Demokracia ako chyba systému

Demokrati, demokracia, demokratický… Pojmy, ktoré sa neustále skloňujú v každom páde, no súčasne pojmy, ktoré si každý vykladá po svojom. Kdesi som počul, že existuje viac než 200 rôznych definícií toho, čo znamená pojem „demokracia“.

Ako absolvent právnickej fakulty som zvyknutý na to, že právne pojmy sú jasné a majú svoje jednoznačné definície. Ak aj nie priamo v zákone, tak aspoň v právnej teórii či v súdnej praxi. Pripadá mi preto až neuveriteľné, že uvedené sa netýka pojmu „demokracia“. Ak by niekto očakával, že definíciu zmieňovaného slova by sa logicky dozvedel z Ústavy Slovenskej republiky, tak by bol po jej prečítaní pravdepodobne dosť sklamaný.

Ústava SR síce vo viacerých svojich ustanoveniach hovorí o „demokratickej forme vlády“, „demokratickej spoločnosti“, „demokratických hodnotách“, „princípoch demokratického a právneho štátu“, či o „demokratickom poriadku“, no samotnú definíciu slova „demokracia“ či prídavného mena „demokratický“ nikde explicitne neuvádza.

Každý z nás si tak môže predmetné pojmy vykladať po svojom a z pohľadu práva môže mať každý z nás pravdu – takú tú svoju.

Ilustrácia: Pixabay.com

Čitateľa týchto riadkov však nechcem zaťažovať pojednaním a rozborom najrôznejších definícií zmieňovaného pojmu. Čo však povedať chcem, je to, že súčasnú slovenskú, ako aj európsku formu demokracie považujem za čosi ako systémovú chybu. Chybu, ktorej prisudzujem značný podiel viny za súčasnú slovenskú i európsku politicky neutešenú situáciu.

Vidím to tak, že temer vo všetkých euroúnijných krajinách sa do vrcholových funkcií dostávajú čoraz nekompetentnejší, politicky bezobsažní a ľudsky nedôstojní ľudia. V pomeroch Slovenskej republiky je to až bolestne neprehliadnuteľné.

Na funkciu predsedu vlády si v našej republike v nedávnej minulosti siahli aj ľudia ako Iveta Radičová, Peter Pellegrini, Igor Matovič či Eduard Heger. Všetko ľudia, ktorých do najvyššej exekutívnej funkcie nevyniesli vlastné schopnosti a dlhoročné výsledky ich politickej kariéry, ale aktuálne politické pomery. Pani Radičová sa do spomínanej funkcie dostala v dôsledku zákulisných straníckych hier v danej dobe u voličov už priveľmi skompromitovaného a neobľúbeného Mikuláša Dzurindu. Pán Pellegrini sa do funkcie dostal kvôli tomu istému, ako pani Radičová – akurát s tým rozdielom, že nahrádzal Roberta Fica, ktorý smeroval k rovnakému politickému osudu ako spomínaný Mikuláš Dzurinda. Igor Matovič sa do premiérskej funkcie dostal vďaka vynikajúcemu marketingu a súčasne vďaka chybám svojich politických konkurentov, ktorí nevzbudzovali u voličov ani toľko dôvery ako práve spomínaný Igor Matovič – človek, ktorý prejavuje všetky príznaky psychicky narušeného, extrémne sebastredného, no súčasne aj veľmi konfliktného a zákerného indivídua. V slovenských politicky šialených pomeroch sa tak neskoršie pôsobenie potulného kazateľa Eduarda Hegera mohlo dokonca javiť ako čosi, čo mohlo znamenať aktuálne zlepšenie slovenských politických pomerov. No nie je to šialené? Môže byť politický systém, ktorý umožní obsadzovanie najdôležitejšej výkonnej funkcie v štáte takýmito osobami v poriadku? 

Na tomto mieste mi nedá nespomenúť, že podobné problémy s výberom vládnych politikov majú aj iné európske štáty. Za zmienku by určite stála najmä Veľká Británia s ľuďmi ako Boris Johnson či Liz Trussová. V Českej republike vládli ľudia ako Stanislav Gross, Mirek Topolánek, Petr Nečas či súčasný Petr Fiala. V Nemecku sa na stoličku premiéra dostal nevýrazný až úradnícky pôsobiaci Olaf Scholz. Musím však pripustiť, že úroveň tragickosti Igora Matoviča či Eduarda Hegera je ťažko dostihnuteľná. Nuž, Slovensko a tie naše špecifiká…

Skutočnosť, že do najvyšších vládnych funkcií aj iných európskych štátov sa dostávajú typy osôb, ako boli uvedené… mi iba potvrdzuje, že problém nebude iba v našich – slovenských – politicky absurdných pomeroch, ale že ide o širší a vážnejší problém. O problém, ktorý predstavuje určitú systémovú chybu. Chybu, ktorá by bola ešte zrejmejšia, ak by som si chcel zaspomínať na ľudí „iba“ vo funkciách bežných ministrov. Len tak „námatkovo“ mi nedá nespomenúť zopár slovenských príkladov, ako napr. Veroniku Remišovú, Mareka Krajčího či Jána Mičovského… Všetkým pofidérnym ministrom, ktorých som zabudol spomenúť, sa týmto ospravedlňujem…, no nie o nich konkrétnych som chcel písať.

Prejdem teda k podstate problému, ktorý vnímam v súčasnej podobe slovenskej demokracie. Tým najvážnejším problémom – hneď po nedostatočne racionálnej voľbe samotných voličov – považujem nedostatočné kvalifikačné výberové podmienky pre tých, ktorí môžu byť vo voľbách volení (právne sa to nazýva pasívne volebné právo).

Nie je to absurdné, že na kandidatúru do funkcie poslanca Národnej rady Slovenskej republiky (čiže na pasívne volebné právo) stačí splniť podmienky dosiahnutia 21 rokov veku, mať trvalý pobyt na území SR a nebyť vo výkone trestu odňatia slobody a súčasne nebyť pozbavený spôsobilosti na právne úkony?

Na obsadenie kresla ministra vlády SR dokonca stačí spĺňať iba samotné podmienky pre možnosť kandidatúry do NR SR. Čiže netreba byť ani len zvolený – stačí politická podpora strán, ktoré sa dohodli na zostavení vlády SR + vek 21 rokov, trvalý pobyt, spôsobilosť k právnym úkonom a nebyť vo výkone trestu.

Za seba musím konštatovať, že takéto podmienky pre pasívne volebné právo – čiže pre právo byť volený do funkcie poslanca NR SR, ako aj menovaný za člena vlády SR – sú tragicky nedostatočné. Obzvlášť absurdné mi to pripadá, ak si spomeniem, na aké bežné činnosti je potrebná najrôznejšia úradne zdokladovaná kvalifikácia!

Chcete viesť motorové vozidlo? Tak to si musíte obstarať vodičské oprávnenie! Na jeho získanie si budete musieť zaplatiť príslušný vzdelávací kurz, dosiahnuť určitý minimálny vek podľa druhu vodičského oprávnenia, spraviť záverečné skúšky, mať pobyt na území SR a byť zdravotne a psychicky spôsobilý.

Chcete viesť vysokozdvižný vozík v logistickom sklade? Potrebujete získať certifikáciu a absolvovať školenia a následne po ich obdržaní musíte absolvovať aktualizačnú odbornú prípravu (každých 5 rokov) a absolvovať školenia (min. raz ročne).

Chcete poskytovať právne služby? Musíte byť absolventom právnickej fakulty, následne byť 5 rokov advokátnym koncipientom a po zložení skúšok a zapísaní do Advokátskej komory môžete legálne poskytovať právne služby.

Chcete podnikať v oblastiach, ktoré si vyžadujú viazané živnosti? Nuž, tak budete potrebovať splniť predpísané podmienky pre tú-ktorú živnosť, či pre to-ktoré remeslo.

Chcete byť turistickým sprievodcom po Bratislave? No, tak musíte splniť podmienky viazanej živnosti, ktorá popri klasických náležitostiach ako sú vek, právna spôsobilosť k úkonom a pod. znamená aj preukázanie odbornej spôsobilosti.

Temer na akúkoľvek (!!!) funkciu – nieto ešte významnejšiu – musíte mať v dnešnej spoločnosti určité oprávnenie, ktoré si musíte zaplatiť, absolvovať určitú skúšku, prípadne zdokladovať svoju prax v danom obore. Akurát pre riadenie štátu na jeho najvyššej úrovni žiadna takáto podmienka neplatí! Dokonca nemusíte vedieť ani čítať či písať. Ak by to od vás niekto chcel, mohli by ste sa brániť, že takéto rozhodnutie konštatoval Ústavný súd SR – išlo by totiž o zavedenie vzdelanostného cenzu.

Ako právnikovi mi je jasné, prečo Ústavný súd SR rozhodol tak, ako rozhodol vo vyššie uvedenom rozhodnutí. Ide však o právny problém, nie o problém vecný. Ak by sme adekvátnym spôsobom zmenili platnú Ústavu SR, určite by bolo možné tento problém riešiť.

Zdá sa mi však, že na takéto riešenie nie je politická vôľa – a to ani u nás na Slovensku ani na úrovni Európskej únie. O dôvodoch, prečo to tak je, by sme mohli viesť dlhé debaty. Som však hlboko presvedčený o tom, že zavedením určitých kvalifikačných požiadaviek pre výkon dôležitých štátnych funkcií by sa politické pomery v SR, ako aj v iných členských krajinách EÚ, mohli výrazne zlepšiť.

Zavedenie podmienok ako napríklad kladné absolvovanie psychotestov či dobré psychické zdravie počas celého funkčného obdobia, určitá úroveň povinných znalostí (napr. absolvovanie určitého kurzu vrátane záverečných štátnych skúšok v oblasti práva, ekonomiky či riadenia štátu – ktorý by mohol absolvovať ktokoľvek bez nutného predošlého vzdelania) by mohla významne prispieť k odbornej kvalite politických funkcionárov, ktorí by následne mohli riadiť štát s nadobudnutými poznatkami omnoho kvalitnejšie. Takéto kvalifikačné kritériá by súčasne predstavovali aj určitú poistku voči inak nekompetentným ľuďom, ktorých by si občania iracionálne zvolili – čo, ako vidieť, sa aj u nás deje čoraz častejšie.

V nadväznosti na naše aktuálne politické skúsenosti som presvedčený, že zvýšenie kvalifikačných podmienok pre uplatňovanie pasívneho volebného práva samo o sebe môže predstavovať účinné systémové opatrenie, pri ktorom je miera jeho možného zneužitia menšia, ako sú riziká spočívajúce v obsadení najvyšších štátnych funkcií vedomostne i zdravotne ľuďmi nekompetentnými pre výkon takýchto funkcií.

Na tomto mieste považujem za vhodné uviesť, že v dobre fungujúcej – občianskej a demokratickej – spoločnosti by za kvalitu politických nominantov (morálnu, odbornú, i zdravotnú) mala niesť zodpovednosť najmä politická strana, ktorá ich do volieb postaví. Takýto stav však u nás nemáme a vnútorné pomery našich politických strán sú častokrát ešte horšie ako samotní kandidáti, ktorí z nich vzchádzajú.

Som presvedčený o tom, že ak necháme demokraciu zvlčiť do podoby, v ktorej si každý môže robiť, čo sa mu zažiada a každý môže byť čímkoľvek, čo sa mu zažiada (či už profesijne, sexuálne alebo bytostne), tak z demokracie spravíme anarchiu, ktorá nás vo svojich dôsledkoch vážne poškodí rozvratom štátu – a takýto rozklad si budeme môcť užívať úplne demokraticky úplne všetci. Je najvyšší čas niečo s týmto zlyhávajúcim systémom spraviť – a bolo by nanajvýš vhodné, aby s tým niečo spravili presvedčení demokrati. Vnímam to totiž tak, že ak to nespravia oni, tak sa tejto úlohy chopia iní ľudia, ktorí si však rozhodne nebudú klásť otázku, čo znamená pojem „demokracia“.

Autor je absolventom Právnickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe a momentálne sa pracovne podieľa na riadení rodinného holdingu firiem.