Medzi slovenskými politikmi je vysoký výskyt bojovníkov za spravodlivosť. Veľká časť z nich vie úplne jasne, čo je dobro a čo je zlo a toto svoje ponímanie sveta aplikujú aj na politickú scénu. Ich presvedčenie a viera vo vlastnú pravdu sú natoľko silné, že principiálne odmietajú jednu zo základných podmienok ľudského poznania – pochybovať.
Pred pár dňami takto jasne ukázal svoje videnie sveta Juraj Šeliga, ktorý pri svojom vstupe do Demokratov hovoril o práve a spravodlivosti, o boji za tieto hodnoty, ktorý je ale v jeho ponímaní zúžený na boj proti Ficovi. A práve Juraj Šeliga je jeden z tých, ktorý neskutočne arogantným spôsobom ignoruje skutočnosti, ktoré sa mu nehodia.
Robert Fico už dlhšiu dobu na tlačových konferenciách zverejňuje záznamy odposluchov, ktoré spochybňujú rešpektovanie zákonných postupov pri vyšetrovaní rôznych významných káuz. Na nedávnej tlačovej konferencii zverejnil odposluchy, podľa ktorých vyšetrovatelia pripravovali kajúcnika Imreczeho, aby vypovedal podľa vopred pripraveného scenára. NAKA tieto tvrdenia zásadne odmietla ako nepravdivé. Nie je dôvod a priori veriť tvrdeniam Fica, nie je ale ani dôvod a priori veriť tvrdeniam NAKA. Tých zverejnených odposluchov bolo veľa, ale ich kredibilita nebola oficiálne objektívne posúdená. V štyroch prípadoch bolo mediálne poukázané na ich manipuláciu zo strany Fica, ale problematických výrokov bolo zverejnených o veľa viac. A pokiaľ by len časť z nich bola pravdivá, je to pre dôveryhodnosť zákonnosti postupov OČTK veľký problém. Je preto nutné, aby tieto veci boli dôsledne preverené a objektívne preukázané, ako to vlastne bolo. A pokiaľ bol kýmkoľvek porušený zákon, aby nasledoval adekvátny postih. Takto by to malo byť v normálnej spoločnosti. Juraj Šeliga ale toto nepotrebuje. On vie na koho strane je pravda a nemá žiadne pochybnosti o postupoch niektorých vyšetrovateľov a prokurátorov a nič z toho, čo bolo zverejnené, ho neznepokojuje. Veď to zverejnil Fico – tak to v žiadnom prípade nemôže byť pravda.
Ono ale nejde len o tvrdenia Fica a zverejnené odposluchy. Je tu aj z mnohých strán spochybňovaná tajomná správa SIS, ktorá ale podľa všetkého poukázala na mnohé reálne problémy. Sú dostupné rôznymi spôsobmi zverejnené dokumenty od uznesení vyšetrovateľov až po rozhodnutia súdov, ktoré podľa mnohých odborníkov vyvolávajú oprávnené pochybnosti o postupe relevantných orgánov. Na nedostatky upozorňujú napríklad doc. Burda, prof. Ivor alebo sudca Šamko. Nič z toho ale Šeligu (a nielen jeho) nevyrušuje a ani názory nezaujatých odborníkov nenarúšajú jeho vieru vo vyšetrovateľov NAKA a Lipšicových prokurátorov.
Keď sudca odmietol obžalobu na Kaliňáka a Brhela aj s tým, že jeden zo záverov prokurátora je označený za „zavádzajúci“, čo v ľudskej reči znamená, že prokurátor klamal, alebo to, že: „Tento postup vyšetrovateľky… zbytočne vyvoláva podozrenie minimálne z jej nekorektného prístupu“, tak ani toto rozhodnutie sudcu u Šeligu nevyvoláva žiadne pochybnosti o „našich chlapcoch“ a ich postupoch.
Ignorovanie týchto skutočností, podľa môjho názoru, hraničí s fanatizmom, pretože racionálne výhrady odborníkov by mali vyvolať pochybnosti a aspoň minimálnu snahu o určitú sebareflexiu. Nič z toho sa ale u Šeligu a podobne nastavených politikov a novinárov nenastalo a pravdepodobne ani nestane. Viera totiž býva silnejšia ako rozum.
Zvyšujúca sa aktivita v mnohých exponovaných kauzách a snaha o ich zavŕšenie aspoň vznesením obvinenia môže súvisieť aj s tým, že nadchádzajúce voľby vyvolávajú obavy u niektorých aktérov týchto procesov. Pokiaľ sa totiž preukáže pravdivosť len časti zverejnených odposluchov a oprávnenosť niektorých výhrad k ich postupom, tak sa dá očakávať, že aj tieto prípady môžu mať trestnoprávnu dohru.
Preto hrám Šeligu a ďalších na právo a spravodlivosť nemožno dôverovať. Keby totiž svoje slová mysleli skutočne vážne a nimi deklarované hodnoty by považovali sa skutočné hodnoty, nielen za účelovú palicu na Fica, tak by ich tieto relevantné pochybnosti museli minimálne brzdiť v ich jednoznačných vyjadreniach.
Šeliga hovoril, že je za to, aby zo Slovenska bola normálna krajina a aby zákon platil pre všetkých. S tým sa dá len súhlasiť. Jeho vyjadrenia ku konkrétnym prípadom ale toto všeobecne akceptovateľné tvrdenie nepotvrdzujú, pretože ho zaujímajú len podozrenia na porušovanie zákona na jednej strane a podozrenia iné úplne ignoruje. Pokiaľ Fico, Kaliňák, Brhel alebo ktokoľvek iný porušil zákon, má to byť vyšetrené a potrestané. Pokiaľ sa ale táto „spravodlivosť“ má dosiahnuť porušením alebo prekrútením zákona, potom to nie je žiadna „očista spoločnosti“, ale naopak, prehĺbenie problémov, ktoré máme. Šeliga a spol. nám v skutočnosti ponúkajú cestu využitia práva ako politického nástroja na dosiahnutie účelovej „politickej“ spravodlivosti.
One thought on “Šeligovo ponímanie práva je scestné”
Drvivá väčšina občanov Slovenska chce „právny štát“ a rada by sa ho aj dožila.
Ľudia sú však pesimisti, a nie nedôvodne. Prax je príliš odlišná od politických deklarácii a preslovov. Niekde je chyba systému. Nikto za nič nezodpovedá a nikomu sa nič nestane. Každý si môže robiť čo chce (keď je v konjunktúre moci).
Zákony majú platiť a byť dodržiavane bez ohľadu na konjunktúru moci. Avšak v Slovenskej republike žiaľ tomu tak (vôbec) nie je. A tak vzniká otázka: chyba je v ľuďoch alebo v systéme? A netreba vari systém postaviť (zreformovať) tak, aby ľuďom nedovoľoval sa správať protiprávne a protizákonne – a z toho (súkromne) ťažiť ?!?
Nevšimol som si, že by na Slovensku bola (právna) autorita, ktorá by vedela (bola schopná) občanom rozumne vysvetliť čo a ako treba zmeniť. A samo sa to nezmení a (správne) neopraví.
Kolíkovej nová „súdna mapa“ bola tragikomický paškvil na súdnu reformu.
Slovensko zachováva už archaický a neproduktívny systém prokuratúry a nikto s tým nemieni nič urobiť. Skloňuje sa len problém § 363 Trestného poriadku, hoci to nie je najpálčivejší problém. Tento mimoriadny opravný prostriedok v právomoci generálneho prokurátora žiaľ pôsobí len v prípravnom konaní a na tzv. predprípravné konania sa nedá aplikovať. A tak sa práve tam najviac „zametá pod koberec“. Preto je (trestnej) spravodlivosti na Slovensku málo. Pomohlo by zaviesť do kodifikovaného trestného práva inštitút súkromnej obžaloby, aby bez ohľadu na zametanie pod koberec, poškodí trestnými činmi (hlavne podvodmi všetkého druhu) mohli mať dostup k súdu aj keď ich skorumpované OČTK (politickým lobingom alebo peniazmi) od súdu blokujú odmietnutím trestných oznámení (a zamietnutí ich sťažností). Podvodníci, lumpi a zlodeji majú radosť z takejto praxe. Nie je nad právny štát v podobe bezzubého tigra. No a práve takto sa prepadávame na úroveň Afriky.