Čo je vpravo, to je vľavo a naopak

Bolo to dávno, kráčala som z práce a blízko rozhlasu som stretla spolužiaka nášho syna. Čakal na rohu pred ministerstvom financií na Mikloša, a tak sme sa zarozprávali. Na Slovensku každý každého pozná, aj keď nie každý s každým sa rozpráva. Tento spolužiak nášho syna bol a je veľmi bystrý, inteligentný, chlapec, ktorý „mal detskú izbu“, ako sa zvykne hovoriť dobre vychovaným deťom. Vždy sa s ním dalo podnetne rozprávať. Ako stredoškolák už mal celkom jasnú predstavu, čo a kde chce ďalšej študovať, hlásil sa potom na viac vysokých škôl, na jedných prijímačkách bol spolu s naším synom. Syn po prijímačkách odcestoval do svojej Atlantic College vo Walese (kam sa dostal študovať po výbere medzinárodných lektorov), a tak výsledok skúšok som sa dozvedela práve od jeho spolužiaka: na dverách v škole boli zavesené výsledky testov a poradie uchádzačov.

„Mišo je druhý!“ potešil ma, lebo mala som trochu obavy, ako zvládne slovenskú literatúru a dejiny, to v osnovách v Británii nepreberali.

 „A kto bol prvý?“ pýtala som sa.

„Ja,“ odpovedal mi Miro Beblavý, lebo o ňom je reč.

Hoci by mohol byť mojím synom, viedli sme spolu niekoľko zaujímavých debát. Aj tam vtedy na chodníku, keď čakal na svojho ministra Mikloša. Pýtala som sa, ako on, so svojimi ľavicovými názormi, mohol tak ďaleko ujsť na druhú stranu.

„To by ste sa čudovali,“ povedal mi, „či som ja zašiel na druhú stranu,… To, čo je na Západe ľavica, to sa u nás považuje za pravicu. A naopak.“

Často si na jeho charakteristiku spomeniem a hľadám odpoveď, prečo sa to u nás nepomenúva po pravde.

Myslím si, že problém je vo voličoch. Tých po západniarsky chápaných ako ľavica je v pospolitosti primálo, aby mohli ovplyvniť spravovanie vecí verejných. Kým uznávame zastupiteľskú demokraciu, tak musíme pristúpiť na hru, že všetko je inak.

Pokrokári už z princípu nesplývajú s väčšinou. Preto sa vždy nazývali avantgardou, lebo boli o pol kroka vpredu. Ostatná spoločnosť k nim postupne prerastie, no v počiatkoch sú na špici a trochu osamelí. Ale ak chcú do vecí zasahovať a riadiť ich, musia tú masu nejako získať.

Deje sa to aj u nás a ľudia to cítia.

V Trnave na pôde neziskovky, za ktorou vraj stojí Trnka z Essetu (ale to nemám potvrdené) politický komentátor Jožo Lenč si pozval troch expertov na  zahraničnú politiku. Valáška z PS, Krúpu od Matoviča, teraz Saska, a Kmeca z Hlasu. Okrem nich bolo v sále zo šesť ľudí, potom tam nahnali nejakých študentov. Prví dvaja svoje hodnotové zaradenie a náklonnosť k USA politike vyslovili zrozumiteľne a bez problémov. Krúpa a Valášek aj bez obáv – veď je to ich agenda a oni ju presadzujú pre svojich voličov. Problémom sa stal tretí expert Kmec. Nie žeby jeho expertné hodnotenie vybočovalo z toho, čo hovorí aj inde, ale predsa len trochu inak. Na tej debate aj verejne priznal predvolebnú stratégiu a taktiku Hlasu – nepôjdu do konfliktných zahraničnopolitických tém, lebo tam by mohli naraziť na nepochopenie ľudí, od ktorých potrebujú hlas, aby bol Hlas aj politicky mocný. Programovo sa s PS a Sas prelína na 90 až 95 percent.

Pellegriniho poslanec a expert na zahraničnú politiku Peter Kmec odkryl nediplomaticky karty: v debate s expertmi Valáškom (PS) a Krúpom (Saska) spochybnil, že by v súčasnej dobe bol naďalej platný princíp národnej suverenity. Podľa neho suverénna politika už v čase globalizácie neexistuje. Žiadna krajina nie je suverénna… Pokikiríkali si nakokošení kohúti a Zuzana Plevíková, prítomná v hľadisku, nahrala video, a tak trochu dala nazrieť do kurníka. Na nete sa strhla búrka, Kmec vyvodil zodpovednosť. Nič sa nestalo, iba už nie je oficiálnym tajomníkom pravej socdem, inak poslancom zostáva a aj všetko ostatné zostáva po starom. Ale prečo?! Veď to iba povedal naHLAS.

https://www.facebook.com/zuzanaplevikova1/videos/931033481541655

Čo čert nechcel, mladá sociálna demokratka Zuzana Plevíková to vyniesla na sociálne siete, čo je dnes viac ako svetlo Božie. Propaganda žije vo svojom sovietskom svete, a tak vysvetľuje, že veď on nepovedal nič o koalícii PS a Saska a Hlas… a je to zostrihané! Lebo z tých videí počuť iba to, že majú zhodné názory 🙂 a Hlas má svoju zahraničnú politiku.

Peter Kmec sa akože stiahol – a všetko pôjde po starom.

V čom sa líšia tie hodnotové prúdy, to si môžu teoretici, filozofi a kdejakí podržtaškovia, ktorí už opustili svoje rodné strany, vykladať donekonečna. Lenže ľudia si žijú svoje každodenné životy tu a teraz, preto sa medzi nimi roztvorili nožnice. Skúsim cez príbeh.

Žiadna práca nesmrdí a aj odprevádzanie zo života môže byť jeho zmyslom. Opatrovateľky chorých a zaslúžilých ľudí nie sú spoločenský odpad, môžu byť vo svojom odbore dokonca vynikajúce. Takou sa stala vysokoškolsky vzdelaná, jazykovo výborne pripravená (nemčina, angličtina so štátnicou) Košičanka, spisovateľka Tina Van der Holland ju nazvala Angie. Po prevrate pracovala pre nadnárodnú oceliarsku firmu, zarábala na naše pomery nadštandardne, oproti zamestnancom z materských krajín – pod psa. Ona, so znalosťou v odbore, im posluhovala (varila kávu, prekladala, prepisovala listy, dokonca vybavovala gynekológa pre milenky…), až to v nej prepuklo: takto ponižovať sa nedá, ani keby jej na chleba nezostalo. Angie však nežila na svete sama, vdova s troma deťmi musela hľadať spôsob, ako ich uživiť. A tak si s priateľkou Magdou, postihnutou podobným profesionálnym ponižovaním, našli riešenie: pôjdu robiť do Rakúska opatrovateľky. Absolvovali obe kurz Červeného kríža, získali zručnosti a prihlásili sa do agentúry, ktorá sprostredkúvala túto prácu. Načierno, samozrejme, bez zdravotného a sociálneho poistenia, bez rodiny, bez podpory. Zato boli pre rakúskych príbuzných chorých a starých ľudí lacnými slúžkami. Agentúra si vyinkasovala 25 tisíc vtedy ešte slovenských korún, potom sa poplatok zvýšil na 1 000 eur. Za nič, za adresu. Šofér z objednanej služby naložil ženy do auta a na dvojtýždenné smeny rozvážal tisícky kilometrov. Angie sa v prvej chvíli zarazila – to budú snáď dvaja, keď sa má šofér po túre niekde do Álp vracať… kdeže! Perpetuum mobile. A tak sa stalo, že jej priateľka Magda, s ktorou sa striedala po dvojtýždňovej túre, zahynula v aute, keď šofér dostal mikrospánok.

Angie vyložili vždy pred nejakou určenou adresou. Mala opatrovať pánov a panie s určenými diagnózami. Rakúski príbuzní agentúre napísali to, čo považovali za najmenej nákladné, a tak namiesto panej, vraj po operácii krčka stehennej kosti, našla úbohú starenku s mozgovým nádorom… Obracala ťažké choré umierajúce telá, umývala ich, odnášala spod nich a agentúre oznámila, že ju oklamali. Dostala odpoveď: „A to máme preverovať všetkých 1 200 žiadostí?“

Lenže Angie musela z niečoho žiť. Nikdy nechcela byť na nikom závislá, mohla sa vydať za ajťáka a finančný problém by bol vyriešený, lenže Angie nebola žienka domáca, ale ľudská bytosť, ktorá na svete chce zanechať svoju vlastnú stopu. A tak držala pokope aj silou vôle, aj silou alkoholu, lebo v nehostinných lokalitách so starým chorým umierajúcim človekom nevedela nájsť iný únik. Ale aj to zvládla, aj prasknutý žalúdočný vred a zápal oboch ramenných kĺbov.

Po tom, ako si skúsila nezamestnanosť a rozhodla sa odísť opatrovať, pri jednej z prvých ciest do neznáma, po voľbách, ktoré mali znamenať zmenu, jej na stanici povie partner: slovenskej inteligencii je koniec…

Po rokoch, keď znova stojí na štácii, si zhrozene uvedomí: Dvaja ľudia, jeden lekár, jedna vysokoškoláčka, sú odsúdení na takéto živorenie. To je koniec slovenskej inteligencie.

Knihu Sladký život opatrovateľky napísala Tina Van der Holland v roku 2011, štrnásť rokov po prevrate. Čo sa od tých čias zmenilo? Sme v jednej EÚ, a nie sme v jednej EÚ. O tom by malo byť to politické roztriedenie. Možnosť voľby nie je to isté, ako nutnosť voľby – lebo tu neuživím rodinu. A za tú istú prácu dostávať niekoľkonásobne vyšší plat je iste pre človeka výhoda. Pre rodinu a spoločnosť strašná strata. Možnosť voľby je veľmi dôležitá.

No niečo sa predsa len zásadne zmenilo: sme bližšie k ešte horšej katastrofe – vojne a my, „chcimírové“, by sme sa aj pri voľbách mali správať podľa toho, kto a ako zmýšľa o mieri. Nie o víťazstve Ruska či o víťazstve Ameriky. Podľa vyjadrenia skúseného kariérneho diplomata Kmeca suverénna politika už v čase globalizácie neexistuje. Žiadna krajina nie je suverénna. Ale aj v čase globalizácie žijú na svete ľudia, ktorí nie sú ochotní prijať úlohu sluhu. A je ich viac. Sú naľavo? Sú napravo?

Úvodné foto: Flickr | Marko Werch