„Som zástancom života proti smrti, som zástancom mieru proti vojne. To je všetko.“
To sú slová človeka, od smrti ktorého uplynulo päťdesiat rokov. Pablo Picasso (1881 – 1973). Bez neho si dejiny umenia nevieme a nedokážeme predstaviť. Nemožno ho nespomenúť, iba ak s veľkou dávkou ignorancie. Je pritom jedno, čo si kto o ňom myslí, či sú jeho zásluhy preceňované, alebo podceňované, resp. zaznávané. Nedajú sa relativizovať, tak ako sa to dnes robí – relativizuje sa všetko, zamieňajúc si námahu hľadania a myslenia, chápania a pochopenia umenia za v súčasnosti veľmi obľúbenú cestu – príjemnejšiu, ľahšiu, v zmysle, na čo sa namáhať, keď aj tak (ako to dávno povedal ktosi múdry) – „je všetko inak“.
Picasso celý život hľadal a nachádzal. Zvolil si ťažšiu cestu ako iní. To preto, aby naplno otvoril dvere sebe samému – a nám ostatným. Hovorí sa, že preberal cudzie vplyvy, od koho sa dalo a potom to využil pre seba. Nie je to pravda. Picasso nepreberal cudzie vplyvy a príklady „len tak“! On ich asimiloval. Bolo to ako biologický proces, pri ktorom organizmy prijímajú energiu z vonkajšieho prostredia a premieňajú ich na látky vlastné svojmu telu. Picasso sa vyrovnával so všetkým, čo tvorilo jeho svet (nielen umenie a jeho najbližšie okolie). Prenikol doňho, zmocňoval sa ho a opäť ho vyniesol na svetlo sveta. Bol zosobnením 20. storočia, jeho ideovým znakom a ikonou, preto ho nemožno z tohto sveta vynechať, vyvrhnúť. Stal sa – povedané v kategóriách informatiky – nosičom ideí a informácií o tomto svete. V jednotlivostiach aj v globalite. Maliar so šticou čiernych vlasov prehodenou cez čelo, ako ho poznáme zo známeho pražského autoportrétu, ktorý tamojšia Národná galéria získala zo zbierky Vincenta Kramářa, ale aj ako sme ho videli odfoteného v neskoršom veku, na sklonku života v žiariacom žltom župane v podobe starca, ktorý rovnako vášnivo vníma svet a život ako v mladosti. A touto neskrotenou vášňou nás provokuje, až sa zdá, že nás prepáli tmavými ohnivými očami (fotografia sa stala „logom“ výstavy Picassových obrazov usporiadanej v Museum Albertina vo Viedni v roku 2007).
Pablo Picasso, 1962. Wikipedia.org
Picasso bol enfant terrible umenia 20. storočia a zároveň jeho kráľom, vládcom, bez ohľadu na tých, čo sa tvária, akoby neexistoval a nemal nám čo povedať. Umenie 20. storočia je možné vnímať a „merať“ iba s Picassom, nie bez neho. Bez Picassa sa nedá, ak máme na mysli aj umenie a jeho vývoj v súčasnom svete. A to pokiaľ ide o stav súčasného maliarstva v Európe, vo svete i na Slovensku. Postmoderná situácia umenia vyrástla totiž na rekvalifikácii končiacej sa éry moderny, ktorú Picasso priniesol a vnášal do nového priestoru, spolu so svojím odchodom „zo scény“. Bez Picassa „sa nedá“ kvôli výpovedi jeho obrazov, z nich niektoré (výpovede aj obrazy) sú dnes pre niekoho kontroverzné, ba príliš kontroverzné, lebo hovoria priamou rečou, oslovujú a osvetľujú to, čo by iní najradšej zahmlili a nevideli, a preto mu zazlievajú jeho avatgardnosť, tak úzko spätú s umelcovou politickou orientáciou. Akoby to dnes bolo inak, akoby dnes mnohí nevolali po politickej orientácii umelca a umelcov a netvrdili, že bez politiky sa v umení nedá. Vďaka tomu sa Picassova maľba v súčasnosti vracia k nám, otvára pred nami oči a jej konzistentná povaha vo svojej rozmanitosti iba prízvukuje, že nemôže jestvovať bez dobre známej jednoty, o ktorej toho toľko vedel. Hoci podmienky a okolnosti tohto faktu sa menili a menia. S trochou nadsadenia povedané, ani dnes nemôžeme maľovať lepšie ako on (a naši predchodcovia, t. j. starí majstri), môžeme len maľovať inak.
Picasso vstúpil na scénu ako autor, ktorý zaujal takpovediac od začiatku, niekoľkými fázami svojej tvorby: úvodnú lautrecovskú vystriedalo tzv. modré obdobie, po ňom nasledovalo obdobie ružové, vzápätí nadviazal na odkaz Paula Cézanna, medzitým nastúpil v jeho Avignonských slečnách ohlas „primitívnej plastiky“ a tvarovej reflexie tzv. negerského umenia, a to všetko vyústilo do kubistickej revolúcie, ktorá neopustila svoje pozície (v tej či onej miere) v podstate dodnes. Prelína sa tvorbou rôznych umelcov, samozrejme, Picassovou v prvom rade, zotrvávajúc „na programe“ dňa v rôznych modifikovaných podobách umelcovho diela až do záverečných rokov jeho života. Pochopiteľne, súviselo to s celkovou situáciou v umení, na ktorú v nemalej miere vplývali spoločensko-historické udalosti doby. Picasso sa stal zakladateľom a vedúcou osobnosťou hnutia kubizmu (spolu s Georgesom Braqueom), ktoré sa zrodilo v Paríži a odtiaľ sa rozšírilo do Európy. Jeho význam bol a ostal nadčasový. Neskôr sa spriatelil so surrealistami a spolupracoval s nimi. Po rokoch opustil surrealistickú skupinu a vytvoril veľkú časť maliarskych a grafických diel, ktoré po jeho smrti získali viaceré renomované galérie a múzeá do svojich zbierok a prezentujú ich na výstavách umelcovej tvorby – súborných, parciálnych alebo tematických, či už máme na mysli New York, Benátky, Paríž, Tokio, Londýn, Madrid, Barcelonu, Amsterdam, Brusel – medzi poslednými spomínaná Viedeň, kde sa Picasso predstavil kolekciou viac než dvesto obrazov, grafických listov, kresieb a plastík v Museum Albertina. Vstúpil tak do pomyselnej konfrontácie s predchádzajúcimi výstavami géniov svetového maliarstva usporiadanými na pôde tejto inštitúcie, napr. s Albrechtom Dürerom, Franciscom Goyom, Caravaggiom, Paulom Cézannom, Kazimírom Malevičom, Gustávom Klimtom a ďalšími. Domnievam sa, že by bolo chybou myslieť si, že Picasso tým, že objavoval postoj k vlastnému starnutiu, sa snažil „dobehnúť a naskočiť na akýsi pre neho odchádzajúci vlak“. V tomto uvažovaní sa skrýva veľký kus naivity. Nemal na to dôvod. Picasso nemusel totiž dobiehať žiadne vlaky. A už vonkoncom nie tie, ktoré ťahali záprahy spotených „maliarskych trpaslíkov“ žijúcich vedľa neho. Bol to on, kto dal impulz a pohyb umeniu 20. storočia na svete. Uviedol tak veci výtvarnej moderny „na správnu mieru“ (či sa to niekomu páči alebo nie). Po ňom išlo len o to zistiť, akým smerom sa tento vývoj uberá a bude uberať. Nuž a koho môže dráždiť to, že sa na ňom chcel podieľať aj v závere svojho života – on pôvodca a vyše osemdesiatročný starec – spolu s tým, že sa snažil spolurčovať aj tvár tohto vývoja, navyše originálnym spôsobom, ako to vedel robiť iba on – Pablo Picasso? Čo je na tom nepochopiteľné? Alebo nepresvedčivé? Naopak. Prekvapujúce je, že to dokázal.
Ako to teda bolo s ním a jeho umeleckou výpoveďou? S jeho zaujatím „pre vec? S Picassovou angažovanosťou?
Odhliadnuc od umelcových španielskych štúdií, z ktorých sa azda s najväčšou frekvenciou spomína jeho vzťah s otcom – maliarom profesorom – a „mýtizovaná“ udalosť s kreslením holubov či holubíc, ktorú s definitívnou platnosťou napokon dodnes nikto nepotvrdil, to bol hlavne jeho parížsky pobyt. Niekoľkokrát prerušovaný a obnovovaný, napokon trvalý, ktorý ho priviedol do dejín umenia. Na začiatku išlo o spomínané modré obdobie (1901 – 1904). Picasso maľoval obrazy v monochrómnom tóne s prevahou modrej farby, s motívmi starých, osamotených, opustených ľudí a viacfigurálne kompozície s antikizujúcimi modro-zelenými figúrami (kde víťazí modrá farba) v prázdnom priestore. Básnik a literát Max Jacob (s ktorým sa zoznámil po svojom príchode do Paríža a ktorý, mimochodom, pre svoj židovský pôvod skončil po obsadení Francúzska nemeckými nacistami v čase 2. svetovej vojny v koncentračnom tábore, kde po niekoľkých dňoch zomrel) nazval túto Picassovu periódu „modrou biedou“. Picasso sám ju neskôr posmešne dával do súvislostí – na pozadí vlastnej existenčnej núdze – s prítomnosťou jediného modrého hrnca vo svojom inak prázdnom ateliéri (okrem obrazov). Tento postoj súvisel s jeho sociálnym cítením, ktoré sa prejavilo neskôr v tzv. ružovom období (1905 – 1906), keď ľudí vytesnených na okraj spoločnosti „vymenil“ za artistov a cirkusantov, smutných klaunov, akých vídaval počas návštev Cirkusu Medrano hosťujúceho v Paríži. Od roku 1901 začal signovať svoje diela priezviskom (matronymic) „Picasso“.
Avignonské slečny, 1907. Wikipedia.org
A potom to prišlo: v roku 1907 nastal prvý zlom v jeho tvorbe. V nadväznosti na súbor vyše 809 štúdií (kresieb a olejomalieb) namaľoval v júli obraz Avignonské slečny (Les Demoiselles d’Avignon). Je to prvý obraz, anticipujúci „invencie“ kubizmu. Namaľoval ho v priebehu niekoľkých dní na jemné plátno, ktoré používal, no podlepil ho drsnejším a napol na rám (obraz má rozmery 244 x 234 cm). Jeho námet je na prvý pohľad idylický. Až neskôr zistíme, že ide o skupinu „odporných“ hieratických žien, uprene na nás pozerajúcich, ktoré majú pri nohách hromádku ovocia. Profil tváre krajnej postavy vľavo má nesporne egyptské znaky, dve ženy uprostred majú podivný vzhľad pripomínajúci skôr katalánske fresky. Pôsobia však vyváženým dojmom, pričom kontrastujú s dvomi postavami vpravo, ktoré sú umiestnené nad sebou, ich tváre sú groteskne zdeformované – horná sa krúti, spodná je ako na ražni, tváre dievčat sa podobajú maskám, akoby nepatrili nahým telám. Podľa Picassa ide o výjav z verejného domu. Zobrazené ženy sú prostitútky. Námet bol inšpirovaný konkrétnou skutočnosťou. Názov Avignonské slečny dostal preto, lebo ide o verejný dom v ulici (Carrer d´Avignon) v Barcelone. Spodná postava vpravo dole je študent, ktorý sem zavítal (podvedomé autobiografické črty naznačujú, že Picasso čerpal z vlastných skúseností počas pobytu v Barcelone). Dobový nemiestny žart pripomína, že jedna z modeliek, ktoré Picassovi stáli, bola vraj babička Maxa Jacoba. Obraz nemal názov niekoľko rokov a traduje sa, že prvý, kto ho takto pomenoval, bol kritik a literát André Salmon (mimochodom monografista Amedea Modiglianiho). Obraz vyvolal hlučný smiech už u Picassových priateľov. Matisse ho v prvej chvíli pokladal za zneuctenie moderného umenia. Braque takisto neprejavil sebaväčšie porozumenie pre toto dielo, keď podotkol, že „je to, ako by sme namiesto normálneho jedla jedli kúdeľ s petrolejom“. Dokonca Guillaume Apollinaire (prvý teoretik kubizmu) zapochyboval, keď napísal: „Picassa všetko okúzľuje, a jeho nesporný talent slúži imaginácii, v ktorej sa mieša rovnakou mierou radosť i hrôza, sprostota i jemnosť.“ Kritik Félix Féneon odporučil Picassovi, aby sa radšej venoval karikatúre, a maliar André Derain sa vyjadril: „… jedného dňa nájdeme Pabla za týmto veľkým plátnom obeseného.“
Napriek všeobecnému nesúhlasu nemecký kritik Wilhelm Uhde bol nadšený a povedal, že obraz je síce tak trochu v asýrskom slohu, ale je dobrý, a to isté tvrdil aj zberateľ Daniel Henry Kahnweiler. Postavy na ňom sú maľované plošne, bez objemu, napriek tomu sú akoby hmotné, nie prázdne. Picasso využil pevnú a citlivú kresbu, objem zdôraznil v duchu katalánskych primitívov, tmavé a svetlé čiary a plochy v kontraste, črty všetkých postáv sú nakreslené v pevných kontúrach, jednoznačne: oči, nos, ústa z en face aj profilu, bez ohľadu na postavenie hlavy. Takýto štýl bol neprijateľný pre impresionistov aj fauvistov. Prečo to všetko spomínam? Picasso obetoval všetky doterajšie pravidlá maľby. Jeho obraz sa stal bojiskom a znamenal obrovský prelom v celej doterajšej maliarskej praxi. Hovorilo sa, že Picasso ho namaľoval pod vplyvom africkej plastiky, ale to nie je pravda, lebo sa tu ozývajú aj vplyvy iberských bronzov a katalánskych nástenných malieb. Odporuje téze: krása je pravda, pravda je krása. Obraz silno ovplyvnil Deraina i Braquea, ktorý sa potichu pridali k Picassovi. Vznikol nový spôsob zobrazovania ľudskej figúry, v ktorom klasické proporcie znamenali pre maliarstvo prekážku. Picasso ho nechal takým, akým bol a je v momente, keď sa naň prišli pozrieť jeho priatelia, teda definitívne nedokončený! Spomínaný nemecký zberateľ Daniel Henry Kahnweiller navštívil Picassa v jeho parížskom ateliéri v Bateau-Lavoir a kúpil tento obraz (dnes sa nachádza v Múzeu Kráľovnej Sofie v Madride). Picasso potom vytváral diela s geometrizujúcimi formami a zúženým tmavnúcim koloritom, o ktorých svojmu priateľovi sochárovi Juliovi Gonzalesovi povedal, že ich rozrezaním a znovu zostavením, by sme dostali plastiku – sochu. Konštituoval tak tzv. analytický kubizmus, odkláňajúci sa od centrálnej perspektívy a plastickej tónovej modelácii objemov, na ktorý nadviazal kubizmus syntetický. Napriek tomu, že kubizmus bol revolúciou v umení, znamenal pozitívnu tvorivú činnosť, ktorá vniesla do našej senzibility hodnoty známe už primitívnemu človeku. Picasso s obľubou vyslovoval názor, že „ jedného dňa budeme musieť maľovať také obrazy, ktoré budú schopné liečiť bolesti zubov“. To sa žiadalo už od ikon a zázračných obrazov svätých. No v tomto prípade išlo o niečo iné. O realitu. V kubizme pôsobilo umenie na diváka nezávisle na náboženstve, nevedelo ťažiť z rôznych šarlatánskych kombinácií a opovrhovalo nimi. V tom spočíva onen zlom, jeho význam .Objavy kubizmu splynuli v jednotný koherentný štýl vďaka jednoduchosti základných myšlienok. Umelec si inštinktívne privlastnil geometrické zjednodušenia, ktoré mu umožnili tvoriť nové harmónie rovnako precízne, ako sa tvoria kryštály pri mraze. Táto metóda mala spoločné a objavné jedno: rozbitie vonkajšieho tvaru, aby sa zmenila jeho ľahko poznateľná identita, a skladba novej podoby skutočnosti v autonómnej obrazovej kompozícii.
Guernica, 1937. Zdroj: Flickr | Magall
V rokoch 1924 – 1929 sa Picassova tvorba dotkla surrealizmu, v roku 1931 vytvoril ilustrácie pre Ovídiove Metamorfózy (vyd. Skira, Lausanne), nadviazal priateľstvo so surrealistickým básnikom Paulom Éluardom, prostredníctvom ktorého sa zoznámil s mladou pôvodom srbskou fotografkou Dorou Maarovou (Dora Maar = Markovičová), ktorá zaznamenala na fotomédium priebeh vzniku, tvorby a ukončenia jeho slávneho obrazu Guernica. Vznikol v roku 1937 a predstavuje druhý zlom v umelcovej tvorbe. Picasso sa v tom čase presťahoval v Paríži na novú adresu – Rue des Grand Augustins 7. Inšpiroval sa občianskou vojnou v Španielsku, keď diktatúrou vojenskej chunty na čele s generálom Francom bola zvrhnutá republikánska vláda. Začiatok tohto vojenského prevratu sprevádzalo bombardovanie baskického mestečka Guernica 26. apríla 1937. Toto starobylé hlavné mesto Baskov zbombardovali v čase, keď ulicami prúdili davy ľudí. Republikánska vláda požiadala Picassa o vytvorenie diela, ktoré by pripomínalo túto udalosť, pre španielsky pavilón na Svetovej výstave v Paríži 1937. Picasso vytvoril v priebehu mesiaca máj 45 štúdií a variantov tohto diela (za 10 dní po prvých náčrtoch napol plátno takmer 4 metre vysoké a cez 8,5 m dlhé). Celý proces práce na ňom fotograficky dokumentovala, ako bolo uvedené, Dora Maar a umelecký kritik Christian Zervos publikoval špeciálne číslo Cahiers d´Art venované Guernice s jej fotografiami. O čo išlo? Aký je motív tohto obrazu? Stredomorské staré mýty, ktoré začal Picasso vo svojom diele používať a oživovať, mu poskytli priestor, v ktorom mohol zobraziť španielsku drámu. Prvé postavy, ktoré namaľoval, boli kôň, býk a žena vykláňajúca sa z okna s lampou v ruke. Z nich býk – hľadá na obzore nepriateľa. Výsledky zločinu sú mŕtve dieťa, dom v plameňoch, hysterický ženský krik, des v očiach. Zloduch nie je zobrazený, no tým viac je zhanobený! Slnko, oválny tvar podobajúci sa oku Vesica piscis, požívaný v byzantskom umení na vytvorenie transcendentálnej atmosféry, oko obrazu = umelý stred, žiarovka. Objavy kubizmu, lineárna čistota a ľubovoľné deformácie, to všetko sa spojilo a dalo obrazu silu, ktorá umožnila vytvoriť monument dezilúzie, zúfalstva a deštrukcie. Picasso v ňom znovu objavil výrazovú otvorenosť, ktorú zastrela zjemnená umelecká virtuozita. Dokázal, že táto dokonalosť je dokonca prekážkou v chápaní reality. Známy je v tejto súvislosti jeho výrok, ktorý predniesol pri návšteve jednej výstavy detských kresieb: „Keď som bol v ich rokoch, vedel som kresliť ako Raffael, trvalo mi však celý život, než som sa naučil kresliť ako oni.“
Dva mesiace, ktoré uplynuli od prvého náčrtu, zaujalo toto plátno miesto v Španielskom pavilóne na vtedajšej parížskej Svetovej výstave. Pred ním stáli dve Picassove sochy, vytvorené v Le Boisgeloup, vpredu pohyblivá fontána, ktorú navrhol americký sochár Alexander Calder, a oproti pri schodisku vedúcemu na galériu veľké plátno takisto od Španiela – Joana Miróa. Reakcie verejnosti boli zmätené. Zvlášť na Guernicu. Tlač reagovala na toto dielo podľa politickej orientácie. Pravicová ho odsúdila pre jeho „tendenčnosť“ a deštruktívny vzhľad. Ľavicová dielo hájila, iní ho vítali ako určitú formu sociálneho umenia, intelektuáli pochopili jeho význam ako odpor k hrôzam vojny a fašizmu. Guernica bola porovnávaná s veľkými dielami klasikov ako Delacroixov Masaker na ostrove Chiu, Géricaultova Plť Medúzy či Goyov Madrid 2. mája. Guernica má s nimi veľa spoločného, no zatiaľ čo títo tvorcovia sa zamerali na zobrazenie katastrof, ku ktorým došlo, Picasso objavil v Guernice výrazové prostriedky, ktoré vyjadrujú všeobecne platnejším spôsobom emócie spojené s konkrétnou udalosťou. Vytvoril tak nadčasový transcendentálny obraz. Nepredvádza nám na plátne hrôzu skutočnej udalosti, ale všeobecnú tragédiu a hrôzu, ktorá z nej vyplýva a ktorú jasne vidíme prostredníctvom nájdeného mýtu a revolučnej bezprostrednosti, s akou je zobrazená.
V roku 1939 zomrela v Barcelone vo veku 84 rokov umelcova matka (podľa priezviska ktorej sa podpisoval) Maria Picasso y Lopez. V novembri usporiadalo Museum of Modern Art v New York retrospektívnu výstavu jeho tvorby pod názvom Picasso: Forty Year of his Art. Nasledovala ďalšia kľúčová udalosť, ktorá výrazne zapôsobila na Picassov umelecký vývin. V roku 1940 došlo k okupácii Paríža nacistickými vojakmi Nemecka. Konzul USA ho viackrát vyzval, aby odišiel z Francúzska. On však zostal. Známa je historka z návštevy nemeckých dôstojníkov v jeho ateliéri, keď po zahliadnutí fotografie obrazu Guernica sa jeden z nemeckých SS-manov maliara spýtal: To ste urobili vy? Picasso na to odpovedal: Nie, vy. Vzápätí časť predstaviteľov francúzskej umeleckej avantgardy a intelektuálov vstúpila do komunistickej strany, viacerí sa stali členmi odboja (napr. Paul Éluard, Louis Aragon). Pablo Picasso sa rozhodol vstúpiť do komunistickej strany roku 1942, keď to vyžadovalo zvláštnu odvahu, lebo v čase, keď Hitler napadol Sovietsky zväz, bol komunizmus v očiach nacistov neodpustiteľným zločinom. Prestíž Francúzskej komunistickej strany bola vtedy veľká. Tvrdošijní zástancovia akademizmu, akademického umenia boli bez výnimky odporcovia komunizmu – uvedomovali si revolučnosť avantgardného umenia, a preto ho označovali za boľševické. Bola nastolená otázka. Strpia ortodoxní komunisti neortodoxný štýl Picassa, alebo pôjde Picasso proti sebe a svojím vlastným objavom? Picassova ľavicovosť sa však prejavovala odporom voči Hitlerovi a Francovi. Na druhej strane vzhľadom na jeho umelecké výboje, ktoré boli slobodné a ľavicové, neprekvapovalo, že sovietskym požiadavkám prestal vyhovovať. Ako umelec, ale aj ako revolucionár. Hoci roku 1945 namaľoval realistické portréty generálneho tajomníka FKS Maurice Thoréza, na júnovom kongrese strany už kritizoval Picassa pre jeho tvorbu Roger Garaudy, známy marxistický filozof a estetik. Napriek tomu sa v auguste 1948 Pablo Picasso zúčastnil na Svetovom mierovom kongrese na pozvanie komunistickej strany (Waršava, Krakov, Auschwitz). Zoznámil sa s ruským spisovateľom a publicistom Iľjom Erenburgom a prezident Poľskej republiky mu udelil Velkokríž rádu za obrodenie Poľska.
Šatka k Svetovému festivalu mládeže a študentstva v Berlíne, 1951. Flickr
Nuž a v roku 1949 nastal tretí veľký zlom v jeho živote a tvorbe. Picasso sa zúčastnil na Svetovom mierovom kongrese v Paríži, predtým ho požiadali, aby nakreslil pre túto udalosť plagát. Vzniklo tak niekoľko desiatok kresieb, litografií na tému Biela holubica – Holubica mieru (Picassova holubica). Stal sa z nej celosvetový symbol mieru. Objavovala sa v rôznych podobách na dverách a stenách bytov, vchodov a pod. Jedni ju vítali ako starobylý symbol mieru, iní ju hanili a pokladali za formu komunistickej propagandy. Na sklonku roku vyznamenalo Philadelphia Museum of Art Picassovu litografiu Biela holubica Pennelovou pamätnou medailou a v ďalších rokoch obleteli jeho holubice celý svet (objavili sa napr. na oficiálnych štátnych známkach Čínskej ľudovej republiky). V roku 1950 sa potom zúčastnil na treťom Svetovom mierovom kongrese v anglickom Sheffielde. Vzhľadom na rozpútanú vojnu v Kórei kongres podľa britskej vlády bol nebezpečnou formou propagandy a musel byť pod kontrolou. Preto nedala vstupné víza mnohým zahraničným delegátom, napr. prof. Frédéricovi Joliot-Curiemu. O tomto akte sa zmienil v londýnskom parlamente ako o nezdvorilom nariadení dokonca aj taký silný antikomunista, ako bol Winston Churchill. Picasso mal zároveň v tom čase samostatnú výstavu v Arts Council v Londýne, preto ho do krajiny vpustili. No prišiel sám. Vlakom. Keď odchádzal z Francúzska, tak sa s ním na stanici Saint-Lazare v Paríži lúčili davy. No keď v Londýne vystúpil na Victoria Station, čakal ho iba jeden človek – jeho monografista, anglický literát a umenovedec Roland Penrose. Umelcových priateľov poslali z Doveru späť na kontinent ako nebezpečných revolucionárov. Sám sa neveriacky pýtal: „Čo som vlastne spravil, že ma sem pustili?“Tlač sa vysmievala každému, kto sa na tomto kongrese zúčastnil, ako oklamanému pešiakovi komunistickej propagandy. Picasso na ňom vystúpil s krátkym prejavom, v ktorom predniesol svoje slávne vety: „Som zástancom života proti smrti, som zástancom mieru proti vojne. To je všetko.“
Na druhý deň nahnevaný a mrzutý z postoja anglickej vlády odmietol pozvanie na návštevu vlastnej výstavy v Londýne, kde ho vraj očakávali stovky návštevníkov. To mu však britská tlač neodpustila. Jedny noviny komentovali účasť britského ministra na večierku konanom na počesť Pabla Picassa, nasledovne: „Je zvláštne, že britský minister sa chce pokloniť Picassovi…“ s dodatkom „ … teraz je už celkom jasné, že zámožný Picasso podporuje komunistov z peňazí, ktoré dostáva za svoje diela.“ Picasso sa však nenechal odradiť a zúčastnil sa aj na nasledujúcom mierovom kongrese v Ríme (1951). Vytvoril známe veľké panneau – obraz Vojna Mier.
V roku 1956 ruský spisovateľ a básnik Iľja Erenburg pripravoval umelcovu samostatnú výstavu v Moskve. No Picasso v novembri t. r. spolu s Edouardom Pignonom, Heléne Parmelinovu a inými členmi FKS podpísal protest proti sovietskej okupácii Maďarska (publikovaný v Le Monde). A z výstavy nebolo nič. Na jeseň roku 1957 ho požiadal Medzinárodný mierový výbor o nástennú maľbu pre palác UNESCO v Paríži; v septembri 1958 inštaloval v ňom monumentálnu reliéfnu stenu Kúpanie v Cannes. V roku 1963, 9. marca 1963, otvorili Múzeum Pabla Picassa v Barcelone. V roku 1966 bola v Paríži obrovská výstava Hommage à Picasso, ktorá trvala vyše pol roka a bolo vystavených700 diel v Grand Palais, Petit Palais a Bibliothéka National. Slávnostne ju otvoril minister kultúry, Picassov priateľ André Malraux. No a v októbri 1971 otvoril prezident Francúzskej republiky Georges Pompidou v Museum Louvre expozíciu Picassových obrazov, ako zatiaľ jedinému žijúcemu umelcovi na svete (pri príležitosti jeho 90. narodenín). Bola to obrovská pocta. Umelcovi, ktorého život a tvorbu sprevádzali časté zlomy, spôsobené tým, že maľbu – obraz nikdy nechápal a nepovažoval iba za estetický objekt, doplnok interiéru, ale za aktívny čin, výraz ľudského, politického postoja, a keď bolo treba, aj revolučného, ktorý on sám zaujímal vždy vo vzťahu k realite, skutočnosti a umeniu svojej doby. Tri zlomy z nich boli spomenuté v rámci tejto úvahy, napísanej pri príležitosti polstoročia, ktoré uplynulo od Picassovej smrti.
Portrét Pabla Picassa. Wikimedia.org | André Lenormand, 1972.
Pablo Picasso zomrel 8. apríla 1973 vo veku 91 rokov vo svojej vile Notre-Dame-de-Vie v Mougins. Guernicu, ktorá bola prvý raz vystavená na parížskej svetovej výstave 1937 a potom deponovaná v Múzeu of Modern Art v New Yorku, v roku 1981 odovzdali do zbierok Museo Nacional del Prado v Madride, ako si to maliar želal.
* * *
Picasso dokázal, ako hovorí Imanuel Kant, že: „ V umení neexistujú definitívne riešenia – umenie je finalita bez konca! Umelec nemôže zviditeľniť konečné štádium svojho diela, pokiaľ na ňom pracuje, ani nemôže s určitosťou povedať, kam ho toto dielo zavedie. Ak sa mu má toto dielo vydariť, musí na ceste, ktorú si zvolil, stále objavovať.“ A on objavoval. Picassovo dielo vznikalo z neomylnej senzibility a intenzívnej túžby prenikať dovnútra reality, pochopiť vzťah ľudského vedomia k nej. Umenie sa predtým uspokojovalo s vonkajším vzhľadom vecí. Picassovi to nestačilo. Jeho nespokojnosť viedla k hlbšiemu skúmaniu povahy našej percepcie sveta. Nestačil mu povrchný vzhľad, musel predmet rozpitvať, rozložiť, aby sme lepšie pochopili a ocenili jeho význam. Také bolo a je dielo, ktoré vytvoril. A čo ho na jeho ceste životom sprevádzalo? Úspech? Iste. Umelec potrebuje úspech. Úspech je dôležitá vec. Často sa vravelo, že umelec má pracovať pre seba, „z lásky k umeniu“. Ale to je omyl! Aj bohatý maliar má právo na úspech. Málo ľudí sa vyzná v umení a nebolo dopriate každému, aby mal zmysel pre maliarstvo. Väčšina posudzuje umelecké dielo podľa úspechu jeho tvorcu. Prečo teda nechať úspech len „úspešným maliarom“? Veď predsa každá generácia má svojich „úspešných“. Lenže Picasso sám hovoril: „Kde je napísané, že úspech majú mať vždy iba tí, čo pochlebujú vkusu obecenstva? Ja som chcel dokázať, že možno mať úspech aj proti a navzdory všetkým, bez kompromisu… Ochranným múrom sa mi stal úspech mojej mladosti… obdobie modré, ružové, to boli záštity, čo ma chránili…!
Skrátka pre Picassa platilo a platí – „Nemožno žiť dnes a zároveň v minulosti… Maľujem, ako druhí píšu svoj životopis. Moje obrazy, dokončené či nedokončené sú, stránkami môjho denníka.“
