Stanislav Mičev: Ikonoborectvo

Ikonoborectvo má v ľudských dejinách dlhú tradíciu, siahajúcu do Byzantskej ríše a týkalo sa hlavne odstraňovanie portrétov a sôch Ježiša Krista. Podľa jeho známych definícií je vlastné hlavne totalitným a autoritatívnym režimom. V revolučných časoch je akýmsi prirodzeným sprievodným javom.

Spomeňme si na odstraňovanie rôznych kresťanských symbolov režimom pred rokom 1989. Najparadoxnejšie bolo odstránenie Mariánskeho stĺpa na Námestí Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici. Stalo sa tak pri príležitosti 20. výročia Slovenského národného povstania, na ktorom sa zúčastnil generálny tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu Nikita Sergejevič Chruščov. Ako by to vyzeralo, keby mu ponad plece do jeho prejavu nazerala Kristova matka Mária? Karma však nepustí. Chruščova v polovici októbra 1964 odvolali zo všetkých funkcií a poslali do dôchodku. Nuž, jednoducho nezmyselné a hlúpe rozhodnutie o odstránení Mariánskeho stĺpu sa zrodilo v čase existencie vtedajšieho totalitného režimu, keď logika strácala zmysel.

Začiatkom 90. rokov sa objavila v Banskej Bystrici iniciatíva na odstránenie obelisku postaveného na pamiatku padlých osloboditeľov mesta. Nebudem na tomto mieste opakovať historické súvislosti, ktoré viedli k jeho postaveniu. Nepovažujem to za podstatné. Bolo to publikované niekoľkokrát. Tak isto fakty o oslobodení Banskej Bystrice. Tendenčné a nepravdivé tvrdenia, že Banskú Bystricu a Zvolen oslobodili v prevažnej miere rumunské vojská, jednoducho nezodpovedá skutočnosti. A okrem toho vojna nie je súťaž, vojna je svinstvo. Každá.

Navrhovatelia „opravy“, či dokonca premiestnenie obelisku nemajú na túto iniciatívu žiadne relevantné argumenty. Chcem len upozorniť, že sovietska vlajka a znak vtedajšieho Sovietskeho zväzu je dodnes prítomný na jednom z najväčších pamätníkov oslobodenia, ktorý sa nachádza v neďalekej Viedni. Toto mesto už po niekoľkýkrát z vlastných zdrojov pamätník zrekonštruovalo. Je, samozrejme, tak trochu historickým paradoxom, že tieto dva symboly sa stali rešpektovanými symbolmi víťazstva nad fašizmom. V deň konca 2. svetovej vojny v Európe sa podľa všetkého najväčšie oslavy konali v Londýne. Celé mesto bolo vyzdobené vlajkami, britskou, s portrétom Churchilla, americkou, s portrétom Roosewelta a sovietskou, s portrétom Stalina. Čo sa zmenilo do dnešných dní na tomto nepopierateľnom fakte, že to boli práve tieto tri krajiny, ktoré sa najvýraznejšie a spoločne podieľali na porážke nacizmu?

Navrhovateľom a iniciátorom spomínanej myšlienky kdesi v podvedomí brnká na mozgové bunky 25. február 1948 a 21. august 1968. No a vlaňajší 24. február, začiatok ruskej agresie proti Ukrajine. Táto nezmyselná a hlúpa vojna, kde je agresor absolútne jasný, však nemôže spochybniť historické fakty. V 2. svetovej vojne padlo aj viac ako 8 miliónov Ukrajincov a pamätníky patria aj im. Treba si zároveň uvedomiť, že obelisk postavil Zväz sovietskych socialistických republík, a nie Ruská federácia. Tá je len jeho nástupníckym štátom. Zdôvodňovať jeho odstránenie tým, že slúži ruskej propagande, mi pripadá detinské a neprijateľné, pretože vzdať úctu padlým v najkrvavejšej vojne ľudských dejín musíme hlavne my, ktorí môžeme žiť v slobodnej krajine aj vďaka ich obeti.

(Status na FB 30. mája 2023)

Súvisiace: Ruky preč od pomníka padlým hrdinom!

(Celkovo 138 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter