20. výročie vojny proti Iraku: bola to ukážka masívneho nasadenia propagandy. 20. marca 2003 USA a Veľká Británia vpadli do Iraku. Pri príležitosti výročia sa objavujú komentáre, ktoré sa snažia vytvoriť dojem, akoby sa celá akcia točila okolo ojedinelého „omylu“ ohľadom vlastníctva zbraní hromadného ničenia.
Irak je v skutočnosti príkladom toho, ako je možné verejnosť bombardovať sústavnou propagandou, pozostávajúcou z falošných správ. Tie sa opakovali aj po samotnom začatí invázie. Médiá prinášali dramatické informácie o tom, ako Saddám údajne „nakreslil červenú čiaru okolo Bagdadu“ a po jej prekročení Američanmi je pripravený použiť biologické či chemické zbrane.
Nič sa síce nestalo ani po vstupe Američanov do Bagdadu, ale médiá neustále prinášali informácie, v ktorých figurovalo spojenie „zbrane hromadného ničenia“. Tu sa vraj našlo niečo podozrivé, asi zbrane hromadného ničenia, tam zase vyšla najavo nejaká informácia, asi o zbraniach hromadného ničenia… Fungovalo to veľmi dobre. Podľa prieskumov verejnej mienky si po skončení invázie väčšina takto „schaosených“ Američanov myslela, že v Iraku sa nejaké zbrane hromadného ničenia skutočne našli.
Pekným príkladom propagandy je aj prípad vojačky Jessicy Lynch. Tá sa dostala do irackého zajatia potom, ako sa jej jednotka stratila a dostala sa do stretu s irackými vojakmi. Americké médiá z toho spravili obrovský príbeh o hrdinskej vojačke, ktorá sa do zajatia dostala po tom, ako vystrieľala všetky náboje (čo novinári nemali ako vedieť, ale kritická schopnosť čitateľov je, aká je). A potom prišiel nádherný príbeh jej vyslobodenia: hrdinské špeciálne jednotky v dramatickom nasadení za líniou stretu Jessicu vyslobodili. Happy end.
Až na to, že Jessica Lynchová sa ukázala ako čestný človek a po tom, ako sa dostala do USA, povedala, že to všetko boli nezmysly. Pri strete s Iračanmi nestrieľala, ani nemohla, zasekla sa jej zbraň. Nebola v žiadnom zajatí, irackí vojaci ju proste odniesli do najbližšej nemocnice a tam ju nechali. Iračania sa k nej správali dobre, sestrička jej dokonca spievala uspávanky. Iračania sa niekoľkokrát snažili kontaktovať Američanov s ponukou Jessicu im odovzdať. Tí nereagovali, namiesto toho prišlo úplne nezmyselné „vyslobodenie“ z oblasti, kde už žiadni irackí ozbrojenci ani neboli.
To sa ale do propagandistického príbehu nehodilo, namiesto toho sa verejnosti podával príbeh akoby z akčného filmu o tom, ako sa komando prestrieľalo cez po zuby ozbrojených nepriateľov, aby svoju vojačku vyslobodili.
Silná propaganda sa, koniec-koncov, nasadzovala už pri prvej vojne v Iraku, v roku 1991. Americká verejnosť si nebola istá, či majú ich vojaci hynúť kvôli záchrane jedného autokratického režimu pred druhým.
Tak sa jej naservírovalo falošné „svedectvo“ o tom, ako údajne irackí vojaci v Kuvajte vyhadzujú bábätká z inkubátorov. Potvrdila ho dokonca Amnesty International. Neskôr vyšlo najavo, že dievča (Naiyrah), ktoré uslzené svedectvo Kongresu pred kamerami dalo, bolo dcérou kuvajtského veľvyslanca. Celé jej predstavenie pripravila profesionálna PR firma. Nebolo isté ani, či vôbec bola v Kuvajte v dátumoch, keď tam mala dané veci vidieť a nakoniec, po dlhom čase, aj ona priznala, že vlastne nič v tom zmysle, čo tvrdila, nevidela.
Niektoré americké médiá sa za nekritické podávania príbehu ospravedlnili. Ale ako v prípade „červenej čiary“, „Jessicy Lynch“ a podobne, väčšina verejnosti nemala šancu zaregistrovať, že sa pôvodný dramatický príbeh medzičasom nejako korigoval.
Irak, samozrejme, nebol žiaden omyl. Bola to normálna, reálpolitická hra o to, kto bude vojensky kontrolovať región s obrovskými zásobami ropy, kľúčovými pre Západ. Mediálne „spravodajstvo“ aj všelijaké analýzy a úvahy mediálnych intelektuálov o Saddámovi a jeho režime pre to boli len kulisou.
Mimochodom: celkom poučný je aj príbeh Helen Thomasovej, novinárky, ktorá sa ako jediná predstaviteľov Bushovej vlády na tlačovkách kriticky pýtala na celý príbeh ohľadom údajných zbraní hromadného ničenia a prípravy na vojnu.
Neskôr z nej urobili svetlý príklad toho, že nie celá americká žurnalistika bola na kolenách pred Bielym domom. Z Helen Thomasovej sa robil vzor, pomenúvali po nej novinárskej ceny. Lenže potom došlo k zvratu. Helen, vtedy už stará pani, si na sklonku života povedala, že bude naozaj hovoriť, čo si myslí. A tak začala okrem iného kritizovať Izrael. A skončila. Dali jej ešte priestor na 2-3 vyjadrenia v médiách hlavného prúdu, potom sa nad ňou mediálne v podstate zavrela voda. Aj novinárske ceny nesúce jej meno sa premenovali.
Ale to len tak na okraj. Tiež zaujímavý príbeh.
Západ má dnes zabezpečenú stabilitu prísunu ropy z regiónu. Za obrovskú cenu: Irak bol kedysi vcelku stabilizovaným štátom. Po tom, ako sa skončil režim, vedený tvrdou rukou Saddáma Husajna, nenastal, samozrejme, žiaden krásny vnútorný mier, ten mohli čakať len úplní „naivkovia“. Irak sa rozpadol do polofeudálnej spoločnosti, kde sa rôzne spoločenstvá vraždia navzájom a obyvatelia s ľútosťou spomínajú na časy, keď sa na uliciach neunášalo a niečo ako dodávky pitnej vody sa považovalo za samozrejmosť.
Môže sa nám to páčiť alebo nepáčiť, podstatné ale je, aby sme si uvedomovali práve ten kontext: vojny sú okrem iného hracím poľom propagandy. Zo všetkých strán.
Irak bol extrémne vražednou lekciou v jednom aj v druhom: v geopolitických hrách aj v propagande.
(Status na FB 20. marca 2023, titulok SLOVO)
