Zatiaľ čo historicky a kultúrne nedovzdelaná aktuálna a plagiátorská moc brúsi kosy k útoku na slovanské Rusko, z Moskvy prichádzajú iné správy než to, čím nás militanti „vakcinujú“.
Totiž na úplnom sklonku roku 2021, v roku stého výročia skonu Pavla Országa Hviezdoslava (2. február 1849 – 8. november 1921), v Moskve vo vydavateľstve Centrum knihy Rudomino (Центр книги Рудомино) vyšlo dvojjazyčné vydanie Krvavých sonetov (P.O. Hviezdoslav: Кровавые сонеты/Krvavé sonety, Moskva 2021, ISBN 978-5-00087-208-6, 96 strán). Cyklus 32 sonetov napísal autor v roku 1914 a popísal v nich hrôzy, ktoré priniesla Európe I. svetová vojna. Pre autora sonetov je vojna vojnou, nie pokračovaním politiky inými prostriedkami, ale vojna ako utrpenie a katastrofa pre ľudstvo. Protivojnový odkaz P.O. Hviezdoslava je poeticky zašifrovaný v podstate veľkého diela európskej protivojnovej poézie – Krvavé sonety sú v zásade jej základným kameňom.
To, že v tejto dobe dielo vychádza v ruskom a slovenskom jazyku, znamená, že je tu kanál, ktorý takýmto spôsobom hovorí NIE vojne a chce, aby sa s týmto protivojnovým eposom zoznámil aj ruskojazyčný čitateľ. A to je okrem Ruskej federácie, Bieloruska aj väčšia (rozhodujúca) časť Ukrajiny, Kazachstanu, Kirgizska, Moldavska, Gruzínska, Arménska, Azerbajdžanu, Uzbekistanu, Tadžikistanu, Turkménska… Mongolska, Bulharska, Srbska…, ale aj kdekoľvek na svete. To je solídny objemový profil čitateľov.
Základom tohto vydania je preklad diela P.O. Hviezdoslava do ruského jazyku z roku 1978 a grafika anglojazyčného vydania Krvavých sonetov, ktoré vyšlo v Literárnom informačnom centre v roku 2018. Autorom pôvodného preklad do ruského jazyku z roku 1978 je V. V. Levik (spolupráca D. Slobodník). Predslov k aktuálnemu dvojjazyčnému vydaniu napísala N. B. Švedová a kniha je ilustrovaná grafikami D. Kállaya.
Toto spoločné slovensko-ruské vydanie vzniklo aj vďaka entuziazmu slovenských diplomatov – ďakujeme – v Moskve v rekordne krátkom čase.
Veľmi silný protivojnový text ukazuje, že P.O. Hviezdoslav čerpal silu vo svojskom okruhu pokory a bol pripravený na akýkoľvek zápas za mier na poli poézie. Niektorí znalci jeho diel dokonca vravia, že Hviezdoslav sa vo svojich Krvavých sonetoch vrhol „…ako akýsi slovanský Don Quijote do urputného boja proti drvivej väčšine európskych básnikov…“
No a pomyslenie, že by Slovania mali ísť do vojny proti Slovanom, ho desilo: „…krv, Bože, v streku na olovo / z rúk bratských…“ (sonet 26).
Odporúčať, aby si tieto čerstvo vydané dvojjazyčné Krvavé sonety prečítali prví traja slovenskí ústavní činitelia, je asi zbytočné, tak ako je asi zbytočné si myslieť, že téma Hviezdoslava bude maturitnou otázkou na maturitách, ktoré nebudú (veď načo).
Však vieru, že po knihe siahnu všetci, ktorí majú radi slovenskú (a teda európsku) poéziu, nám nemôže zobrať ani parlamentná väčšina. Pre tú množinu máme jeden tip: Krvavé sonety by možno mohli byť v uvítacom balíčku pre každého US vojaka, ktorého veľvyslanectvo sa (proti vôli Slovákov) obrnilo na Hviezdoslavovom námestí. Toho US vojaka, ktorý (proti vôli Slovákov) hucká proti Slovanovi. Toho, ktorého sme si tak potupne, rukami ústavného činiteľa č.1 až 3 tak potupne (proti vôli Slovákov) pozvali do našej k(K)uchyne a pod tri slovenské dubiská.
