Do Liptovského Mikuláša som dnes pricestoval prvým ranným vlakom – tak ako Vavro Šrobár pred 105 rokmi. Sviatok práce je naším najstarším štátnym sviatkom. Po prvýkrát sa na Slovensku verejne oslavoval v roku 1890 v Bratislave na Železnej studničke, v Liptovskom Mikuláši a v Košiciach. Od roku 1919 je Prvý máj štátnym sviatkom nepretržite až dodnes. No ten najdôležitejší v celej histórii sa konal 1. mája 1918 práve v Liptovskom Mikuláši.
Akciu organizovali slovenskí sociálni demokrati, ktorí pozvali k spolupráci Vavra Šrobára a požiadali ho, aby na zhromaždení predniesol slávnostný prejav. Šrobár nebol členom sociálnodemokratickej strany, ale socialisti ho vždy vnímali ako svojho spojenca a vynikajúceho publicistu, ktorý ich upútal svojimi plamennými článkami na stránkach Robotníckych novín. Vedeli o ňom aj to, že je to človek pokrokového zmýšľania a je popredným prívržencom česko-slovenského spolužitia. Vavro Šrobár nechcel predniesť iba formálny prejav. Uvedomoval si vážnosť situácie. Počas vojny boli verejné zhromaždenia zakázané a slovenskí socialisti sa podriadili dokonca aj rozhodnutiu predsedníctva Sociálnodemokratickej strany Uhorska o „zastavení triednych bojov počas vojny“ a o „zákaze mzdových požiadaviek a štrajkov“. Nariadenie o policajnom sledovaní zhromaždení, ktoré majú antimilitaristickú povahu alebo nie sú v súlade so zahraničnopolitickou orientáciou monarchie, vyšlo dokonca už pred vojnou, v roku 1913. Ale už od roku 1915 sa zo socialistických radov vytráca bezradnosť a poslušnosť a na stránkach Robotníckych novín sa začína hovoriť o imperialistickom charaktere vojny a o nevyhnutnosti jej ukončenia.
Politická situácia na jar 1918 bola zložitá. Slovenská národná strana bola pasívna a Milan Hodža (toho času vo Viedni) konštatoval, že hrdosť Slovákov klesla na minimum a premyslieť nejakú akciu sú schopní iba dvaja ľudia: Vavro Šrobár a Emil Stodola (ktorý bol však v Budapešti). Od vypuknutia vojny boli zakázané prvomájové oslavy na verejných priestranstvách. Sociálni demokrati však tento zákaz šikovne obišli tým, že zhromaždenie k Prvému máju nezvolali na námestie do Liptovského Mikuláša, ale na dvor hostinca U Čierneho orla. Šrobár sa ešte na poslednú chvíľu usiloval zaktivizovať vedenie Slovenskej národnej strany, lebo chcel na jej platforme prijať vyhlásenie práva slovenského národa na sebaurčenie v prospech zjednotenia s Čechmi do nového štátu. Ale predsedníctvo SNS nenašlo dosť odvahy na to, aby prelomilo striktnú politickú pasivitu a otvorene vystúpilo za oprávnené požiadavky slovenského národa. A tak táto historická úloha zostala na Vavra Šrobára.
V to ráno pred 105 rokmi, 1. mája 1918, sa na nádvorie Čierneho orla natlačilo až dvetisíc ľudí. Niesli transparenty „Nech žije 8-hodinový pracovný čas!“, „Nech žije všeobecné volebné právo!“ a „Nech žije svetový mier!“. O tom, že Vavro Šrobár prednesie rezolúciu, vedelo len niekoľko zasvätených, inak by maďarské úrady zhromaždenie okamžite zakázali. Prvý prehovoril miestny socialista Ján Maršalko, ktorý priblížil význam Prvého mája. Potom na balkóne odovzdal slovo doktorovi Vavrovi Šrobárovi. Jeho strhujúci prejav trval viac ako jeden a pol hodiny. Najprv hovoril o ťažkej sociálnej situácii pracujúcich. Potom sa sústredil na právo národov na sebaurčenie tak, ako ho vytýčil americký prezident Woodrow Wilson, a vysvetlil príčiny krachu imperialistickej politiky. V tom momente ho slúžny Jacoob-Fancsaly prerušil a upozornil ho, že ak bude v týchto intenciách pokračovať, vezme mu slovo. Bol však prerušený piskotom zhromaždených a búrlivými ováciami doktora Šrobára. Ten, povzbudený ich podporou, poukázal na útlak slovenského národa, zdôraznil nevyhnutnosť zavedenia všeobecného volebného práva a skrátenia pracovného času na 8 hodín denne. Najdôležitejšou, historickou udalosťou však bolo prečítanie záverečnej rezolúcie, ktorej autorom bol práve Vavro Šrobár.
„Už štyri roky zúriaca svetová vojna si vyžiadala od všetkých národov sveta dosiaľ neslýchané obete na majetku, krvi i životoch. Tieto nesmierne obete sme znášali i znášame v tom povedomí, že bojujeme za vec spravodlivú a svätú: za rovnakú slobodu všetkých bojujúcich tried a národov Rakúsko-uhorskej monarchie. Avšak s ľútosťou konštatujeme, že sme sa v týchto nádejach sklamali, lebo smer politiky zahraničnej i vnútornej sa uberá cestou protidemokratickou a vlády používajú všetky protiľudové prostriedky na to, aby najväčšiu ťarchu tejto svetovej vojny znášali široké masy, ktoré pripravili o ich zaslúžené práva a slobody. Proti tomuto úskočnému zavádzaniu dôrazne protestujeme a žiadame: …uzavrieť spravodlivý a trvalý mier… bezpodmienečné uznanie práva všetkých národov na sebaurčenie, teda i uhorskej vetvy česko-slovenského kmeňa… rovné a všeobecné volebné právo… úplnú slobodu tlače a slova… zmenu vládnej politiky, aby nemajetní ľudia nehladovali a bohatí ľudia nepovažovali vojnu za dobrý obchod… zákonom zabezpečený osemhodinový pracovný čas.“
Prvomájové vystúpenie pracujúcich v Liptovskom Mikluláši roku 1918 bolo prvým verejným politickým prejavom počas prvej svetovej vojny. No jeho hlavný význam spočíva v prijatej rezolúcii. Vavro Šrobár bol prvý Slovák, ktorý zdôraznil dôležitosť až nevyhnutnosť spoločného štátu Čechov a Slovákov. Bol taktiež prvým politikom z radov inteligencie, ktorý pochopil dôležitosť riešenia robotníckych požiadaviek. Až pod vplyvom týchto udalostí sa rozhýbalo aj vedenie SNS, ktoré zvolalo na koniec mája tajnú poradu do Martina, na ktorej Andrej Hlinka predniesol historické slová o potrebe rozchodu s Maďarmi…
Dnes sa Prvý máj zvrháva na akúsi ľudovú veselicu, ktorú využívajú politici na kortešačky a stretnutia s voličmi. Ale dnes práve tak ako pred 105 rokmi niet čo oslavovať. Opäť treba žiadať ukončenie vojny a nezmyselného krviprelievania, na ktoré doplácajú obyčajní ľudia a z ktorého si urobili biznis zbrojárske koncerny. Opäť treba žiadať demokratizáciu volebného systému, ktorý paralyzuje demokraciu na Slovensku. Opäť treba žiadať zlepšenie postavenia pracujúcich, z ktorých čoraz väčšia časť si pri rekordne rastúcich cenách nemôže dovoliť kúpiť ani základné potraviny a veci pre svoje deti. A opäť treba žiadať skrátenie pracovného času. Keď som s touto témou vystúpil ako prvý pred minulými parlamentnými voľbami, médiá a politickí konkurenti ma vysmiali ako utopistu. Dnes tieto opatrenia (4-dňového pracovného týždňa alebo 6-hodinového pracovného dňa) zavádzajú po celej Európe a dramaticky postupujúca robotizácia a vývoj umelej inteligencie tento proces iba zrýchlia. Slovensko mohlo byť priekopníkom v reforme pracovného práva, namiesto toho sa utápa v osobných šarvátkach a odpútava pozornosť od skutočných problémov takými nezmyselnými témami ako je zákaz potratov, pornografie a podobne. Musíme sa vrátiť k podstate Prvých májov. Je to naše politické a kultúrne dedičstvo, ktoré trvá už 133 rokov. A tak úprimne, bez ideologických nánosov minulosti, v pravom význame tohto slova, želám všetkým pracujúcim: Česť vašej statočnej práci!
(Status na FB 1. mája 2023)
