Zázračné hodinky

Nemohol uveriť, že by bol čas schopný spôsobiť vo svete rovnakú spúšť,
akú vykonal v jeho živote.
(Gabriel García Márquez: Šťastnú cestu, pán prezident)

Do predčasného dôchodku som sa vrútil s rozpaženými rukami a širokým úsmevom na tvári ako Peter Sagan do cieľa cyklistických majstrovstiev sveta na mestskom okruhu v Richmonde. Vo finiši som už mal všetkého plné zuby: monotónne sivého rodinného života, z ktorého som rok po roku nechutne priberal, podobne krčmových kamarátov, spoločne sme pri víne alebo pive kriticky hodnotili domácu politickú scénu, futbalovú i hokejovú ligu a riešili všetky zásadné problémy našej zhumpľovanej planéty, no najmä celoživotnej žurnalistickej práce. Tá sa za posledné roky radikálne zmenila a zhnusila sa mi, lebo novinárov pripútala k počítačom, internetu, politikárčeniu a odporným bulvárnym škandálom. Skrátka, ľudia mi čoraz viac liezli na nervy. Hovoril som si, že vypadnem z hlavného mesta na Podlipu, kde máme starú drevenú chalupu, a budem vychutnávať samotu, celé dni čítať, písať a tárať sa po horách, kým ako-tak vládzem.

Podlipa je stará banícka osada, vysnívaný ostrov pokoja v oceáne lesov, sanatórium aj väzenie, útočisko pre utečencov i vyhnancov, záleží od okolností a uhla pohľadu. Nastane koniec ničivému zhonu, koniec naháňaniu sa za chimérami, koniec každodenným nezmyselným a zotročujúcim povinnostiam, už nikdy si nekúpim nijaké noviny a budem sa vyhýbať rozhlasovým i televíznym správam. Čaká ma tam iba slobodienka a vlastné nepísané pravidlá, ktoré pravidlami ani nemusia byť, pretože im ponechám či darujem pružnosť a voľnosť. Rovnako ako sebe.

Počas šoférovania na Podlipu sa mi na rýchlostnej ceste obkružujúcej Nitru chvíľu marilo, že som vo svojich naivne romantických predstavách o pozemskom raji na niečo dôležité zabudol, len som si nedokázal spomenúť na čo. Znepokojilo ma to. Možno som zabudol na svoje detstvo, ktoré som trávil práve v tomto kraji u milovaného starého otca, všetci vnuci a vnučky sme ho volali dedinko, no v posledných rokoch sa doň vraciam iba na pohreby. Najprv otcovej sestry a mojej krstnej mamy Terky, ktorá ma v záverečnom ťažení vôbec nespoznávala a vypytovala sa ma, a ty si čí, prezradil som jej, že jej brata Jána, a Janko je čí, pátrala v zahmlenej pamäti, Janko je tvoj brat, Štefanov syn… Vlastne ešte predtým sme pochovali jej muža Vila, majstra všetkých mužských remesiel, amatérskeho hvezdára, holubára, insitného maliara, muzikanta a fotografistu, večer si ľahol v letnej kuchyni spať a viac sa nezobudil. Potom sesternicu Lydku, v mladosti bola vychýrenou krásavicou s hrdzavými vlasmi, modrými očami, bielou pokožkou a pehami na nose, čo sa rokmi premenila na nepeknú horu slaniny; bratranca Vila, s ktorým sme ako chalani celé dni zbrínali okolo Dríku prípadne po Katruši a kúpali sa v teplom jazierku, čo vyvrelo v hlinisku. „Vilko sa upil na smrť,“ povedala mi jeho staršia sestra Milka. Alebo som zabudol na prvé chlapčenské lásky, čo mi práve tu rozbúchali srdce a dokonale mi pomotali hlavu ako Eva Hrnčárová. Neviem. Už pri odbočke na Zlaté Moravce mi to všetko vyfučalo z mysle ako sen.

V centre starého mesta som s najbližšou rodinou ešte absolvoval slávnostný obed v štýlovej reštaurácii s dosť mizernou obsluhou a teplým červeným vínom. Blahosklonne som prijal gratulácie k okrúhlemu životnému jubileu, zľahka som sa z toho teplého červeného vína pripil a pripol si na ľavé zápästie značkové hodinky, čo mi darovala prvorodená dcéra Petra. Pricestovala na rodinný minifestival aj s mužom z Prahy, kam sa vydala. Nevedel som sa vynadívať. Nie na rodinu, na tie hodinky. Nielen, že boli krásne, vodotesné a odolné voči otrasom, ale spĺňali aj moje najtajnejšie požiadavky. Okrem veľkej, malej a sekundovej ručičky plus okienka s dátumom, sa pod sklíčkom vynímali dvoje okrúhle stopky, pod dvanástkou odmeriavali sekundy, nad šestkou minúty. Spúšťali a zastavili sa jedným tlačidlom, vynulovali druhým. Odjakživa som po takých túžil, no nikdy som si ich nekúpil, lebo som si nahovoril, že túžby sú dôležitejšie než ich naplnenie.

„Čo stále hľadíš na tie hodinky, ponáhľaš sa niekam?“ kalila mi radosť žena.

„Neponáhľam,“ odvetil som. „Už sa neponáhľam vôbec nikde, iba ak do krematória,“ zavtipkoval som. „Veľmi sa mi páčia, to je všetko. Len nechápem,“ obrátil som sa k Petre, „ako si vedela, že práve o takýchto hodinkách so stopkami som roky sníval?“

„Možno snívam tvoje sny, tatko,“ usmiala sa. „Som veľmi rada, že sa ti páčia,“ nahla sa ku mne a pobozkala ma. „Dúfam, že ti budú dlho dobre fungovať.“ Za okamih ešte zašepkala: „Sú zázračné,“ a sprisahanecky žmurkla.

Ach, takúto úžasnú dcéru, to najlepšie, čo prinieslo moje prvé manželstvo, si hádam ani nezaslúžim. Pravdaže, nie iba pre tie zázračné hodinky, ktoré mi budú každú hodinu, každú minútu a každú sekundu pripomínať, že čas ustavične plynie, plynie jediným možným smerom od minulosti do prítomnosti a z prítomnosti do budúcnosti, takže aj ja neodvratne starnem a pomaly, ale isto sa blížim k cieľu, aj keď naň ešte nedovidím. Ale čo keď ho nevidím iba ja, lebo som zaslepený prítomnosťou?! Cieľovú pásku môžem mať predsa rovno pred nosom. Ako sa zvykne hovoriť, nikto nevie dňa ani hodiny, pravda, okrem puntičkárskych samovrahov, ktorí svoj záverečný akt dôkladne naplánujú a kontrolujú ho až do posledného výdychu.

Hodinky naozaj perfektne fungovali a fungujú, isto preto, že ma Petra ľúbi, a keďže som v nich neuveriteľných desať rokov nevymenil batériu, hovoril som si, že ich poháňa láska. Preto sú zázračné a zastanú, až keď sa pominiem. Ich stopky využívam pri meraní času výstupov na Vysokú, ktorú som zaradil medzi svoje absolútne podlipské priority, dokonca na čestné prvé miesto; nasledujú elementárne zásady osobnej hygieny, aby som sám sebe nesmrdel a aspoň raz za týždeň sa oholil, potom písanie, čítanie hrubých kníh, ktoré som roky odkladal, aké-také stravovanie, spánok, priebežné upratovanie chalupy, ohraničená spotreba cigariet a alkoholu a všetko ostatné, čo patrí k životu čudáckeho vidieckeho samotára.

Vysoká je krásny strmý kopec so skalným bralom rovno nad Podlipou a je z nej ohromujúci panoramatický výhľad na nádhernú horskú krajinu. Na severe sa tiahne hradba Nízkych Tatier oddeľujúca Liptov od Horehronia, z môjho pohľadu Horehronie od Liptova, na juhu masív stratovulkánu Poľany, na východe dominujú Hrb, čo je údajne geografický stred Slovenska, vedľa neho Ľubietovský Vepor a Bukovina, na západe Bystrická vrchovina a Kremnické vrchy. Za mimoriadne dobrej viditeľnosti sa na juhozápadnom horizonte rysujú rakúske Alpy, ba raz som zazrel aj Eiffelovu vežu, na ktorej viala modro-bielo-červená zástava. V údoliach horské obce ako Šajba a Povrazník, Podkonice a Moštenica s maličkými domčekmi a farebnými strechami, ešte aj paneláky na banskobystrických sídliskách Rudlová, Sásová a Karlovo pôsobia ako detské hračky postavené zo sivého lega. Zhora sa zdá, že všetko je akési malé, maličké, ba až zanedbateľné, úplne všetko, ešte aj ľudské starosti a problémy. Dokonca aj moje tri manželstvá a tri rozvody. Zaprisahal som sa, že štvrtý raz už hlavu do chomúta nestrčím. Aspoň dúfam, hoci môj otec hovorieval, že zariekaného chleba najväčší krajec.

Z prvého manželstva mi ostala dcéra Petra, o dva roky mladšia Paula zahynula pri autonehode, keď jej do osemnástych narodenín chýbal mesiac a jedenásť dní; z druhého syn Marek, ktorý je ku mne od rozvodu s jeho matkou zväčša dosť kritický a hľadí na mňa prísne racionálnymi očami vzdelaného právnika; z tretieho iba šťastné spomienky na už neočakávanú lásku, čo ma celého pohltila a zatemnila mi mozog, takže som sa riadil iba povznášajúcimi emóciami, napokon sa premenila na hlboký, všetko objímajúci smútok, a ten, ako všetci dobre vieme, si žije svojím životom a nenarobím s ním nič, vôbec nič. Paula deň pred Medzinárodným dňom žien ráno o ôsmej vyletela v Petržalke cez predné sklo z bavoráka, hlavou narazila do betónového stĺpa a utrpela zlomeninu spodiny lebečnej; ešte v ten večer mi tesne po deviatej z nemocnice na Kramároch telefonovali, že hoci robili všetko možné aj nemožné, nepodarilo sa ju zachrániť. Marek mi na Obchodnej ulici vo vieche U sedliaka pri červenom víne povedal, aby som si nemyslel, že súhlasí s tým, čo robím, čo som vyviedol jeho matke, akoby si mal otec pýtať povolenie aj rozhrešenie od syna a nie naopak, hoci uznávam, že synovia sú neraz múdrejší než ich otcovia. Múdrejší možno áno, ale skúsenejší istotne nie. Ani len netuší, čo mu život alebo osud raz prinesie, na akú zložitú križovatku ho postaví. Veď ani ja som si v mladosti neplánoval, že sa rozvediem, tobôž tri razy.

Na Vysokú driapem dosť často, štyri aj päťkrát za týždeň, ale mohol by som aj častejšie, občas ma zastaví dážď, inokedy tuhý mráz, no najmä rôzne hanebné výhovorky, ktorých spoločnou matkou je lenivosť. Do ruksaka si hodím náhradné tričko, v chladnejších dňoch aj pulóver a tenkú sivozelenú vetrovku, ktorú vláčim celoročne, k tomu fľašu citrónom ochutenej vody, banán alebo jablko, plátenný klobúk kedysi olivovozelenej farby a pletenú čiapku, mobil a staručký vreckový nožík so zodratou čepeľou, čo som zdedil po otcovi, v zime aj rukavice, šál a stúpacie železá, teda mačky. Do pravého vrecka nohavíc vopchám jelení loj na pery, hovorím mu gambáčik, do ľavého balíček vreckoviek. Napokon skočím do kvalitných trekingových topánok s podrážkou vibram, pred chalupou schmatnem lieskovú palicu opretú o zárubňu dverí oddeľujúcich gánok od priedomia, stlačím stopky na zázračných hodinkách a vyrazím. Nohy, pľúca, srdce a hlava sa do desiatich až pätnástich minút skoordinujú, nájdu správny rytmus a zvolia si svoje tempo, len hlava si zväčša robí, čo sa jej zachce, vynoria sa v nej všelijaké dávne i nedávne spomienky, voči ktorým som úplne bezbranný, celé vety i odseky z textov, čo práve píšem, alebo slová nejakej hlúpej piesne; hanbím sa, no do zbláznenia sa opakujú, opakujú a opakujú, vracajú sa ako prílivové vlny. Napríklad V dolinách – človek sám svoju prírodu chráni, každý strom, každá lúka na stráni je náš vzácny liek. V dolinách – ľudia nemajú zamknuté brány, majú tam srdcia čisté a vľúdne ako prúdy riek… Od začiatku do konca odporná lož, no predsa ju počujem! Možno preto, lebo sa takmer denne rinie z ampliónov obecného rozhlasu a potom oznam, že súkromný podnikateľ z Hornej Dolnej predáva za výhodné ceny pred Jednotou vlastné produkty – paradajky, papriky, uhorky na nakladanie aj šalátové alebo montérky, maskáče, čižmy, pracovnú obuv…

Čoskoro idem v strmine vypustiť dušu, z Podlipy sú na vrchol síce iba tri kilometre, no prevýšenie päťsto metrov. Dychčím, potím sa, z hlavy sa mi parí, ale nezastavujem. Susedia si už zvykli, prestali krútiť hlavami, ťukať si na čelo a vypytovať sa, po čo tam vlastne ustavične chodím, veď tam nič nie je. Aj v januári sa ma pri návrate na Podlipu takmer deväťdesiatročná teta Anka s chichotom vypytuje, či som nabral huby… Starý somár, a rozumu nikde! Asi tak. Keby som im povedal, že tam chodím po seba, že tam nachádzam vnútorný pokoj, možno aj okamihy radosti a ničím neodôvodnené záblesky šťastia, aké ma občas stretnú po dopísaní vydarenej poviedky či len jednej jedinej vety, tak by ma preradili z kategórie čudákov rovno medzi bláznov, nie síce nebezpečných, ale predsa len bláznov, na ktorých si treba dávať pozor.

Každý výstup jednou z troch trás a dosiahnutý čas si starostlivo zapisujem do Denníka osamelého chodca. K tomu nejaké poznámky o počasí, viditeľnosti, stretnutiach s divou zverou a hubami. Hojne stretávam zajace, líšky, srny, lane a čriedy diviakov, zriedkavejšie jazveca, raz som na Macíkovie polianke videl samicu rysa ostrovida s dvoma mláďatami, občas narazím na medveďa, ba aj na medvedicu s mladými. Zľaknem sa, až keď je po všetkom a maco ujde, stratí sa v húštine, možno sa vyľaká viac než ja, no srdce mi aj tak trepe ako zbláznené. Neviem, ale medvede na mňa doteraz nikdy nezaútočili. Našťastie. Na terase krčmy v Šajbe, kde som po úmornej osemhodinovej túre čakal v popoludňajšej júlovej horúčave na autobus a hydratoval sa pivom, mi nejaký dedo, čo celý život pásol na Bukovine jalovice, povedal, že on sa veru divej zveri nikdy nebál a nebojí, ani mu nikdy neublížila. Zato ľudia áno, dodal priam filozoficky. Objednal som mu pivo a borovičku a tešil sa z jeho spoločnosti, až kým sa na zastávke neobjavil autobus.   

Už počas prvého roka som na mojej milovanej hore stratil vyše dvadsaťpäť kilogramov. No ale, čo s kilami slaniny, na čo ich ustavične so sebou vláčiť? Na nič. Hovorím o mojej hore, lebo som si ju svojvoľne privlastnil ako krutý kastílsky konquistador, a keď tam náhodou niekoho zarána stretnem, neodôvodnene žiarlim, akoby mi bola neverná. Veď sa o ňu aj starám ako o pôvabnú milenku, zakaždým ju zadychčane pozdravím, ahoj, krásavica moja trojjediná, pokloním sa jej a poďakujem, že ma pripustila až na vrchol. Napokon rituálne pohladkám jej hladké kamenné boky, pobozkám ju a ešte sa chvíľu porozhliadam po šírošírom priestore.

Dole občas znášam plastové i sklené fľaše, plechovky, obaly z keksov, čokolád a iný odpad, čo tam odhodili nejakí chumaji, najradšej by som ich vytrieskal po paprčiach, pretože znesväcujú jeden z pupkov sveta. Pri pohľade z Polianok na vrchol som si spočiatku hovoril, že Vysoká má nasadený kamenný klobúk, aký nosia peruánske a bolívijské Indiánky od jazera Titicaca, ktoré leží v Andách vo výške tritisícosemstodvadsaťjeden metrov nad morom. Neskôr mi došlo, že to nie je klobúk, ale pupok, kamenný pupok, kamenný pupok sveta. Vysoká je odvtedy pre mňa niečo podobné ako najposvätnejšia tibetská hora Kailas pre bönistov, budhistov, džinistov a hinduistov, stúpenci týchto náboženstiev ju považujú za stred sveta a os vesmíru.

Akiste preto bola Vysoká s blízkym okolím osídlená už v praveku a od doby bronzovej kontinuálne až do stredoveku. Archeológovia na nej objavili stopy po výšinnom hradisku s plošinami a kamennými valmi, vykopali množstvo rôznorodých keramických črepov, kovových predmetov, šperkov, ale aj hutníckej trosky, čo tam zostala po Keltoch, ktorí ťažili a spracovávali medenú a najmä železnú rudu a na naše územie priniesli aj hrnčiarsky kruh. A teraz sa na toto posvätné i mystické miesto, kde sa odohralo nespočetné množstvo ľudských drám i všedných príbehov, dotrepú nejakí mamľasi, hulákajú a pískajú zo skaly ako zbavení zmyslov a na dôkaz o svojej prítomnosti zanechajú po sebe smetisko. Obávam sa, že ma z toho raz porazí.

Občas mi tamhore oči pritiahne staroveký črep z vypálenej hliny, ktorý spod zeme vyplavili dažde, čas a erózia, usmejem sa naň, zdvihnem ho, pozorne si ho prezriem a vložím si ho do vrecka. V chalupe ho dôkladne umyjem v teplej vode, vydrhnem ho kefkou a odložím ho k ďalším črepom do drevenej šperkovnice. Len za posledný rok mi ich pribudlo štrnásť a teším sa, že sa môžem dotýkať predmetov, ktoré zhotovili šikovné ruky Keltov. Keď ma občas rozbolí hlava, jeden z črepov vyberiem zo škatuľky, ľahnem si do postele plnej snov, položím si ho doprostred čela, privriem oči a bolesť zväčša rýchlo ustúpi. Naozaj.

Marcel Proust ma v románe Hľadanie strateného času poučil o náboženských predstavách starovekých Keltov. Údajne verili, že duše zosnulých sú zakliate v dajakej nižšej bytosti, vo zvierati, rastline, v neživej veci, čo im patrila. Náhoda chce, aby sme sa stali majiteľmi takéhoto predmetu. Proust píše: Vtedy sa zachvejú, oslovia nás a len čo ich spoznáme, sú oslobodení a čaro stratí svoju moc. Takže vyslobodzujem duše starých Keltov, predstavujem si pekné a inteligentné tváre mužov aj žien, ktoré sa tak veľmi podobajú na tváre súčasníkov, a oni ma za to oslobodzujú od bolesti.    

Nahováram si, že možno tu na skale alebo niekde v najbližšom okolí stála aj keltská svätyňa a obetisko, kde na hranici spaľovali rôzne predmety, ktoré najprv porozbíjali a polámali, aby sa uvoľnil ich duch. Známy slovenský archeológ Karol Pieta napísal, že počas tajomného obradu zjedli mladé domáce zvieratá, zväčša ovce, kozy a prasatá, výnimočne aj kone. Ako symbolickú obetu ukladali na hranicu nekonzumovateľné časti – hlavy a končatiny. Zvierat aj ľudí. Mužov aj žien. Ľudská obeť bola neobyčajne mocným a zložitým náboženským symbolom, tou najvyššou obetou, vyznali sa v nej iba druidi. Priznávam, že občas samoľúbo a nekriticky zatúžim, aby Marek polovicu popola z môjho tela, čo pozhŕňajú v krematóriu do urny, vyniesol na Vysokú a rozptýlil ho; môj popol by sa tak zmiešal s popolom starovekých Keltov a ich predchodcov. Len neviem, či si to zaslúžim, pravdepodobne nie. Predstavujem si, že druhú polovicu vysype z urny nejaká nežná ruka patriace krásnej žene, ktorej napriek všetkému tlie v srdci smútok za mnou, vysype ho v Bratislave do Dunaja a ten ma odplaví do mora, lebo aj more veľmi ľúbim. Tak by som po nejakom čase napokon definitívne splynul so svojimi dvoma veľkými láskami. No čo už, túžby večne rojčiaceho romantika, čiže hlupáka, ktorý ani netuší, koľko času uplynie, kým ho Dunaj odnesie tých zhruba tisícdeväťsto kilometrov z Bratislavy do Čierneho mora. 

Hora sa zo dňa na deň, z týždňa na týždeň, z mesiaca na mesiac mení, iná je zaliata slnkom, iná v hmle, daždi alebo zavalená snehom, iná skoro ráno a úplne iná v noci. Na jar vzdychajú kmene stromov, čo sa tak prudko nalievajú miazgou, na konároch klíčia listy a les sa chveje a rozjasní od spevu vtákov; na jeseň sa stromy postupne obnažujú a listy so šuchotom plávajú k zemi, spolu s nimi z dubov padajú žalude, vŕzgajú a praskajú pod podrážkami, mám čo robiť, aby som sa nepošmykol a neskydol sa na strmý chodník. Potom prituhne, napadne sneh, na krajinu sa rozvalí zamrznuté ticho, stromy tvrdo spia a roztúžene snívajú o jari. Pre mňa je najhoršie, že hora je z roka na rok čoraz vyššia a veru aj strmšia. Presviedčajú ma o tom nohy, pľúca, zdivené srdce, no najmä tie zázračné značkové hodinky s chronografom. Geodeti by ju mali znova dôkladne premerať, možno sa skutočne dvíha, rastie, ťahá ju to k nebu ako fazuľu na tyčku z liesky a kartografi by mali zmenu zaznamenať do máp.

Na Podlipe som v drvivej väčšine dní a nocí zatavený do samoty ako treťohorný chrobák do jantáru, občas mi síce zatelefonuje kamarát Gregor, občas Marek, najčastejšie, aj dva razy do týždňa, sa z Prahy ozve Petra, vypytuje sa, ako sa mám a vlieva mi nádej a silu do ďalších dní. A tak sa rozprávam najmä sám so sebou, prípadne s niektorou zo štyroch túlavých mačiek, ktoré nepravidelne prikrmujem odrezkami surového mäsa, kožkami zo slaniny a zostarnutým syrom, no tie chlpaté beštie neodpovedajú, len odporne mraučia, namiesto toho, aby chytali myši a iné hraboše, žobrú, aby som im opäť naplnil misku, prípadne ma otravujú zdvihnutým chvostom a otierajú mi ho o nohy.

V hore som si vyhliadol niekoľko stromov, zakaždým ich pozdravím, pohladkám, poťapkám, objímem ako milovanú ženu a nahlas sa im prihovorím. Vyľakalo ma, keď som zreteľne počul, že mi Janko Smrek akosi sklamane či otrávene povedal: „To si zase ty?!“ Spomenul som si na televíznu diskusiu s psychiatrom, ktorý tvrdil, že nie je nič na tom, keď sa prihovárame predmetom alebo zvieratám; zle je, keď počujeme, že nám odpovedajú… Pomerne rýchlo som prišiel na to, na čo som pred odchodom na Podlipu zabudol, na čo som si vtedy pri Nitre nedokázal spomenúť. Sám a dobrovoľne som vhupol do pasce, pretože som zabudol na mrazivé objatie či skôr mrazivé zovretie samoty.

Naposledy som si to zovretie naplno uvedomil v augustovú noc z Vavrinca na Zuzanu, ktorú som strávil na Vysokej. Pravdaže, sám. K zvyčajnej výbave som si do veľkého ruksaka pribalil aj čelovú baterku, ďalekohľad, ústnu harmoniku, náhradnú baterku, malú sekeru, načatú fľašu sedemhviezdičkovej Metaxy, cigarety, tepláky, spací vak a karimatku. Podvečer som driapal na milovanú horu naložený ako dromedár. V ten deň som sa hore driapal aj skoro ráno a pripravil si nočný tábor. Kameňmi som ohraničil neveľké ohnisko, nazbieral suchú haluzinu aj hrubšie konáre. Kým padla noc a oblohu husto predierkovali hviezdy, zapálil som malý ohník, logol si rovno z fľaše, lebo som si zabudol pribaliť pohár, a tíško som fúkol do harmoniky s desiatimi štvorcovými dierkami. Hrať na nej neviem, no zvuk, čo z nej vychádza, sa mi veľmi páči a zakaždým ma prekvapí, že keď potiahnem do seba, spieva inak, vyššie či znelejšie, než keď do nej fúknem. Na dôvažok nemám hudobný sluch. Najviac obľubujem hlboké tóny úplne vľavo, najmenej tie na opačnej strane, pištia ako myš, čo zlákaná slaninou či orechmi vbehne na vražedné lepidlo, z ktorého niet úniku.

Noc pokročila, oheň dohasínal, ležal som na karimatke a hľadel nad seba kamsi do nesmiernosti, oblohu z východu na západ občas nakrátko preťala tenká svetelná čiara, vzbĺkla či vybuchla ako ohnivá guľa a zhorela. Perzeidy, ľudovo sa im hovorí aj slzy svätého Vavrinca. Po každom zahliadnutom meteore som fúkol do harmoniky. Koľko som ich videl, neviem, nepočítal som ich, ani čiarky som si nerobil. Načo aj? Usiloval som sa sústrediť na to nebeské divadlo a na nič nemyslieť, najmä nie na nijaké osobné želanie či želania, tobôž na svetový mier, no ten hlboký opakujúci sa tón z ústnej harmoniky mi niečo nástojčivo pripomínal, až som si spomenul čo.

Tuším som bol štvrták alebo piatak v základnej škole, keď som sa prihlásil do školského spevokolu, pretože tam spievala aj spolužiačka Vierka Mirvajová. Veľmi som túžil byť čo najviac v jej prítomnosti, a nielen v triede, kde som sedel hneď za ňou a občas ju ťahal za dlhé čierne vrkoče, ona mi na oplátku vyplazovala krásny ružový jazyk. Isto z lásky. Dirigentom aj vedúcim spevokolu bol učiteľ Švecko, nosil vo vrecku saka malú ústnu harmoniku a pred každou nacvičovanou piesňou z nej vypustil úvodný tón. Len čo sme začali spievať Aká si mi krásna, ty rodná zem moja, Šveckovi trhalo uši, nedostali sme sa ani po prvé žehnanie vďačnými slzami, keď vykríkol: „Dosť!“ Kývol na mňa a vytiahol ma pred spevokol. Fúkol do harmoniky a keď som zo seba vytlačil príslušný tón, pokrútil hlavou. Vyskúšal to ešte asi desaťkrát, no nedokázal som sa trafiť. Ani jediný raz. Napokon sa vzdal a povedal mi, že som hluchý ako poleno a na spevokol mám okamžite zabudnúť. Vraj pravdepodobne nie som ani Slovák, skôr Hotentot, lebo Slováci sú spevavý národ. To bol koniec mojej kratučkej speváckej kariéry, zhorel som ako tie meteory na oblohe. Stál som tam so zvesenou hlavou a mal čo robiť, aby som sa vzmužil a odišiel bez sĺz. Odprevádzal ma smiech, skôr rehot chalanov a báb, našťastie mi Mirvajová stihla vyplazila jazyk. Krásny ružový jazyk.

Fúkol som do harmoniky, lebo na oblohe vyhasol ďalší meteor a bolo mi toho desaťročného chalana veľmi ľúto. Zatvoril som oči a videl sa, ako som vybehol zo školy a upaľoval na Lachovec, kde sme si s kamarátom Bercom Červenákom postavili v húštine bunker. Tam som sa vyplakal. Bolo mi veľmi ľúto, že nebudem v spevokole s Vierkou Mirvajovou, že som hluchý ako poleno, že nie som Slovák, lež Hotentot, hoci som vôbec netušil, čo je to. Teraz mi na Vysokej tiež navrela v hrdle gundža a hruď mi zadlávil ťažký kameň, balvan, rovnaký ma privalil, aj keď skonala Paula. Dodnes nechápem, ako som tú strašnú trýzeň prežil. Po dlhých rokoch som sa opäť obviňoval, keby som sa nerozviedol s jej matkou, možno by som ju nejako ochránil a mohla ešte žiť… Ktovie. Mala by už štyridsaťštyri rokov, nedokázal som si predstaviť, ako by vyzerala, čo by robila… Pocítil som priam neznesiteľnú bolesť pomiešanú so smútkom. Rozplakal som sa, veď tu na milovanej hore ma uprostred noci nikto nevidí, možno iba tie hlúpe hviezdy, a tým sú moje slzy ľahostajné.

Pravdaže, nijaké keby neplatí. Ušiel som od prvej ženy a nechal ju s dvoma krásnymi dcérami, ktoré ma veľmi potrebovali, no nahováral som si, že sa nerozvádzam s dcérami, ale s ich matkou. Ušiel som aj od druhej ženy, pretože som sa bezhlavo zamiloval do tretej, veľmi mladej, mohol som jej byť otcom, no život so mnou ju dohnal do psychiatrickej nemocnice, kde sa liečila zo závislosti od alkoholu. Po takmer desiatich rokoch ma odkopla a odstrihla, povedala mi iba, že už so mnou nechce byť, a viac sa so mnou nikdy nebavila. Aby sa ako-tak naplnila spravodlivosť, urobila zo mňa muža bez domova, čiže bezdomovca. Ešteže je tu tá takmer storočná drevená chalupa na Podlipe, kde si môžem vychutnať samotu až do úplného dna.

Sám nakupujem, varím si, jem a chlipkám rannú i popoludňajšiu kávu; sám periem a trikrát v umývadle plákam prepotené tričká, slipy a ponožky; sám pílim a rúbem drevo, aby som mal čím kúriť; sám po večeroch kukám zväčša bezduché televízne programy, popíjam pritom červené víno alebo Metaxu, aby som sa ako-tak otupil a uspal; sám spávam i snívam, sám po zhruba piatich až šiestich hodinách vstávam do ďalšieho dňa, od ktorého už vôbec nič nečakám; rozprávam sa sám so sebou, kladiem si otázku za otázkou, no odpovede akosi neprichádzajú.

V poslednom čase sa sám seba opäť a znova pýtam: Aký zmysel má takýto život? Stojí vôbec za to, aby som ho ďalej žil? Aby som tu ďalej takto absurdne, takto hanebne živoril? Veď som pobabral všetko, čo sa pobabrať dalo aj nedalo! A druhý pokus nedostanem, druhý pokus neexistuje. Som prekliaty! Mojimi druhmi a družkami sú samota, smútok a trápenie. Mojou milenkou je depresia. Mám chorú dušu! Keby som vedel, kde sídli, či v mozgu, srdci, pľúcach, žalúdku alebo v pečeni, priložil by som si na ňu ten najväčší staroveký črep z Vysokej, čo tam zanechali Kelti, a nepohnute by som v posteli preležal dvadsaťštyri hodín, keby bolo treba, tak aj viac. Ale možno niečo ako duša vôbec nejestvuje, možno ju vôbec nemám… 

Už ma tuším nič nebaví, dokonca ma čoraz menej baví čítať, nezaujmú ma ani milovaní Alejo Carpentier, Gabo Márquez alebo Milorad Pavić, o písaní radšej ani nehovorím. Už mi nechutí Metaxa ani červené víno. Už ma serú vydymené cigarety. Už ma serie samota. Už seriem sám seba. Naozaj ma už nebaví žiť na tejto otepľujúcej sa planéte, kde aj uprostred leta takmer ustavične pociťujem chlad; chlad v dlaniach, v nohách, v hlave, chlad v srdci. A, pravdaže, nechcem byť nikomu na ťarchu, nikomu nechcem visieť na krku ako balvan a obťažovať ho svojou trápnou existenciou. Najmä nie svojim príbuzným, pretože môžem čoskoro vážne ochorieť a zmeniť sa na bezvládneho starca s vyhasnutými očami a nemými ústami, ktorý sa sám ani nepohne z lôžka, bude ho treba tlačiť na invalidnom vozíku, kŕmiť ho, vymieňať mu plienky a umývať mu zasratý zadok a všetko ostatné. Možno ešte ponižujúcejšie i tragickejšie by bolo, keby sa ma zmocnil pán Alzheimer a dokonale mi vymietol hlavu, takže by som nespoznával ani svojich najbližších ako kedysi moja krstná, hľadel by som na dcéru Petru a pýtal sa jej, čia vlastne je, kto je jej otec, rovnako na syna Marka. Strašná predstava! Rudo Sloboda svojho času hovoril, že človek sa má zabiť, kým ešte vládze. Veru tak, možno už čoskoro sám nevydriapem ani na stoličku, aby som si na hrdlo založil slučku. Rudo to včas dokázal. Možno ho inšpiroval James Joyce, ktorý v knihe Dublinčania napísal: Jeden za druhým sa všetci menia na tiene. Lepšie je neohrozene odísť na druhý svet v plnej sláve nejakej vášne, ako vädnúť a trúchlivo vysychať vekom.   

Pravdupovediac, už ma nebaví ani driapať na Vysokú, ale aj tak tam driapem. Pravdaže, sám. Súťažím iba sám so sebou a povzbudzujem sa, pridaj, ty lenivý sráč, rýchlejšie, ešte rýchlejšie, až sa mi včera ráno kúsok pod vrcholom zatmelo pred očami a odpadol som. Zvalil som sa bez dychu dolu tvárou ako ožratý a keď som sa vynoril z temnôt, pomyslel som si, že by som mal spomaliť. Zrejme by som mal spomaliť. Hanbil som sa za seba ako starý bezzubý pes, ako rozprávkový Bodrík, ktorého gazda vyženie na smetisko, pretože sa domnieva, že na staré kolená nedokáže ochrániť ovce pred vlkom. Pohľadal som medzi kameňmi okuliare, čo mi pri páde odleteli z nosa, zotrel si z rozbitého čela pramienok krvi a vyterigal sa hore na skalu. Zastavil som stopky na hodinkách a neveril očiam. Pre istotu som si ich pretrel, či dobre vidím. Áno, vidím dobre. Je sedem hodín a štyridsaťjeden minút a stopky potvrdzujú, že som akurát prekonal svoj absolútny rekord o neuveriteľné tri minúty! A keby som sa pod vrcholom slabošsky neprepadol do tmy, keby ma nezradilo telo, mohol byť môj čas ešte o nejakú minútku lepší. Nadchlo ma to. Takže ešte nie som hoden do starého železa, ešte nie som odstavený na hrdzavej koľaji ako vyradený parný rušeň! Zo skaly som zletel na orlích krídlach.

Vrátil som sa do chalupy a zistil, že hodinky ukazujú stále ten istý čas, čo na Vysokej. Sedem hodín a štyridsaťjeden minút. Stoja. Akiste po rokoch definitívne vydýchla batéria. Mala na to nárok. Ktovie, kedy a kde zastali? Možno v okamihu, keď som tamhore omdlel. Alebo ešte skôr… A je po rekorde! Čas mojich zázračných hodiniek vypršal, zrejme by som mal konečne vydýchnuť aj ja. Zľahka som poklepal nechtom po sklíčku a ručičky sa opäť pohli. No vybrali sa nezvyčajným smerom, sprava doľava, takpovediac proti času, akoby sa chystali spomínať. A proti času som bezmocný, úplne bezmocný, ako my všetci; bude si ustavične plynúť, dokonca aj keď spím, čo je nespravodlivé, bude si plynúť hoci aj v protismere čiže regresívne, bude si plynúť, ako sa mu zachce. So mnou aj bezo mňa.

(Fotografie z FB stránky autora)

(Celkovo 450 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

One thought on “Zázračné hodinky

  • 18. apríla 2023 at 10:20
    Permalink

    Vážený pán Holka,
    Vaša poviedka sa mi veľmi páčila. Vydržala som ju prečítať celú. Hoci som bývalá slovenčinárka, ktorá pred prevratom prestala učiť slovenčinu a do konca svojej profesie vyučovala len nemčinu. Tým pádom som sa prestala venovať poprevratovej slovenskej literatúre, hoci som o Vás, ako spisovateľovi vedela, ale nič nečítala.
    Preto ste ma príjemne prekvapili, svojím ľahkým nadneseným štýlom, kde ste v skratke spojili svoj bývalý rodinný život so súčasným životom osamelca na chate pod Vysokou. Aj smutné, aj veselšie obrázky.
    Blahoželám a prajem veľa zdravia a ďalšiu úspešnú tvorbu.
    Mgr. Mária Hutirová

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter