Chodiť do práce patrí k našej súčasnosti. Niečím sa človek živiť musí, zvyknú hovorievať ľudia, ktorí nie sú spokojní so svojím postavením, s druhom práce alebo s ohodnotením. Ale čo ak sú medzi nami aj tí, ktorí priveľa toho na výber nemajú a zároveň si uvedomujú, že sa musia spoliehať na vlastné ruky? Stále totiž žijú medzi nami tí, ktorí nemajú home office, nechodievajú na meetingy a nesídlia na niektorej z prestížnych adries. Sú to pracujúci. Dokonca, ak by sme ich chceli popísať bližšie, patria k robotníckej triede.
Display 2021, 290 strán
Nie, nezaspal som dobu a ani necitujem z marxistických spisov. Robotnícka trieda totiž nezanikla ani vďaka zamatovej revolúcii, ani liberálnej demokracii či trhovému hospodárstvu. Bola a je tu stále, len ju menej vnímame, prehliadame ju alebo sa jej dokonca vyhýbame. A to v rovine diskusií, ako aj v odbornej spisbe. Nepamätám si, kedy som naposledy čítal nejakú sociologickú štúdiu z pera slovenských akademikov, ktorí by si všímali rozdelenie ľudí podľa tried. Nie podľa menšín, ale podľa toho, že sa živia prácou rúk, že musia chodiť pravidelne do roboty a že sa ich životy často na desaťročia spájajú s ich obživou.
Česká sociologička Kateřina Nedbálková sa podujala na výskum zamestnancov jednej fabriky. Išlo o závod, patriaci do Baťovho holdingu, ale cieľom nebolo tentokrát odhaliť genialitu zakladateľa či jeho nasledovníkov obuvníckeho impéria. Prostredníctvom poslednej fungujúcej továrne na Morave ukázala, že pracujúci stále bojujú svoj triedny boj. Hoci nie na barikádach, ale za výrobnými pásmi, v dielňach, pri strojoch. A manažmenty si ich vedia oceniť, najmä však vtedy, keď títo ľudia veľa nechcú, keď sú väčšinou ticho a ak majú odbory, tak tie aby boli najmä chápavé a ústretové.
Cenné na knihe „Tichá dřina“ je, že autorka nerobila svoj výskum prostredníctvom neosobných dotazníkov, ale zamestnala sa s vedomím vedenia i zamestnancov a prešla si celým výrobným procesom, kedy sa jej ľudia postupne otvárali a často povedali viac svojím mlčaním či náhodným slovom prehodeným pri práci. Robotník a v obuvníckom priemysle väčšinou robotníčka by sa mal opäť dostať do hľadáčika výskumov, aby sme nežili v klamlivej ilúzii, že trh všetko vyrieši, že každý žije minimálne na úrovni strednej triedy (ak nie aj vyššie) a že sa drina nemusí vždy oplatiť a ani zaplatiť, napriek tomu je potrebná, aby prežili tí tichí hrdinovia každodennej práce.
