Blamáž a fraška v spájaní pravice

Ako v Kocúrkove, predčasné parlamentné voľby budú definitívne v septembri a tak dočasná, odborne i morálne obmedzená a dôvery zbavená vláda si tu bude ďalej veselo bačovať. Kríza demokracie a politického systému, ako i rozvrat štátu bude pokračovať ešte osem mesiacov, a to vďaka diletantizmu prezidentky Čaputovej a jej neochote veci riešiť v prospech Slovenska. Marazmus v spoločnosti vyvolali a prehlbujú ho dvaja aktéri – Igor Matovič s Richardom Sulíkom za asistencie Borisa Kollára.

Smer – SD a ďalšie opozičné strany dvakrát iniciovali zvolanie mimoriadnej schôdze Národnej rady. Obe však neboli ani len otvorené pre neúčasť, obštrukciu a sabotovanie schôdze rozpadnutou vládnou  koalíciou. Stále viac občanov oprávnene nazýva Národnú radu SR Národnou zradou či Národnou hanbou SR. Koalícia existuje aj neexistuje a osobitne strana SaS nie je ani ryba, ani rak. Potvrdzuje sa, že politickí hochštapleri rozpadnutej koalície sa veľmi boja skorého termínu predčasných volieb, v ktorých by im občania dali jasne najavo ich zlyhanie. Nepomáha nič ani najnovší prieskum, podľa ktorého má Národná rada SR i vláda len 14-percentnú dôveru, čo inak povedané znamená, že až 86 percent občanov je za jej odchod do minulosti.

Slovensko má už tri roky v celej svojej histórii suverénne najhoršiu, najnekompetentnejšiu vládu, plnú preukázateľných plagiátorov, podvodníkov, politických šialencov a dobrodruhov. Napriek tomu si prezidentka Zuzana Čaputová vylepšuje svoj imidž, chodí si po zahraničí i po Slovensku a necháva voľné ruky vládnym kreatúram. Nemá záujem menovať úradnícku vládu, ktorou by prinútila politické strany konať. Rozpadnutá vládna koalícia potrebuje čas na vytvorenie nových zoskupení, posilnenie upadnutých preferencií, presadenie populistických návrhov, priživenie sa na Pláne obnovy a v neposlednom rade na perzekúciu a stíhanie opozície, osobitne Smeru – slovenskej SD. Spoločnosť bude paralyzovaná, ale čo tam po občanoch a riešení ich problémov, radšej zbrojme a pomáhajme Ukrajine.

Všeobjímajúce pochybné spájanie politických núl

Spájanie sa stalo módnym hitom, všetci so všetkými, bez ladu a skladu, bez ideí, vízie, hodnôt a programovej zhody, len aby sa dostali ku korytám. Jediným cieľom je byť za každú cenu pri moci. Týka sa to najmä pravicového spektra strán. Pri spájaní nejde o programy, ktoré, žiaľ, ľudí čoraz menej zaujímajú, ale o čo najväčší marketingový efekt. Strácajú sa spoločné hodnoty, neexistuje vízia rozvoja Slovenska, niet rozdielu medzi pravicou, liberálmi a ľavicou. Je tu len veľké chcenie byť pri tom s kýmkoľvek a za akúkoľvek cenu. Spájanie strán tak paradoxne rozdeľuje spoločnosť a nabúrava politický systém.

Na pozadí 5. výročia zneužitej vraždy novinára Kuciaka a podpory vojny na Ukrajine sa odohráva neľútostný politický zápas napravo od stredu, nie o zlepšenie života občanov, ale o osobný či skupinový profit z podielu na moci v štáte. Zjednodušene povedané, ide o boj o charakter štátu, a preto sú predčasné voľby pre spoločnosť také významné.

V spájaní nejde o posilňovanie spoločných hodnôt a zjednocovanie úsilia na dosiahnutie určitých cieľov, ale len o naplnenie osobných ambícií jednotlivcov. Je to boj nie za lepšiu spoločnosť, ale boj za seba.

Hegerov projekt je ako Columbova žena, nik ho nevidel

Eduard Heger, nevýrazný človiečik bez charizmy a politického výtlaku, patriaci skôr na kazateľnicu, sa pasuje do role záchrancu pravice, pritom nevie poriadne, čo chce. Už mesiac odchádza od Matoviča, no stále nič. Nevie, kam z konopí, nevie ani s kým, ani ako, ani prečo. Má vraj len veľký projekt spolu s vojnovým štváčom Jaroslavom Naďom a chce spájať všetky malé pravicové, kresťanské, konzervatívne strany. Ide však spravidla o politických skrachovancov, odídencov z OĽaNO vedených Budajom, dvoch ľudí zo strany Za ľudí s lídrami – bábkou Remišovou a „nezávislým“ Šeligom. Uvažuje sa aj o Gáborovi Grendelovi zo strany NOVA, Kresťanskej únii, Zmene zdola či Radačovského Patriotoch. Heger rokuje aj s Demokratickou mini stranou generála Macka, s nevýrazným prezidentským kandidátom Mistríkom s jeho údajne veľkými politickými ambíciami a sprofanovaným ministrom zahraničia Káčerom, ktorého už nik nechce. Budeže to podarená partička a štipľavý guláš! Čas beží a Heger po rozpade vlády už dva mesiace váha a nevie, kam z konopí.

Šance Hegera bez ohľadu na to, koho dá dokopy, sú minimálne, pretože spájanie štiepením strán nemá perspektívu. Objatie Hegera môže byť pre mnohých smrteľné. Prehnane ambiciózne plány Hegera a Naďa o širokej konzervatívnej koalícii, ktoré sú len ťažko zrealizovateľné, môžu byť chimérou, ktorá sa stane hrobárom pravice na Slovensku.

Ako to nerobiť, alebo katastrofický scenár Modrej koalície

Mikuláš Dzurinda, známa to postava z Gorily, sa neúspešne pokúša oživiť politického kostlivca a plánoval veľkolepý comeback pod názvom Modrá koalícia. Zatiaľ mu naletel len Miroslav Kollár zo Spolu a ostatní mu nevenovali ani len väčšiu pozornosť. Dzurinda sa vedel pohybovať v mútnych vodách politiky, ale i privatizácie, podvádzal so samozrejmosťou mesiáša, ktorého stranícky trezor sa postupne plnil. Po voľbách 2002, keď mu už SDĽ nestála v ceste, s radosťou rušil sociálne opatrenia a robil reformy, na ktoré doplatili obyčajní ľudia. Mikuláš Dzurinda urobil spolu s jeho súputníkom Ivanom Miklošom veľa prešľapov, za ktoré by nemal sedieť v parlamente, ale niekde inde. Vymenovať ich by si žiadalo veľký priestor, preto radšej pripomeniem blog v Slove od Artura Bekmatova – Oživme si pamäť, alebo tucet najväčších škandálov Mikuláša Dzurindu.

Modrá koalícia sa prezentovala pred mesiacom dlhým, ale nič nehovoriacim vystúpením Dzurindu so všeobecnými frázami o demokracii a budúcich reformách. Práve ON chcel byť lídrom spájania pravice. Najnovšie sa však táto koalícia, ktorá ešte ani nevznikla, už aj podľa Dzurindu rozpadá. Po 33 dňoch sa tento „veľkolepý“ projekt zrútil, ako domček z karát, rozpadol sa a stvoriteľ doň ani len nevstúpi. Nuž, starého psa novým kúskom nenaučíš.

Oklamaný Miroslav Kollár teraz hľadá náhradné riešenie u Hegera. Aj tu však platí, vrana k vrane, ako nula k nule, sadá. Posledné informácie hovoria o novom nádejnom spojení s Hegerom, Naďom a Budajom. Kollár avizuje snem, zmenu názvu a zmenu vo vedení, kde by mal prísť na čelo Eduard Heger. Nový názov zatiaľ nie je známy, no osobne by som im odporúčal názov „Kresťanskí rusofóbi“, alebo „Hnedá koalícia neschopákov“, čo by ich aj vystihovalo. Takéto spojenie politických diletantov však nemôže priniesť úspech, aj keď na Slovensku je všetko možné a motyka môže vystreliť.

Aktivizuje sa aj Andrej Danko

Danko sa pokúša o spájanie strán, pravda, on pod národnou zástavou. Zvoláva stretnutia SNS a Radačovského Patriotov, čo by bolo prirodzené. SNS ako jasne národná, pravicová a kresťansky orientovaná strana láka k sebe i politický protiklad, KSS, ktorá sa stále viac stáva z internacionálnej národnou stranou a kvôli osobným ambíciám ľudí z vedenia strany sa možno i rozhodne ísť do volieb na kandidátke SNS. Pokúša sa i o spoluprácu s hnutím Socialisti.sk, čo však nemožno brať príliš vážne a predpokladá sa, že toto hnutie pôjde do volieb s vlastnou kandidátkou a jasným programom spoločenských zmien. Za Dankovými aktivitami možno hľadať okrem spájania i posilňovanie vplyvu a najmä politickej ceny pre prípadnú spoluprácu so Smerom – SD. Nie je to márne, veď ak chce Fico zvíťaziť nad Pellegriniho Hlasom SD, tak by mu takáto posila významne pomohla.

Medzi stranami sa pohybujú politickí bezdomovci – ako taký planktón

Chameleóni, ako odídenec z OĽaNO Budaj a Hlina z Dobrej voľby, ktorí boli už takmer vo všetkých stranách a teraz im hrozí, že sa z nich stanú politickí bezdomovci… Aktivizuje sa i ďalšia politická nula Lucia Nicholsonová so svojím Jablkom. Nevedno, či vôbec nazbiera 10 tisíc „jabĺk“, podpisov na založenie strany, a preto už teraz koketuje s Hegerom, Sulíkom a dokonca i Dzurindom. Niekde sa predsa musí uchytiť a mútiť vodu.

Špeciálnym prípadom je generál Macko, ktorého televízie denne prezentujú ako správneho rusofóba a „odborníka“ na komentovanie vojny na Ukrajine, pričom médiám nevadí ani neuzatvorená známa aféra jeho syna. Je to preňho dobrá príprava na voľby, v ktorých chce s jeho neviditeľnou liberálnou ministraničkou ODS (Občianski demokrati Slovenska) kandidovať. Samozrejme, aj on sa v duchu hesla „Ani jeden demokratický hlas nesmie prepadnúť“ pridá v „záujme ľudu“ ku komukoľvek, len zatiaľ ho odmieta Dzurinda i Nicholsonová. 

Aby toho nebolo dosť, nastupuje Baránek

Do politického gulášu prichádza nová čerešnička na torte. Ján Baránek, konzervatívny kresťan, analytik, kritik a riaditeľ agentúry Polis, začína zbierať podpisy a zakladá ďalšiu politickú stranu „Zdravý rozum, kresťanské a konzervatívne hnutie“. Pritom práve on kritizoval množstvo politických strán a potrebu štandardizácie politickej scény. Ak by Baránek ten rozum mal, musel by vedieť, že prispeje k ďalšej atomizácii politického systému, oslabeniu KDH, podobne Hegerovho nejasného projektu, ktorým zoberie okolo dvoch percent a ani jedna strana sa tým nedostane do parlamentu. Zdravý rozum na Slovensku chýba, ale rozhodne nie ako politická strana. Baránek, veľký to kritik najmä postupov vlády pri Covide 19, ktorými si získal značnú popularitu, si však neuvedomuje, že kritika nestačí, a tak môže dopadnúť podobne, ako Harabin so svojou Vlasťou i ďalší záchrancovia národa. Dostať sa do parlamentu bude mať veľmi ťažké a je to viac ako nepravdepodobné.

Popri tomto spoločenskom marazme a politickej mizérii bez práce a väčšej aktivity stúpajú preferencie liberálnemu Progresívnemu Slovensku na úkor SaS, ale i stranám naľavo od stredu, ako je Hlas SD a Smer – slovenská SD, či Republika, stačí im na to „aktivita“ rozpadnutej vládnej koalície. Tam prebieha zápas, kto z koho. Smer sa pravdepodobne pokúsi o posilnenie cez SNS a Radačovského Pariotov, Has cez Dobrú voľbu, každý totiž vie, že víťaz môže byť len jeden.

Spájanie pravice sa dostalo do patu a zostala z nej bublina, čo spľasne

V spájaní iste nejde o spoločné hodnoty, o programy a už vôbec nie o riešenie problémov občanov. Vždy – a potvrdzujú to i doterajšie pokusy v spájaní – ide o osobné záujmy, byť na čele a presadzovať veci prospešné pre úzku skupinu ľudí. Keďže však žiadna strana nemôže mať päť-šesť predsedov a egá nepustia, tak z toho spájania sa stáva politická fraška a celé je to na smiech.

V spájaní sa napĺňajú moje závery z nedávneho príspevku v Slove pod titulkom Pravicové harakiri a predpokladané fiasko spájania. Potvrdzuje to aj prieskum, venovaný tomu, aké šance dávajú občania spájaniu malých pravicových subjektov. Určite by ich volili 4 a skôr áno 17 percent. Oproti tomu určite nie 42 a skôr nie 25 percent voličov. Strany takéhoto typu pravice zatiaľ nemajú reálnu šancu dostať sa do parlamentu. Podobne mizerné je to pri  dôvere voličov k osobám, ktoré by mali pravicový spolok viesť. Vedie síce Eduard Heger s 22 percentami azda len preto, že je stále na očiach, ale ďalší výrazne zaostávajú, prípadne ani neprichádzajú do úvahy, ako Korčok so 14, Majerský s 12 percentami a Mikuláš Dzurinda len s 9 percentami.

S voľbami to ešte môže byť všetko inak

Situácia sa mení z hodiny na hodinu. Termín predčasných volieb, ktoré majú byť 30. septembra, sa môže zmeniť. Dočasná vláda sa nachádza v hlbokej kóme, nemá dvoch kľúčových ministrov financií a zdravotníctva a k ďalším dvom ministrom zahraničných vecí a hospodárstva má zatiaľ najsilnejšie hnutie OĽaNO, presnejšie jeho predseda Matovič, vážne výhrady. Ak k tomu pridáme rozhadzovanie miliárd eur poslancami rozpadnutej koalície, prezidentke už musí dôjsť trpezlivosť a vymenuje úradnícku vládu, či inak donúti poslancov hlasovať za predčasné voľby 1. júla 2023.

Prezidentka Zuzana Čaputová síce nevyhovela Ficovi, ktorý jej navrhol rokovanie o riešení krízy politického systému, ale iste rada vyhovie „svojmu predsedovi“ Progresívneho Slovenska Michalovi Šimečkovi, ktorý hovorí: „Predlžovanie chaosu a politickej agónie Slovensku škodí a neskorší septembrový termín predčasných volieb môže spôsobiť vážne ekonomické a politické škody“. Tak uvidíme, do akého rána sa zajtra či pozajtra zobudíme.

Čo z toho plynie

Sedem mesiacov pred predčasnými voľbami nás čaká politické „teátro“, skôr cirkus, z ktorého nám iste nebude do smiechu. Strany si už teraz rozdeľujú kožu z medveďa, ktorý ešte behá po lese. Vyhraňujú sa a hovoria, kto s kým a proti komu. Všetci proti „fašistom“, polovica politického spektra nepôjde s Matovičovým OĽaNO a tá druhá polovica s Ficovým Smerom – SD. Ak by sme to zjednodušili, všetci sú proti všetkým, a tak po voľbách, bez ohľadu na to, ako dopadnú, bude polovica voličov sklamaná a začne sa nový boj o moc.

Našu zdevastovanú spoločnosť majú vytrhnúť z biedy predčasné voľby. Pred ich konaním koncom septembra budeme svedkami skôr rozkladu ako spájania nesúrodých strán na pravej časti politického spektra. Vznikne možno päť až sedem subjektov, ktoré budú zápasiť o toho istého voliča, a tak sa  len prehĺbi chaos na politickej scéne. Ak k tomu pridáme problémy liberálov, ale i ľavicových strán, prídeme k záveru, že sklamaný a frustrovaný volič buď nepôjde k voľbám, alebo dezorientovaným  občanom znovu zostane voliť len menšie zlo. Voľby-nevoľky. Nie, nejde o preklep, ale o vyjadrenie väčšinového názoru občanov, ktorí by mali ísť k voľbám voľky-nevoľky.

Ilustrácie: Ľubomír Kotrha