Vo svetových mainstreamových médiách sa stala v uplynulých dňoch top-správou z amerického kontinentu informácia o návšteve taiwanskej prezidentky Cchaj Jing-wen v krajinách Strednej Ameriky. Prísne vzaté, nebola to ani tak táto časť jej cesty, ako to, že pri návrate z uvedeného regiónu urobila medzipristátie v USA, ktoré využila na stretnutie s novým republikánskym predsedom americkej Snemovne reprezentantov Kevinom Mc Carthym. Ako sa dalo očakávať, vyvolala tým veľmi búrlivú odozvu Pekingu vrátane vojenského cvičenia s ostrou streľbou, simulujúceho obkľúčenie ostrova. Stalo sa tak napriek tomu, že taiwanská politička vedome uprednostnila neformálnu podobu kontaktu s nástupcom Nancy Pelosiovej na čele dolnej komory Kongresu, aby predišla riziku jeho potenciálne reálnej cesty na Taiwan a tým aj ďalšiemu konfliktu vo vzťahu s Čínskou ľudovou republikou (ČĽR). Tam totiž s neľúbosťou vidia každé podobné stretnutie s reprezentantmi tohto osobitého ázijského regiónu, čo sa už celé desaťročia považuje a oficiálne označuje za Čínsku republiku (s dôvetkom Taiwan). Samotná cesta Cchaj Jing-wen do Guatemaly a Belize tak zostala v jej tieni. Predsa však stojí za to pozrieť sa na ňu podrobnejšie, lebo vo svojej podstate odráža viaceré zaujímavé okolností z pozadia čínsko-latinskoamerických vzťahov.
Ilúzia o širokých kontaktoch Taiwanu v Strednej Amerike nevyšla
V postate ide o informáciu, ktorá je z pohľadu znalcov problematiky do istej miery úsmevná. Snaha mainstreamu vytvárať ilúziu o širokých kontaktoch Taiwanu v Strednej Amerike pravdupovediac tento raz veľmi nevyšla. Hovoriť o ceste po jej krajinách je doslova nadnesené, lebo v skutočnosti ide o posledné dva štáty v tomto regióne, ktoré ešte udržujú s Taiwanom diplomatické styky – Guatemalu a Belize. V prvom z nich začala návštevu v piatok 31. 3., v nedeľu 2. 4. 2023 priletela do Belize a v stredu 5.4. sa vydala na cestu domov s uvedeným medzipristátím v Los Angeles. Práve tam ju v prezidentskej knižnici Ronalda Reagana neoficiálne prijal Mc Carthy. Túto jej cestu by bolo možné označiť ako záchrannú misiu s cieľom udržať aspoň posledné zvyšky pomerne veľkého vplyvu, ktorý mal Taiwan v tejto časti sveta pred niekoľkými rokmi, keď jednoznačne dominoval nad ČĽR. V roku 2007 mali všetky krajiny v tejto časti sveta diplomatické styky len s Taiwanom. Prvá krajina, ktorá tento monopol v uvedenom roku zmenila, bola Kostarika. V roku 2017 ČĽR uznala Panama, o rok neskôr Dominikánska republika a Salvador. Paradoxne USA, ktoré samé majú diplomatické styky len s ČĽR, tieto krajiny za zmenu uvedeného diplomatického statusu sankcionovali. Ešte koncom roka 2021 s Taiwanom udržiavali diplomatické styky len tri hispanofónne krajiny regiónu – Guatemala, Honduras a Nikaragua, z anglofónnych krajín Belize.
Ani potlesk Cchaj Jing-wen Danielovi Ortegovi na prezidentskej inaugurácii v roku 2017 v prítomnosti Madura a Moralesa nezachránil diplomatické vzťahy s Nikaraguou.
Foto: Flickr
V uvedenej skupine sa udiali výrazné zmeny po voľbách v Nikarague začiatkom novembra 2021. Došlo totiž, a to dosť nečakane, k zrušeniu týchto diplomatických stykov. Prvým signálom, že sa tak môže stať, bola pomerne vlažná reakcia vedenia v Tchaj-pej na novo-zvolenie Daniela Ortegu za prezidenta, kde absentovala oficiálna gratulácia. Dalo sa to vyhodnotiť aj tak, že Taiwan, ktorý je pod veľkým tlakom Spojených štátov v rámci americkej konfrontácie s Čínou, sa v podstate neodvážil zaujať dôstojný postoj k diplomatickému protokolu. Takýto spojenec z dlhodobej perspektívy nemá predpoklady pre spoľahlivosť. Viac je však asi pravdepodobné, že k obnoveniu diplomatických stykov s ČĽR celkovo prispela ľavicová orientácia Nikaraguy, ako aj trpezlivé úsilie ázijskej veľmoci číslo jeden postupne upevňovať svoje pozície v regióne Strednej Ameriky i na celom kontinente vôbec. Bolo pritom na čo nadväzovať. Už prvá Ortegova vláda mala v rokoch 1985 – 1990 diplomatické vzťahy s Čínou, ktoré prerušila vláda prezidentky Violety Chamorrovej. V tomto kurze pokračovali aj jej nástupcovia Arnoldo Alemán a Enrique Bolaños. Nezmenil to po návrate k moci v roku 2007 ani D. Ortega, ktorý mal záujem spolupracovať tak s Taiwanom, ako i s ČĽR, čo bolo prakticky nemožné. Svoj vplyv tu mal zrejme i pragmatický postoj Taiwanu, ktorý pomerne veľkoryso prispieval krajinám tohto regiónu na rôzne sociálne projekty. To však dnes nestačí. Nikaragua potrebuje garanciu stability, čo jej Taiwan ako spojenec USA nemôže poskytovať. Súčasný vývoj potvrdzuje, že s ohľadom na strategické okolnosti a vývoj udalostí vo svete je zmena postoja Nikaraguy k orientácii diplomatickej služby smerom na Čínu, ako aj pokračujúca spolupráca krajiny s Ruskom v tomto ohľade logická. Je viac ako pravdepodobné, že politika sankcií zo strany Spojených štátov amerických voči súčasnému vedeniu krajiny bude pokračovať. Paleta možností podvratných akcií, či už vnútropolitického charakteru alebo zo zahraničia, je pritom veľmi široká. Zachovanie pokoja a stability v štáte je za týchto okolností možné iba za pomoci silných zahraničných partnerov. A strategická spolupráca s Ruskom a Čínou, ktorým Nikaragua môže poskytovať zaujímavé protihodnoty, vytvára pre to reálne predpoklady.
Honduras zrušil diplomatické styky s Taiwanom
Podobné zmeny vo vzťahu k Taiwanu sa očakávali aj po posledných voľbách v Hondurase koncom novembra 2021, na základe ktorých sa prezidentkou krajiny stala Xiomara Castrová z ľavicovej strany Libre. Zmenu zahraničnopolitickej orientácie novej vlády bolo cítiť od prvého momentu. Došlo k obnoveniu diplomatických vzťahov s riadnou venezuelskou vládou prezidenta Madura a k zastaveniu spolupráce s kvázi-prezidentom Guaidóom. Sformalizovalo sa to oficiálnym prijatím Madurom menovanej venezuelskej veľvyslankyne v prezidentskom paláci. Nová vláda v Hondurase tiež prejavila úprimný záujem udržiavať preferenčné vzťahy s Kubou a Nikaraguou, s ktorými spájajú stranu Libre viacročné personálne kontakty s lídrami týchto krajín. Nová prezidentka sa pritom usilovala robiť vyváženú politiku, o čom svedčí jej vzťah k Spojeným štátom, ktoré sa svojimi krokmi snažila neprovokovať. Za istý druh ústupku z jej strany analytici napríklad označujú, že nezrealizovala proklamované predvolebné úmysly o možnom nadviazaní diplomatických vzťahov s Čínskou ľudovou republikou, ale účasť americkej viceprezidentky Kamaly Harrisovej a viceprezidenta Taiwanu Laj Čching-te na prezidentskej inaugurácii v Tegucigalpe poprela možnosť naplnenia takejto prognózy. Otázka bola len dokedy.
Na snímke vľavo viceprezident Taiwanu Laj Čching-te, vpravo prezidentka Hondurasu Xiomara Castrová. Foto: Twitter
Ten čas nadišiel pomerne skoro, ani nie po roku a pol. Prezidentka Hondurasu v polovici marca 2023 oznámila, že dala pokyn ministerstvu zahraničných vecí, aby začalo proces zrušenia diplomatických stykov s Taiwanom a ich nadviazania s Čínskou ľudovou republikou. To sa medzičasom aj zrealizovalo a Honduras tak pribudol k drvivej väčšine štátov sveta, ktoré majú oficiálne styky s pevninskou Čínou. Ako bolo oznámené, taiwanská prezidentka sa rýchlo rozhodla za horúca hasiť situáciu a navštíviť týchto posledných dvoch diplomatických spojencov v regióne Strednej Ameriky. Pokiaľ ide o Honduras, najmä o otázku, prečo sa tak nestalo hneď po voľbách, treba dodať, že tu svoju úlohu mohol zohrať kandidát na funkciu viceprezidenta Salvador Nasralla z menšej koaličnej strany Partido Salvador de Honduras (PSH), ktorý trval na tom, že v súlade s dlhodobými záujmami USA oslabovať čínsky vplyv všade vo svete, Honduras neprestane uznávať Taiwan. Priamo to aj zdôvodňoval názorom, že nová vláda nesmie za žiadnu cenu poškodzovať svoje vzťahy so Spojenými štátmi. Lenže po roku aj pár mesiacov po nástupe Xiomary Castrovej k moci sa situácia zmenila a pôvodný plán zlepšenia vzťahov s Čínou sa zrealizoval. Dá sa domnievať, že na to mohol mať vplyv aj vývoj vo vnútropolitických vzťahoch v Hondurase, kde sa menší koaličný partner PSH začal správať ako vnútorná opozícia vlády, čo zrejme vyvolalo ráznu odpoveď prezidentky v oblasti zahraničnej politiky. Očakáva sa aj jej návšteva v Pekingu, ktorá už má určený termín.
Vzťahy s Taiwanom majú svoje historické korene
Čo sa týka vzťahov Taiwanu s ostatnými krajinami Latinskej Ameriky, chce to menší historický exkurz. Diplomatické vzťahy s Taiwanom tu majú svoje historické korene ešte v časoch pred vznikom ČĽR. Posilnili sa viac najmä v rokoch studenej vojny, keď bol kontinent doslova zadným dvorom Spojených štátov amerických a vo viacerých krajinách ho ovládali represívne vojenské režimy. Zahraničnú politiku pritom viedli v súlade s Washingtonom – s jednoznačne antikomunistickým a proti-ľavicovým akcentom. Veľká časť týchto štátov mala diplomatické styky práve s vládou na Taiwane, ktorá bola po porážke zo strany komunistov v roku 1949 a uchýlení sa na tento čínsky ostrov akože pokračovaním Čínskej republiky, čo vznikla v roku 1912 po zvrhnutí cisárstva v Číne a dynastie Čching. Jej prvým prezidentom bol zakladateľ a prvý líder strany Kuomintang (KMT), čiže Čínskej národnej strany, Sunjatsen. Táto strana mala dominantné postavenie vyše 20 rokov v politike pevninskej Číny a odvtedy – po porážke v občianskej vojne v roku 1949 až do prelomu milénií – na ostrove Taiwan. Aktuálne zaujíma voči ČĽR o niečo umiernenejší postoj ako terajšia vládnuca Demokratická pokroková strana (DPP), z ktorej je aj prezidentka Cchaj Jing-wen. Právne sa Čínska republika (Taiwan) kontrolujúca aj menšie súostrovia Ťin-men a Ma-cu (ktoré vlastne ani nie sú v rámci tradičného územnosprávneho členenia Číny súčasťou provincie Taiwan, ale provincie Fu-ťien) de iure – v rozpore s realitou – označuje za vládu celej Číny a za svoje územie považuje aj pevninskú Čínu. V rámci takto chápaného princípu jednej Číny nie je teda ani z tejto strany možné, aby štáty mali súčasne diplomatické styky s Taiwanom a s ČĽR.
Štáty sveta sú tak nútené vybrať si v rámci oficiálnych kontaktov buď reálnu Čínsku ľudovú republiku, alebo takzvanú Čínsku republiku (Taiwan) – pozostatok predkomunistickej Číny. Iróniou je, že mnohí naši mladí novinári, ktorí o tom píšu a rozprávajú, sa v týchto faktoch jednoducho nevyznajú a nezaškodilo by im trochu osvety, pokiaľ ide o základné fakty. Hovoria o Taiwane ako o nezávislom štáte a o tom, že Čína ho považuje za svoju provinciu, ale zároveň nezohľadňujú to, že samotná vláda na Taiwane sa neodváži tvrdiť, že by jeho teritórium nebolo súčasťou Číny. Oficiálne sa proklamujú len za inú (demokratickú) alternatívu Číny. Ak by to taiwanskí separatisti (k pozíciám ktorých inklinuje aj vládna strana DPP) chceli dotiahnuť do dôsledkov, museli by povedať: nie sme Čínska republika, sme Taiwanská republika. A to by bola naozaj tá červená čiara, za ktorou by nepochybne nasledoval vojenský zásah ČĽR kvôli narušeniu nedotknuteľných princípov politiky jednej Číny.
Väčšina štátov sveta má diplomatické styky s ČĽR
Keď to napokon posúdime tak z pohľadu Latinskej Ameriky, ako aj sveta, väčšina z tých cca 200 štátov našej planéty má diplomatické styky s ČĽR. A počet krajín, ktoré majú oficiálne styky s Taiwanom, sa čoraz viac zmenšuje. V posledných rokoch to bolo markantné najmä v regióne Strednej Ameriky, kde bola donedávna jeho pozícia dosť silná. V súčasnosti celkovo zostalo na svete len 13 štátov, ktoré si ešte zachovali vzťahy s Taiwanom na tejto úrovni, pričom mierna nadpolovičná väčšina z nich, čiže sedem štátov, je z Latinskej Ameriky a z Karibiku. Konkrétne v Južnej Amerike je to však oveľa slabšie, tam zostal v tomto smere jeden jediný štát, a to Paraguaj. A aj tam je pokračovanie diplomatických stykov čiastočne ohrozené. Ako uviedol švajčiarsky portál Swissinfo, Paraguaj by mohol pomerne skoro nasledovať pozíciu Hondurasu – prejsť k uznávaniu Číny, a to z toho dôvodu, že v krajine sa budú 30. 4. 2023 konať prezidentské voľby, kde budú proti sebe kandidovať predstaviteľ vládnej strany Colorado, ktorá bola pri moci za diktátora Stroessnera, a kandidát širokej opozičnej koalície stredových, stredoľavých a ľavicových síl Concertación Efraín Alegre. A práve on sa vyjadril, že by v prípade víťazstva prehodnotil doterajšiu zahraničnú politiku Paraguaja a jeho vzťahy s Čínou. Takáto možnosť je dosť pravdepodobná, lebo ju potvrdilo viacero zverejnených prieskumov, ktoré prognózujú jeho šance na výhru vo voľbách. Južná Amerika by sa tak mohla stať kontinentom, kde by Taiwan nemal žiadne diplomatické zastúpenie.
Zoberte si lupu a hľadajte modrú farbu, ktorá označuje krajiny s diplomatickými stykmi s Taiwanom. Zdroj: Wikipedia.org
Záverečný sumár je jednoznačný. V Strednej Amerike majú diplomatické styky s Taiwanom len Guatemala a Belize. Popri nich zostávajú štyri krajiny v karibskom regióne, uznávajúce Taiwan, a to menovite chudobné Haiti a tri malé ostrovné štáty, ktoré paradoxne majú na čele ľavicové vlády a sú aj členmi ľavicového zoskupenia Bolivariánska aliancia pre národy Našej Ameriky – Zmluva obchodu národov (Alianza Bolivariana para los Pueblos de Nuestra América – Tratado de Comercio de los Pueblos, ALBA-TCP): Svätý Vincent a Grenadíny, Svätý Krištof a Nevis, ako aj Svätá Lucia. Premiér prvého z nich Ralph Gonsalves je v súčasnosti dokonca na čele Spoločenstva latinskoamerických a karibských štátov (Comunidad de Estados Latinoamericanos y Caribeños – CELAC), rozvíjajúceho v posledných rokoch spoluprácu s ČĽR. Aj takéto príbehy píše dnešná karibská realita. Zrejme to má však súvislosť s pokračujúcou ekonomickou podporou Taiwanu, z ktorej majú tieto mini-krajiny isté benefity v podobe rôznych projektov.
Zvyšné štáty sveta, ktoré udržujú diplomatické styky s Taiwanom, musíte na mape hľadať doslova s lupou. V Afrike je to len jedna jediná malá monarchia Eswatini, v minulosti skôr známa ako Svazijsko, potom ešte štyri ostrovné štáty v Oceánii: Tuvalu, Nauru, Marshallove ostrovy a Palau. Treba tiež pripomenúť, že to nie je tak dávno, čo styky s Taiwanom prerušili Kiribati a Šalamúnove ostrovy, kde sa Čína zahráva s myšlienkou vojenskej prítomnosti, čo sa veľmi nepozdáva najmä USA a Austrálii. V Európe má Taiwan diplomatické zastúpenie pri Svätej stolici vo Vatikáne. Aj tu však dochádza k istým pohybom. V období pontifikátu pápeža Františka sa zlepšujú vzťahy katolíckej cirkvi s Pekingom, čo vyvoláva znepokojenie a kritiku vplyvných cirkevných konzervatívnych kruhov. V tejto chvíli je ťažko predvídať ďalší vývoj. Nedá sa však vylúčiť, že ak by Čínska ľudová republika bola ochotná uzavrieť s Vatikánom dohodu a umožnila slobodné fungovanie katolíckej cirkvi na svojom území, mohlo by aj tu dôjsť k prehodnoteniu súčasného stavu.
Záver
Netreba azda ani zdôrazňovať, že všade tam, kde ustupuje zo svojich pozícií ostrovný Taiwan, nastupuje kontinentálna Čína. Platí to aj o Latinskej Amerike. Popri dlhoročných kontaktoch s Kubou a Venezuelou, ako aj po nedávnom obnovení vzťahov s Nikaraguou a ich nadviazaní s Hondurasom, pokračuje všestranný rozvoj spolupráce v širokom spektre činnosti a najmä v ekonomickej oblasti s ostatnými krajinami kontinentu vrátane takých gigantov, ako sú Brazília, Mexiko a Argentína. Siločiary tejto spolupráce načrtlo napríklad vrcholové stretnutie členov štátov CELAC a Čínskej ľudovej republiky. V uplynulom období sa konalo i čínsko-brazílske ekonomické fórum, ktoré okrem širokého okruhu spolupráce prišlo aj k prelomovej dohode o používaní národných mien pri vzájomnom obchode obidvoch krajín, ktoré sú zároveň vplyvným členmi spoločenstva BRICS. Pozície ČĽR v Latinskej Amerike sú od roka k roku silnejšie a významným spôsobom prispievajú k transformácii medzinárodných vzťahov pri premene sveta od jeho unilaterálnej podoby k perspektívnej multipolarite.
Ing. Ján Puchovský, publicista, bývalý spravodajca ČST pre Latinskú Ameriku
JUDr. Ján Puchovský, PhD., právny historik, špecialista na Latinskú Ameriku a Španielsko
