recipovaný bol zákon č. 6/1863 ř. z. Ústavná listina zakotvila zákaz cenzúry (predbežnej), v tom bolo jej pozitívum. Zákon bol pomerne často novelizovaný, menený a dopĺňaný. Ale nový zákon o tlači v období predmníchovskej ČSR nebol prijatý. Hypertrofia právnych noriem (ich kvantita) je príkladným spôsobo, ako sa uplatňovala svojvôľa úradnej vrchnosti a sťažoval sa život novinárov, ktorí si často neboli istí, či ich budú za príslušný článok stíhať, alebo inak uplatňovať voči nim represiu. Vydávali sa nariadenia vlády, t.j. podzákonné normy. Viac ako päťdesiat nariadení vytvorilo chaotický právny stav, ktorý naopak obmedzoval slobodu tlače. Tlačová novela z 30. mája 1924 stavala krivé obvinenie, nactiutŕhanie v tlači a pod. na úroveň trestných zákonov, teda deliktu, ktorý zakladal trestný postih. Za uvedený delikt bol zodpovedný ten, kto takýto článok napísal, objednal, nariadil jeho uverejnenie alebo podal informácie, ktoré boli jeho obsahom. Okrem zákona o tlači (124/1924 Sb. z. a n.) bolo vydané nadväzujúce vládne nariadenie č. 125/1924, ktoré pripúšťalo zabavenie tlače. V praxi sa tento právny stav menoval ako tzv. represívna cenzúra.
Politické (občianske) práva a slobody (zhromažďovania, spolčovanie, konania schôdzi, podujatí, konferencií) boli podmienené a viazané na povolenie príslušného okresného úradu. Nestačilo ohlásenie konania podujatia, ale musela byť podaná žiadosť o povolenie a muselo sa čakať na získanie povolenia od úradu. Schôdza, podujatie, ak bolo úradne povolené, sa konalo za prítomnosti úradníka vyslaného príslušným politickým úradom. Ten zapisoval prejavy a reči, ktoré na podujatí odzneli (podávať na ich autorov podnety na trestné stíhania a mal aj právo kedykoľvek konanie podujatia, schôdze konferencie pozastaviť, zrušiť, resp. rozpustiť. Vrchnostenské opatrenia tohto typu a kvality sa uplatňovali nie výnimočne, ale pomerne pravidelne. Sloboda slova, sloboda tlače, základný pilier liberálnej demokracie bola zviazaná a stíhaná dvomi odvetviami trestného práva – trestného súdneho a trestného správneho.
Úpravou, ktorá umožňovala uskutočňovať legálnou cestou demokratické vlastnícke premeny, evolúciou, bola dikcia § 109 ústavnej listiny. Vlastnícke právo nevyhlasovala s dvomi klasickými atribútmi raného kapitalizmu, že je: a) posvätné a b) nedotknuteľné. Zakotvovala, že „súkromné vlastníctvo možno obmedziť len zákonom“. Podľa interpretácie a´contrario to znamenalo, že bolo chránené zákonom aj ústavou. Ale podľa doslovnej interpretácie sa nezakotvovalo, že ho možno obmedziť len a iba ústavným zákonom. Bolo možné ho obmedziť aj obyčajným zákonom. A v súlade s touto úpravou výslovne upravovalo, že vyvlastnenie je možné len na základe zákona a za náhradu, pokiaľ zákonom nie je alebo nebude stanovené, že sa náhrada dať nemá. Najmä prvé ustanovenie (odsek 1 § 109) malo podľa vládneho odôvodnenia urýchľovať a uľahčovať uzákoňovanie a uskutočňovanie rozličných pozemkových reforiem. Prijatím záborového zákona v roku 1919 bol prijatý prvý zákon československej pozemkovej reformy, ku ktorej patrili ešte ďalšie dva zákony, prídelový a náhradový. Pozemková reforma sa preťahovala, neuskutočnila sa ani v období dvoch desaťročí. A v legislatívnom kontexte s touto ústavnou úpravou pokračovala v agrárnom sektore v druhej a tretej (všeobecnej) pozemkovej reforme do roku 1948.
5.
Katalóg práv obsahoval aj ďalšie ustanovenie, ktoré sa vysporadúvalo s minulosťou, a ktoré viedlo k dokončeniu procesu defeudalizácie, negovania aristokratických atribútov a inštitútov. Išlo o inštitút, ktorý ústavná listina nazvala jedným slovom „rovnosť“ . Podľa posledného odseku § 106 sa zrušilo šľachtictvo, rády a tituly. Vzhľadom na nedokonalosť štruktúry zákona č. 61/1918 Sb. zák a nar., bolo potrebné ďalším zákonom výslovne zrušiť šľachtictvo a rády, ako aj všetky z nich plynúce práva a tituly, pokiaľ boli udeľované ako púhe vyznamenania. Stalo sa tak doplňujúcim zákonom č. 243/1920 Sb. zák. a nar. Uvedené zrušenie šľachtických (teda aristokratických titulov, vyplývajúcich z rodu či urodzenosti) bolo vyjadrením zásady rovnosti občanov pred zákonom. Znamenalo ďalej uplatnenie rovnosti ako základného či elementárneho princípu rovnosti všetkých obyvateľov republiky pred zákonom ako imanentným atribútom demokratického štátu, demokratickej republiky. Pôvodný zákon z č. 61/1918 Sb. zák. a nar. , mal znaky, resp. bol zákonom nazývaným ako lex imperfecta. Až novela z roku 1920 stanovila súdnu trestnú sankciu pre tie osoby, ktoré úmyselne a verejne používajú šľachtické tituly, erby, rády a zrušené vyznamenania alebo takýmto spôsobom sa usilujú naznačiť svoje bývalé šľachtictvo. V tomto zmysle išlo o uskutočnenie ústavného princípu rovnosti v personálnej rovine. Zásadu „rovnosti“ všetkých občanov v majetkovej rovine uskutočnil zákon č. 179/1924 Sb. z. a n., podľa ktorého sa zrušil inštitút zverenectva (rodinné fideikomisy), teda inštitút svojou povahou spojený a vyplývajúci z feudalizmu, inštitút vecného práva, ktorý vlastnícky privilegoval šľachtické osoby (aristokratov), ktoré boli súčasťou tohto rodinného fideikomisu.
Ústavným zakotvením týchto dvoch dimenzií ústavného princípu rovnosti sa rušili právne ustanovenia, ktoré patrili do historickej minulosti, do feudálneho spoločenského systému. Katalóg ústavných práv priniesol aj zásadné či nezadateľné inštitúty, ktoré identifikovali vtedajší nový liberálny, t.j. buržoáznodemokratický systém, ako aj inštitúty, ktoré nezabraňovali, ale objektívne aj otvárali prechod, evolučnú cestu pre atribúty nového systému. Boli to ustanovenia z veľkých buržoáznych revolúcií o rovnosti osôb, ktoré sa v prvej republike plnili – ako historický progres, pokrok na ceste demokracie a základných práv.
6.
Všeobecne hlásané tvrdenia o vysokom stupni demokracie v Československu v predmníchovskom období sa spájajú aj s tvrdeniami o priamej účinnosti, priamej vykonateľnosti ustanovení piatej časti o slobodách a právach ako relevantných právnych noriem. V najnovšej konštitucionalistickej literatúre významný český ústavný právnik Václav Pavlíček uviedol, že časť autorov z predmníchovskej ČSR popierala ich normatívny právny charakter a považovala ich skôr za monológ ústavodarcu.
Známy prvorepublikový teoretik F. Weyr v učebnici vydanej v roku 1924 uvádzal, že ústavná listina, podobne ako aj jej časť obsahujúca slobody a práva, ktorá sa pomenúva ako „charta“, alebo „katalóg“, sa odlišuje od štandardných zákonov, ktorých hlavným obsahom je stanovenie n o r i e m (právnych povinností). Na rozdiel od nich katalóg slobôd a práv obsahuje vyhlásenia určitých politických zásad, postulátov a sľubov (programov), ktoré nemajú relevanciu právnych noriem. Okrem toho, že sú nenormatívnymi ustanoveniami poukázal ďalej, že niektoré z nich sú v priamom rozpore so skutočnosťou, t.j. nie sú pravdivými. Ako príklad takéhoto nepravdivého tvrdenia uviedol prvý odsek § 106 ústavnej listiny, v ktorom sa slávnostne vyhlasovalo, že „výsady p o h l a v i a, rodu a povolania sa neuznávajú“. Dikcia, že výsady pohlavia sa neuznávajú bola evidentne, jasne v rozpore s platným občianskym zákonom (§ 91 a inými ustanoveniami), ktorý obsahoval výsady a výhody muža ako hlavy rodiny vo vzťahu k manželke a otca vo vzťahu k deťom. Uvedené ustanovenie § 106 ústavnej listiny nemohlo tieto výsady muža ani zrušiť a ani zmeniť (nemala relevanciu právnej normy) a po ďalšie vzhľadom na platný právny stav nebolo v súlade s ním, bolo nepravdivým. Mlčky tieto výsady pohlavia uznávala, rešpektovala. Inými slovami tieto ustanovenia boli fiktívnymi.
Ustanovenie § 109 ani v jednom z troch odsekov nezakotvilo principiálne právo, a to „rovnosť všetkých občanov pred zákonom“. Ustanovenie o rovnosti občanom pred zákonom, že sú si plne rovní a požívajú rovnaké práva občianske a politické obsahoval § 128 v hlave šiestej, „ochrana menšín národných, náboženských a rasových. Rovnosť občanov pred zákonom nebola teda obsiahnutá a zaradená do katalógu slobôd a práv t.j. do hlavy piatej „práva a slobody, ako aj povinnosti občianske“. Hlava šiesta tvorila špecifickú časť ústavnej listiny, ktorý ČSR prevzala a bola povinná prevziať z tzv. malej (minoritnej) zmluvy St. germainskej, týkala sa práv menšín, národnostných, jazykových, náboženských iných. Vzhľadom na aktuálnu diskusiu o právach sexuálnych menšín treba sa zmieniť o tom, že prvorepubliková demokracia homosexuálne vzťahy kriminalizovala. Trestné zákonodarstvo ich kvalifikovalo ako zločinné konania s názvom „súlož proti prírode“. Trestná sadzba za naplnenie znakov takéhoto zločinu bola vysoká, až do dvanásť rokov. Prvorepubliková demokracia asi v tejto legislatívnej úprave nebude vzorom, skôr odstrašujúcim príkladom. Ústavní hodnostári, ktorí túto demokraciu chvália, asi nemali na mysli tieto ustanovenia. Ale nevyjadrili sa proti nim, t.j. akoby súhlasili s nimi.
V druhom odseku § 109 obsahovalo ústavná listina znenie, že všetci obyvatelia Republiky československej požívajú v rovnakých medziach ako štátni občania tejto republiky na jej území plnú a naprostú ochranu svojho života ako aj svojej slobody nehľadiac na to, akého sú pôvodu, štátnej príslušnosti, jazyka, rasy alebo náboženstva. Možno povedať, že to bolo ustanovenie o zákaze diskriminácie vzhľadom na všetky vymenované atribúty. Ústavná ochrana týchto atribútov nie je totožná, ani neznamená rovnosť občana, človeka. Veľké rozdiely v majetkových pomeroch (pričom dve pätiny, nie dve tretiny, ako sa to vyžaduje pre fungujúci demokratický právny štát, tvorila stredná trieda) bieda, sociálna marginalizácia nie malej časti obyvateľstva najmä na Slovensku znamenala, že táto časť občanov bola reálne, fakticky v postavení nerovného občana pred zákonom. O uplatnení svojich práv a slobôd obsiahnutých v ústave, eventuálne uvedených v obyčajnom zákone nemala, vzhľadom na biedu, nevzdelanosť vedomosti ani financie na súdne poplatky, prostriedky na advokáta. A bez nich práva ani „rovnosť pred zákonom“ nedosiahla.
Katalóg ústavných slobôd a práv obsahoval ustanovenia relevancie politických zásad, postulátov, programov, bez normatívneho významu, pričom niektoré z nich neboli, či nemuseli byť pravdivé (iné mohli byť zdanlivými či fiktívnymi), a ďalšiu skupinu v tejto štruktúre tvorili ustanovenia, ktoré mali kompetenčnú povahu. V podstate išlo o blanketné právne normy, ktoré odkazovali, že bližšia úprava daných práv a slobôd, ich medze sa upravia v budúcom zákone, ktorý je oprávnený vydať zákonodarca. Pre konštrukciu týchto ustanovení platil hodnotiaci výrok, že v ústavnej úprave bolo v čitateľovi deklarované ústavné právo, ale vo vykonávacom zákone, ako menovateľovi bolo toto ústavné právo obmedzené či zredukované, dokonca negované, popreté.
V niektorých právach a slobodách sa stanovilo, že príslušné práva a slobody upraví zákon, ktorý však v skutočnosti už bol vydaný a bol platným niekedy v historickej minulosti. Obsah, limity ústavných práv a slobôd daných Ústavou 1920, bol reálne, konkrétne už uzákonený v inom období, aj v značne odlišných pomeroch. Domnievam sa, že to bol ďalší nedostatok ústavnej úpravy. Aj F. Weyr považoval takúto úpravu za nedostatok ústavy s pripomienkou, aby sa tieto nedostatky vykladali veľmi reštriktívne.
Ústava, ústavné zakotvenie základných práv a slobôd sa spája alebo považuje sa za právnické, juristické vymedzenie pojmu slobody. Ústavné listiny sa chápu a vysvetľujú možno iba historicky, možno aj normatívne tak, že sa chápali ako právne bariéry (prekážky) postavené medzi štátnymi občanmi a štátnou mocou. Aké vymedzenie priniesla Ústava 1920 ?
Možno povedať, že to uviedla v druhej vete, odseku druhom, § 1., ústavnej listiny v tomto znení: „Ona (ústavná listina) vytyčuje medze, ktoré tieto orgány (zákonodarné, vládne a výkonné a súdne) nesmú prekročiť, aby sa nedotkli ústavne zaručených občianskych práv.“ Treba dodať a zdôrazniť, že to bolo dobové vymedzenie tohto pojmu, zodpovedajúce vtedajšiemu stavu spoločnosti, liberálne buržoáznej, resp. ranokapitalistickej.
F. Weyr napísal, že ide o historicky vysvetliteľné, avšak normatívne nesprávne poňatie ústavných listín ako právnych bariér (prekážok), postavených medzi štátnymi občanmi a štátnou mocou v prospech občanov. Podľa tohto hodnotenia, tejto definície, názor tohto učenia bol takýto: a) štátna moc (môže) voči občanom všetko (je jej dovolené všetko), čo nie je výslovne zakázané. Podľa názoru F. Weyra by mala toto vymedzenie správne znieť, že – „štátnej moci je všetko zakázané, čo nie je zákonom výslovne dovolené, a tým jej (štátnej moci zároveň toto je ako povinnosť uložené). Tým by odpadla aj nevyhnutnosť osobných bariér, ktorých stanovenie sa potom ani de lege ferenda neodporúčalo, pretože to vyvoláva mylný dojem, že vo všetkých smeroch, ktorých sa zmienených „katalóg“ nedotýka, sú ľubovoľné zásahy štátnej moci do jednotlivcovej sféry dovolené.“
Záver
Katalóg ľudských práv a slobôd, obsiahnutý v hlave piatej ústavnej listiny ČSR z roku 1920, je z hľadiska počtu ustanovení skromný, tvorí ho dvadsaťjeden paragrafov. Pôsobenie tohto katalógu na Slovensku objektívne prinášalo politickú slobodu jeho občanom a národnú emancipáciu Slovákom, i keď subjektívne sa začínal tým dlhodobý vývojový proces k týmto cieľom.
Ústava ČSR z roku 1920 z hľadiska charakteru ustanovení o základných právach a slobodách patrí do tretej generácie úpravy týchto práv a slobôd v základných zákonoch štátov Európy a sveta. Úprava, znenie práv a slobôd v československej ústave má povahu deklaratórnych viet, nie teda právne relevantných noriem a malo charakter až na výnimky „monológu zákonodarcu“. Druhým typom ustanovení v ústavnej listine boli blanketné právne normy, ktoré mali povahu kompetenčných noriem. Odkazovali, že bližšia úprava daných práv a slobôd, ich medze sa upravia v budúcom zákone, ktorý je oprávnený vydať zákonodarca v budúcnosti, resp. odkazovali na zákon, ktorý bol recipovaný z minulosti z iných pomerov. Priniesla aj úpravu vzťahu občan – štát, ktorá sa už v roku 1920 preukázala ako zastaralá. Podľa nej štátna moc mohla voči občanovi všetko, čo jej nebolo výslovne zakázané. Podľa názoru F. Weyra by mala toto vymedzenie správne znieť, že – „štátnej moci je všetko zakázané, čo nie je zákonom výslovne dovolené“.
Prvorepubliková demokracia v ústavnom vydaní a zakotvení mala tieto znaky, ktoré ju charakterizovali, determinovali a negatívne ovplyvňovali:
a) Deklaratórnych ustanovení, bez legislatívnych záruk ich realizácie;
b) V tomto zmysle mala povahu „monológu“ zákonodarcu, charakter ústav z buržoáznych revolúcií od francúzskej (1789) až po belgickú (1830), nemeckú a taliansku (1879);
c) Chýbalo jej ústavné zakotvenie relevancie základných práv a slobôd – v zmysle, že občan môže všetko, čo mu nie je zakázané; ale štátnej moci je zakázané všetko, čo jej nie je zákonom dovolené.
Početný zbor poradcov našich ústavných pohlavárov, poradcov pre všetko, o všetkom a pre každú záležitosť, sa bude iste, (aj keď lepšia je formulácia, že to nie je isté) kvalifikovať , zvyšovať svoju invenciu a kreativitu. Iste sa bude zaoberať aj historickými mýtmi a legendami – nie ich pestovať, ale kriticky prehodnocovať. Metóda kritického myslenia, ktorú svojho času propagovala v čase politických fanfár, demonštrácií za „lepšie Slovensko“ pani prezidentka – sa uplatní aj v tomto prostredí v jej kuloároch. A rovnaký prístup je náležité uplatniť aj proti ďalším československým ústavám, a to ľudovodemokratickej Ústave 9. mája z r. 1948, aj socialistickej Ústave ČSSR z roku 1960. Nepatrilo by sa ich kvalifikovať za ideologický propagačný aktív ústavných činiteľov.
Foto: Emil Polák
