V deň prvého výročia ruskej invázie na Ukrajinu mnohí Bratislavčania čakali s napätím, či večer uvidia národnú kultúrnu pamiatku, týčiacu sa nad mestom. Pochybnosti vyvolalo to, že primátor Matúš Vallo sa takmer do poslednej chvíle nevyjadril, ako zareaguje na žiadosť skupiny intelektuálov, aby „zabezpečil vypnutie nasvietenia Slavína“.
Hlavnými iniciátorkami tejto pochybnej výzvy bolo niekoľko pracovníčok Slovenskej národnej galérie a Vysokej školy výtvarných umení, vrátane jej rektorky Bohunky Koklesovej, ale aj politickí glosátori Grigorij Mesežnikov a Damas Gruska.
Najmä od generálnej riaditeľky SNG Alexandry Kusej by človek očakával, že svoju energiu bude skôr venovať inštalácii výtvarných diel z depozitov do dosiaľ prázdnych zrekonštruovaných priestorov tejto inštitúcie ako dešpektným úvahám o jednom – z hľadiska architektúry a výtvarného umenia – z najuznávanejších areálov, venovaných pamiatke padlých v boji proti nemeckému nacizmu.
Žeby schizofrenický maják?
V petícii sa o. i. dočítame: „Aj po roku 1989 zostal Slavín miestom, odkiaľ zaznievala propaganda bývalého režimu. Prichádzajú sem štátne delegácie, ruskí nacionalisti i motorkárske gangy. Pamätník týčiaci sa nad Bratislavou sa na svoju propagandu neštítia zneužiť mnohí slovenskí politici a konšpirátori, ktorí majú blízko k Rusku… Dnes sa socha (sovietskeho vojaka od Alexandra Trizuljaka – pozn. red.) ocitla v situácii, keď pôsobí ako akýsi schizofrénny maják boja za slobodu, no zároveň zostáva symbolom ruskej imperiálnej politiky, ktorej podobu zažíva práve teraz Ukrajina.“
Aktivita svojských kunsthistoričiek je typickým príkladom najnovšieho zneužívania histórie a kultúrneho rozmeru Slavína. Tajomník Klubu umelcov, spisovateľov a historikov pri Ústrednej rade SZPB Ladislav Skrak sa k tomu vyjadril:
„V prípade pamätníka na Slavíne ide o národnú kultúrnu pamiatku, preto nie je vhodné ju dehonestovať, tobôž slabomyseľnými politizmami. Ide o pomník, ktorý z hľadiska oslobodenia Slovenska Červenou armádou, ako aj autorskými, námetovými a výtvarnými hodnotami dielami nemôže nebyť trvalou hodnotou. Považujem za nešťastné verejne produkovať v tomto prípade provokačné, skresľujúce a demagogické vyjadrenia. Okrem iného preto, lebo tam odpočívajú telesné pozostatky padlých.“
Svetlom proti temnote
Podvečer 24. februára prichádzali na vyvýšeninu nad Bratislavou zástupy ľudí. Rozšírilo sa totiž, že národnú kultúrnu pamiatku má pohltiť tma, preto sa „vyzbrojili“ sviečkami a kahancami. Veď proti temnote sa dá postaviť iba svetlom.
Napokon sa ukázalo, že bratislavský primátor dal napriek ultimátu poldruha tisíca občanov, podpísaných pod spomínanú petíciu, po dohode s prezidentkou Zuzanou Čaputovou a ostatnými ústavnými činiteľmi Slavín, podobne ako ostatné historické dominanty, iluminovať na belaso a žlto. Takéto pochopiteľné gesto solidarity s Ukrajincami, ktorí rok čelia vojenskému besneniu, použili aj v iných európskych metropolách, Eiffelovu vežu v Paríži nevynímajúc.
Svetlo v národných farbách Ukrajiny, presnejšie iba na pylóne so sochou červenoarmejca, nebolo také žiarivé ako biele. Preto si prítomní veľmi nevideli do tvárí. Ale malo to svoje čaro. Horiace kahance v radoch pozdĺž hrobov príslušníkov Červenej armády, blikajúce sviečky na symbolickom nápise MIER, či stisky rúk starých priateľov, ktorí sa našli vďaka zapnutým mobilom…
Nik tu nevelebil Putina
Keď sme prišli na vojenský cintorín, nebolo jednoduché predrať sa cez masy ľudí až k hlavnému pomníku. Sprvu tam vládol chaos, no celkom milý. Prítomní volali: „Chceme mier!“, zaspievali slovenskú hymnu a potom tú neoficiálnu Na kráľovej holi…
Napokon sa dozvedeli, že zhromaždenie na úrade Starého Mesta nahlásila Slovensko-ruská spoločnosť. Preto si na 24. februára pozvali jej predsedu Jána Čarnogurského, ktorý za účasti mestskej i štátnej polície a poradcu bratislavského primátora odpovedal na spŕšku otázok.
Pred 19. hodinou sa začal program s akým-takým zabezpečením zvukovej techniky. V jeho rámci vystúpili viacerí rečníci. Napríklad bývalý minister spravodlivosti Štefan Harabin, ktorý deň predtým avizoval, že sa bude opäť uchádzať o post prezidenta, stále ambiciózny exposlanec Peter Marček či plukovník vo výslužbe Pavel Marko z Únie vojnových veteránov SR, ktorý pôsobil v mierovej misii na Balkáne.
Prekvapivo nik z nich sa nevyjadril kriticky k belaso-žltému osvieteniu. Pripomínali, že je tam pochovaných 6 845 vojakov Červenej armády. Medzi nimi mnoho Rusov, Bielorusov, Kazachov, Arménov, Gruzíncov a samozrejme aj Ukrajincov, ktorí tvorili viac ako štvrtinu padlých pri oslobodzovaní Slovenska. Nemajú však nič spoločné s agresiou dnešného režimu v Ruskej federácii proti susednej slovanskej krajine. Všetci pred 78 rokmi položili svoje životy v bitke o Bratislavu, Slavín svieti na ich pamiatku, a nie na velebenie Vladimira Putina, ako s obľubou tvrdí dočasný minister obrany Jaroslav Naď.
Nuž, kunsthistoričky nepochodili
Rečníci hovorili o nevyhnutnosti nastolenia mieru, akurát sa líšili v tom, ako by podelili zodpovednosť za vypuknutie zástupnej vojny medzi Ruskom a USA. Zhodne však odsudzovali glorifikáciu banderovcov a príslušníkov nacistickej SS divízie Galícia, ktorí terorizovali aj obyvateľov Slovenska.
Najviac zaujal príhovor expremiéra Jána Čarnogurského, osobitne informácia, že Američania začali stavať v roku 2019 v Očakove pri Odese vojenskú základňu: „Keby ju stihli dokončiť, jadrové rakety by z nej doleteli za pár minút do Moskvy. Som rád, že Rusi hneď na začiatku vojenskej operácie základňu zbombardovali a Američania z nej nebudú môcť rozsievať smrť.“
V každom prípade bratislavské kunsthistoričky docielili niečo úplne iné, ako chceli. V deň výročia invázie proti Ukrajine sa tam zišlo viac národa ako pri oslavách oslobodenia 8. či 9. mája, hoci za totálneho ignorovania médií. Pritom namiesto pietnej spomienky na vojakov, ktorí tam snívajú svoj posledný sen, sa podujatie zmenilo na politickú debatu, možno aj začiatok predvolebnej kampane. V tomto prípade však neprimeranú politizáciu spustili práve iniciátorky zatemnenia Slavína.
Snímky: Autor
