… alebo 27. Svetový medzinárodný filmový festival v Sofii
Pre organizátorov akéhokoľvek kultúrneho podujatia, najmä ak ide o medzinárodný festival, nie je jednoduché pokračovať po niekoľkoročnej nútenej prestávke. Ale v Sofii sa to tento rok podarilo s veľkým úspechom. Na 27. ročníku SMFF sa premietlo 170 filmov z 53 krajín. 300 zahraničných účastníkov, domáci tvorcovia, veľký záujem divákov, diskusie pred plátnom, ale najmä neformálne rozhovory tvorcov vytvorili výbornú atmosféru. Bez nej by festival nebol festivalom. Generálny manažér festivalu Štefan Kitanov a jeho tím môžu byť spokojní. Otvorenie festivalu od Volkera Schlöndorffa bolo impozantné s jeho novým opusom The Forest Maker (2022). Bol tiež prvým, kto začal novú tradíciu festivalu zasadiť strom v parku v Sofii na počesť 27. ročníka SMFF. Členovia všetkých porôt a známe osobnosti, ktoré sa zúčastnili festivalu, neskôr zasadili ďalšie stromy. Na záver festivalu bol premietnutý film Jessicy Woodworthovej Luka (2023).
Okrem súťaží v jednotlivých kategóriách sa konali prezentácie diel takých filmových majstrov ako Krzysztof Zanussi, Ján Svěrák, Bille August, Milčo Mančevski, Dito Tsintsadze, Georgi Djulgerov, ale aj tých, ktorí už nie sú medzi nami ako Viera Chytilová či Slatan Dudow. Okrem hlavnej súťaže boli udelené ceny v kategóriách: Najlepší balkánsky film, Najlepší bulharský hraný film, Najlepší bulharský krátky film, Najlepší dokumentárny film (medzinárodný). Ceny udelili aj bulharskí filmoví kritici, diváci, mladí tvorcovia a kritici a, samozrejme, FIPRESCI. Cenu mesta Sofia za najlepší film v medzinárodnej súťaži pre prvý a druhý film získal film Red Shoes (Červené topánky, 2022 – Mexiko, Taliansko) režiséra Carlosa Eichelmanna Kaisera, ktorý bol osobne prítomný a stal sa hviezdou večera. Za ten istý film získal aj Cenu mladej poroty a Cenu FIPRESCI. Hlavnú cenu si prevzal z rúk Geraldine Chaplinovej a Radoslava Spasova, bulharského filmára, spisovateľa a producenta.
Výberová komisia 27. SMFF nemala ľahkú úlohu. Z množstva prihlásených filmov vybrala do hlavnej súťaže 12 diel. Z môjho pohľadu skoro všetky filmy boli na dobrej úrovni, ale ani jeden nepriniesol so sebou efekt údivu a pokory, ktoré zažívame, ak nás umelecké dielo mimoriadne nadchne, vyruší z našej komfortnej zóny, prinúti premýšľať, uvažovať a vyvoláva v nás ďalšie a ďalšie otázky aj po nejakom čase. Najbližšie mal k tomu film gréckeho tvorcu Vasilisa Katsoupisa Inside (Vnútri, 2023), ale myslím si, že jednoduchšia cesta k výpovedi by presvedčila viac o svojej pravde. Podnetné, zaznamenávajúce krutú realitu v takých rozdielnych krajinách, ako je Irán – No end (Bez konca, 2022) režiséra Nader Saeivara a The Good driver (Dobrý šofér, 2023) bulharského tvorcu Tonislava Hristova a Cold as Marble (Chladný ako mramor, Azerbajdžan, 2022) Asifa Rustamova, majú mnoho spoločné, dokonca i s našou súčasnou realitou. Ďalšie tri diela sú vyslovene sociologickými snímkami mladej generácie, hľadajúcej svoje miesto v spoločnosti, ukotvenia hodnôt, ktorým veria, ale v realite si ich musia neraz doslova vybojovať. Ide o diela The Art of Falling (Umenie padnúť, Bulharsko, 2022) režiséra Orlina Milčeva, Summer to come (Leto prichádza, Maďarsko, 2022), réžia György Mór Kárpáti a Nichtwatch (Nočný pohľad, Nemecko, 2022) režiséra Joachima Neefa. Americký príbeh poľskej emigrantky Sary, Rowing Woman (Tuláčka, 2022) nakrútený poľským tvorcom v USA Michałom Chmielevskim je ďalším road mowie, aj keď mnohé reálie sú zaznamenaná sviežo a nápadito, neprináša nič mimoriadne.
Izraelská režisérka Ma’ayan Rypp debutovala psychologickou sondou do vzťahov dvoch žien (manželky a milenky), ktoré dal dokopy jeden muž, divadelný režisér, ktorý náhle zomrel. The Other Widow (Druhá vdova, 2022 – Izrael-Francúzsko), názov filmu plne vystihuje jeho vyznenie. Pri posledných troch filmoch by sme našli aj spoločné súvislosti, hodnotové orientácie, no sú to v oveľa väčšej miere individuálne výpovede, presahujúce zobrazovanú realitu. To the North (Na sever, Rumunsko a iní koproducenti, 2022) režiséra Mihaia Mincana vychádza zo skutočnej udalosti – úteku dvoch mladých chlapcov v roku 1996 z Rumunska do vysnívaného New Yorku na kontajnerovej lodi, ktorej velí thajský kapitán. Filipínsky člen posádky, oddaný katolík, pomáha prichýliť jedného preživšieho… pátranie po pravde sa končí tragicky. Má život jednotlivca a pomoc jedného človeka druhému ešte zmysel? Za akú cenu?
Moje obľúbené filmy, boli na prvý pohľad dva veľmi odlišné príbehy. Film Cloves and Carnations (Klinčeky a hrebíčky, Turecko, Belgicko, 2022) nakrútil turecký filmár Bekir Bűlbűl. Musa, starý muž, utečenec, sa rozhodol splniť želanie svojej mŕtvej manželky a pochovať ju v rodnej dedine. Spolu so svojou vnučkou cestuje so svojím nezvyčajným nákladom po rozbitých cestách juhovýchodnej Anatólie. Na ceste stretáva množstvo ľudí a s ich pomocou pokračuje vo svojej ceste. Príbeh má akési vnútorné napätie, jeho rytmus a pomalé tempo, skromné dialógy akoby umocňovali tragiku cesty starého Musa za cieľom, no jeho záver je tragikomický. Víťazný film festivalu Red Shoes, Červené topánky od mexického tvorcu Carlosa Eichelmanna Kaisera, ocenený aj cenou Fipresci, rozpráva príbeh zbedačeného farmára, ktorý odchádza do Mexico City za svojou dcérou ako svojou poslednou nádejou na lepší život. Ale brutálny svet má svoje pravidlá…
FIPRESCI porota i Medzinárodná porota takto zhodnotili víťazný film Red Shoes, Červené topánky:
„Strhujúci príbeh o starom mužovi, ktorý bol nútený opustiť svoj dom na vidieku a odísť do Mexico City. Naturalistický a dojímavý výkon hlavnej postavy vtiahne diváka do tohto tragického príbehu. Posolstvo filmu je univerzálne, ale umocnené špecifickým kultúrnym kontextom.“ (Fipresci porota)
„Jednoduché, so zameraním na ľudskosť. Filmárske remeslo je originálne a bezproblémové“. (Medzinárodná porota)
(Článok je rozšíreným materiálom publikovaným v orgáne Klubu filmových novinárov, internetovom Filmpresse)
