Pred týždňom minister školstva podpísal nový štátny vzdelávací program. Prakticky nikto si to ani nevšimol. Takto sa skončila veľká školská reforma, okolo ktorej bolo roky toľko rečí. Akurát, čím viac sa výsledok blížil, tým bolo tých silných rečí menej.
Naschvál som tomu dal niekoľko dní, aby sa lepšie ukázala nejaká mediálna odozva. Ale naozaj nič. Autori sa schovali. A k dokumentu vyšli len suché, stručné články. Veľký rozdiel oproti situácii pred rokmi, keď mňa médiá bombardovali ešte aj za to, že som neohlásil nejakú veľkú reformu.
V zásade sa pritom teraz skutočne nestalo veľa. Samotná zmena štátneho kurikula, teda tabuliek, čo sa má učiť, a kedy, sa totiž dá urobiť, ak s tým nechcete mať veľa práce, dosť jednoducho. V podstate si pozriete, čo sa z predmetov približne kedy učí v iných krajinách, spravíte si z toho nejaký priemer, ktorý rozhodíte do tabuliek. S trochou drzosti sa toto dá spraviť dokonca aj s dejepisom (malá výnimka sú čisto slovenské dejiny) a dokonca aj so slovenčinou (skopírujete to napríklad od štátov s podobnými jazykmi).
Je to zjednodušené, ale je to zhruba tak: samotná kostra kurikulárnej politiky je naozaj to najjednoduchšie.
Zložitejšie je práve to všetko ostatné:
– Dokumenty, ktoré samotné kurikulum rozvedú (ako konceptualizovať feudalizmus v dejepise či problematiku polí vo fyzike). Samozrejme, ak na tom pracujete naozaj svedomito, vždy sa vrátite aj k niektorým aspektom kurikulárnych základov (učiť základy matematiky prísne trojstupňovým prístupom konkrétne-symbolické-abstraktné?; rozčleňovať ju na gymnáziách na základnú a vyššiu?; ktoré súbory aplikovaných úloh používať?);
– Systém kontroly kvality (plošné a ďalšie centralizované testy, rôzne formy inšpekcie rôznych aspektov školského procesu);;
– Príprava učiteľov (ako sformulovať úlohu pedagogických lídrov a ako ich pripravovať – na špecializovaných fakultách alebo na nadstavbovom štúdiu?; aké ďalšie cesty k pedagogickému minimu či maximu vystavať?). A, samozrejme, ďalšie vzdelávanie učiteľov;
– A potom ešte také drobnosti ako platový systém, kariérny systém, financovanie škôl, kurikulárna voľnosť škôl, druhy finančného vzťahu škôl k štátu, konkrétna podoba učebníc, atď. atď.
Pretože školstvo naozaj nie je nejaká tabuľka, kde sa hovorí, kedy približne čo učiť, ani pár fráz o tom, že treba učiť viac bádateľsky a podobne. Dobre vystavať celý obsah toho, ako o nejakej látke komunikovať so študentom, to je naozaj umenie. Ak si niekto myslí, že k literatúre stačí povedať „nechajme študentov o diele viac diskutovať“, tak taký človek jednoducho do kurikulárnej politiky nepatrí.
Ak si niekto myslí, že príprava učiteľov sa zlepší len tým, že sa zaplatia nejaké centrá, kde budú tí učitelia fakticky len diskutovať s nejakými školiteľmi, alebo sa im tam budú prednášať naivné poučky o konštruktivizme, tak je jasné, kde celá reforma skončí.
Pritom táto téma je rovnako polarizovaná ako niektoré ďalšie. Časť spoločnosti paušálne domáce školstvo odsudzuje (často bez schopnosti naozaj realisticky ho porovnávať s tým, čo sa deje v iných krajinách), iná časť pre zmenu opakuje rôzne dlhodobé mýty, a hocijaký kritický tón berie ako útok na svoju identitu.
Aj preto som vždy tvrdil a tvrdím: Školstvo je téma, ktorá musí byť odpolitizovaná.
Bohužiaľ, minulý vývoj bol presne opačný: čo najviac kriku – a čím menej niekto o téme vedel, tým agresívnejšie opakoval pár klišé. Čo najviac emócií. Veľké novinové titulky. A kde sme skončili? Za tri roky jedna minireforma kurikula a nula diskusií o všetkom ostatnom (platy atď.).
Slovensko potrebuje špičkových materiálových vedcov. Nápaditých architektov. Dobre komunikujúcich popularizátorov vedy (znudený mladý človek po jeho prednáške zrazu precitne a sám sa začne učiť zostavovať zložité šifry alebo si študovať aerodynamiku). Spisovateľov a scenáristov. Manažérov (teraz nemyslím schopných korporátnych byrokratov, ale ľudí reálne schopných riadiť zložitosti). Ľudí schopných vysvetliť fungovanie starých civilizácií tak, že začnete oveľa lepšie chápať aj dnešný svet. Ľudí s odvahou a ambíciami. Národ s estetickým cítením. Logické myslenie. Príčetných voličov (nie typu „za všetko môže tá alebo ten“). Príčetných politikov. Slušných a zdvorilých ľudí.
Jednoducho, potrebujeme v ďalších generáciách napraviť, čo tu máme dnes. A to bez funkčnejšieho školstva nepôjde.
(Status na FB 30. mája 2023)
