V ostatnom čase – popri oslavovaní niektorých nespochybniteľných úspechov Slovenska a jeho občanov počas 30 rokov samostatnosti – sú objektívne a pravdivé aj niektoré nelichotivé konštatovania o negatívach stavu a vývoja Slovenska.
Nehodnotí sa chvályhodne osobitne napr. lacné rozpredávanie štátneho – spoločného majetku všetkých občanov a ich práce a úsilia. Bolo to najmä pod egidou prechodu od socializmu ku kapitalizmu. A rád a princípov tzv. Washingtonského protokolu. Ideovo išlo o podstatné zníženie úlohy štátu (markantný zástanca boja proti štátu: Václav Klaus). Realizácia bola umožnená prostredníctvom zastávaných funkcií a schvaľovaním jeho návrhov celoštátnym československým parlamentom i národnými parlamentmi. Popri objektívnosti tzv. transformácie ekonomiky a prechodu na kapitalizmus neobyčajne zlyhala forma privatizácie (malá i veľká). V tom aj škandalózna kupónová privatizácie. Z nej väčšina občanov, ako „podielnikov“ na majetku podnikov i bánk a poisťovní nedostávala podiely na ziskoch a nevrátilo sa im ani vložených 1000 Kčs. V malej privatizácii neraz proces ovládali špekulanti, malé miestne mafie. Zariadili holandské dražby s poklesom cien podnikov a organizácií. Neznáma nebola korupcia úradníkov. Na Slovensku sa privatizácia, vrátane tzv. veľkej rozvíjala počas vlád V. Mečiara i M. Dzurindu. Ako si pamätáme – niekto to aj primerane okolnostiam nazval „lúpežou storočia“. Verejný majetok všetkého obyvateľstva bol akoby vyvlastnený. A to vo väčšom – celospoločenskom – meradle oproti vyvlastňovaniam veľkostatkárov po 1. svetovej vojne a nepriateľov Československa po 2. svetovej vojne. Neskoršie znárodňovanie sa nieslo v opačnom garde – od jednotlivých súkromníkov k spoločnosti. Počas vlád V. Mečiara i M. Dzurindu dochádzalo tzv. veľkou privatizáciou vlastne k „odovzdávaniu“ podnikov za tzv. bazárové ceny. Pritom mnohé aj do rúk zahraničných vlastníkov z Talianska (elektrárne), Francúzska (energetika), Nemecka, Česka (plynárne) a pod.
Z toho dôvodu štát za rozpredaný majetok dostal len minimum zdrojov.
Navyše domáci privatizéri získané podniky väčšinou popredali zahraničným kapitalistom. Aj mnohí dediči pôdy ju predávali a predávajú zahraničným poľnohospodárom.
Ale čo je zvlášť odsúdeniahodné, je to, že štátne orgány za nízke ceny rozpredali do zahraničia všetky obchodné banky i poisťovne. Ale vopred ich za verejné, štátne zdroje najprv „ozdravili“ o nedobytné úvery z obdobia privatizácie. Nedobytné pohľadávky boli prevedené do Konsolidačnej banky. Pritom išlo najmä v prípade bánk o zlatonosné sliepky. Navyše ide o finančný sektor, v ktorom pracovali naši kvalitní odborníci. Traduje sa, že kupci VÚB dostali vložený kapitál vo forme zisku z nej už za 2 roky!
A tak výsledne – z hľadiska vlastníckych štruktúr podnikov – napr. v roku 2018 bolo 1 689 zahraničných právnických osôb s 50 a viac zamestnancami. To bolo 50 % z celkového počtu právnických osôb s 50 a viac zamestnancami.
Úplne duplicitne a zbytočne bol popri Všeobecnej zdravotnej poisťovni (VZP) umožnený vznik súkromných zdravotných poisťovní (Zajac a ďalší). O náklady na ich prevádzku a ich zisky je menej zdrojov z odvodov pre zdravotníctvo. Dnes sú dve, a to zahraničné: Union a Dôvera. Strata potenciálnych zdrojov pre zdravotníctvo z odvodov na zdravotné poistenie v dôsledku jestvovania súkromných zdravotných poisťovní nie je zanedbateľná. Napr. za jeden rok (2018) to bolo 468 mil. €. Je to rozdiel medzi inkasovaným hrubým poistným, hradeným občanmi a štátom v sume 1 834 mil. € a nákladmi na poistné plnenia v sume 1 366 mil. €. Z toho zisk uvedených zdravotných poisťovní dosiahol v roku 2018 výšku 54 mil. €. Z toho si prevádzali dividendy do zahraničia. V roku 2018 mali 933 zamestnancov. To je takmer plne duplicita s VZP.
V takom malom štáte ako Slovensko je viacero zdravotných poisťovní drahým a zbytočným prepychom. Navyše každoročne je o 0,5 mld € menej prostriedkov na zdravotníctvo. Preto sa aj nedostavala, alebo nevybudovala napr. nemocnica Rázsochy.
Podobne ide o duplicitu súkromných dôchodkových spoločností so Sociálnou poisťovňou. O náklady na prevádzku a zisky súkromných dôchodkových poisťovní je menej zdrojov na dôchodky.
Logickým dôsledkom rozpredaja štátneho majetku a vzniku zahraničných poisťovní je odchod ziskov do zahraničia v podobe dividend. Ročne to v rokoch 1993 až 2022 bolo napr. od 0,5 mld € v roku 2003 až po 3,9 mld € v roku 2018. Celkovo v období rokov 2003 až 2022 odišlo zo SR v podobe dividend do zahraničia zhruba 47,4 mld € (s odhadom aj za r. 2022)!
Veľmi povážlivá je situácia Slovenska aj vo vzťahu k zahraničnej zadlženosti. Tzv. hrubá zahraničná zadlženosť Slovenska (podnikov, bánk a vlády) enormne vzrástla z 38,6 mld € v roku 2008 na 133,1 mld € v roku 2021. To znamená 3,4-krát.
Z toho zadlženosť vlády bola v roku 2008 v sume 7,3 mld € a v roku 2021 v sume 33,2 mld €. Táto vzrástla dokonca 4,3-krát.
