Obľúbila som si tohto svojbytného umelca od prvej chvíle, ako nás na výstave v Modre zoznámil akademický maliar Igor Rumanský. Pamätám si letný podvečer v Modrom dome, mačacie hlavy na dvorčeku, aj Igorov oblek, obliaty červeným vínnom. Bol si ho pod kohútikom vodovodu očistiť, mal na saku mokrý fľak a strašne ho to mrzelo. „Ide Bohuš s Milanom. Poď, zoznámim vás,“ hovoril mi. V Modre vystavoval vtedy svoje diela Záboj Bohuslav Kuľhavý spolu s Milanom Laluhom.
Záboj Bohuslav Kuľhavý, 9. februára 1937 Závažná Poruba – 3. mája 2023 Bratislava
Ako vraví Welsch – postmoderna sa začína tam, kde sa končí celok. Lenže náš maliar na to prišiel ešte pred touto definíciou. Svedčia o tom jeho obrazy. Z tých čias rovnako ako z dneška. Rozprával mi, ako sa raz priznal Martinovi Benkovi, že by ho nebavilo maľovať celok, Benka mu radil, aby maľoval tak, ako to cíti. Bol to jeho dobrý duch, zastal sa ho, keď ho na začiatku šesťdesiatych rokov, keď sa to ešte zďaleka nenosilo, ba naopak, vyžadovala sa jednoduchosť, optimizmus, ktorému by rozumeli aj pracujúci, za tvorbu chceli popoťahovať. Zle sa vtedy náš maliar rozišiel s martinskými strojárňami, nemal kde bývať, a tak ho prichýlil do svojho ateliéru aj obydlia Milan Laluha. Jeho brat Ivan mi raz hovoril, ako mali na dverách vizitku Laluha Kuľhavý a akýsi posmeškár si z toho chcel robiť srandu. A tak naši majstri obrátili slovosled: Kuľhavý Laluha, nech sa teda nasmeje dosýta! Laluha a Kuľhavý maľovali od rána do večera, navečer chodievali do Národného domu posedieť si v kaviarni. Bohuš Kuľhavý je veľmi presný človek, aj na tie večerné vychádzky chodieval v pravidelnom čase. A zhodou okolností v tom istom, ako vychádzal zo svojej bránky Martin Benka. Kráčali potom spolu, v družnom rozhovore. Raz si náš maliar hovorí – pôjdem neskôr, nech si Majster Benka nemyslí, že sa na naho vešiam. Aj tak bolo, a ako prechádzal okolo Benkovho domu, počuje vrznúť bráničku. „Meškáte!“ poklopkal si Martin Benka na hodinky. A tak potom pokračovali spolu na svojej pravidelnej trase. Niekedy v tom čase zo strojární prišla objednávka na obraz pre nášho Majstra. Neveľmi sa mu do nej chcelo, ale Milan Laluha ho presviedčal – len to ber, veď pozri, aj na topánky sa nám zíde… Lenže obraz bol už s rukopisom Majstra postmoderny, a tak z toho vznikol menší škandál, ktorý zažehnal práve Martin Benka. Zastal sa ho! Mladý (neskorší teatrológ) Vlado Štefko prišiel do ateliéru a napísal do vtedy mimoriadne progresívnej Smeny o tomto viťúzovi.
Majster a autorka textu
V roku 1963 patril medzi 26 vybraných autorov na dnes už legendárnu výstavu v Jazdiarni Pražského hradu. V dobovej recenzii čítame, že sa tam nielenže nestratil, ale vyslúžil si výnimočnú pozornosť kritiky. Ako predseda komisie mladých výtvarníkov Slovenska sa podieľal na výstave Danuvius 1968… – medzinárodnom bienále mladých do 35 rokov. Maľoval tak, ako mu poradil Martin Benka, podľa svojho cítenia. Vznikla vtedy skupina Galandovcov, Záboj Bohuslav Kuľhavý sa k nim radí, no aj nie, pretože on nie je zaraditeľný. Jeho autorský rukopis je výsledkom analytickej mysle: aby si mohol dovoliť rozbiť celok, musí ho veľmi dôkladne poznať, až k detailom, neviditeľným no poznateľným. Tak dôkladne, že siaha až ku kvantovej fyzike, názov jednej jeho výstavy Kvantová fyzika v inherentnej adjustáži nie je náhodný. Majster Kuľhavý bol vnútorným odporcom každej lineárnosti, každého zjednodušenia, vždy premýšľal v maľbe o svete, a tak bolo jasné, že skôr alebo neskôr narazí na dogmatikov. V roku 1972 ho chceli vylúčiť zo Zväzu slovenských výtvarných umelcov, zachránil ho vtedy Július Nemčík, zato zostal pod dohľadom Štátnej bezpečnosti, o čom sú záznamy v Ústave pamäti národa. On, ktorý chápal umenie ako vyznanie vlasti, sa stal nepriateľom, lebo nepasoval do žiadnej byrokratickej štruktúry. Záboj Bohuslav Kuľhavý bol slobodný človek, ktorý sa nezľakol sveta. Keď sa v roku 1987 vysťahoval do Spojených štátov – oženil sa tam –, stal sa členom Silvermine, na strane 11 doteraz môžeme čítať jeho meno. On, Slovák v Amerike, získal kredit The Metropolitan of Art v New Yorku.
Vrátil sa na Slovensko, privítal prevrat v roku 1989, bol medzi zakladateľmi Verejnosti proti násiliu, ale odrazu ako keby ani tam nepasoval. Víťazi si rozdávajú ceny, vyznamenávajú sa, aj objednávky sa nájdu. Záboj Bohuslav Kuľhavý patrí do genetickej výbavy Slovenska, nakrútili o ňom dokument v rámci cyklu GEN.sk, je nositeľom Identifikačného kódu Slovenska a Ružinov ho pasoval za Rytiera dobrej knihy.
Myslím si, že je to málo, mal prednášať o maľbe na vysokej škole a mal byť vymenovaný za profesora, keď sme už tie tituly národných zrušili. Ale nebýva človek doma prorokom. Majster zomrel, ale jeho obrazy tu s nami zostanú. Ja osobne mu ďakujem za to, že som na obálku svojich dvoch kníh – Tak o čo ide a Ako mladnú muži mohla použiť reprodukcie jeho obrazov za vatikánsku menu – teda za pánboh zaplať.
Odpočinutie večné Vašej nepokojnej mysli, vďaka za Vašu veľkú obraznosť, Majstre!
Fotografie z vernisáže výstavy Kvantová fyzika v inherentnej adjustáži zo 14. mája 2018, autor Ján Iľanovský.
