Michal Macháček: Nesmieme rezignovať na hľadanie pravdy

V roku 2018 som napísal v Literárnom týždenníku a následne i v knihe Necenzurované esej o knihe Gustáv Husák (Vyšehrad, 2017) od známeho českého historika Michala Macháčka, o diele spracovanom na základe dôsledného vedeckého bádania, neúnavného hľadania pravdy – s očividným úsilím o objektívne spájanie historických faktov. Pri dočítaní poslednej strany tejto monografie som nemohol inak, len konštatovať – solídna, poctivá a mravčia robota! A vtedy som si povedal, že sa musím niekedy s autorom tejto podnetnej publikácie bližšie porozprávať. Viackrát sme sa stretli, no až teraz sa predsavzatie naplnilo.

Michal Macháček a obálka knihy Gustáv Husák. Foto: Archív M. M.

Mgr. Michal Macháček, Ph.D., (1986) absolvoval doktorandské štúdium v Ústave českých dejín Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe a zahraničné pobyty na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, v Historickom ústave SAV a na Historickej fakulte Univerzity M. V. Lomonosova v Moskve.

Zaoberá sa problematikou česko-slovenských a československo-sovietskych vzťahov a komunistického hnutia v 20. storočí so zameraním na jeho politické elity. Publikoval celý rad odborných a popularizačných textov, prednáša a spolupracuje na filmovej tvorbe s historickou tematikou.

Koncom roka 2017 vydal prvú vedeckú ucelenú biografiu Gustáva Husáka, za ktorú dostal v ČR prestížnu Cenu Josefa Hlávku určenú mladým vedcom, Cenu Česko-slovenskej / Slovensko-českej komisie historikov, aj literárne ocenenia Únie českých spisovateľov a Klubu autorov literatúry faktu, kde teraz pôsobí ako podpredseda.

V roku 2018 český prezident udelil M. Macháčkovi medailu Za zásluhy I. stupňa v oblasti vedy a školstva a minulý rok Obec Slovákov v Českej republike Cenu Mateja Hrebendu za významný prínos pri pestovaní dobrých vzťahov Čechov a Slovákov.

Pán Macháček, nedávno ste sa zúčastnili v Inštitúte ASA a Klube Nového slova na seminári Gustáv Husák a dnešok (110. výročie nedožitých narodenín), kde ste mali hlavnú prednášku. Pripomenuli ste, že Husák sa stal symbolom, ktorý si žije aj po jeho smrti vlastným životom…

Videozáznam podujatia Gustáv Husák a dnešok

Postava Gustáva Husáka, vlastne jeho „druhý život“ po roku 1991, budil a budí, takisto ako ten reálny, v našej spoločnosti vášne a bizarné protirečenia. Na ilustráciu spomeniem priateľovu myšlienku na Facebooku: „Na Husáka mám až freudovskú slabosť, v škole bol stále so mnou, díval sa, všetko videl, no ani nemrkol.“ Onen portrét provokoval, aj ľudia, čo ho neznášali, nemali radi, neraz s otáznikom vravia: Ozaj, aké tajomstvo sa skrýva za portrétom? Jeho život bol skutočne mnohofarebný, šiel od extrému do extrému, a to je preň signifikantné – zradca, hrdina a niečo medzi tým. Gustáv Husák nebol iba človek z mäsa a kostí, ale bol i symbolom – a do tohto symbolu vkladáme svoje názory, myšlienky, svoje uvažovanie. Objavujú sa dve silné roviny – výsmech a zabudnutie.

Postupom času (podľa prieskumov verejnej mienky) sa na Husáka zabúda, čoraz viac pribúda tých, ktorí odpovedia neviem, ale pribúda negatívnych i pozitívnych hodnotení, čo súvisí s Husákom ako symbolom. V Česku je vnímaný viac negatívne ako na Slovensku (u vás sa berie do úvahy aj jeho predchádzajúca politická činnosť: SNP, obeť perzekúcií v päťdesiatych rokoch, emancipačný proces). Nie náhodou v ankete Najväčší Slovák (2019) obsadil siedme miesto, Dubček bol šiesty, obe postavy sa tak na politickom kolbišti stretávajú aj po smrti.

Záujem o Husáka sa bude historiograficky zvyšovať, bádateľský proces v tomto smere nemôže byť nikdy ukončený, napríklad aj v súvislosti s paralelami dneška. Ide tu najmä o historickú veľkosť osobnosti – nezáleží na tom, či v kladnom alebo zápornom zmysle, ale na tom, aký mala vplyv na dejiny, a že je pre prítomnosť dôležitá a budí emócie; ľudia chcú o takej osobnosti vedieť viac, najmä o jej politickom i súkromnom živote.

Vďaka federácii prišlo k pokojnému rozdeleniu Česko-Slovenska

Gustáv Husák je aj symbolom boja proti fašizmu v SNP, symbolom za zrovnoprávnenie Slovákov s Čechmi, je otcom federácie a nebyť možno federácie neprišlo by ani k rozdeleniu Česko-Slovenska, tak nejako ste to povedali i vo svojej prednáške. Môžete túto myšlienku rozviesť?

Áno, štátoprávna otázka Slovenska je s Husákom pevne spätá, či už ide o povstaleckú štátnosť, keď sa postavil proti štátnosti Slovenského štátu, ako aj proti čechoslovakistickému centralizmu podporovanému exilovou vládou Edvarda Beneša. Už vtedy formuloval základné právne dokumenty, hoci je pravda, že sa pohrával i s myšlienkou pripojenia Slovenska k Sovietskemu zväzu ako zväzovej republiky (bolo by to na dlhšiu diskusiu). Po druhej svetovej vojne taktizoval s národnou otázkou, ako to robili komunisti vo všeobecnosti, aby ho napokon vlastní súdruhovia spätne kriminalizovali a „opuncovali“ prívlastkom slovenský buržoázny nacionalista a držali vyše deväť rokov vo väzení. Pravda, na to všetko nadviazala jeho rehabilitácia a národno-emancipačný proces v šesťdesiatych rokoch minulého storočia, ktorý vyústil do česko-slovenskej federácie. Na tom mal Husák silnú, až kľúčovú zásluhu, i keď túto otázku využíval aj k vlastným politickým ašpiráciám a následne sa podieľal na centralizačných tendenciách. V týchto procesoch sa prejavovalo Husákovo národovectvo, ale i to, že išlo o šikovného právnika a ostrieľaného politika. Bola v tom, samozrejme, istá dávka taktiky, ak chceme aj oportunizmu, ale z historického hľadiska tam badať, podľa môjho názoru, jasnú štátotvornú líniu. Podľa tejto logiky, z čisto štátotvorného hľadiska, by pred budovou Národnej rady Slovenskej republiky mala byť skôr Husákova busta. A je celkom vtipné, resp. sa zabúda na to, že vďaka federalizácii vznikla i česká štátnosť – keďže 1. januárom 1969 nevznikla iba Slovenská socialistická republika, lež aj Česká socialistická republika a ustanovili sa české národné politické orgány. Tak sa zrodili, hoci nechcene, i východiská pre tzv. pozamatové obdobie a hladké česko-slovenské rozdelenie.

Pán Macháček, teraz obrátime pozornosť na vašu knihu Gustáv Husák, ktorá sa stala svojho času vedeckým bestsellerom, viackrát sa uskutočnila jej dotlač. Prezraďte našim čitateľom, v akom náklade celkovo vyšla? Kde sa kupovala a kupuje viac – na Slovensku, alebo v Česku?

V prvom rade by som rád využil príležitosť a poďakoval sa za váš záujem, rovnako ďakujem i všetkým slovenským čitateľom. Autora, prirodzene, teší, keď sa jeho texty čítajú, nadobúda pocit, že jeho práca má zmysel, že napísal niečo, čo ľudí zaujíma, tobôž v súčasnom období, ktoré ponúka toľko iných možností.

Podľa vydavateľa vyšlo približne 14-tisíc výtlačkov, dnes sú prakticky vypredané, štvrtina nákladu sa predala na Slovensku. Mala by sa uskutočniť ďalšia dotlač. Pri takto ladených vedeckých dielach sa pritom počet výtlačkov pohybuje okolo niekoľko stoviek kusov, maximálne do jednej tisícky. Navyše je dielo dostupné i ako elektronická kniha a audiokniha.

Aké mala kniha ohlasy, osobitne na Slovensku a osobitne v Česku? Viem, že ste ju prezentovali svojho času i v Ruskej federácii. Aké dojmy ste si odniesli z besied s čitateľmi?

Michal Macháček pri bratislavskej prezentácii knihy 7. decembra 2017.
Vpravo akademik Viliam Plevza. Foto: Alexander Piekov

Stretnutia s čitateľmi a záujemcami sú pre autora vždy sviatkom. Povzbudzujú k ďalšej práci, mnohí besedujúci prídu s novými zaujímavými otázkami, poznatkami a kontaktmi, dokonca s viacerými som nadviazal i priateľstvá.

Česi majú Gustáva Husáka najmä spojeného so sedemdesiatymi a osemdesiatymi rokmi minulého storočia, Slováci ho chápu komplexnejšie, spolu s predchádzajúcimi štádiami jeho života.

A práve v Rusku bol záujem o diferencie medzi českým a slovenským vnímaním Husáka, rovnako aj o jeho vzťah k Sovietskemu zväzu a k Leonidovi Brežnevovi. Jednotlivé ohlasy nemožno zovšeobecňovať. Novinári aj historici rozličných prúdov zaujímali poväčšine korektný postoj, neraz podnetný, zdravo kritický. Recenzie, ak to vezmeme vo všeobecnej rovine, hovoria o referovaných veciach, ale zároveň i o samotných referentoch. V skutočnosti ide o jedinečné pramene. Najhorší trest pre autora je mlčanie o knihe, ľahostajnosť. Preto som vďačný za každú reakciu.

Potešilo ma, že Husákov osud zaujal českých i slovenských politikov bez ohľadu na to, do akého politického spektra patrili či patria. Odzrkadlilo sa to aj na vecných diskusiách. Možno i preto, že kniha je vlastne určitým manuálom politického remesla.

Významná politická osobnosť

Gustáv Husák bol významná politická osobnosť, zachovával si svoju vnútornú integritu a autenticitu (nie náhodou ho trikrát vylúčili z KSČ), vyznal sa v stratégii moci a v príhodnej chvíli si vedel vybrať síce zlé – ale zároveň to lepšie z najhoršieho. Ako ho vy hodnotíte?

Je neľahké hodnotiť Husákovu osobnosť na niekoľkých riadkoch, napokon sa o to všetko usiluje kniha, ktorá má niekoľko stovák strán. Husák bol nepochybne silnou osobnosťou s mnohými pozitívami i negatívami, ktorá ovplyvnila naše dejiny a stala sa symbolom počas celej jednej periódy. Záleží na tom, na čo sa konkrétne zameriame. V mojom ponímaní ide predovšetkým o nevšedný životný príbeh, na ktorom možno demonštrovať veľké domáce dejiny, históriu komunistického hnutia i česko-slovenských vzťahov. Bol to pre mňa kľúč a zároveň veľké šťastie, ktoré ma priviedli k hlbšiemu záujmu o slovenské dejiny a kultúru, obrúsené o čechocentrický pohľad. Dnes sa usilujem väčšmi komparovať, načierať hlbšie do detailov, poznávať každodennosť prostredia, ktoré Husáka obklopovalo. Onen príbeh však nie je uzavretý, využíva sa k politickej inštrumentalizácii všetkého druhu, bude upadať do zabudnutia a meniť sa podľa vládnucej prítomnosti. Zostanú stopy, často skarikované. Myslím, že naďalej bude dominovať výklad o Husákovi ako o predstaviteľovi monopolu komunistickej moci, ale i slovenského národovectva. Popritom sa objaví i nadčasová sociálna otázka a problematika politiky menšieho zla, postavenia malých národov, umenia narábať s mocou, úsilia o spravodlivosť a zmeny poriadku vecí verejných.

A vôbec, sú niektoré obdobia Husákovho života nepreskúmané?

Mnohé ešte určite nepoznáme. Je to otázka prameňov i tematického zamerania. Viacej by sa malo bádať o jeho privátnom živote, rovnako aj o jeho činnosti v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch minulého storočia. Navyše platí, že čím viacej viete, tým väčšmi si uvedomujete, koľko toho ešte neviete a ako je miera poznania háklivá a niekedy aj klamlivá.

V ďalšej otázke trocha odbočím, prihrejem si vlastnú polievočku: pri prelúskavaní strán vašej monografie o Gustávovi Husákovi sa mi často vynáral v mysli obraz z roku 1990: s bratom Frankom (Františkom), profesorom politológie a histórie na Missouri State University (USA), sme nervózne obchádzali okolo Husákovej (už nebol prezidentom) bratislavskej vily, očkom nazerali do okien, zvonili sme pri dverách – nikto neotváral. Pokúšali sme sa o to viackrát. Nič! Brata to mrzelo, nechcel odísť, stoj čo stoj mu chcel poďakovať za udelenie milosti v roku 1988. Nepodarilo sa! Prečo milosť? Ako nádejný študent práv utiekol v roku 1947 na Západ, v Nemecku sa dal naverbovať do CIA, pri spätnom prekročení hraníc ho chytili, naparili mu pätnásť rokov (na rozdiel od iných tvrdil, že oprávnene), opätovne sa mu podarilo utiecť z handlovských baní. Dostal sa do USA, vyštudoval a napokon sa stal profesorom. Na Slovensko sa nesmel až do roku 1988 vrátiť, vlastne do udelenia milosti… Spomínam to len preto, že viem, že sa jeho prípadom zaoberal sám Gustáv Husák. Ako sa vám Husák javil, vychádzajúc z dostupných spisov, po rýdzo ľudskej stránke? Aký bol v súkromí, čo fajčil, komu v športe fandil? Čo jedol a pil? Povrávalo sa, že v roku 1978, po tragickej smrti manželky, začal piť. Je to pravda?

Pre Husáka bola politika vášňou a hlavným spôsobom sebarealizácie – bol homo politicus. Osobne bol skromný, nenáročný asi vďaka tomu, že vzišiel z chudobných pomerov a deväť rokov prežil v krimináli. Po emočnej stránke sa prejavoval skôr ako rezervovaný, menej empatický, pragmatický a húževnatý, hoci, a to treba zdôrazniť, rád vtipkoval a ironizoval, čo útočne využíval v politickom zápase. Patril k skvelým rečníkom a štylistom, vedel zaujať, čo mu vydržalo do sedemdesiatych rokov minulého storočia. Vyznačoval sa autoritatívnosťou, tvrdosťou, ambicióznosťou a pracovitosťou, azda nosil v sebe i presvedčenie o svojom dejinnom poslaní. A ešte jedna zaujímavosť: keď si robil súkromné poznámky, písal o sebe ako o tretej osobe.

Fandil bratislavskému Slovanu, zapôsobil naňho i výkon našich hokejistov či krasokorčuliara Ondreja Nepelu, dojal ho vtedy veľký slovenský úspech.

Na jedlo si až toľko nepotrpel, možno i pre problémy so žalúdkom, ktoré ho sužovali viacero rokov. Obľuboval párky, pohár piva, ale aj víno a koňak. Objavovali sa i správy, že po tragickom úmrtí jeho druhej manželky Viery hľadal útechu v alkohole, ako o tom píše v svojej knihe šéf Brežnevovej ochranky v súvislosti s návštevou Prahy v máji 1978. Pravda, ono konštatovanie vyzerá inak, keď povieme, že Husák v rovnakom čase utrpel mozgovú mŕtvicu.

Odmlada bol vášnivý fajčiar, nepohrdol ani fajkou. Vo väznici nahradil kvalitnejšie fajčivo cigaretami Lipa. V posledných rokoch života najviac fajčil filtre Philip Morris, v súkromí si rád zapálil Bystrice či Partizánky. Relaxoval šoférovaním, fotografovaním, športoval, hral na harmoniku. Miloval plávanie a teplo.

Aby sme nezabudli, pán Macháček, na otázku udeľovania prezidentských milostí…

Prípad vášho brata je zaujímavý, hoci celkovo zapadá do vtedajšej doby. Z našich prezidentov dával Husák najviac milostí, dohromady okolo 30-tisíc, čo súviselo najmä s trestným činom opustenia republiky. Týkalo sa to desiatok tisíc ľudí, z ktorých potom stovky, až tisíce žiadali o urovnanie cestou milostí, aby sa mohli vrátiť alebo udržiavať kontakty s rodinou a podobne. Nebolo to však zadarmo, príslušné osoby museli napríklad uhradiť finančné náklady na svoje vzdelanie. V podstate išlo o pragmatický obchod.

Symbol tzv. normalizácie

Gustáv Husák je aj symbolom tzv. normalizácie. Ako hodnotíte toto obdobie?

Obdobie tzv. normalizácie chápem predovšetkým ako neoddeliteľnú súčasť našich dejín, o ktorom treba hovoriť. Máme tu, prirodzene, míľniky: vojenskú intervenciu vojsk Varšavskej zmluvy na čele s Moskvou v roku 1968 a nežnú revolúciu, ale dejinné kontinuity sú vždy silnejšie. Mnohé sa vtedy podarilo, niekedy aj napriek danej dobe, ale práve vďaka onej dobe z toho dodnes ťažíme. Prirodzene, odohrali sa i veci, na ktoré nemôžeme byť pyšní a ktorých dôsledky cítime i v súčasnosti – napríklad pretvárka, hra s priemernosťou či nevyužitie socioekonomického potenciálu, politici pápežskejší ako pápež. Východiská boli nezdravé, privlečené cudzími tankami, hoci ich prítomnosť mala i pragmatický vojensko-strategický kalkul. Žiaľ, mnohé sa nám vracia.

Za najnebezpečnejšie pokladám vytesňovanie, vylučovanie či nekomplexnosť hodnotenia, skarikovanie reality. Ak sa dožijeme 40. výročia Novembra 1989, nečudoval by som sa, keď sa bude tvrdiť, že na pražskej Národnej triede bol vlastne celý národ i s celým komunistickým politbyrom. Ľudí, čo tam vraj boli, pri každom výročí diametrálne pribúda. Nuž, v prefarbovaní máme bohaté tradície a zrejme je to aj prirodzené, no o to väčšmi si to žiada historicko-sociologické reflexie a výskum. Pre spisovateľa je to slasť, i keď úsmevne mrazivá.

Navyše, hodnotenie je otvorené. Vždy ide aj o porovnanie a o uhol pohľadu, napríklad vtedy, keď nastane ekonomický kolaps alebo vypukne vojna a prežijeme; v takých chvíľach sa bude vyzdvihovať Husákova éra spoločne s dekádami pozamatového obdobia ako doba stability, dostatku jedla, energií a podobne, resp. ono obdobie sa bude interpretovať ako predstupeň kolapsu, ako premrhaná príležitosť tomu zabrániť. Normalizačné obdobie sa môže rozplynúť v dlhších časových úsekoch a zostanú skôr iba kultúrne stopy: kvalitný humor a vedomie, že kontrola spoločnosti až v 21. storočí vďaka technologickému „pokroku“ dospela k úplnej dokonalosti.

„Danajský dar“ od prezidenta Miloša Zemana

Vráťme sa k vašej knihe o Gustávovi Husákovi: vieme, že vzbudila vo verejnosti veľký záujem, dokonca prezident ČR Miloš Zeman ocenil jej kvalitu tým, že vám udelil štátne vyznamenanie – medailu Za zásluhy prvého stupňa v oblasti vedy a školstva. Odvtedy sa začalo povrávať, že to bol danajský dar, vraj ste nemohli a nemôžete pokračovať v bádaní na akademickej pôde, konkrétne v bádaní o období normalizácie. Je to pravda? A aké boli na to dôvody, azda to, že normalizáciu budete vysvetľovať „nesprávnym“ spôsobom?

Prezident ČR Miloš Zeman odovzdáva Michalovi Macháčkovi štátne vyznamenanie.
Foto: Archív M. M.

Bolo to zvláštne obdobie, keď som síce dostával rozličné ocenenia za vedecký prínos, no zároveň som sa dočkal toho, že mi opakovane bojkotovali ďalší výskum na akademickej pôde. Čím všetkým to bolo motivované? To je otázka predovšetkým na tých, čo o veci rozhodovali, hoci podaktorí z nich museli pre rozličné škandály z funkcií odísť. Povedzme, že sa mi asi až priveľmi darilo a aj téma bola „žeravá“, takže ostražitosť… Také veci sa stávajú, netreba rezignovať, prospešnejšie je pozerať sa dopredu. Nepoľavovať. V niečom to bolo i užitočné. Byť súčasťou systému má, prirodzene, najmä materiálne výhody, ale na druhej strane práve to korumpuje, ubíja invenciu a nahlodáva nezávislosť. Navyše išlo o nevšednú skúsenosť, vďaka ktorej som mohol poznať nové prostredie a zaujímavých ľudí, ktorých by som zrejme nikdy nestretol. Mnohí z nich mi veľmi pomohli. Záujem o moju prácu prejavili pamätníci, filmári, médiá i nakladatelia, komerčný aj verejný sektor. Našim najnovším dejinám som sa tak venoval nezávisle i naďalej ako živnostník.

Hojne sa hovorilo a hovorí o tom, že sa popri iných projektoch zaoberáte štúdiom histórie pražskej ZOO. Priblížte nám vaše súčasné bádateľské aktivity. Rovnako mám informácie, že ste pracovali alebo pracujete na niektorých filmových dokumentoch…

K najnovším filmovým projektom patria životopisné fresky o Alexandrovi Dubčekovi od originálneho slovenského režiséra Roberta Kirchhoffa. Televízny film premietali koncom minulého roka. Čoskoro bude mať premiéru celovečerný film Všetci ľudia budú bratia. Bola to veľmi nevšedná práca, ktorá trvala s prestávkami päť rokov a v mnohých ohľadoch ma obohatila. Žánrovo ide o vachkovskú školu (filmový štýl nazvaný podľa známeho filmára Karla Vacheka), ku ktorej som práve vďaka tomuto filmu silno priľnul. Nazdávam sa, že filmy sa vydarili, sú nesterilné, provokatívne a najmä nadčasové.

Zároveň dokončujem knihu, akési voľné pokračovanie biografie o Gustávovi Husákovi, ktorá sa s presahmi zameriava na obdobie tzv. normalizácie a bude hlbšie pojednávať i o ostatných, prevažne politických aktéroch a kauzách na pozadí československo-sovietskych vzťahov. Budem konkrétny: zaoberám sa príbehmi Alexandra Dubčeka, Karla Gotta či Ludvíka Svobodu. Kladiem si pritom otázku o technológii moci, do akej miery všetko to, čo sa u nás odohrávalo, bolo na objednávku Moskvy, alebo sme to takpovediac piekli sami. Čiže ako vtedy chutnala a fungovala moc. Podarilo sa mi okrem iného prelúskať archiválie Husákovho straníckeho i hradného sekretariátu, ale i privátne materiály uchovávané Husákovou rodinou a ďalšími vtedajšími činovníkmi, s ktorými som, pokiaľ to bolo možné, viedol rozhovory. V neposlednom rade využívam zdroje uložené v Moskve, kde sa mi pošťastilo bádať. Dnes pre našinca asi ťažko dostupná možnosť. Dúfam, že vo výsledku to ponúkne nevšedné nahliadnutie do politického zákulisia i na dobu nedávno minulú – a azda to dokáže osloviť aj čitateľov.

Z čiastkových prác teraz vyšla popularizačná publikácia o Josifu Stalinovi, ktorého 70. výročie úmrtia si pripomíname. „Rozrobené“ mám i dielko o privátnom živote Gustáva Husáka a jeho prvej manželky Magdy Husákovej-Lokvencovej – vychádzam pritom o. i. z dochovanej väzenskej korešpondencie, ktorú mám vďaka Husákovej rodine k dispozícii. A črtá sa i ďalší neobyčajný projekt.

Dejiny pražskej ZOO ležia, žiaľ, ladom, verím však, že sa k nim vrátim – ide totiž o fantastickú tému a navyše mám pohromade slušné množstvo materiálov.

Moskovský personálny spis

V Rusku ste preštudovali mnohé archívne materiály. Vedeli Sovieti o Husákovi v šesťdesiatych rokoch po prepustení z väzenia? Ako sa naňho pozerali? Dokonca som niekde čítal, že aj Dubček svojho času „žaloval“ na Husáka. Ako zapôsobil Husák na Brežneva v roku 1968? Ako sa správal v augustových dňoch v Moskve?

Preštudoval som personálny spis, ktorý si Moskva na Husáka viedla. Čerpal som z neho pri písaní jeho biografie. K tomu sa ešte pridali vďaka ochote archívov, pamätníkov a ich rodinných príslušníkov ďalšie personálne spisy a materiály. Ide o desaťtisíce strán, inak povedané, na dlhý čas mám o zábavu postarané.

Prvý záznam o Husákovi sa v Moskve objavil už v tridsiatych rokoch minulého storočia, z toho času sa našli i ďalšie písomnosti, išlo o negatívne správy. Hodnotili ho ako nedisciplinovaného komunistu, ktorý mohol podliehať vplyvu trockizmu. Našiel som tam takisto jeho reálne i údajné prehrešky za vojny a z povojnových časov, keď svietila jeho politická hviezda. Kritika sa mu ušla za ponímanie maďarskej otázky. Aj po rehabilitácii Husáka hodnotili ako slovenského nacionalistu a priveľmi ambiciózneho človeka, hoc erudovaného a politicky veľmi schopného. Správy pochádzali z rozličných zdrojov, vrátane Dubčeka, ktorého ako šéfa komunistickej strany na Slovensku vyzývali, aby Husáka rehabilitovali a zapojili do straníckej práce. Husák totiž svoje žiadosti a sťažnosti adresoval aj do Moskvy, kde sa nimi i zaoberali. Zaujímavé je, že svoju úlohu v tom čase zohral taktiež Jurij Andropov (po Brežnevovi generálny tajomník ÚV KSSZ), ktorý mal na starosti agendu vzťahov so socialistickými krajinami.

Zlom však nastal až augustom 1968, keď Husák odletel s prezidentom Svobodom do Moskvy, kde zaujal Sovietov a najmä Brežneva. Na rozdiel od iných, ktorí mali vôbec problém hovoriť, vystupoval pragmaticky a oplýval potenciálom pro futuro. Istý sovietsky spravodajca ho dokonca vytypoval s tým, že ako krízový manažér je schopný spacifikovať situáciu v Česko-Slovensku, čo sa zo sovietskeho pohľadu ukázalo ako úspešné riešenie. Brežnev bol Husákovi za to vďačný, preto ho i podporoval, hoci Husák nemal doma v strane jednoznačne silnú pozíciu, obrazne povedané, ostal v kľúčových otázkach na vôdzke.

Je nevyhnutné uvedomovať si limity poznania

Pán Macháček, teraz si trocha zafilozofujeme. Hľadanie historickej pravdy je nikdy sa nekončiaci proces ako samo poznanie. Ak niekto pokladá svoje súdy za jednoznačné a nezvratné, klame. Nie som profesiou historik, no jedno viem – skutočnosť nie je ani len biela, ani len čierna. Raz darmo: Nevyrastáme vo vákuu, v sterilnom neutrálnom ovzduší bez verbálnych pachov a príchutí – formuje nás rodinné prostredie, škola, atmosféra a medziľudské vzťahy na pracovisku, spoločensko-politické vplyvy, propaganda valiaca sa zo všetkých kútov sveta, mediálne a reklamné vymývanie mozgov – to všetko sa vo vrstvách, prakticky od detstva, usádza vo vedomí i hlbokom podvedomí každého jednotlivca. Ideológia, onen dravý výrobca súhlasu či nesúhlasu, vás chmatne a nezávisle od reálií ponára pod hladinu bez možnosti, aby ste nadvihli hlavu a nadýchli sa. Historici nie sú výnimkou. Ako sa dá od tohto subjektivizmu oslobodiť?

Je nevyhnutné uvedomovať si limity poznania, čo by však nemalo viesť k bezradnosti a rezignácii na hľadanie pravdy a súvislostí. Naopak, treba to chápať i ako výhodu a tak s tým pracovať. Napokon, v anglosaskej historiografii, občas i u nás, býva dobrým zvykom, že sa autor v úvode svojej knihy osobnostne aj hodnotovo obnaží. Chápe sa to ako poctivejší prístup, než zaklínanie sa stopercentnou objektivitou.

Keď si vezmeme biografický žáner, hrozí okrem iného riziko, že začnete so svojím aktérom sympatizovať, alebo ho neznášať a zvolíte si prokurátorský štýl. Pri Husákovi som šiel na to tak, že som sa usiloval porozumieť mu, porozumieť jeho dobe, zaujímalo ma, prečo bol taký, aký bol, rozlišovať rovinu toho, čo robil, čo hovoril a čo si myslel, aké to malo príčiny a dôsledky, a zároveň analyzovať dobové interpretácie. Usiloval som sa odstrihnúť od hagiografického vyznenia pomocou znalostí iných osudov, vrátane Husákových oponentov, či už išlo o bývalých členov a sympatizantov ľudáctva, Demokratickej strany alebo disentu, proti ktorému vystupoval. Ostatne, chápem to ako jednu z dôležitých úloh historiografie – dať priestor hlasom, ktoré boli umlčiavané.

Empatie a snaha o porozumenie, nie však ospravedlňovanie je podľa mňa vhodná cesta, nehľadiac na to, že samo bádanie je nikdy nekončiace hľadanie.

Zaujíma ma, ako vy osobne pristupujete k hodnoteniu faktov? Už Herodotos, otec histórie, povedal: „Pomery sú pánmi ľudí, a nie ľudia pánmi pomerov.“ Historici akoby stáli na palube lode a pozerali sa späť na vlny, ktoré za nimi zostávajú. Iba pozeranie však nestačí, zavše sa treba hodiť do víru mora, skúmať dno oceánu, lenže v hĺbkach je nepreniknuteľná tma tmúca. Ako môžeme potom narábať s faktmi? Zvyčajne sa vraví, že fakty hovoria samy za seba. „Nie je to pravda,“ zdôrazňuje uznávaný anglický historik Edward Hallett„ fakty hovoria iba vtedy, keď si ich historik privolá. On rozhoduje o tom, ktorému faktu otvorí dvere a do akého kontextu ho postaví.“Bazálne fakty (dátumy, napríklad skutočnosť, že Cézar prekročil Rubicon) sú pre všetkých historikov rovnaké, predstavujú chrbtovú kosť ich činnosti, no tvoria len surovinu na hodnotenie dejinných poryvov, nie sú to ešte dejiny. „Kvalita faktov nespočíva v nich samých, lež v apriórnom rozhodnutí historika,“ dodáva historik Carr, „fakt je ako vrece, kým doň niečo nevložíte, neostane stáť.“ Nemôžeme mať a vedieť všetko z minulosti, lebo spoločenské procesy posudzujeme cez prizmu predchádzajúcich dejepiscov a kronikárov, ktorí ich pre nás sprostredkúvajú. Nijaký dokument, listina, písomný záznam nám neprezradia viac o tom, čo si ich autori mysleli o danej udalosti, resp. čo boli nútení si o nej myslieť alebo, dokonca, čo chceli, aby si o nej mysleli iní. Skrátka, história je selektívna! Ako sa pozeráte na tento problém?

Ako na fakt (úsmev). Ambície na celostné a definitívne zhodnotenie minulých dejov seriózna historická veda nemá a ani nemôže mať. Jednak ide o otázky, ktoré kladieme, a jednak o uchopenie a východisko danej témy. Otázka do značnej miery predurčuje odpoveď. Týka sa to najmä pramennej základne, ktorú vždy vnímam čo najširšie, hoci ani to nie je samospasiteľné.

Ale ešte je tu jedna pôsobivá rovina poznania – keď sa niečím dlhodobo zaoberáte, budujete si k téme vzťah. Pokročilé poznanie je logicky iné, ako to v začiatkoch. Časti výskumného procesu sú navzájom previazané a navzájom sa takisto ovplyvňujú. Vy sa taktiež vyvíjate, pristupujete k procesu hľadania pravdy skeptickejšie, všeobecne konzervatívnejšie, viac premýšľate, resp. upadáte do formalizmu a rutiny. Uvažujete aj nad formou, umocňuje sa vo vás vedomie, že historická veda nie je čistá veda, je aj literatúrou. Vtedy myslíte na čitateľov.

Nehovoriac potom o prozaickejších subjektívnych faktoroch, ako sú termíny, momentálna psychická pohoda či nepohoda bádateľa, hra náhody a podobne.

Kto ovláda minulosť, ovláda i budúcnosť

Tam, kde sa zahmlievajú a ľubovoľne splietajú fakty, môže neraz spoľahlivo poslúžiť dobrá a kvalitná literatúra. Často väčšmi napovie o historickom pozadí istého obdobia ako učebnica dejepisu. Narážam predovšetkým na budúce obdobie. Položme si teda otázku, ako budú historici vnímať a chápať súčasnú, z nášho hľadiska veľmi hektickú dobu o niekoľko desaťročí, ba aj vo vzdialenejšom časovom horizonte? Nebudú to mať rozhodne jednoduché! Časy sú zložité ako hádam nikdy predtým – fakty i poznanie prišli rezolútne o svoju definitívu, menia farbu ako dúha po búrke, niekedy podľa toho, z akého mraku zaprší alebo z akého rohu vykukne slnko, či, nebodaj, z akej strany udrie hrom. Pravda sa pod tlakom mení na lož a lož na pravdu, tzv. lovci falošných správ sami vyrábajú ešte falošnejšie správy, a keď sa zhluknú do svorky, obeť doslova uštvú. Hotový bes… Myslíte, že literatúra bude v tomto smere dobrým vodidlom?

Ako ktorá. Ide skôr o zvolenie vhodného súboru rozličných prameňov. Pravdou je, že kvalitná beletria je schopná vypovedať o minulosti mnohokrát viac, než vedecky ladený text či iné pramene.

Výklad o našej súčasnosti výrazne ovplyvní budúcnosť, čiže obdobie, keď sa bude dnešok zhodnocovať. Inak povedané, všetko je otvorené, pretože ide o súvzťažnosť, vzťah minulého a prítomného, o otázky, ktoré sa budú na základe toho klásť. Isto, mnohé témy sú nadčasové, inokedy záleží na optike. Môžeme monitorovať nejaký jav či životný osud, ale i dlhodobejšie procesy. Aj geopolitiku.

Z tohto hľadiska mám pocit, že sme sa ocitli v prechodnom období, pripadám si ako historik umierajúceho času. Jednak začínajú naberať na tempe klimatické zmeny a takisto získava na intenzite zápas o zmenu svetového poriadku, geopolitický posun od monopolárneho sveta s hegemónnym postavením USA k svetu multipolárnemu. Rámcuje sa to informačno-digitálnou revolúciou, vďaka ktorej bude zrejme, okrem iného, dochádzať k modifikácii antropologickej podstaty človeka. Všetko sa dá, žiaľ, zneužiť, skrýva sa za tým veľa neznámeho. A ako to už býva, nakoniec môže všetko prebiť čierna labuť, niečo, s čím sa neráta. Súčasťou toho je i nekonečná triešť menších procesov a osudov.

Budúcim dejepiscom nezávidím, mám obavy, že sa v záplave mohutnej informačnej asymetrie môžu ľahko stratiť, najmä ak si uvedomíme, že mainstream mnohé veci nespravodlivo ignoruje. Čo vy na to, najmä ak sa pozrieme ne celý problém z pohľadu vami obľúbeného Kunderovho citátu: „Ľudia kričia, že chcú vytvoriť lepšiu budúcnosť, ale nie je to pravda, budúcnosť je len ľahostajná prázdnota, ktorá nikoho nezaujíma, kým minulosť je plná života a jej tvár nás stráži, popudzuje a uráža, takže ju chceme zničiť alebo premaľovať. Ľudia chcú byť pánmi budúcnosti, len aby mohli meniť minulosť. Bojujú o vstup do laboratórií, v ktorej sa retušujú fotografie a prepisujú životopisy a dejiny.“

Ide o obdobu známeho Orwellovho citátu, že kto ovláda minulosť, ovláda i budúcnosť. Ako sme už uviedli, vždy záleží na prítomnosti a hodnotiteľoch, na rámcoch, čo a s akými cieľmi akcentujeme, či budeme vedieť rozlíšiť podstatné od menej podstatného – hoci aj to je nestále atď. S tým nič neurobíme, a to i napriek tomu, že sa usilujeme o objektivitu. Je nevyhnutné si to uvedomiť, netreba sa dať tým paralyzovať, tobôž rezignovať. História, resp. výklad o nej sú neisté, podliehajú účelovosti všetkého druhu, vrátane politizácie. Áno, je to jej veľké úskalie, ale práve preto nás toľko priťahuje.

Za rozhovor sa poďakoval Pavol Dinka

(Vyšlo v Literárnom týždenníku č. 7 – 8/2023)

(Celkovo 607 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter