Dňa 8. októbra, na druhý deň po odchode pána vydavateľa Rudolfa Belana, verejného činiteľa a publicistu, sme uverejnili v Slove Hrabicov predposledný príspevok: Rudko, sbohem!
Prvým Zdeňkovým príspevkom v Slove bola recenzia úvaha Nad (česko)-slovenskou knihou Rudolfa Belana „Zväzáci (1945-1970)“ (česky Svazáci).
Zdeněk Hrabica. Wikipedia.org | Foto: Cai ZhiYi
So Zdeňkom Hrabicom sme strávili spolu niekoľko týždňov v perestrojkovej Moskve, pre nás príjemných, pre perestojku už nie až takých. Neskôr sme sa ešte párkrát stretli na novinárskych podujatiach v Prahe. „Pak čas oponou trhnul,“ ako Zdeněk vo svojich textoch pomenovával predel medzi dvoma režimami a my sme sa nevideli vyše dvadsaťpäť rokov…
Keď Rudolf Belan pripravoval prezentáciu svojej knihy Zväzáci, spomenul, že by rád na nej mal aj Zdeňka Hrabicu, dávneho druha z čias pôsobenia v pionierskej a zväzáckej organizácii. Nebol problém v Prahe ho „vypátrať“, aj po prevrate bol v Čechách „nezatajiteľný v čase“, aby som si vypožičal básnický obraz Ruda Čižmárika.
A tak sa Zdeňek Hrabica ocitol 12. novembra 2015 v Bratislave na prezentácii knihy Zväzáci a bol tomu úprimne rád. Stretol sa nielen s Rudkom Belanom, ale aj ďalšími druhmi z nezabudnuteľných chvíľ, a to nielen mladosti. Strávil u Belanov niekoľko dní, v ktorých sa mu úplne náhodou splnilo prianie stretnúť sa s Viliamom Turčánym. Veľký režisér život mu doprial, aby sa ich cesty skrížili na dunajskom nábreží…
Po spomenutej recenzii knihy Zväzáci sa Zdeněk už stal „nezatajiteľným“ autorom Slova. Od toho 20. januára 2016, kedy recenzia vyšla, napísal pre Slovo asi 230 článkov. Posledný, O elitách, válce a míru, bol v Slove uverejnený 17. októbra 2022. Všetky, nech boli na akúkoľvek tému, boli o tom, že nezradil svoje presvedčenie. No pre Slovo nepísal preto, že by si inde „neťukol“. Lebo aj keď tých, čo mu za jeho postoje „spílely“, boli celé kŕdle, nedal sa, do dlhého veku si našiel priestor pre svoje novinárske pôsobenie, aj keď napríklad v oblasti gastronómie.
Nedá mi nespomenúť aspoň niektoré jeho knihy, tie, na ktorých si zakladal. Spolu so synom Pavlom im vyšla v Mladej fronte v roku 1988 kniha Muž, který velel mužům. Je o generálovi Klapálkovi, ku ktorému sa ešte so synom vrátili v roku 2006: Zapomenutý generál Karel Klapálek. Osobnosť ďalšieho hrdinu východnej čs. armády, armádneho generála Ludvíka Svobodu, faktograficky spracoval v knize Pět válek Ludvíka Svobody. Ja si rád listujem v jeho knihe z roku 2014, ktorú viacerým venoval v Bratislave v novembri 2015: Tváře bez retuše.
Stalo sa, že Zdeněk sa niekedy podozrivo neozýval, a potom sa spôsobom jemu vlastným vyhovoril na lekárov. Teraz sa mi to už dlhší čas zdalo dlho, no akosi som nijako nezačal pátrať, kde je ako pred prezentáciou Zväzákov… Až teraz, keď neodpovedal ani na výzvu do ankety o knihách, som sa opýtal gúglu…
V českých nekrológoch som sa dočítal, že ešte 17. novembra 2022 ho videli kolegovia na pietnom zhromaždení k výročiu zavraždenia predstaviteľov študentských organizácií. A že aj kolegovia novinári, spolupútnici sa o jeho odchode z pozemského života dozvedeli až deň po jeho pohrebe.
Tak mi túto oneskorenú rozlúčku z ďalekého Slovenska, Zdeňku, odpusť.
