Február 1948 a režimistickí publicisti

1.

Podľa kalendára a vyhodnotenia povahy deja sa táto udalosť v priebehu štyroch desaťročí (1948 – 1988) menovala rozmanite. Ako Februárové víťazstvo, ako víťazstvo pracujúcich  (resp. pracujúceho ľudu) Československa a niekedy skromnejšie a nepateticky ako februárové udalosti. V učebniciach a ideologických dokumentoch sa kvalifikovala ako víťazstvo socialistickej revolúcie v ČSR. A z historického, či vývojového pohľadu sa označovalo za dovŕšenie prerastania národnej a demokratickej revolúcie do revolúcie socialistickej. Národná a demokratická revolúcia bola stotožnená so Slovenským národným povstaním a potom oslobodením ČSR od fašizmu, nacizmu, s potrestaním domácich fašistov, zradcov a kolaborantov a uskutočnením zmien, zodpovedajúcich defašizácii a denacifikácii. Došlo v nej k  vráteniu ekonomických hodnôt do rúk českého a slovenského národa, do rúk antifašistov, a to cestou zavedenia národnej správy na majetok Nemcov, Maďarov, domácich slovenských a českých zradcov a kolaborantov, ako aj odsunom Nemcov, v mene ktorých amputovali Mníchovom územie republiky. Zákon vyhlásil ďalej za neplatné niektoré majetkovoprávne konania z doby klérofašizmu, z čias nemeckej nacistickej okupácie a horthyovskej anexie. Týkalo sa to najmä prevodu majetku  založenom na rasovom princípe. Arizovaný majetok bol vrátený do vlastníctva židovských spoluobčanov, ktorí prežili holocaust. A akoby dovŕšením týchto zmien, patriacich do obdobia národnej a demokratickej revolúcie, boli dekréty o znárodnení. Išlo o znárodnenie veľkých majetkových podstát, a to bánk, poisťovní, hút, baní a závodov nad 150 zamestnancov. V znárodnených podnikoch po tomto dátume  pracovalo 62 percent zamestnancov v priemyselných odvetviach. Tak sa stal dátum vzniku ČSR 28. október (1918) dvojitým historickým sviatkom, a to aj Dňom znárodnenia. Stal sa ním 28. október 1945, deň, keď zákony o znárodnení nadobudli účinnosť.

Plnil sa tým aj politický cieľ z obdobia vojny a antifašistického zápasu, a to prenesenie, prehĺbenie politickej demokracie aj na pole hospodárske a sociálne. Plnila sa tým aj úloha rovnomerného rozdelenia národného vlastníctva tým, ktorí ho vytvorili. Uskutočňoval sa tak projekt ľavicových demokratických síl, predovšetkým komunistov a socialistov o tom, aby sa liberálny, aj demokraticky buržoázny štát, v ktorom sa prejavovali znaky raného, ešte divokého kapitalizmu, zmenil a stal sa štátom súčasne demokratickým aj sociálnym, so spravodlivým rozdelením národného dôchodku medzi zamestnancov, medzi ľudí práce. Obdobné revolučné zmeny vo vlastníckych vzťahoch v distribúcii národného majetku vtedy odštartovali aj v štátoch severnej Európy, v Taliansku, v Grécku. Vo Veľkej Británii takýto vývoj viedla labouristická strana. A svoj projekt a jeho cieľ nazývala menom – štát všeobecného blahobytu (welfare state). Nemohol tomu zabrániť ani premiér z čias vojny W. Churchill.  Ranokapitalistický štát, v ktorom exekútori ožobračovali aj tak biednych roľníkov  a uplatňovaním otvoreného štátneho násilia potláčali ich túžby po spravodlivosti (strieľanie do hladových pochodov a zhromaždení robotníkov a roľníkov, ktoré vykonávali četníci, žandári,  ako aj vojsko, ktorého účasť na takejto streľbe sa menovala eufemisticky „vojenská asistencia“), sa skončil. Pritom politický režim tejto republiky mnohí dodnes – dokonca aj momentálna hlava štátu – vehementne deklamujú za demokratický, dokonca za vzor demokracie in perpetua (na večnosť). Reálne to bola ranokapitalistická, rigorózne tvrdá demokracia („demokracia pevnej ruky“). Príležitostne sa prejavovala aj znakmi tzv. „strieľajúcej demokracie“, ktorá dominovala v tomto systéme v čase pôvodnej akumulácie kapitálu, industrializácie v priebehu 19. storočia. Mala podobu masakier robotníkov v priemyslových krajinách (V. Británia, Francúzsko, Nemecko), do ktorých strieľalo vojsko a polícia, na ktorých jazdná polícia tasila šable a rúbala nimi… V cárskom Rusku „zasahovali“ priamo kozáci. Tento režim sa oprávnene volal „divoký kapitalizmus“.

Podľa československých dobových úradných štatistík ozbrojení predstavitelia násilnej štátnej moci  zastrelili v predmníchovskej republike viac ako 80 ľudí – občanov tohto štátu. Stalo sa tak v priebehu dvoch desaťročí, priamo na ulici alebo na námestiach. A to bez vyšetrovania, obvinenia či obžaloby, bez súdu. Stovky ľudí bolo žalárovaných, umiestnených v rozličných kategóriách väzníc – temniciach, žalároch, ťažkých žalároch, aj pracovných táboroch. Z politického aspektu bola predmníchovská ČSR nesporne demokratickým štátom. Bol to štát s voľnou súťažou politických strán, s právnou úpravou a v zásade aj demokratickou realitou výkonu volebného práva, s ústavnou úpravou slobody svedomia, ako aj nedotknuteľnosti osoby a jej stíhania a odsúdenia na základe zákona a nezávislým súdom. Stav a podstatu štátneho režimu môžeme zistiť len na dne jeho zákonodarstva (Montesquie), v ustanoveniach najmä administratívneho a súdneho trestného práva.   

Protestné demonštrácie robotníctva, štrajky sa trestnoprávne kvalifikovali ako zločiny „pozdviženia“, zločiny „srocenia“, teda účasti na vzbure a nepokojoch, alebo najčastejšie ako prečiny a priestupky  porušenia verejného mieru či zločiny verejného násilia. Od roku 1852 trestali súdy za takýto delikt a usilovná legislatíva ho rozmnožila do podoby 13 rozličných variantov skutkovej podstaty verejného násilia. Osoby, označené za páchateľov, sa podľa vtedajších orgánov stali trestne zodpovednými nie až uskutočnením konania, ale už tým, že sa zhromaždili, že chceli vyjadriť protest voči nejakej skrivodlivosti, ktorej boli obeťou. Človeka odsúdili nie za  konanie, nie za činy zakázané zákonom, ako to bolo napísané v ústave, ale za myslenie, za zvolanie slov, hesiel. Súdy teda konali v rozpore s uzákonenou slobodou prejavu myslenia a názoru, zakotvenou v najvyššom zákone štátu. Samozrejme, že sa tvárili a vyhlasovali pomocou právnických trikov a verbálnym juristickým žonglérstvom, že ústavu vraj dodržali. 

Známy a využívaný proti marginalizovaným a pauperizovaným osobám bol zákon o donucovacích pracovniach, platný od roku 1852 (teda ešte od čias Bachovho absolutizmu), ktoré v ľudovej reči dostali pomenovanie „robotárne“. Zákon z absolutistického štátneho režimu platil a uplatňoval sa aj v údajne v plne demokratickej ČSR. Tresty za uvedené delikty, ktoré sa kvalifikovali ako prečiny, resp. priestupky, sa ukladali v rozpätí uväznenia na krátku dobu, na niekoľko dní, týždňov či mesiacov. Právo ukladať administratívne tresty mohli  realizovať aj policajné orgány, nie iba súdy. Záznam v registri trestov však takúto osobu sprevádzal pri hľadaní novej práce a často ju na tzv. trhu práce diskvalifikoval. Odsúdení politickí delikventi mohli trest vykonať v tzv. štátnom väzení. Bolo to možné ale len ak si odsúdení mali z čoho  tieto výhody dovoliť, keď si ich mohli zaplatiť. Od súdu záviselo, či ich uzná za politických odsúdencov. Stačilo, aby súd uviedol, že páchateľ konal s tzv. zavrhnutiahodným úmyslom a trest bol vybraný z vyššej sadzby. Právna úprava a súdnictvo teda obmedzovala možnosti udelenia takéhoto trestu, na Slovensku bolo pre odsúdených podľa zákona na ochranu republiky (č. 50/1923 Sb.) dokonca používanie výhod štátneho väzenia vôbec vylúčené. V roku 1931 bolo v celoštátnom meradle odsúdených 1 314 osôb podľa zákona na ochranu republiky. Súhrn ďalších odsúdených v ČSR pre iné trestné činy proti štátu, pre skutkové podstaty, nazývané  konanie proti „spravodlivosti“, proti všeobecnému „pokoju a poriadku“, sa rovnal počtu 41 235 odsúdených. Počet osôb stíhaných pre všeobecné kriminálne delikty bol 30-krát vyšší ako osôb, odsúdených za protištátne konania. Perzekúcia ľudí práce rástla súbežne so zhoršovaním hospodárskych pomerov a zhoršovaním stability politického postavenia vládnucej elity (bankárov, uhľobarónov, veľkopodnikateľov, finančných a veľkostatkárskych magnátov).

Národná a demokratická revolúcia obnovovala po nacizme a fašizme pošliapanú politickú demokraciu, pričom ju očisťovala aj od takýchto trestnoprávnych deformácií,  pochádzajúcich z monarchie a z obdobia „demokracie tvrdej ruky“. Majetkovoprávnymi opatreniami (znárodnením, reštituovaním arizovaného majetku, zavedením národnej správy) sa ľudovodemokratický štát menil na štát so sociálnym rozmerom, stával sa sociálne orientovaným útvarom. A vo viacerých prípadoch sa takýto štát pohyboval v smere  socialistickej revolúcie ako svojej budúcnosti a cieľa. 

V štátoch, v ktorých boli pri kormidle politiky ľavicoví sociálni demokrati, resp. priamo komunisti, sa revolučné zmeny – ktoré patria do národnej a demokratickej revolúcie – nekončili týmito opatreniami. Zostávali verní svojmu marxistickému programu, prehĺbenému už v medzivojnovom období o leninizmus, a to v podobe dosiahnutia úplného zospoločenštenia výrobných prostriedkov, ktorým sa mal urýchliť nekapitalistický sociálnoekonomický rozvoj, s cieľom prekonať či zrušiť vykorisťovanie človeka človekom, dosiahnuť podmienky pre harmonický a všestranný vývoj človeka, ľudí, celého spoločenstva. Takýto postup narážal na odpor, protitlak buržoáznych síl, nesocialistických skupín obyvateľstva, na odmietanie, doslova na likvidáciu týchto zámerov zo strany síl domáceho i svetového kapitálu. 

Vývoj, zmeny tohto historického typu sa v programoch socialistickej a komunistickej ľavice kvalifikovali ako obdobie prerastania národnej a demokratickej revolúcie do revolúcie socialistickej. Takéto zmeny – prebiehali na Slovensku a v celom Československu – v období po roku 1945 (resp. začiatku 1946) do roku 1948, do onoho februára 1948.

2.

Stojí za zmienku, aký pohyb zaznamenala súčasná insitná publicistická historiografia, ale aj VIP historici, zaoberajúci sa týmto obdobím. Aktivistickí žurnalistickí propagandisti a agitátori akoby chceli „dejeprave“ pridať viac exaktnosti, použiť v nej matematiku, skôr počty s prvočíslami. Na označenie historického obdobia aplikujú aritmetiku, číslice v rozsahu počtu prstov na jednej ruke. Motivovali sa možno rodovou ideológiou, ktorá namiesto otec, matka, zaviedla pomenovanie rodič 1, rodič 2.  

Predmníchovskú buržoáznodemokratickú republiku označili číslicou 1. Pomníchovskú, teritoriálne okyptenú republiku, s otvorene fašizujúcim režimom, Česko – Slovenskú republiku, štát v agónii, označili číslom 2. Ani v tom nie sú originálnymi novátormi. Českí historici pod republiku s číslom 2 začlenili aj Protektorát a aj Slovenský štát. Zdalo sa im, že pomery v Protektoráte a na Slovensku boli rovnaké. To je nepochybne v rozpore s historickou pravdou, pretože pod útvar s číslom 2 zaradili aj Slovenské národné povstanie, aj oslobodenie aj obnovu ČSR ako ľudovodemokratického štátu. V tomto poslednom očíslovaní prejavili svoju kreativitu a pomohli tiež sami sebe. Stalo sa to tým, že celé obdobie vývoja ČSR v rokoch 1945 – 1948 očíslovali prvočíslom 3. Uľahčili si intelektuálnu prácu. Nemusia si už turbovať hlavy zisťovaním a vyjadrovaním sociálnoekonomickej podstaty a politickej formy ČSR v jednotlivých etapách a obdobiach. Diagnostikovaním týchto období takýmto spôsobom by mohli uškodiť totiž aj sami sebe, svojej „vedeckej kariére“.  Nevedia ešte, ako tento vývoj bude interpretovať nová vládna politická garnitúra, ako sa o nej bude vyjadrovať Predsedníctvo SAV, vedenie vedeckých ústavov historických a politických vied, alebo tzv. vedecké rady na fakultách, predsedovia oponentských komisií a nie na poslednom mieste aj vševedúci a všemohúci dekani fakúlt a rektori univerzít. Tí totiž majú svoje záväzky, a sú viazaní (pozor: nie sú vazalmi) na svojich excelentných sponzorov z podnikateľského sveta, ktorí sú v správnej rade fakulty či vysokej školy. Použitím číslic, ako guličiek na detskom či školskom počítadle, budú exaktní a exaktnosť je znakom vedeckosti. Simplifikuje sa pre nich tým aj posun k vyššej či nižšej číslovke, podľa situácie. Historická a politologická veda sa týmto údajne stáva väčšmi exaktná a precízna. Vyhne sa kritike, že by jej hodnotenie vývoja bolo ako za totality, kvalifikované ako revizionistické, oportunistické, spiatočnícke alebo predbiehajúce čas. Kvalifikáciou, diagnostikou historického vývoja od roku 1948 do roku 1989 sa už netreba a v podstate ani nemožno zaoberať. So zatajením dychu možno predpokladať, že toto obdobie postmodernistickí historici očíslujú číslicou 4. Pre hodnotenie obdobia tzv. totality a pre jej kvalifikáciu má veda a náuka už asi sedem zákonov, ktoré vzorne podľa smerníc a direktív Európskej únie, jej parlamentu spracovala Národná rada SR. Parlament a časť jeho ideologicky uvedomelých poslancov, usilujúcich sa o svoje uznanie, sa vrhlo na náuku o minulosti, na náuku Herodotovu. Vyfúkli historickej vede takéto sústo pre vlastné, skutočne vedecky úchylné spracovanie tejto problematiky. Kvalifikácia tohto obdobia – monotónne a stereotypne – ako totalita či ako komunistická totalita sa už čoskoro vyčerpá. Obdobne ako sa odišiel do stratena termín socialistická demokracia a rozvinutý socializmus. O to väčšie bude očakávanie, ako tento vedecký rébus vyriešia historické vedecké ústavy a akademické pracoviská. Najskôr ako Alexander Veľký preseknutím tohto gordického slabomyseľného uzla, nie jeho rozpletaním. S pravdepodobnosťou blížiacou sa k istote to vyrieši história, nie historici, zviazaní ako vždy s politickým režimom. Stane sa to tým, že namiesto tejto tzv. demokracie s hodnotami EÚ a NATO príde iný režim a systém. Dúfajme, že lepší a spravodlivejší. Keď padne režim, ktorý tu máme od a po roku 1989, keď padne aj jeho ideológia, nebude problémom nahradiť jeho „pojmológiu“, terminologický aparát, operujúci s vágnym a nevedeckým termínom „komunistická totalita“,  číslicou 5 a problém bude vyriešený.

3.

Ďalším tvorivým počinom historiografie, „dejepravy“ a politológie vôbec je, že pri analýze a syntéze vývojových zmien, počnúc od februára 1948, si osvojili jej terminológiu aj naši ústavní činovníci, ďalší náčelníci a pohlavári, ako aj hlavy z parlamentu aj vlády. Dočasne a limitovane poverení predstavitelia vlády chodili minulý týždeň k pamätníkom s vencami, kyticami a rečami, ktoré čítali z papiera. Proklamovali svoje poznanie, ku ktorému prišli štúdiom počas „bezsenných nocí“, ktorým obohatili našu teoretickú politológiu. A to platí len v tom prípade, ak je isté, že tieto texty neukradli z nejakých diplomových prác. Ich diagnóza po položení vencov a kytíc  znela: Február 1948 bol, po prvé „puč“ a po druhé „komunistický puč“. Ani im na rozum nezišlo, že slovo „puč“ má niekoľko významových rozmerov. V prvom prípade sa odvodzuje od podstatného mena „puk“, ktoré ako sloveso ma tvar „pučať“. Evokuje to čarovnú jar, zelenú trávu a farebnú krásu kvetov, rastlín. Ožije vtedy u nás nielen príroda, ale aj spoločnosť, človek a ľudia, ktorí sa radujú z toho, že rastlinstvo a kvetena rozkvitla. Chceli tým použitím slova puč naši ústavní potentáti povedať, že v „komunistickom puči“ takto ako na jar ožila príroda, ožila aj spoločnosť v ČSR? To je nepochybne omyl. Politici tohto typu sa rovnajú Samovi Hawkensovi, postave z diela Karla Maya. Použijú pre nich neznáme slovo, aby ľudia zistili, akí sú múdri – a výsledok je opačný, ako chceli. Zbožne môžeme povedať, že títo dejatelia „chudobní duchom, aj chudobní v duchu, sa dostanú sa do kráľovstva nebeského“. Politický aj vládny piedestál by mali takéto postavy patriace do príbehov typu „Nevedkove dobrodružstvá“ čo najskôr opustiť a vôbec zanechať. Môžu vyjsť ako v tomto prípade na posmech, a to trvalý. V lepšom prípade môžu obohatiť politologickú vedu v odbore, nazvanom „pučológia“. Alebo ich inšpirovala iná disciplína, disciplína politických kočišov, ktorá zaznieva z krčiem štvrtej cenovej skupiny a ktorá toto slovo používa v ordinárnom význame.  Náš politologický rétor chcel povedať niečo iné. Tí, ktorý mu napísali text prejavu, a učili ho správne čítať, spojili s týmto slovom „politologickú konotáciu“. Slovo „puč“ pochádza totiž zo staršieho švajčiarsko-nemeckého výrazu „bütsch“ = úder, tresk. V slovenčine neznelú spoluhlásku meníme na znelú a je z toho slovo „puč“. Môže byť jedným z druhov a variantov štátneho prevratu. Môže označovať neúspešný štátny prevrat, môže predstavovať a používa sa pre štátny prevrat, uskutočnený malou skupinou ľudí (!), hŕstkou väčšinou niktošov. Alebo sa týmto slovom kvalifikuje štátny prevrat, uskutočnený malou skupinou ľudí, ktorá dosiaľ nemala významný podiel na moci. Môže to byť prevrat v podobe uchopenia moci dovtedy druhoradými hodnostármi, alebo najmä hodnostármi z armády (vojenský puč). Udalosti vo februári 1948 neboli pučom, neuchopila v nich štátnu moc malá skupina ľudí. Neuchopila si v ňom štátnu moc ani malá skupina komunistických hodnostárov. Podľa priebehu týchto udalostí je nepopierateľné – že to bol štátny, a úspešný štátny prevrat. Zmenila sa len čiastočne, nie úplne skupina osôb pri moci, ktorí boli ministrami, poslancami. Ale celkove sa potvrdili na vládnych pozíciách tie politické a vládne osoby, ktoré už boli dovtedy pri moci. Bol to štátny prevrat, ktorý sa uskutočnil v súlade s jestvujúcim právnym poriadkom. Žiada sa zdôrazniť, že to bol štátny prevrat uskutočnený v súlade s Ústavou ČSR a podľa jej ustanovení. Uskutočnil sa v rámci jestvujúceho parlamentného systému a v súlade s ním. Zásadným spôsobom sa nezmenil ani dovtedajší vládny systém, ktorý bol a zostal ľudovodemokratickým politickým režimom a systémom. Mimoriadne závažné je ďalej to, že zmeny vo vedení štátu, rekonštrukcia a vlastne rekonštitúcia vlády, uskutočnená ústavným spôsobom a podľa ústavy, bola sprevádzaná aj demokratickým súhlasným procesom vo verejnosti a v celej spoločnosti. Dokazujú to udalosti v Prahe i v Bratislave a na iných významných miestach štátu.

Státisícové zhromaždenia na Staromestskom námestí (prvý deň vládnej krízy), dvestotisícové zhromaždenie na Václavskom námestí, kde K. Gottwald oznámil spôsob riešenia vládnej krízy (25. 2.), ďalej symbolický jednohodinový štrajk 24. februára 1948. (Iste nie je ťažké poukázať na analógiu s vývojom v tzv. zamatovej, či nežnej revolúcie 1989 – manifestácie, generálny štrajk, nová vláda, nový prezident). Ak by sme uznali Február 1948 za puč, realizovaný malým počtom osôb, ktoré sa chopili štátnej moci – bolo by nevyhnutné hodnotiť tak aj November 1989. Pripomeňme si, že niektoré jeho scény mali zámerne povahu a podobu „antifebruára“. Václav Havel pôvodne ako kulisár, s remeslom, ktoré sa mu vtedy zišlo, inscenoval paródiu na Klementa Gottwalda – s jeho povestnou vetou – „Prichádzam práve z Hradu“! Vo vtedajšom zimnom počasí mal možno aj jeho baranicu. Náš vrcholný vládny pohlavár, dočasne poverený a obmedzený (z hľadiska právomoci) teda nevedomky vyhlásil November 1989 za puč. Je v tom nielen krása, ale i erotika nechceného. O týchto druhoch a významoch slova puč náš dočasný premiér s obmedzenou právomocou ani nevie, a nevedia to určite ani jeho ministri a so stopercentnou istotou ani poslanci parlamentu z koalície. Vedia podľa vzdelania a prostredia, v ktorom sú doma, že slovo puč je nadávka a že jeho použitím vynadali ako hulváti svojim politickým protivníkom. Ako primitívnych tvorov s ordinárnym emocionálnym svetom ich ešte šteklí blízkosť tohto slova k sexuálnemu svetu. Taký je vývoj a významový stav tohto slova na Slovensku, slova, odvodeného zo švajčiarsko-nemeckej praxe.

4.

Februárové udalosti, februárový štátny prevrat sa uskutočnil počas šiestich dní druhého mesiaca roku 1948, a to v dňoch 20. až 25 februára (piatok až streda). Prvý deň tejto sexty podali 6 ministri (za národnosocialistickú, lidovú a Demokratickú stranu) demisiu. Urobili tak na protest, že minister vnútra V. Nosek (KSČ) nezmenil svoje rozhodnutie, ktorým premiestnil z Prahy niekoľko vysokých dôstojníkov polície (vtedy ZNB). Zmeniť toto rozhodnutie mu uložili uznesením vlády z 13. februára 1948. Od tohto dátumu, od 13. februára, datujú súčasní publicisti s orientáciou na túto tému začiatok februárového prevratu. V tomto chcú byť novátormi. Akoby „demokratickí ministri“ až dva týždne bojovali proti komunistom. V skutočnosti sa vládna kríza začala podaním demisie ministrov až 20. februára. Tá bola podstatná, nie naťahovanie o policajných dôstojníkov. Povinnosť, uložená ministrovi, aby vrátil policajtov do Prahy, bola pôvodnou zámienkou konfliktu vo vláde. Nebol to múdry krok, ani nemal reálnu silu dosiahnuť zmenu rozhodnutia ministra vnútra. Vláda nemalo právomoc ukladať svojmu členovi, aby sa niečo zmenil. Pretože tým by bola obmedzená jeho vlastná zákonom stanovená právomoc. Politicky a právne nebolo múdre ani podanie demisie – nepodala ju totiž ani väčšina ministrov. Pre komunistov nebolo ťažké vyhlásiť, že Gottwaldova vláda ako celok nepodáva ani nepodala demisiu. Vláda bola naďalej uznášaniaschopná a fungovala. Chybou odstupujúcich ministrov bolo ďalej to, že prezidenta ČSR dr. E. Beneša nechali izolovaného, akoby on mal vybojovať tento zápas s komunistickou a sociálnodemokratickou väčšinou ministrov vo vláde za nich. Už druhý deň vládnej krízy navrhol predseda vlády spôsob jej riešenia. Navrhol prezidentovi republiky, aby prijal demisiu ministrov a doplnil vládu, skompletizoval ju o nových členov, ktorých on navrhne z radoch tých politikov, ktorí zostali verný pilieru, ktorý bol pevným základom ľudovodemokratického štátu, a to Národnému frontu.  Dr. E. Beneš takémuto riešenie spočiatku odporoval. Navrhoval niečo iné, a to, aby sa odstupujúci ministri vrátili späť do vlády. A na tejto otázke – prijať demisiu ministrov alebo súhlasiť s ich návratom do vlády, do doterajších kresiel – sa zauzlila celá vládna kríza. Tvorila a riešila sa ako ústredný problém tých dní. Politické strany, ktorých ministri podali demisiu, neprejavili významnejšiu protiakciu, neprešli s relevantným protinávrhom.  Nedokázali získať a zhromaždiť občanov na námestia v mestách, aby podporili ich stanovisko. Komunisti v tých dňoch celkove hýrili nápadmi a aktivitou. Uverejnili najskôr výzvu na tvorenie tzv. akčných výborov Národného frontu. Podanie demisie charakterizovali ako pokus o „zvrat ľudovodemokratického zriadenia“. Na tretí deň krízy (23. februára) ministerstvo vnútra vydalo správu „o odhalení príprav protištátneho puču“, a to v komisiách  najsilnejšej protikomunistickej strane, v strane národnosocialistickej. Vedenie politických strán, ktorých ministri podali demisiu, a to národnosocialistickej, ľudovej aj slovenskej Demokratickej, sa zmohlo len na korešpondenciu s hlavou štátu.  Zaslali v daný deň  prezidentovi republiky svoje stanovisko k vládnej kríze. Národní socialisti odmietli obvinenie z pokusu o zvrat ľudovodemokratického režimu a ľudovci požadovali urýchlené vypísanie volieb. To bolo reálnejšie. Funkčné obdobie Ústavodarného zhromaždenia, zvoleného v roku 1946, bolo dvojročné a končilo sa v polovici roku 1948. Malo aj splniť svoje poslanie a prijať novú ústavu štátu. Návrhy komunistov dostávali novú relevanciu. Predseda vlády v ten istý deň (23. februára) predniesol na porade predstaviteľov politických strán a masových organizácií návrh na riešenie vládnej krízy. Zasadanie zvolilo prípravný výbor na vytvorenie ústredného akčného výboru Národného frontu. Akčné výbory začali na druhý deň po vyriešení vládnej krízy uskutočňovať očistu všetkých zložiek Národného frontu. Očista sa vzťahovala na osoby, ktoré dostali pomenovanie „reakcia“, „reakcionári“. Očista sa vzťahovala na všetky politické strany a spoločenské organizácie. Nečakalo sa, kým vládnu krízu rozhodne niekto iný,  prezident určite nie. Prezident ČSR podľa platných ústavných noriem ani nemal právomoc odvolať vládu, ak jej nevyslovil nedôveru parlament. A to sa nestalo v priebehu celej šesťdňovej krízy, dokonca ani po nej. Po rozhodnutí o ústrednom akčnom výbore sa ďalej rozhodlo o ozbrojení robotníckej milície. Počet jej členov vzrástol od 21. februára na 15 000 ľudí. Dané opatrenie súviselo, po prvé, s vyhlásením, že demisia ministrov je pokusom o zvrat ľudovodemokratického zriadenia a po druhé, s odhalením o príprave protištátneho puču v komisiách národnosocialistickej strany. Politická a vládna kríza nadobúdala týmto aj znaky krízy štátu. Prezident E. Beneš vyzýval vedenie KSČ, aby krízu riešili umierneným spôsobom. Komunisti odpovedali, že nebudú rokovať s ministrami v demisii, pretože by to podľa nich v rozpore so záujmom „ďalšieho pokojného vývoja republiky“. Opakovali svoje riešenie už ako politickú požiadavku – doplniť vládu významnými predstaviteľmi všetkých strán a navyše aj nestraníkmi a  predstaviteľmi celonárodných organizácií. Na štvrtý deň vládnej krízy sa preukázala váha politických strán. V dobe od 12. do 13. hodiny sa uskutočnil v celej republike generálny štrajk. Zúčastnilo sa na ňom viac ako 2,5 milióna občanov, pričom bolo celkove len 1 494 štrajkokazov. Po generálnom štrajku bolo druhou rozhodujúcou skutočnosťou, že nekomunistické strany sa politicky pretransformovali. V sociálnej demokracii sa krídlo, vedené Z. Fierlingerom, vyslovilo pre dohodu s KSČ. V lidovej strane bol ustanovený akčný výbor na čele s poslancom J. Plojharom a A. Petrom, ktorý prevzal do svojich rúk tlačové podniky Lidovej demokracie a tiež ústredný sekretariát strany. Na ďalší deň, na piaty deň vládny krízy, sa rozhodlo. Doobeda bola vyslaná k prezidentovi republiky delegácia (K. Gottwald, A. Zápotocký, V. Nosek), ktorá požadovala prijatie demisie ministrov, ktorí odstúpili. Popoludní o 16. hodine na manifestácii na Václavskom námestí  K. Gottwald oznámil, že hlava štátu vykonala dva ústavnoprávne úkony, a to – oznámila prijatie demisie a vymenovala novú vládu Národného frontu. Vládna kríza sa tým vyriešila, vláda bola kompletná. Nepatrili do nej iba ministri, členovia politických strán, ale aj osobnosti s celonárodnou autoritou, ktoré verne rešpektovali a plnili program Národného frontu.

Na Slovensku sa februárový štátny prevrat uskutočnil pokojnejšie ako v Prahe, resp. v Česku. Výsledné riešenie, plné uchopenie moci, sa uskutočnilo dokonca asi o štyri dni skôr ako tam. Druhý deň vládnej krízy, 21. februára 1948, sa konala manifestácia v priestoroch Reduty, kde s prejavom vystúpil predseda KSS Viliam Široký. Ústavnoprávne riešenie bolo jednoduchšie ako vo vzťahu vláda, ministri, politické strany a prezident ČSR. Po odhalení protištátneho sprisahania septembri 1947 na Slovensku (tvorili ho členovia a funkcionári Demokratickej strany spred roku 1945 v spojení s funkcionármi HSĽS), s centrami v Žiline, a potom v Bratislave, bol Zbor povereníkov (výkonný orgán SNR) podriadený československej vláde a povereníci jednotlivým ministrov. Podanie demisie ministrov za Demokratickú stranu vo vláde ČSR sa preto vzhľadom na túto ústavno-politickú situáciu považovalo za demisiu aj v Zbore povereníkov. Predseda Zboru povereníkov dr. Gustáv Husák za tejto situácie vyvodil z tohto právneho stavu len logický dôsledok. Zaslal zástupcom Demokratickej strany v Zbore povereníkov (t.j. príslušným povereníkom) list, v ktorom im oznámil, že demisia ich ministrov vo vláde znamená aj ich demisiu. Predseda Zboru povereníkov, ani predseda vlády týchto povereníkov teda neodvolával, ani to nemusel urobiť a jednoducho konštatoval, že ex constitutionis a ex lege prestali byť členmi Zboru povereníkov, stratili automaticky tento svoj mandát. Tak sa vyriešila vládna kríza na Slovensku a vyvodili sa z nej konzekvencie. Nový zbor povereníkov bol ustanovený 27. februára 1948, jeho predsedom sa stal opäť dr. G. Husák. Aj na Slovensku sa vytvorili akčné výbory Národného frontu, ktoré realizovali očistu orgánov Národného frontu.  

„Očista“ politických strán a spoločenských organizácia je procesom, analogickým konaniu v období „nežnej revolúcie“, keď sa vyslovovala „nedôvera“ funkcionárom, vedúcim pracovníkom vo všetkých organizáciách a inštitúciách. Na fakultách a univerzitách sa vyslovovala dôvera, resp. nedôvera dekanom, rektorovi, v priemyselných podnikoch to boli riaditelia, ich námestníci atď. Po vyslovení nedôvery kolektívom zamestnancov (hlasovaním, verbálnymi prejavmi) dotyčná osoba musela odstúpiť zo svojho postu. A riešenie situácie (vlastne revolučná zmena vedenia) pokračovala zvolením nového dekana, rektora, riaditeľa, vedúceho atď. Je známe, že na reguláciu procesu vyslovovania dôvery vydala vtedajšia vláda  SR, vedená Milanom Čičom, aj právnu úpravu. Obdobná úprava bola prijatá aj v roku 1948 v podobe zákona č. 213/1948 Zb.  o úprave niektorých pomerov na ochranu verejných záujmov. Dodatočne sa tým zlegalizoval vznik a činnosť akčných výborov, vrátane úkonov očisty verejného života a ustanovilo sa, že opatrenia nimi predsavzaté je nutné hodnotiť ako opatrenia právne.

Celková zmena politických strán a spoločenských organizácií, tvoriacich Národný front, sa začala nazývať slovom „obroda“ a Národný front dostal prívlastok „obrodený“. A funkcionári politických strán, ktorí boli spojení s demisiou, ktorá bola označená ako pokus o zvrat v NF, protištátne sprisahanie, sa titulovali slovom reakcionári a tiež zradcovia. V rámci tohto procesu očisty sa činnosťou akčných výborov obrodili všetky zložky NF. Odišli z nich takto diskreditovaní funkcionári, najmä z čela strany. Na Slovensku v procese obrody dokonca zanikla najsilnejšia politická strana, Demokratická strana a jej nástupnícky subjekt sa pomenoval ako „Strana slovenskej obrody“. Na čele jej boli M. Polák, dr. J. Kyselý, J. Ševčík, prof. J. Lukačovič. Očistné konanie v československej národno-socialistickej strane priviedlo na jej čelo dr. E. Šlechtu a dr. A. Neumana. Strana bola premenovaná na „Československú stranu socialistickú“. Začal sa používať aj termín „obrodená demokracia“.

Najvyššiu ústavnoprávnu malo konanie vtedajšieho parlamentu, ktorým bolo Ústavodarné národné zhromaždenie (ÚNZ), zvolené v roku 1946. Ministerský predseda ČSR K. Gottwald v pozícii predsedu vlády Obrodeného Národného frontu predložil Ústavodarnému národnému zhromaždeniu návrh nového vládneho programu. Požadoval prijatie ústavy, pozemkovú reformu, prijatie zákona o národnom poistení, platové úpravy štátnych zamestnancov, očistu verejného života, znárodnenie veľkoobchodu a priemyselných podnikov s viac ako 50 zamestnancami.  ÚNZ prerokovalo a schválilo vládny program 230 hlasmi z celkového počtu 360 poslancov. Týmto hlasovaním ÚNZ získala vláda Obrodeného NF plnú ústavnoprávnu legalitu (súlad s ústavou). Kríza vo vláde vo forme podania demisie časti jej ministrov bola prekonaná, odstránená. Vláda bola zrekonštruovaná, ako aj zrekonštituovaná – mala plnú legalitu. 

5.

Vo februárovom týždni v roku 1948 došlo k realizácii štátneho prevratu, uchopeniu moci KSČ iným spôsobom, ako to bolo v Rusku v roku 1917. A to bez ozbrojeného povstania, bez občianskej vojny, ako aj bez invázie ozbrojených síl cudzích štátov na územie ČSR. Štátny prevrat sa uskutočnil spôsobom, ktorý charakterizovali tieto atribúty: vládna a politická kríza sa vyriešila parlamentným spôsobom, v súlade s Ústavou ČSR, s veľkou účasťou pracujúcej, robotníckej verejnosti, bez silnejšieho odporu nesocialistických síl. Štátny prevrat bol veľkého rozsahu, povahy a hĺbky. Rozšíril sa o prijatie novej ústavy (Ústavy 9. mája), zmenou na poste hlavy štátu – odstúpil dr. Beneš a za prezidenta ÚNZ zvolilo K. Gottwalda. Realizovali sa sociálnoekonomické zmeny, konkrétne boli prijaté zákony o pozemkovej reforme, zafixovala sa v plnej miere zahraničnopolitická orientácie na ZSSR. Vzhľadom na toto všetko je primerané kvalifikovať tento štátny prevrat ako socialistickú revolúciu. V týchto znakoch a atribútoch novej, špecifickej cesty k tejto revolúcii dostala aj meno – koncepcia o osobitnej československej cesty k socializmu. Pokojná, parlamentná a ústavná cesta  socialistickej revolúcie bola možná len za osobitnej a priaznivej medzinárodnej situácie. Možno povedať, že február 1948 bol ešte hádam posledným obdobím, keď studená vojna nedosiahla temperatúru horúcej vojny, s rizikom použitia atómovej bomby. Vonkajším silám, geopolitickým, globálne kapitálových dimenzií sa tým nepodarilo zasiahnuť do tohto vývoja a zvrátiť možnosť použiť demokratické, parlamentné a ústavné spôsoby uchopenia moci. K. Gottwald ako predseda obrodenej exekutívy odpovedal na otázku dr. Vavra Šrobára (ktorý tým aj ďalšími otázkami podmienil svoj súhlas a prijatie mandátu ministra zjednotenia zákonov v tejto vláde). Otázka dr. Šrobára Gottwaldovi znela: „Kto robí tento puč?“ a dostal na ňu odpoveď: „Amerika to robí!“ Vo veci perzekúcie odpovedal premiér, že je nutné potrestať zradcov a pučistov. A ďalej povedal, že k demisii prišlo tak, že „oni chceli robiť puč“. Prezidentovo stanovisko bolo také, že uznal toto hodnotenie a prijal jeho (Gottwaldov) návrh a ustanovil novú vládu. Tieto údaje sú obsiahnuté v Slovenskom literárnom archíve v Martine, v zápisníku dr. Šrobára z 27. februára 1948. Hodnotiace slová predsedu vlády sú iné ako hodnotenie vládnej krízy. Puč chceli urobiť a podnietili ho politické strany, ktorých ministri podali demisiu. Menoval aj, aká sila je a bola za nimi. A použil aj pojem zrada. A to už bolo silné vyjadrenie! Odpovede vyhodnotil dr. Šrobár tak, že prijal ponúkaný post ministra v obrodenej vláde Národného frontu. Prijal ho nie ako príslušník strany, ale celonárodne uznávaná slovenská aj československá osobnosť.  Možnosť takéhoto vývoja netrvala dlho. Už v druhej polovici roku 1948 bola reálna vojnová katastrofa (berlínska kríza s leteckým mostom USA, ktorým bol zásobovaný západný Berlín, pričom lietadlá sa obracali aj na hraniciach ČSR, ďalej prebiehala občianska vojna v Grécku, v ktorej sa pomocou angažovala aj ČSR, potom vojna v Kórei, kde veliteľ vojsk USA gen. MacArthur uvažoval o použití atómovej bomby, ktorú si bez náležitých vojenských dôvodov vyskúšala USA na mestách Hirošima a Nagasaki).

Podľa ďalšej časti zápisu rozhovoru dr. Vavra Šrobára, slovenského politika, ktorý patrí do panteónu slovenských osobností, s hlavou štátu E. Benešom mu ten v roku povedal okrem iného aj, že ČSR bola skutočne na rozhraní západného a východného sveta a politické a hospodárske záujmy týchto bipolarizovaných svetov, usilujúcich sa navzájom o zničenie, sa budú preto odrážať (dodajme, že sa odrazili) aj na pomeroch tohto štátu. V roku 1948 mu E. Beneš povedal, že vo funkcii prezidenta zostal a zostáva preto, lebo sa bojí občianskej vojny, ktorá by vypukla,  keby sa hneď poďakoval. Predlžuje preto túto dobu, pokiaľ je len možné odvrátiť od národa túto katastrofu. Pokračoval, že „komunistický puč je počiatkom vojny európskej, svetovej. K aktívnejšiemu zákroku dôjde o 2 – 3 roky.“ Prezident dr. Beneš očakával, že k explózii vojny svetovej, možno i s použitím atómovej bomby, môže dôjsť v rokoch 1950 – 1951. Ako komunistický puč kvalifikoval prezident ČSR nie riešenie vládnej krízy, ktoré bolo parlamentné, ústavné, pokojné, ale charakterizoval tým celkovú mocenskú zmenu, ku ktorej prišlo činnosťou akčných výborov vo všetkých inštitúciách v ČSR, ďalej ozbrojením Ľudových milícií, ich faktickou legalizáciou a zakomponovaním do silových zložiek, už kvalitatívne novej štátnej moci, ktorá začala plniť triedne potlačovateľské funkcie. Prekročil sa tým Rubikon a cesta naspäť nebola možná uskutočnením politicky pluralistických volieb, a najmä nie mocensky. Prečo nedošlo k svetovej vojne, o tom možno uvažovať. Od roku 1949 mal už ZSSR k dispozícii atómovú bombu. Rovnováha či reciprocita vzájomného zničenia veľmocí nadobudla teda pre atómovú apokalypsu silu odstrašenia. V Číne úspešne zakončili komunisti tzv. dlhý pochod a chopili sa štátnej moci. To bol ďalší faktor.

Približne odvtedy sa zintenzívnila aj mocenská bitka v ČSR, ako aj o ČSR. Na zasadaní širšieho predsedníctva ÚV KSČ 9. septembra1948 vznikol po politickom rozbore situácie súhrn opatrení, ktorý dostal názov „Ostrý kurz proti reakcii“. Všeobecne bol vtedy považovaný na nevyhnutný. Teória o zostrujúcom sa triednom boji zdomácnela aj na československej pôde. Bývalý predseda vlády ČSSR L. Štrougal vo svojej knihe „Paměti a úvahy“ napísal, že v tejto dobe nebolo možné ignorovať rozličné „moskovské rady a pohľady“, ktoré znamenali rozhodujúce zásahy do našej politiky. Vytvoril sa, ako napísal, „komplex represívnych opatrení“, a to z iniciatívy radikálneho krídla vo vedení strany (R. Slánský, A. Čepička, V. Kopecký a ďalší). Mimoriadne závažné bolo, že sa tieto chyby nedokázali v ďalších rokoch napraviť. Osoby, nespravodlivo odsúdené v politických monsterprocesoch, nebolo možné rehabilitovať. Bránil tomu sám L. I. Brežnev, ktorý to odkladal na údajne vhodnejšiu dobu.  

A celkove ani československí ani sovietski predstavitelia, a to ani konzervatívni vodcovia, ani reformátori, svoje historické poslanie nezvládli. V tomto zmysle Február 1948 bol víťazný, ale ním otvorená cesta sa víťaznou nestala. Určite pre komplex vnútorných aj vonkajších príčin.