Zaujala ma informácia, že strana HLAS založila občianske združenie „Inštitút sociálnej demokracie“ a predsedom sa stal P. Weiss. Hlavným cieľom sociálno-demokratického „think-tanku“ má byť „ochrana sociálno-demokratických princípov, dôstojnosti všetkých na Slovensku či hľadanie fungujúcich riešení na najpálčivejšie problémy spoločnosti“.
Na jednej strane je uvedená iniciatíva pozitívna, pretože sa po dlhom čase pôsobenia sociálnej demokracie na Slovensku snáď konečne dočkáme nielen zdôrazňovania abstraktných hodnôt, o ktoré sa sociálna demokracia opiera a politiky, ktorá daným hodnotám odporuje, ale sa niečo dozvieme aj o konkrétnej či praktickej podobe uvedených hodnôt, keď ich inštitút metodicky uplatní na riešenie „najpálčivejších“ problémov spoločnosti.
Na základe skúseností s politikou sociálnej demokracie, ktorá nás pri riešení „najpálčivejších“ problémov Slovenska zatiaľ nepriviedla ani k rovnosti, ani k slobode a ani k sociálnej spravodlivosti, ale nás priviedla len prehlbujúcej sa sociálno-ekonomickej nerovnosti a „sociálnym balíčkom“, by sme od založenia daného inštitútu nemali očakávať nejaké kvalitatívne zmeny v politike HLAS-u v prospech zlepšenia života širokých pracujúcich más.
Uvedená iniciatíva je však najmä pre ľavicové hnutie na Slovensku skôr zlou ako dobrou správou. Pretože skutočným všeobecným princípom politiky sociálnej demokracie je princíp sedenia na dvoch vzájomne protikladných stoličkách. Jedna časť princípu sociálnej demokracie sedí na stoličke obhajoby kapitálu a vykorisťovania a druhá časť princípu sedí na stoličke obhajoby pracujúcich. Uvedenej povahe hlavného princípu sociálnej demokracie zodpovedajú aj výsledky jej politickej činnosti. Nie je známe, že by sa sociálnej demokracii niekde podarilo realizovať v spoločnosti to, čo v ideologickej rovine hlása predseda inštitútu P. Weiss, t. j. slobodu, demokraciu, rovnosť a sociálnu spravodlivosť. Z uvedeného hľadiska sa Inštitút sociálnej demokracie javí skôr ako ďalší ideologický nástroj kapitálu v boji proti pracujúcim.
Predseda P. Weiss tvrdí, že: „Základné hodnoty sociálnej demokracie – sloboda, demokracia, rovnosť, sociálna spravodlivosť a solidarita“, sú pevnou súčasťou jeho svetonázoru a presadzoval ich aj v politickej praxi. Vyššie uvedené „hodnoty“ sociálnej demokracie znejú síce pekne, ale ich reálny obsah, ich reálna podoba v buržoáznej, a teda aj našej spoločnosti, ktorú P. Weiss pomáhal pomocou SDĽ budovať, je skôr opakom ich ideologickej formy.
Buržoázna spoločnosť, ktorú strana SDĽ pomáhala budovať, predsa začala realizovať princíp „rovnosti“ podporou a zavádzaním ekonomickej nerovnosti, realizovanej divou privatizáciou a následným vykorisťovaním pracujúcich. Pracujúcim ostala v rukách už len politická alebo lepšie povedané, čistá formálna rovnosť, rovnosť ich hlasov pri voľbách raz za niekoľko rokov. Súkromným vlastníkom ako „politicky rovným“ s nevlastníkmi však ostala v rukách ekonomická moc, pomocou ktorej nutne premenili demokraciu na demokraciu súkromných vlastníkov.
Pokiaľ ide o slobodu, kto by nevedel, že bez ekonomických prostriedkov nemôže byť ani žiadnej slobody! Státisíce občanov, žijúcich na hranici biedy, môžu o slobode iba ak snívať. Ich reálne postavenie je práve opačné, sú sociálne neslobodnými občanmi, vylúčenými zo života spoločnosti a tí najbiednejší sa môžu so svojou „igelitkou“, v ktorej majú celé svoje imanie, pohybovať a prespávať na voľnom priestranstve, napríklad pod mostom, v parku a podobne.
Zdôrazňovať v našich podmienkach ekonomicko-sociálnej nerovnosti hodnotu sociálnej spravodlivosti sa síce javí ako zlý žart politika, žiaľ, je to dnes štandardná forma komunikácie politikov, ktorej jadrom je ideologické ohlupovanie občanov.
Jediné, čo tu ešte ostáva, je občianska solidarita, ale tá nie je výsledkom politiky sociálnej demokracie či politiky inej strany, ale osobnou aktivitou občanov, ktorí ešte nestratili cit pre spoločenskú spolunáležitosť.
Ak sa pozrieme na uplatňovanie vyššie uvedených hodnôt v zahraničnej politike strany SDĽ, vedenej P. Weissom, tak ani tu strana nepresadzovala skutočnú rovnosť, demokraciu a slobodu. Bola to strana SDĽ, ktorá bola jedným z hlavných politických podporovateľov vstupu Slovenska do NATO, hoci princíp Severoatlantickej aliancie bol a je v hrubom rozpore s princípom rovnosti štátov, uplatneným v Charte OSN.
Princíp rovnosti bol zdôraznený aj v Charte pre novú Európu, schválenej OBSE (1990) v Paríži, kde sa konštatuje potreba dodržiavania princípu „rovnej bezpečnosti pre všetkých“ a ďalej sa zdôrazňuje, že: „Security is indivisible and the security of every participating State is inseparably linked to that of all the others.“ (Pozn. red.: Bezpečnosť je nedeliteľná a bezpečnosť každého zúčastneného štátu je neoddeliteľne spojená s bezpečnosťou všetkých ostatných.) Uvedené princípy boli opätovne zdôraznené v Európskej charte bezpečnosti, schválenej v Istanbule 1999.
Odhodlanie SDĽ dostať Slovensku do NATO bolo také silné, že ešte sme ani neboli členmi NATO a všetci ministri v Dzurindovej vláde za SDĽ, až na Pavla Koncoša, schválili prelet amerických bombardérov cez náš vzdušný priestor, aby svoje „humanitné“ bomby mohli zvrhnúť na občanov Juhoslávie.
Výsledky presadzovania sociálno-demokratických hodnôt „slobody, demokracie a rovnosti“ v zahraničnej politike na nás dnes doliehajú v podobe hrozby jadrovej katastrofy. Princíp organizácie NATO, ktorý bol odmietnutý chartami OBSE a do ktorej nás napriek tomu tlačila aj politika SDĽ, je princípom nie rovnej bezpečnosti pre všetkých, ale „výlučnej“ bezpečnosti pre členov NATO. Je to princíp, ktorý sa voči nečlenom NATO stáva princípom ohrozenia ich bezpečnosti. Preto sa nemožno čudovať, že rozširovanie NATO až k hraniciam Ruska vyvolalo jeho vojenskú reakciu.
Strana HLAS zakladá inštitút v podmienkach prehlbujúcej sa ekonomickej a sociálnej krízy, katastrofálneho zadlžovania občanov svojvoľnou politikou vlády, v podmienkach rozvratu zdravotníctva, poľnohospodárstva, rozvratu buržoáznej demokracie, právneho štátu, postupného zániku slobody slova a narastajúceho vojnového ohrozenia. Sú to krízy, ktoré majú svoje korene aj v politike sociálnej demokracie, ktorá namiesto toho, aby skutočne „riešila pálčivé problémy našej spoločnosti“, ich svojou oportunistickou politikou len zmierňovala, až sa nakoniec vymkli spod politickej regulácie.
Preto by skutočnou politickou odpoveďou strany HLAS na narastajúce problémy v našej spoločnosti bola podstatná zmena oportunistickej politiky sociálnej demokracie, a nie zakladanie inštitútu. Fakt, že sa strana rozhodla pre založenie inštitútu, signalizuje jednak jej idealistické presvedčenie, že reálnu ekonomicko-politickú situáciu v spoločnosti zmení ideológiou a jednak to, že posilnenie svojich politických preferencií považuje za dôležitejšie ako reálne riešenie spoločenských problémov.
(Status na FB 16. apríla 2023, titulok SLOVO)
