V tomto roku to bude dvesto rokov, ako vtedajší prezident USA James Monroe vo svojom posolstve Kongresu vyslovil ideu o životnom priestore Spojených štátov. Definoval ho ako priestor ohraničený na východe prostriedkom Atlantického oceánu, uprostred išlo o celý americký kontinent a na západe hranicou boli Filipíny. Takto varoval európske veľmoci pred vojenským zásahom v Mexiku – útok na Mexiko by USA považovali za útok na svoje teritórium.
Na konci druhej svetovej vojny vtedajší prezident F. D. Roosevelt spoludefinoval životný priestor USA až do polovice Európy (spoludefinoval so Stalinom, ktorému uznal životný priestor ZSSR do polovice Nemecka). Rozdelili si takto vplyv nielen v Európe, ale v podstate vo svete.
Tento model fungoval až do rozpadu sovietskeho bloku (hovorí sa tomu vzletne pád železnej opony či pád Berlínskeho múru). Čo však ďalej?
F. Fukuyama „naivne“ vyslovil myšlienku o konci dejín (tie sa však skončia až koncom existencie ľudstva – a to si skoro nikto nepraje).
Vzniklo dlhšie „medziobdobie“, čas, v ktorom sa rôznymi intrigami mali posúvať hranice mocenského vplyvu. Nejako mocní zabudli na rast tretieho svetového hráča – Číny, hoci už v 70. rokoch 20. storočia americkí národohospodári (napr. H. McRae) vyslovovali názor, že 21. storočie bude čínskym storočím. Keď to americkí politici postrehli, pokúsili sa vyblokovať Čínu zo svetového obchodu – to sa nedá a tak si našli ekonomicky ľahšieho protivníka – Rusko.
Naivná časť amerických politikov pochopila pád sovietskeho impéria a zmenšenie územia ZSSR ako príležitosť ovládnuť svet. Opäť to boli americkí vzdelanci, ktorí upozorňovali na to, že USA nemajú žiadne predpoklady dosiahnuť takýto cieľ. USA majú asi 330 miliónov obyvateľov, no aj Európska únia ich má viac (asi 400 miliónov), India aj Čína majú približne po 1,5 miliardy obyvateľov. Počet obyvateľov sa udáva kvôli výpočtu možných vojakov (hovorí sa tomu počet vojenských čižiem). Americký dolár je veľmi zraniteľný, pretože viaceré veľmoci vlastnia viac amerických dolárov, ako ich je momentálne v obehu, takže ich vypustením by okamžite znehodnotili americkú a svetovú hlavnú menu. Ide najmä o sejfy bánk v Japonsku, Rusku a Číne.
Sila amerických ozbrojených síl je rozmanitá – na moriach nemajú konkurenta, ovládajú svetové oceány, aj Stredozemné more a prostredníctvom svojho vojenského impéria (NATO) aj základné prieplavy okolo Ruska. Majú tiež mnoho vojenských základní pre pozemné vojsko, technika by bola, len tie počty potenciálnych vojakov. Na možnosť podporiť nejaký vojenský prevrat to stačí, no na ovládnutie sveta je to málo.
Problém americkej zahraničnej politiky spočíva v tom, že vychádza z nedobytnosti svojho územia – okolo sú spriatelené štáty (Kanada a Mexiko) a z Európy či Ázie je to ďaleko, o čom sa presvedčili Japonci počas druhej svetovej vojny. Spojené štáty si navyše vybudovali širokú nárazníkovú plochu v Európe (rozširovanie NATO), takže strach akoby nemali. Napriek tomu sa ozývajú pomerne silné a dobre odborne vyargumentované hlasy upozorňujúce na nebezpečenstvo takéhoto chápania sveta. Spomeniem aspoň niekoľkých autorov: Kissinger, Diamond, Judt, Friedman, Sachs.
V politike je to však skoro všade rovnako – hlas odborníkov je pre politikov nepodstatným táraním. Takže sa do politiky dostanú až potom, keď sú v úzkej uličke (takto sa do politiky dostal hlas Brzezinskeho), alebo keď niečo totálne zorú.
Pred časom som v jednom zahraničnom vydavateľstve publikoval knihu „Rusko – nepriateľ, alebo partner“, kde som načrtol tieto dve možnosti. Jednou je pokus o zničenie Ruska a jeho troskami zastrašovať svet, druhou je vytvoriť nedobrovoľný partnerský vzťah pri „obhospodarovaní“ sveta. Napríklad v podiele vplyvu 60 : 40 v prospech USA. Na to však treba bystré a odborne zdatné mozgy – kde ich vziať? O amerických prezidentoch poslednej doby sa to nedá hovoriť. Podľa niektorých amerických autorov nastane takýto zlom až po roku 2028 – teda ešte jedno prechodné prezidentské obdobie. Asi sa USA dostanú do zložitej situácie a opäť bude potrebný záchranca či spasiteľ.
Počas studenej vojny boli Európania mátožení strachom z jadrovej vojny. Dnes, kedy sú omnoho sofistikovanejšie jadrové, ale aj nejadrové zbrane, sa Európania prestali báť – veď Rusi sa neodvážia použiť jadrovú zbraň. No ale prečo nie? V čase tzv. Karibskej krízy Američania riskovali jadrový konflikt – a mysleli to vážne –, aby nedopustili inštaláciu sovietskych rakiet na Kube. Takmer použili jadrové zbrane proti Číňanom v kórejskej vojne. No a zatiaľ sú jediným štátom na svete, ktorý skutočne použil jadrové bomby, dokonca proti civilnému obyvateľstvu v Hirošime a Nagasaki.
Politika, niekedy označovaná ako politika delových člnov, hovorí, že je potrebné zájsť až na hranicu, na doraz k hrozbe veľkej vojny – ale kde je tá hranica? Vnímajú ju obidve strany na rovnakom mieste? Určite má každá veľmoc svoje predstavy o takejto hranici, z čoho vyplýva až nezamýšľaný vznik veľkého konfliktu.
Určite možno povedať, že Európska únia totálne zlyhala. Chce byť nahá, aj oblečená, isť pešo, aj sa viezť – v rozprávke sa to dá, ale v realite je potrebné pohnúť rozumom. Opäť narážame na už vyslovený problém: kde ho vziať?
Európska únia nemá diplomatické schopnosti, to sa týka aj jednotlivých členov. Nevytvára model riešenia – treba niečo ponúknuť a nezdôrazňovať neustále vojnu, ale MIER.
Otázkou je, načo potrebujú USA vojenské impérium. Ide asi o možnosť matematickej hry: sčítavanie počtu vojakov, techniky, rozmiestnenia zbraňových systémov a následne vytvoriť predpoklad „štábneho“ víťazstva formou naháňania strachu. Takáto politika stojí mnoho materiálnych prostriedkov a v USA silnejú hlasy, že na vojnu sú peniaze, ale na opravu ciest a zdravotníctvo nie sú prostriedky. Aj americká mocenská elita je odtrhnutá od verejnosti a zatiaľ jej to vychádza, vládne, hoci aj s problémami.
Viete, aký je rozdiel medzi panstvom, lokajmi a ľudom? No prví sedia a hodujú v palácoch, tí druhí dostávajú parádnu livrej a jedia tiež v palácoch a žijú pri palácoch, no a tí tretí musia robiť, aby sa tí dvaja mali pomerne dobre. Prví majú moc a tak nepotrebujú predvádzať žiadny intelekt, od druhých sa očakáva, že ich ani nenapadne používať šedú kôru mozgovú, no a tí tretí si musia poradiť sami. Taká sa mi zdá charakteristika súčasnej Európskej únie.
Potrebné je zastaviť šírenie potreby vojny a šírenie šovinizmu – takto to bolo pred prvou svetovou vojnou. Ako vravel tajný vo Švejkovi po zatknutí krčmára Palivca: za dva týždne porazíme nepriateľa a váš manžel sa vám vráti – život šiel však inak.
