Pokrokové sviatky sú u nás zaznávané a dokonca potláčané. Klamstvo, zavádzanie a manipulácia vlády i mainstreamových médií s verejnou mienkou a ohlupovanie občanov sa prejavuje aj pri štátnych sviatkoch, pamätných dňoch či dňoch pracovného pokoja.
Po politickom a ekonomickom prevrate v Novembri ´89 a nástupe kapitalizmu došlo k systematickému potláčaniu pokrokových sviatkov a neopodstatnenému preferovaniu tých cudzích, spravidla amerických, ale i cirkevných sviatkov.
Dehonestácia a prekrúcanie významu štátnych sviatkov občianskeho charakteru vyvrcholila po februárových voľbách v roku 2020, keď sa dostal k moci spolok nepripravených a nekompetentných plagiátorov, podvodníkov a amorálnych existencií, neschopných riadiť štát. Ich jediným cieľom bol boj proti korupcii, pravda, len tej, čo sa týkala opozície. Napriek sľubom o zachovaní sociálnych výhod a protifašistického odkazu našich otcov a dedov likvidovali úplne všetko, čo bolo pre Slovensko charakteristické. Matovičovo-Hegerova vláda nastúpila cestu vyvolávania nenávisti a rozdeľovania spoločnosti na tých provládnych, proamerických pritakávačov a tých s iným názorom. Prejavilo sa to počas dvoch rokov Covidu 19 a teraz to pokračuje od začiatku vojenského konfliktu na Ukrajine. Na Slovensku došlo k obmedzovaniu demokracie, ľudských práv a slobôd, slobody vyjadrovania, až po prenasledovanie opozície.
Ako si v stručnosti pripomenieme, tak pre súčasných papalášov už takmer nič neznamená Deň vzniku Slovenskej republiky, ktorý si len z akejsi povinnosti pripomínajú, spravidla len aktom odovzdávania štátnych vyznamenaní (aj to niekedy kdekomu, nie v deň vzniku SR 1. januára, ale v deň, keď nemajú „čo na práci“, nelyžujú v Alpách, alebo nie sú práve v Dubaji.
rok 1914.
Prakticky nulovú pozornosť venujú Medzinárodnému dňu žien (MDŽ). Ten je síce je medzinárodne uznávaným sviatkom, vyhláseným OSN na počesť výročia štrajku 40 000 newyorských krajčírok v roku 1908, ale na rozdiel od západných štátov u nás tomu nik nevenuje pozornosť. Po ženských nepokojoch a demonštráciách v Petrohrade bol tento sviatok roku 1917 ustanovený na 8. marec. Od roku 1975 je pripomínaný ako deň medzinárodnej solidarity žien za rovnoprávnosť, spravodlivosť, mier a rozvoj. MDŽ, ktorý, mimochodom, nevznikol za socializmu, ale v teraz oslavovaných USA, si už nepripomína takmer nik. Robila tak len bývalá Strana demokratickej ľavice (SDĽ) a teraz Smer-SSD. Vyslúžili si za to kritiku a dokonca výsmech pravicových strán. O právach žien, o vyrovnávaní miezd s mužským pokolením, o diskriminácii, týraní a domácom násilí na ženách vládne kreatúry len tárajú a možno ich vytiahnu vo volebnej kampani, potom štyri roky nič.
Znevažované májové sviatky
Azda najviac zaznávané sú májové sviatky. Sviatok práce 1. máj, ktorý je medzinárodným sviatkom pracujúcich. Aj tu treba vládnym nedovzdelancom znovu pripomenúť, že nejde o žiadny socialistický, či nebodaj komunistický sviatok. Koná sa od roku 1889 ako spomienka na štrajk a masové demonštrácie chicagských robotníkov za osemhodinový pracovný čas a práva robotníkov. Po vzniku Česko-Slovenska bol v roku 1919 vyhlásený 1. máj za štátny sviatok. Prvomájové oslavy sa niesli v duchu boja proti nezamestnanosti a zhoršovaniu postavenia pracujúcich.
Keď už sa vláda v demisii inšpiruje výhradne Západom, bolo by vhodné, keby v tento deň prezidentka navštívila namiesto Ukrajiny Paríž. Tam by ona i vláda „dezolátov“ videla skutočné státisícové demonštrácie Francúzov, v súčasnosti namierené proti zvýšeniu veku odchodu do dôchodku na 64 rokov; alebo si treba pozrieť Turecko, Grécko, Španielsko či Nemecko, kde sa demonštrovalo za práva pracujúcich. Od odborov, ale i ľavicových strán by som očakával masové demonštrácie proti súčasnej vláde, za práva pracujúcich, proti vysokým cenám potravín a za lepšiu životnú úroveň. V tomto smere netreba čakať na voľby, treba zvádzať každodenný boj za zlepšenie života občanov. Právom sa preto treba pýtať, kde je Konfederácia odborových zväzov, veď 1. máj je najmä jej sviatkom a sviatkom všetkých pracujúcich. Odbory mlčia, alebo len tíško, nesmelo komentujú problémy, s ktorými sa občania trápia, strácajú svoju základnú črtu, ktorou je revolučnosť pri obhajobe záujmov pracujúcich. Podobne je to aj s Hlasom-SD, ktorý pomaly ustupuje od ľavicových hodnôt a smeruje skôr k liberálom či pravici. Aj solidarita s vlastnými spoluobčanmi, vzájomná pomoc a spolupráca z našich životov takmer vymizla, zostala len u pamätníkov.
Nebyť Smeru-SSD, ktorý zorganizoval veľkolepé oslavy práce a protivládnu demonštráciu v Poprade a menších Socialistov.sk, ktorí si Sviatok práce pripomenuli v Prešove a v Nitre, tak o 1. máji nevieme nič. Z týchto podujatí televízie neinformovali takmer o ničom, zato hľadali súvislosť Sviatku práce s cirkvou a akousi imaginárnou láskou či prírodou. Kamufláž ako hrom, ale čo sa môžeme čudovať, keď v nich pôsobia asi zahraničím dobre platené mediálne presstitútky?! Vládna a mediálna manipulácia Sviatku práce sa prejavila v jeho prezentácii, len ako deň výročia vstupu Slovenska do EÚ alebo len ako máj, lásky čas. To je síce všetko pekné, ale nehovorí to nič o podstate 1. mája.
so slávnou sochou Viery Muchinovej
Robotník a kolchozníčka
Pôvodné zľudovené heslo – Bez práce nie sú koláče – už stratilo platnosť. Dnes majú koláče mnohí podvodníci, pseudopodnikatelia, tí, čo ožobračujú pracujúcich i dôchodcov. Podobne ako poslanci, ktorí z našich daní berú 6 500 eur mesačne a proamerická bábka, ktorej hovoríme prezidentka, viac než 17 000 eur, pritom z minimálnej mzdy či dôchodkov majú mnohí ľudia problém vyžiť. Napriek tomu väčšina občanov mlčí a čaká ako ovce na porážku.
Nebolo by preto od veci, aby ľavica oprášila staré známe heslo „Povaľači z kaviarní do polí a tovární“. Reagovali by tak aj na zákaz používania symbolu práce – kosák a kladivo, ktorým pravica deklaruje odpor proti komunizmu a zaznáva poľnohospodárov a robotníkov napriek tomu, že práve tí vytvárajú skutočné hodnoty v našom štáte.
Deň víťazstva nad fašizmom 8. máj je dňom ukončenia druhej svetovej vojny, alebo pre nás skôr dňom oslobodenia našej vlasti slávnou Červenou armádou. Vrcholom arogancie vládnej moci, ministerstva vnútra a zahraničia bolo hanebné odporúčanie – či skôr zákaz – aby sa na oslavách oslobodenia nehrala štátna hymna nielen tá ruská, ale dokonca ani tá naša slovenská. Oslavy majú byť tiež bez prejavov a len akousi tichou, nikomu nič hovoriacou spomienkou. Dúfam, že SZPB i ďalší organizátori osláv oslobodenia nebudú takéto nezmysly rešpektovať. Dôvod vlády a ministerstiev je priehľadný, veď nás neoslobodili Spojené štáty americké, ale len a len Sovietsky zväz s účasťou rumunskej armády. To už hraničí s „debilizáciou“ národa a zaslúžilo by si to masové protesty a okamžitý odchod prezidentky Čaputovej, odvolaného premiéra Hegera, o ministroch ako Mikulec, Naď, Káčer, Budaj a ďalších ani nehovoriac, do politickej minulosti.
Hrubá manipulácia sa koná i okolo najslávnejšej kapitoly našich dejín, Slovenského národného povstania. Na jeho oslavy sú pozývaní veľvyslanci a zástupcovia Nemecka, od ktorého fašizmu nás práve SNP zachránilo, západných štátov, ktoré nás v Mníchove zradili a USA, ktoré povstaniu „pomohli“ akurát tak vyslaním neslávnej päťčlennej misie pozorovateľov. Zástupcov účastníkov povstania a jeho jediných významných podporovateľov a zároveň našich osloboditeľov z Ruska a Bieloruska zásadne nepozývajú, no a na Ukrajincov si spomenuli, až keď sa tam začala vojna.
Pokrokové výročia si naši terajší ústavní činitelia pripomínajú len okrajovo, zato také sviatky ako Deň boja za slobodu a demokraciu (17. november), Deň zápasu za ľudské práva (výročie tzv. sviečkovej manifestácie, 25. marec), Deň obetí okupácie Česko-Slovenska v roku 1968 (21. august), na to nikdy nezabudnú a zíde sa celá vládna špička. Potvrdzuje sa tak, že každá líška svoj chvost chváli…
Rusofóbia je dnes vládnym trendom
Stojí za zamyslenie, či máme rovnako ako Rusov nenávidieť Nemcov s ich fašistickou minulosťou, ktorí vyvolali druhú svetovú vojnu, následkom ktorej zahynulo 50 až 80 miliónov ľudí. Či máme nenávidieť všetkých Američanov, lebo vyvolali alebo boli súčasťou 51 agresívnych vojen s miliónmi mŕtvych mužov, žien a detí. Okrem iného vo Vietname napalmom vypálili desiatky dedín s tisíckami žien a detí. Vládne špičky by sa mali spamätať, naštudovať si históriu a rovnakým metrom posudzovať krajiny na východ i na západ od nás.
Samostatnou kapitolou je program významných zahraničných návštev, ktoré prezidentka Čaputová nevodí do Múzea SNP v Banskej Bystrici, ani na Štefánikovu mohylu na Bradle, ani na Slavín, ale k pamätníku obetí totality Brána slobody pri Devíne, k malému pamätníčku, ktorý pripomína zavraždeného novinára Jána Kuciaka a dokonca k bratislavskej Teplárni, pred ktorou boli zavraždení dvaja mladí ľudia. Je to protokolárna úbohosť a naša hanba.
Kedy bude lepšie?
Pokoj, spravodlivosť, koniec chaosu, šírenia nenávisti a mier nastane na Slovensku až vtedy, keď nám nebudú vládnuť polovzdelanci, psychopati a morálni devianti a nastúpia štátnici, schopní riadiť celú krajinu a riešiť skutočné problémy občanov. Môže sa tak stať už po predčasných septembrových voľbách, k čomu však musí prispieť každý občan, ktorému na Slovensku záleží.
Snímky: wikipedia a wikimedia commons
One thought on “Arogancia moci a dehonestácia pokrokových sviatkov”
Tragédia je v niekoľkých veciach naráz: 1., dnešná tzv. politická elita (ktorá v mnohom vytvára politickú atmosféru v krajine) je po kvalitatívnej stránke politický kindermanažment (konjunkturalisti, nedoukovia a „nedôchodčatá“, ktorých doba vyniesla z ulice do politických funkcií, zameraní na „ukazovanie sa“, nie na naštudovanie hĺbky a šírky jednotlivých politických tématik), a 2., málokto z nich má klasické humanitárne vzdelanie alebo je polyhistor, veľa z nich sú jednoduchí plagiátori s povrchnými vedomosťami s nízkym historickým povedomím a bez dostatočnej odbornej praxe, ktorá nedosahuje ani zďaleka „štátnickú“ úroveň, aká sa žiada a očakáva na riešenia problémov našej krajiny a tejto doby, a akú by občania (voliči) v politike radi videli.
Slovensko v súčasnosti potrebuje urobiť dve dôležité veci: 1., potrebuje urobiť „hrubú čiaru“ za minulosťou (v štýle padni komu padni; len hašterenie sa, lacné politické divadlo a revanšizmus nikomu ďalej nepomôže, krajine neprospeje, a bude vyvolávať len permanentnú dialektiku „akcia – reakcia“ na tej istej úrovni), a 2., potrebuje politický rozum (odstup a nádhľad) a neutralitu Rakúska.
No a vzniká (zásadná) otázka, či sme ako občianska spoločnosť na to dosť zrelí a dosť múdri ?!?