Sklerotická p(P)amäť národa

Na konci apríla ma v súčasnej mizérii (medzi prívalom západnej vojnovej propagandy), zaujali dve správy o emigrantoch. Pre niekoho možno zaprášená história…

No mená Peter Šťastný (66) či Zuzana Bubílková (70) ešte stále môžu niečo pripomínať nielen penzistom, ale i mladším generáciám. Jeden z najlepších slovenských hokejistov, uznávaná legenda NHL Peter Šťastný (žijúci od roku 1980 ako emigrant v Kanade), prehltol teraz poriadne horkú pilulku. Po desaťročných súdnych ťahaniciach, sa „Peter Veľký“ musí za verejné urážky na zimnom štadióne v Bratislave v roku 2013, ospravedlniť inej veľkej osobnosti hokejovej histórie – Jozefovi Golonkovi (85). Rozhodol o tom Najvyšší súd, ktorý potvrdil predošlé rozhodnutia nižších súdov. Kto nevie, o čom „točím“, pripomeniem, že išlo o vopred premyslenú a zinscenovanú politickú provokáciu europoslanca za SDKÚ (zrejme v rámci svojej prezidentskej kampane) počas nakrúcania dokumentu Roberta Kirchhoffa. Vraj o pomeroch v slovenskom hokeji… Šťastný vyhlásil, že Golonka je „súdruh, komunista a eštebák“. Božia prostota! 24 rokov po novembrovom politickom prevrate a v dobe, keď Golonka nezastával na Slovenskom zväze ľadového hokeja (ani pri národnom mužstve) žiadnu funkciu. O čo teda išlo? Asi len o prostú ľudskú hlúposť, možno nejakú pomstu, či o závisť popularity na Slovensku. „Žiletka“ sa nedal vyprovokovať a ako pohotový rečník a bojovník len slušne odpovedal replikou: „To si trošku mimo, chlapče! Ale veľmi mimo. Eštebáci boli iní, Golonku si tam nevidel.“ Pritom Šťavákovi ani neotrieskal o hlavu jeho vysoké ambície v Slovane, keď vo zväzáckej košeli prednášal v roku 1977 zdravicu na II. zjazde SZM v Prahe a chystali mu už prihlášku za kandidáta KSČ. To ale ÚPN nemá uložené v pamäti.

Súd dal Golonkovi za pravdu a Peter Šťastný musí – okrem ospravedlnenia – zaplatiť trovy konania. Má šťastie, lebo Jóži s číslom #9 od útočníka s číslom #26 na drese, nežiadal v žalobe na ochranu osobnosti finančné odškodnenie.

Politika múti rozum a likviduje svedomie

O peniaze ide až – v prvom rade! Nielen v športe, v šoubiznise, ale aj v politike. A práve pri spojení mien Šťastný a Kirchhoff sa zorientovanejším vyjaví šípka k Ústavu pamäti národa. Veď Petra Šťastného už pri útoku proti prezidentovi SZĽH Jurajovi Širokému (v roku 2009) viacerí podozrievali, že disponuje a narába informáciami nielen zo zdrojov ÚPN… V snahe posadiť sa do kresla šéfa slovenského hokeja pritom sám Širokého obviňoval aj usvedčoval z pôsobenia v komunistickej štátnej rozviedke. Golonka už na prvostupňový súd predložil svoj právoplatný lustračný list. Legendárna „Žiletka“ tvrdí, že nebol členom Štátnej bezpečnosti ani Komunistickej strany Československa. Občania ČSSR aj SR to ale dávno vedia. Šťastný účelovo a podľa mňa i zbabelo argumentoval, že v dokumente RTVS prezentoval svoj názor, pričom zdôraznil význam slobody prejavu. Občania a voliči pod Tatrami tomuto (ešte aj prezidentskému kandidátovi) dali jasne najavo svoje pohŕdanie. Preto ten svoju kandidatúru vzápätí stiahol a v roku 2013 už nekandidoval ani do Európskeho parlamentu…

Najvyšší súd teraz zdôraznil, že výroky obžalovaného boli posúdené ako kritika a ironizovanie. „Vecnosť kritiky vyžaduje, aby kritika vychádzala z pravdivých skutočností ako premís pre hodnotiaci úsudok.“

Je smutné, že dve ikony slovenského hokeja sa pred nadchádzajúcim svetovým šampionátom nebavia s odborníkmi o stave a úrovni prípravy národného tímu do bojov o medaily a nejdú hľadiskám zimných štadiónov v Žiline, Trenčíne a v Bratislave príkladom vo fair Play. Lebo to nemôže ten, koho charakter je pokrivený viac než čepeľ útočníkovej hokejky. 

A čo ten druhý prekvapivý chýr? Vraj Bubílková emigrovala z Čiech… Bulvár priniesol bombastický titulok: „Komička Bubílková zbalila kufre a odišla z krajiny: Strach o život!“ Možno sa nájdu takí, ktorých to vyľakalo či pobúrilo. Mňa pobavilo. Hoci to nebol ani prvoaprílový žart, keďže som titulok videl na internete 23. apríla 2023. „Kým Slováci ju kritizovali, že je ,málo slovenská‘, v Česku si vraj musela vypočuť podobnú kritiku, že je ,málo česká‘“. Ani som nečítal ďalej. Veď to už tu bolo! A ničomu, čo sa spája s touto bývalou slovenskou rozhlasovou a televíznou novinárkou, neskôr s českou komičkou a moderátorkou, neverím. Možno sa len „Bubu“ zbalila a odletela do Ameriky za synom Tomášom, či za vnúčatami. No rozruch musí byť, aby neupadla do zabudnutia. Sem-tam o nej bulvár v minulých rokoch, po zániku estrádnej satirickej aj mileneckej dvojice Šimek – Bubílková, niečo utrúsil. Raz o jej smrteľnej chorobe, o nízkom dôchodku 14 tisíc českých korún (585,38 eur), potom i o neslávnom konci jej spolupráce s ďalším hereckým kolegom, že: „Krampol odkazuje Bubílkovej, nech ide do ri..!“

Ja som s našou niekdajšou prednovembrovou kolegyňou skončil po tom, keď som z jej úst v Krausovej talk show v roku 2007 počul niekoľko lží naraz. Škoda, že Ústav pamäti národa sa pre svoju politicky účelovú, selektívnu pamäť k takým verejným tvrdeniam nedokáže vyjadriť. Inak by preukázateľne (a bez snahy škandalizovať) isto dokázal vecne informovať, že členka Pomocnej stráže VB v relácii „Pozor, zákruta!“ a komunistka Zuzana Bubílková v Československej televízii Bratislava, trpí silnou amnéziou. Alebo vedecky preskúmať závažné a utajované dôvody takého nehorázneho popierania svojej minulosti. „Zlé jazyky“ z televíznych aj z politických kruhov dávajú jej odchod zo Slovenska v roku 1993 do súvislosti s údajným sľubom prezidenta Havla, že jej, rodáčke z Gottwaldova (dnes Zlín), zariadi reštitúcie majetku po predkoch za riekou Moravou… Stačilo vraj len splniť isté úlohy vo vypätom období pred rozdelením ČSSR.

Čože je to vlastne zač?

Ústav pamäti národa je honosná verejnoprávna inštitúcia so stovkou „vyvolených“. Hospodári ročne s 2,5 miliónmi eur od daňových poplatníkov. Príznačné je, že z celkovej sumy sa polovica minie na mzdy zamestnancov. Ďalšia tretina skončí (ako odmeny) vo vreckách členov správnej a dozornej rady, uhrádzajú sa z nej aj výdavky spojené s užívaním kancelárskych priestorov, nájomné, stravovanie zamestnancov… Žiaľ, ústav je asi napadnutý sklerózou a stratou pamäti, pravdy aj svedomia. Zaplatená účelovosť. Jan Werich tvrdil, že „Pamäť je výsadou hlúpych. Múdry nemá čas si pamätať, múdry musí vymýšľať.“

ÚPN je jednou z najmladších inštitúcií na Slovensku. Politická vôľa v spoločnosti sa pre jeho založenie našla v roku 2002. Slovenský parlament vtedy schválil tzv. zákon o pamäti národa, ktorého autorom bol prvý predseda správnej rady ÚPN Ján Langoš. „Vedecká“ politická inštitúcia začala pôsobiť v roku 2003. My seniori si pamätáme, že práve koncom apríla 2003 nás TV NOVA informovala, že „manželka bývalého federálneho ministra vnútra Gabriela Langošová mala v Prahe 6 neuveriteľné šťastie v nešťastí, keď jej dvaja zlodeji pri prepadnutí na ulici ukradli kabelku“. Ráno sa pohodená kabelka našla a chýbal v nej starší mobilný telefón. Ale zlodeji si vraj vôbec nevšimli tlstú obálku s finančnou čiastkou dvoch miliónov českých korún. Rovnako dobre si pamätáme, že manželka exministra (a čerstvého šéfa ÚPN Jána Langoša) nechcela televíznemu reportérovi vysvetliť, prečo nosila milióny v kabelke. No či polícia alebo iné príslušné orgány (či všeteční bádatelia z Ústavu pamäti národa) zistili skutočný pôvod tejto hotovosti, ďalších prostriedkov na účtoch a prípadného majetku manželov, sme sa dodnes nedozvedeli… Napriek tomu, že každoročne nás ÚPN oboznamuje so životom a osudom desiatok iných ľudí. Často aj s dosť dobrodružnými príbehmi, neuveriteľnými súvislosťami aj s nechutnými intímnymi detailmi z ich súkromia. Pritom súčasťou preambuly zákona o ÚPN je zmienka o povinnosti štátu „sprístupniť utajenú činnosť represívnych orgánov v dobe neslobody 1939 – 1989 a určiť zodpovednosť za porobenie vlasti, vraždenie, zotročovanie, lúpenie a ponižovanie, morálny a hospodársky úpadok sprevádzaný justičnými zločinmi a terorom proti nositeľom odlišných názorov, deštrukciu tradičných princípov vlastníckeho práva a zneužívanie výchovy, vzdelávania vedy a kultúry na politické a ideologické účely“, ako aj „učiniť zadosť všetkým, ktorí boli poškodení štátom, čo porušoval ľudské práva a vlastné zákony“.

Nádej pre súčasnosť

Budem dúfať a veľmi pozorne sledovať, kedy (a či?) sa objaví v parlamente legislatívna iniciatíva, rozširujúca bádanie v zákone o UPN aj na roky 2020 až 2024, ako obdobia matovičizmu – teda neslobody, neoliberálnej temnoty a mediálnej likvidácie ľudí s odlišným názorom. Alebo bude mať pravdu Napoleon Bonaparte? Ten trval na tom, že „Hlava bez dobrej pamäti je pevnosť bez posádky.“