Ruský portál globalaffairs publikoval úvahu emeritného profesora histórie na montrealskej univerzite Jakova M. Rabkina. Rabkin na úvod píše: „Pred 50 rokmi som opustil Sovietsky zväz z jediného dôvodu: z túžby po slobode. Nenávidel som jednomyseľnosť, ktorú podporoval zákaz zahraničných publikácií a rušenie západných rádií.“
V novembri 1973 začal Rabkin pracovať na Montrealskej univerzite a samozrejme sledoval aj politický vývoj vo svete a debaty o vojne vo Vietname, úlohe CIA pri zvrhnutí Allendeho vlády v Čile, alebo debaty o dôsledkoch októbrovej vojny na Blízkom východe. Prekvapila ho rôznorodosť názorov v novinách a v televízii. Objavovala sa široká škála pohľadov, ktoré neboli len kritické, ale ponúkali aj alternatívy. Sám sa začal do týchto diskusií zapájať ako občan, ale aj ako vedec: „Spoločnosť mi predsa vytvorila podmienky, aby som sa s ňou mohol podeliť o výsledky svojich výskumov a pozorovaní.“
Rabkin uvádza, že v súčasnosti je slobodná diskusia stále viac obmedzovaná. Jedným z takýchto príkladov je Izrael. „Chce to veľa odvahy slobodne ho kritizovať bez strachu z obvinenia z antisemitizmu“, uvádza Rabkin a dodáva, že „politika Izraela voči Palestínčanom sa tak vymyká z hraníc slobodnej diskusie.“
Rabkin píše: „Ešte dôležitejšou otázkou, ktorá sa vytratila z racionálnej diskusie, je politika Ruska. Táto otázka je dôležitejšia, pretože Rusko má najväčší arzenál jadrových zbraní na svete.“ Väčšina krajín NATO obmedzila prístup k ruským médiám, čo sa na Západe nestalo ani počas studenej vojny. Tak, ako sovietske úrady ospravedlňovali rušenie západného rozhlasového vysielania ako obranu pred „ideologickou sabotážou“, tak v súčasnosti robia niečo podobné západné krajiny, ako ochranu občanov pred „ruskými dezinformáciami“.
Prominentní západní akademici ako Jeffrey Sachs z Kolumbijskej univerzity a John Mearsheimer z Chicagskej univerzity takmer zmizli z mainstreamových médií: ich kritika západnej politiky voči Rusku je často odmietaná ako „propaganda Kremľa“. Ich názory sa potom objavujú najmä v rôznych alternatívnych médiách.
Podľa Rabkina bola „vojenská kampaň na Ukrajine vyňatá z oblasti nezaujatej politickej analýzy a zmenila sa na otázku morálky.“ Pokusy o nezaujaté skúmanie západnej politiky vo východnej Európe narážajú na rôzne prekážky. Napríklad združenie „Montréal pour la paix“ (Montreal pre mier) sa pokúsilo zorganizovať odbornú debatu o tejto problematike. Prenájom priestorov bol však napokon zrušený, svoj predbežný súhlas následne zrušila aj ďalšia inštitúcia. Akcia sa potom presunula do neďalekého parku, kde ju rušila skupina mladých ľudí, mávajúcich ukrajinskými vlajkami a protiruskými plagátmi. Demonštranti sa snažili prehlušiť rečníkov, z času na čas začali nahlas spievať alebo kričať „Sláva Ukrajine!“. Keď ale jeden z rečníkov, Yves Engler, autor niekoľkých kníh o kanadskej zahraničnej politike, povedal, že Ukrajinci majú právo vzdorovať ruským jednotkám, demonštranti začali skandovať „Hanba!“ Podujatie sa konalo vo francúzštine a ukázalo sa, že väčšina demonštrantov nielenže nerozumela po francúzsky, ale mala problém rozprávať aj po anglicky. „Ich hnev teda nemohol byť spôsobený tým, čo hovorili rečníci. Bolo to jasne namierené proti slobode prejavu v súvislosti s vojnou Ruska na Ukrajine,“ uvádza Rabkin.
Profesor Rabkin v tomto smere upozorňuje: „Sloboda slova nie je len demokratické právo. Je to tiež spôsob, ako identifikovať a zvážiť alternatívy. Keď sa konflikt zmení na epický boj dobra so zlom, racionálny prístup vystrieda morálne odsúdenie a vznešené rozhorčenie. To podkopáva všetku diplomaciu a následne prehlbuje nebezpečenstvo jadrovej vojny.“ Ktorá by viedla k vzájomnému zničeniu. Takéto zmýšľanie nielen popiera slobodu slova, ale ohrozuje aj prežitie ľudstva, uzatvára svoju úvahu Jakov M. Rabkin.
Rabkin veľmi presne identifikuje význam slobody slova pre demokratickú spoločnosť. Bez slobody slova sa nedajú hľadať alternatívy a formovať smerovanie spoločnosti. Súčasne je ale paradoxom, že jeho úvaha bola publikovaná na stránkach portálu Россия в глобальной политике (v preklade Rusko v globálnej politike), ktorého redakcia sídli v Moskve. Napriek všetkým výhradám, ktoré Rabkin uvádza, je sloboda slova na Západe na kvantitatívne úplne odlišnej úrovni ako v súčasnom Rusku. V Rusku nie je najmä smerom k vojne na Ukrajine v podstate žiadna. Za opilecké vykrikovanie proti vojne hrozí pokuta, za významnejšie kritické vystúpenie väzenie. To je ruská realita týchto dní. Skutočnosťou je ale aj to, že sloboda slova nebola nikdy v Rusku (až na krátke výnimky) významnou súčasťou verejného života. Jej súčasné obmedzenie preto nijako zásadne nemení dlhodobý autoritatívny charakter ruskej spoločnosti.
V našich podmienkach je ale tlak na obmedzovanie slobody slova podrývaním základov demokracie. Bez slobodnej výmeny názorov demokracia nemôže fungovať. Z tohto pohľadu je napríklad Rabkinom spomínaný zákaz ruského vysielanie našou prehrou, pretože do určitej miery uplatňujeme podobné prístupy ako v Rusku. Samozrejme, že v ďaleko menšej miere, ale týmto nástrojom by sme mali zachádzať veľmi obozretne. Rabkin nás totiž upozorňuje, že to, kvôli čomu opustil pred 50 rokmi Sovietsky zväz, sa potichu vkráda aj na demokratický Západ a dochádza k nahlodávaniu jedného zo základných pilierov demokracie.
