Tento a budúci rok si pripomíname významné výročia viacerých kultúrnych dejateľov –Daniela Okáliho, Fraňa Kráľa, Jána Poničan, Eduarda Urxa, Ivana Horvátha, Laca Novomeského spolu so storočnicou vzniku časopisu DAV.
Fraňo Kráľ sa narodil presne v ten istý deň, ako jeho davistický „kolega” Daniel Okáli. Aj keď sa Fraňo Kráľ (9. marec 1903, Barton, Ohio – 3. január 1955, Bratislava) od davistov neskôr vzdialil, patrí jednoznačne ku kvalitným sociálno-kritickým spisovateľom 20. storočia.
Vysťahovalectvo, choroby, bieda, učiteľské povolanie a politika
Keď pri Okálim jeho sociálny radikalizmus možno vysvetliť drsným osudom siroty, u Fraňa Kráľa je to vysťahovalectvo, chudoba a tiež priamy kontakt s robotníkmi. Narodil sa v americkom meste Barton (Ohio) do rodiny slovenského vysťahovalca v USA (I. Sedlák uvádza, že do rodiny baníka). Už ako dvojročný sa s matkou a súrodencami vrátil na Slovensko, kde ich čakala bieda a mizéria. Mladý Kráľ sa vzdelával v Smrečancoh, neskôr v Liptovskom Mikuláši a Spišskej Novej Vsi.
Už počas štúdií musel pre ťažkú životnú situáciu pracovať (podľa TASR ako husiar, drevorubač, tesár; podľa I. Sedláka sa učil za tesára a pracoval ako stavebný robotník v Turanoch a Vysokých Tatrách, pričom neskôr študoval na učiteľskom ústave v Spišskej Novej Vsi; podľa Dejín slovenskej literatúry pracoval s drevorubačmi na Čiernom Váhu a na píle v Turanoch). Pre zlé stravovanie dokonca ochorel na týfus. Ocitá sa na vojenskej službe a prichádza ďalšia choroba, tuberkulóza, ktorú si liečil v Tatranských Matliaroch, kde sa stretáva s Františkom Duškom a v sanatóriu Prosečnice (súčasný okres Benešov v ČR – pozn. red.).
Po prepustení zo sanatória, ešte nedoliečený, nastúpil na pedagogickú dráhu a pracoval ako učiteľ v Okoličnom, Kovačovciach a ďalších miestach, až sa na začiatku 30. rokov dostáva do Bratislavy, kde je predčasne penzionovaný z ideologických dôvodov – pre šírenie „komunistickej ideológie”. Encyklopédia slovenských spisovateľov uvádza: „Pre ideologickú aktivitu a pokrokové postoje ho vláda ľudáckeho režimu za klérofašistického slovenského štátu predčasne penzionovala.” I. Sedlák uvádza, že ako ľavicovo orientovaný autor nesmel ani publikovať.
Snímka: www.webumenia.sk
Kráľ sa už v roku 1918 zúčastnil na mikulášskej prvomájovej manifestácii, kde sa proklamovalo právo národov na sebaurčenie. Kráľ sa tiež angažoval s Petrom Jilemnickým v Bloku protifašistických umelcov a spolupracovníkov časopisu U-Blok. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do ilegálneho komunistického hnutia a druhého česko-slovenského odboja; podľa Encyklopédie sa v jeho dome stretávalo ilegálne ústredné vedenie KSS.
Po vojne sa stal poslancom Slovenskej národnej rady, členom predsedníctva Zväzu československých spisovateľov a pracoval na Povereníctve školstva ako vedúci odboru národných škôl. V neslávnych 50. rokoch sa stáva národným umelcom. Zdravotné problémy sa mu stali osudné a zomiera na následky tuberkulózy 3. januára 1955 v Bratislave. Rehabilitácie davistov sa teda Fraňo Kráľ už nedožil.
Prozaik chudoby, autor diel Čenkovej deti, Jano a Cesta zarúbaná
Fraňo Kráľ okrem písania kníh publikoval v Pravde chudoby, DAV-e, Mladom Slovensku, Novom Živote či v Slovenských pohľadoch. Je zaraďovaný medzi tzv. socialistických realistov, pričom hlavným motívom jeho tvorby je poukazovanie na drsnú sociálnu skutočnosť. Bol však aj autorom proletárskej poézie, neskôr poézie symbolizmu a poetizmu a taktiež protifašistickej poézie (vydal zbierky Čerň na palete, Balt, Pohľadnice). Poéziu začal písať už počas liečenia a bol pod vplyvom Wolkra, Nezvala, Horu a Neumanna. Malá ukážka z jeho poetickej tvorby: „Lebo tá žena, ktorú milujem, je bohyňou: Revolúcia.“ Alebo „Na ňadrách a krajoch citrónov sniť | v pramení vlasov žien z morských vĺn piť | kým v bahne predsudkov hrabú sa kraby… | Ó, jak to vábi. | Nuž hajde, kamaráti, do ulíc!“
Najväčším prínosom Fraňa Kráľa je však próza, predovšetkým zachytenie sociálnej situácie v československom medzivojnovom období so zameraním na tie najchudobnejšie vrstvy, ktoré trpeli počas hospodárskej krízy. Využíval lyrické výrazové prostriedky a dokumentárne postupy čo prejavilo v Ceste zarúbanej.
Písal tiež tvorbu pre deti a mládež, pričom za najznámejšie dielo z tejto tvorby možno považovať autobiografickú knihu inšpirovanú zážitkami s detstva s názvom Jano. Fraňo Kráľ zotrel idylicko-bukolickú predstavu o cnostnej chudobe a ukázal jej krutú a bezcitnú tvár. Fraňo Kráľ o chudobe navyše písal z vlastnej autentickej skúsenosti. Nemožno tiež nespomenúť sondu o biednom živote matky a jej detí s názvom Čenkovej deti. Kráľova tvorba vyšla vo viacerých prekladoch do svetových jazykov. Napísal tiež protifašistický román Stretnutie(osud chorvátskeho revolucionára Bogovića v španielskej občianskej vojne), vojnovú drámuKeď sa časy menia a tiež román Bude ako nebolo – o budovaní závodu v Podbrezovej. Niektorí autori však dielo hodnotili ako schematické po stránke témy, idey aj postáv. Posmrtne tiež vyšli jeho úvahy o učiteľskom povolaní s názvom Fraňo Kráľ učiteľom.
Davista a literárny kritik, ktorý sa narodil presne v ten istý deň ako Kráľ, Daniel Okáli, ho hodnotí vo výbere Pohár vína červeného nasledovne: „Po živote podobnom kalvárii uvedomelého proletára, násobenom pevným odhodlaním domôcť sa vzdelania, a to s úspornosťou drevorubača neľakajúceho sa žiadnych prekážok. I jeho poézia rastie pod znakom revolúcie a lásky. Akoby sa v ich náplni prepaľovala nová budúcnosť človeka. Popri Lacovi Novomeskom i on vo svojej tvorbe rozvíja novú obraznosť. Ak Fraňo Kráľ je právom uvádzaný ako prototyp angažovaného básnika, na druhej strane jeho poézia je súčasne i mohutným žriedlom lyrickej potencie.“
Záverom je potrebné dodať, že hodnotiť Fraňa Kráľa je pomerne zložité aj vzhľadom na to, že v časoch najtvrdších 50. rokov dostal titul národný umelec, kým ostatní davisti doslova sedeli v base. V niektorých dielach to so svojou angažovanosťou a schematickosťou vyslovene „preháňal“, čo napokon priznáva aj Okáli či Encyklopédia slovenských spisovateľov, kde sa píše, že napr. dielo Bude ako nebolo je poznačené tendenciou k opisnosti a umeleckou neprepracovanosťou postáv. Kriticky ho hodnotí aj I. Sedlák ako autora schematickej sorely, avšak zároveň dodáva, že literárne cenné je zachytenie života proletárskych detí v časoch hospodárskej krízy. Dejiny slovenskej literatúry Kráľa hodnotia prevažne z umeleckej stránky pozitívne, avšak je tu aj kritická poznámka, že Kráľ nedokázal vždy stvárniť spoločensko-politické fakty na takej umeleckej úrovni, akou sa vyznačoval Jilemnického Kompas v nás. Všeobecne najoceňovanejšie sú diela Jano a Čenkovej deti.
Kráľova tvorba je v kontexte sociálneho kriticizmu mimoriadne aktuálna. Veď napokon hospodársku krízu, nezamestnanosť, stratu sociálnych a pracovných práv, infláciu, dražobu, vysoké nájmy, vysoké ceny potravín a podobné záležitosti, o ktorých písal už Fraňo Kráľ, tu máme znova, avšak zatiaľ nemáme literátov, ktorí by tieto problémy literárne podchytili.
