Poďakovanie čitateľa…

… za pozoruhodné texty Oľgy Gáfrikovej a Petra Holku

Medzi pozoruhodné texty novoformovanej stránky Slova patria túto jar dva, ktoré pripomenuli udalosti spred vyše troch desaťročí. Zasvietila pripomienka Oľgy Gáfrikovej vlastne o prvom veľkom novinárskom, dnes by sa povedalo mimovládnom či občianskom hnutí za záchranu Banskej Štiavnice. Aj dnes zavedený týždenník spustil obdobnú rozpravu, pravda v emotívnom pozdvihu plameňov, kým Nové slovo spred desaťročí bolo premysleným hnutím za záchranu nielen stavieb, ale dejín, dejinného povedomia, podielu viacnárodnostných miest, podielu protestantizmu na civilizačnom rozvoji, výzvou proti nedbalosti voči dedičstvu, hrubosti doby a kultúrneho zaostávania. Tak to bolo, stojí to za to pripomenúť najmä s dátumom, kedy sa to začalo a konalo, pretože práve z dátumov vidno, v akej atmosfére sa to všetko konalo a čím všetkým chceli vtedajší novinári zaplniť roky svojej mladosti.

Dušan Kerný. Foto: Archív autora

Oľga Gáfriková s dobrou pamäťou a aj archívom /zrejme papierovým, a nie elektronickým/ vytiahla na verejné svetlo oné dávne roky a s tým aj pripomienku, že nešlo len o Štiavnicu, ale aj o Kremnicu, Levoču, Bardejov. Vladimír Mináč s typicky mináčovským sarkazmom prispel redakcii vyhlásením, ktorým podpichol nielen vládu, ale aj tých mocných, s ktorými sa nepretržite škriepil či naťahoval, teda ideologického tajomníka či ministra kultúry. Povedal verejne na stretnutí s novinármi, že všetko, čo robíme, je stavanie oporných brván, aby sa nám to dedičstvo nezrútilo, aby tie múry na nás nepopadali. Ako vždy vystihol, kedy to povedať – redakčné hnutie potrebovalo mentálneho sponzora a Mináč zabral, lebo povedal, že je podporné brvná na uliciach Levoče či iných historických miest staviame už ako poslednú možnosť záchrany. Pripomeňme, ten Mináč, ktorý sa potom stal oporou pre publikáciu Bratislava nahlas.

Nešlo len o záchranu historických centier miest, ukázalo sa, že Slovensko je úplne nepripravené, že nemá dostatok kvalifikovanej sily, kvalifikovaného stredného školstva na výchovu odborníkov, že treba začať úplne od piky a systémovo, lebo ide o dlhodobý program.

Samozrejme, bol to Drahoslav Machala, ktorý mi vtedy dal rozsiahly priestor na text, ktorý som dal dovedna po návrate z Poľska; z neho bolo zrejmé, ako severní susedia dosiahli v rámci štátneho programu cielenú výchovu reštaurátorov a odborných škôl tak, že skúsenosti uplatnili v oblasti záchrany pamiatok napr. vrátane Egypta, že už poskytujú pomoc mnohým štátom a, samozrejme, a to bol v tých časoch pádny argument, pre štát i pre seba priniesli ak nie tučné, tak slušné devízy. Prešiel som od Gdyne, Gdanska cez Varšavu až po Krakov, ktorý ničili splodiny z Huty V. I. Lenina kus pamiatkarskeho Poľska so zovretým srdcom. Veď si treba uvedomiť, že ani obyvateľ Bratislavy nemohol obdivovať napr. obnovu Varšavy, kedysi nacistami, Nemcami, na príkaz Hitlera zrovnanej so zemou a my na Slovensku, v Bratislave, sme si kvôli výstavbe nového mosta zrútili značnú časť starej Bratislavy. Keď chodíte po nábreží Dunaja ešte dnes, v roku 2023, vidíte, čo tam páchame, či napáchali.

Opakujem, bol to aktívny Machala, ktorý mi dal priestor na poľský pamiatkarsky denník – poukaz na dramatický rozdiel medzi tým, čo môže urobiť národné povedomie a aký je rozdiel medzi „socialistickým“ Poľskom a realitou „socialistického“ Slovenska. Teda, že rozdiel je v tom, kto ako národne cíti svoje dejiny. Isteže, kráľovský zámok uprostred Varšavy obnovili, teda pozdvihli z ruín na podnet komunistu zo Sliezska, generálneho tajomníka strany, potreboval bodovať u Poliakov, ale aj tak nestačil na konkurenciu krakovského kardinála, ktorý sa stal v tých rokoch pápežom. Ide mi o ten vzťah k dedičstvu, čo ma nadchlo v reflexii Oľgy Gáfrikovej. Čím sa nám to prihovára dnes. Skôr či neskôr to musela pripomenúť, pretože to vtedy nebolo márne. A nie je márne ani dnes poukázať na priepastný rozdiel medzi vtedajšou a dnešnou skutočnosťou.

Bodkou po desaťročiach je aj strhujúci text Petra Holku. Kto si pamätá o. i. jeho články v najmasovejšom denníku tých čias, napr. Moskovské návraty z 9. a 11. marca 1988, si priam vychutná, akým jazykom, akou pamäťou sa skvelý prozaik vyrovnáva so sebou samým. Slobodne píšuci autor s novinárom svojej doby. I keď jeho druh z Moskovských návratov marca roku 1988, Drahoslav Machala, to už tak urobiť nestihol.

Prečo je tento text v Slove v roku 2023 úplne výnimočný?

Holka a Machala išli na novinárske panské – na Dni kultúry ČSSR v ZSSR –, aby referovali s časovým chomútom pre denník. Prečo je Holkov text aj dnes výnimočný?

Pre všetko, čo tam je a pre všetko čo, tam nie je. Samozrejme, keď šla do ZSSR Činohra i Opera Slovenského národného divadla, bolo zrejmé, že sa bude referovať o úspechoch. V textoch tých čias nenájdete zmienky o tom, že opera Svätopluk nenaplnila ani svetovo chýrny Boľšoj teatr ledva zo štvrtiny, kým pred divadlom stála obrovská a dlhá masa ľudí, ktorí si išli kúpiť lístok do vedľajšieho kina na americký film. Hlavným vykladačom deja opery pre nevedomých moskovských domácich sa stal slovenský ideologický tajomník; ohlas v kultúrnych rubrikách či významných, doma i vo svete uznávaných ruských odborníkov na Boľšoj teatr a jeho repertoár na tému Svätopluk nenájdete.

Jednoducho v roku 1988 slovanská téma v slovenskom podaní Moskvu v čase perestrojky nezaujala – boli sme s tým v zlom čase na zlom mieste. Ale Peter Holka po rokoch našiel jazyk, slovník, ktorým nám povedal o atmosfére vtedajších čias, o sledovaní, strachu z kutraní v izbe, odcudzení pásky s nahrávkami počas moskovského pobytu v najväčšom hoteli tých čias, teda o dozore KGB. A potom niekoľko dní pobytu v slnečnom Abcházsku – dodnes ojedinelé svedectvo o nadutosti funkcionára, ktorý neodolal, aby si sadol na stoličku za stôl, ktorý je v jednej zo šiestich chát, ktoré tam mal Josif Vissarionovič. Holka ako prvý vtedy, ako aj dnes, hovorí o bolestivých osudoch Abcházcov, nie sú preňho separatisti, aj keď tento štát, predtým autonómnu republiku, takmer nikto vo svete neuznáva. Dáva nám v rozprávaní abcházskeho spisovateľa úplne iný obraz než celé doterajšie označovanie tohto územia. Je to, ak sa nemýlim, na Slovensku ojedinelý nepropagandistický hlas o Abcházsku.

Samozrejme, nechcem stavať literárnu výpoveď spisovateľa Holku proti plejáde tzv. hlavného prúdu o tom, aká je realita pomerov na Kaukaze a osobitne v Abcházsku. Preto som si vybral za svedka Edwarda Lucasa z Financial Times, o. i autora štúdie The New Cold War z roku 2008. Na strane 243 píše, že na konci osemdesiatych rokov sa národným vodcom Gruzíncov stal Gamsachurdia podporovaný fanatickými nacionalistickými milíciami a stál pred priam neriešiteľnou úlohou vládnuť v krajine, ktorá nemala nijaké pevné hranice a nijakú štátnu tradíciu a namiesto stability viedol občianske vojny proti dvom najväčším etnickým menšinám, proti Osetom a Abcházcom, ktorí sa vonkoncom nemohli zmieriť s gruzínskou nezávislosťou, opierajúcou sa o etnonacionalizmus bez toho, aby si neuplatnili vlastnú. Dôsledok bol hrozný, v abcházskom hlavnom meste Suchumi podpálili národnú knižnicu, národné múzeum a štátny archív. Bolo to, ako keby sme v nemeckom hlavnom meste Berlín jedným šmahom v požiari stratili Nemeckú národnú knižnicu, Nemecké národné múzeum a spolkový Bundesarchiv, vysvetľuje čitateľovi Lucas.

Môžeme len dodať: v onom abcházskom archíve boli podrobné zoznamy, ako na príkaz Beriju robili etnické čistky, vysťahovávali abcházske roľnícke rodiny. Je to časť veľkého príbehu malého národa.

Oľga Gáfriková: Banská Štiavnica (navždy) v nás
Peter Holka: Prvý jarný den

(Celkovo 351 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter