Loď bláznov

Nenávisť je smrtiaci jed,
Uštipne, pomoci viac niet.
Z duše jej vyteká zloba
A závisť  –  taká je doba.
Nepospí si, stále stráži,
Diablom ustavične straší.
Nepozná smiech ani radosť,
V srdci zlosť, nikdy nemá dosť.
Vypľúva z pier kruté slová
A hreší znova a znova.
Zvlčilé oči chŕlia blesky,
Sršia z nich tresky i plesky.

(Verše sú zo satirickej básnickej skladby
Loď bláznov /časť 53. kapitoly,
spevu O závisti a nenávisti/
od Sebastiana Branta,
ktorá po prvý raz vyšla v roku 1494 v Bazileji.
Úryvok z angličtiny preložil Pavol Dinka.)

Ilustrácia Albrechta Dürera
k Brantovmu spevu
č. 53 O  závisti a nenávisti

Nedávno som niekde započul, že naša vláda a náš parlament pripomínajú známu stredovekú alegóriu lode bláznov. Stoja na palube a víria vlny, ktoré čoraz viac mohutnejú… Inšpirácia na esej sa núkala sama od seba.

Zaraz som si spomenul, že od osemdesiatych rokoch minulého storočia mám v knižnici útlu knižočku Sebastiana Branta Loď bláznů (v češtine, po nemecky Narrenschiff) ilustrovanú drevorytinami najväčšieho nemeckého renesančného maliara Albrechta Dürera – pravda, ide iba o malé torzo z rozsiahlej satirickej básnickej sklady so 112 spevmi (kapitolami), ktorá sa stala pred takmer pred 530 rokmi prvým európskym bestsellerom v histórii germánskej literatúry; odvtedy prešla mnohými vydaniami a mnohými prekladmi do rozličných jazykov. V češtine, v komplexnej verzii, to bolo naposledy v roku 2007, žiaľ, v kníhkupectvách je nedostupná. Použil som teda osvedčenú metódu, kúpil som si e-knihu v Amazone, v anglickom jazyku (Columbia University Press 1944, preložil Edwin H. Zeydel, obsahuje Predslov, Úvod, Prológ, spomínané spevy, KomentárIndex). A neľutujem. K dnešku sa prihovára rovnako aktuálnou rečou ako v reťazení storočí… Prichodí ešte spomenúť, že v roku 1965 nakrútil režisér Stanley Kramer rovnomenný americký film, ktorý rozpráva o spoločnosti, ktorá doviedla Európu až k nástupu Hitlera a fanatickému antisemitizmu. Ale vráťme sa k Brantovi…

Sebastian Brant: Výsmech z vladára aj bedára

Sebastian Brant na portréte od Albrechta Dürera

Sebastian Brant (*1451, Štrasburg – †10. máj 1521, Štrasburg), zbožný a čestný človek, humanista neskorého stredoveku, satirik a právnik, sa vo svojom básnickom monumente opieral o Bibliu, o autorov rímskej antiky (Ovídia a Vergília), Platóna (dokonca odborníci tvrdia, že čiastočne kompiloval /nie však plagioval/ jeho dielo Štát) a najmä o stredovekú gnómiku a múdroslovie. Epická báseň, inšpirovaná mýtom o Argonautoch, hovorí o lodi bláznov, ktorá sa vydala z Bazileja do raja bláznov – Narragónie. Nastavuje v nej zrkadlo, a to treba zdôrazniť, všetkým ľuďom bez rozdielu – od vladára až po bedára. Vysmieva sa z úbohosti poháňanej nízkymi a pomätenými neresťami, kritizuje tých, čo sa dopúšťajú siedmich smrteľných hriechov, ale aj ich patróna „sv. Grobiana“. Autor sa pýta, kam až človeka dovedie taká morálka? A tu si pomôže Platónom: „Pán lode prevyšuje veľkosťou a silou všetkých na lodi, ale zle počuje a vidí; plavci sa medzi sebou škriepia o kormidelnícke miesto, lebo každý z nich si myslí, že by mal byť kormidelníkom, hoci sa toto umenie neučil. (…) Na samého pána lode ustavične naliehajú, prosia a robia všetko, aby im odovzdal kormidlo; inokedy zasa, keď si ho nezískajú oni, ale druhí, zabíjajú tých druhých, alebo vyhadzujú z lode a len čo dostanú šľachetného pána lode do svojej moci pomocou pijatiky alebo čímsi iným, sami prevezmú vedenie lode, užívajú všetko, čo na nej je, pijú a hodujú počas plavby“(Platón: Štát. Bratislava: KALLIGRAM 2009, 488 A – E, Obraz lode, s. 241 – 242). Prirodzene, to všetko dáva Brant do veršovanej podoby a do alegorických inotajov….

V prístave na Dunaji

Koráb blúdi po vlnách, v jeho útrobách sa tmolia nechcení blázni so zásobami jedla a vína, zastavuje sa v prístavoch, hádky o kormidlo sa umocňujú, všetci si navzájom skáču do vlasov…

Ak by sme sa metaforicky a časovo preniesli do súčasnosti, do vôd slovenských, zakotvil by nepochybne na Dunaji v prístave zvanom Parlament. A čo by sa stalo? Upokojila by sa osádka lode? Kdeže! Bitky o kormidlo by sa premenili na ruvačky, raz by ho schmatol jeden, potom druhý, nasledovalo by sácanie, strkanie… Hotové šialenstvo! Drahý plyn, ešte drahšia elektrická energia, zatváranie fabrík, dýchavičné poľnohospodárstvo, neprimerane veľký dovoz nekvalitných potravín zo zahraničia, krachujúce gastroprevádzky, nemocnice v dlhoch, nespokojní lekári, úbytok zdravotných sestier, kopec dôchodcov pod hranicou chudoby, prijímanie dôležitých zákonov na počkanie, napínanie vojenských a vojnových svalov namiesto hľadania cesty k mieru, miliardy na zbrojenie atď. A že ľudia nemajú na chlieb, chýba im v domoch teplo, teplá voda, svetlo, že žijú z ruky do úst? Čo tam po tom! Dôležité je nepustiť kormidlo z rúk, hoci aj v demisii. Držať sa ho nebodaj i násilím, hoci sa načisto zadrhlo. Smer vlastné koryto!

Čo dalo dohromady takých drsných a neogabaných nevzdelancov? pýtajú sa občania. Nuž, moji milí, naše vlastné lichôtky v podobe hlasovacích lístkov vo volebných urnách. Skôr by sme im mali pripomenúť niektoré kapitoly (spevy) z Brantovej Lode bláznov, ako sú napríklad: O zlých manieroch, O bláznivých plánoch, O neužitočnosti bohatých, O slúžení dvom pánov, O moci bláznov (46. kapitola, úryvok):

Navôkol je samý blázon,
Nevidí nič, iba mamon,
Ctižiadosť chtivú vlastniť moc.
No stačí len jediná noc,
Zrazu sa sen premení v prach
A blázon leží na márach.
Keď sa i múdrosť zblázni,
Nehľadaj si pomoc v kázni.

Trocha bláznivosti nezaškodí

Pravda, trochu bláznivosti nikdy nezaškodí, ale múdrej bláznivosti, osviežujúcej život, ako o nej píše Erazmus Rotterdamský (*27. október 1467, Rotterdam – † 12. júl 1536, Bazilej), holandský renesančný mysliteľ (viackrát sa stretol i so Sebastianom Brantom), v svojej slávnej knihe Chvála bláznivosti: „Bez bláznivosti nemôže byť v živote nijaký spoločenský zväzok ani príjemný, ani trvalý, bez bláznivosti by národ dlhšie nestrpel panovníka, ani pán sluhu, ani slúžka paniu, ani učiteľka žiaka, ani priateľ priateľa, ani žena muža, ani nájomca nájomníka, ani spolubývajúci spolubývajúceho, ani druh druha“ (Bratislava: VSSS 2012, s. 28, preložila Oľga Gajdošová-Toscanová). Autor sa nevyhýba ani otázke volených úradíkov a volebných sľubov. Kto a čo im pomáha? kladie si otázku. No predsa bájky o plných žalúdkoch a o ostatných častiach ľudského tela, prosíkanie o podporu, líškanie, kupovanie priazne pomocou úplatkov a nadúvanie od pýchy, čo všetko som pre tých „dolu“ urobil. A voliči? Väčšinou sadnú na lep, naletia na chytľavé heslá, vystačia si s prázdnymi a falošnými sľubmi. Klamú samých seba…

Tančeky lodných pasažierov

Parlamentní lodní pasažieri však blaznejú iným spôsobom, hrubším, vulgárnejším, kypí im žlč, hrozí situácia, že ich moc si ľahne na máry. Treba sa dajako odreagovať, zahrešiť si, označiť kolegu za idiota, skorumpovaného debila, podrazáka, sabotéra, zákerňáka, mafiána, šialenca, pomätenca, fašistu či akého ďasa, poslať ho na pieskovisko a prikázať mu, aby „odložil hračky a napísal do piesku stokrát vetu: ,Som už veľký, klamať sa nepatrí´“ (Matovič Sulíkovi) alebo: „Nie som opička na gumičke, môžete mi vyliezť na hrb“ (Romana Tabák), „nažer sa sena“, občas i nejaká facka, tančeky okolo ohýbania paragrafov a kajúcnikov, sem-tam hupkom von z lode, vzápätí dupkom späť na loď, pritrafí sa i vrh cez palubu. Ústa ustavične dokorán otvorené, príkazy a zákazy – a vy tam dole nekonšpirujte, neprotestujte!

„Mlčte!“ kričia nám z palube lode. Človek má pocit akoby čítali Platónove prísne názory na umenie, literatúru a poéziu: „Veľmi ľahko pripúšťame, aby deti počúvali mýty hocikým vymyslené a prijímali do svojich duší zväčša názory protikladné tým, ktoré by podľa nás mali mať až dospelí. (…) Musíme dozerať na tvorcov mýtov, mýtus, ktorý urobia krásny, prijmeme, nedobrý odmietneme. (…)Nielen na básnikov musíme dozerať a nútiť ich, aby vo svojich básňach zobrazovali dobré mravy, ak chcú u nás vôbec básniť, ale musíme dozerať aj na ostaných pracovníkov a zabrániť im, aby nezobrazovali mravnú neresť, neviazanosť, nízkosť a podlosť“

(Štát. Bratislava: KALLIGRAM 2009, 377 B ,C, D, s.91, 387 C, s. 104). Pochybujem, že poznajú tieto myšlienky, že ich čítali, inak by vrieskali oveľa hlasnejšie. Aj tak však priťahujú skrutky, lepia nám pásky cez ústa (Literárny týždenník opäť nedostal /tentoraz na rok 2023/ dotáciu na svoju tlačenú verziu), vyhrážajú sa súdmi a rozličnými sankciami.

Nedbajú ani na to, že rozbúrené vlny im už špliechajú na provu lode. My „dole“ sa však nesmieme dať, musíme veriť a dúfať, že nadíde čas, keď, ako zdôrazňuje filozof a spisovateľ Michel Foucault v knihe Dejiny šialenstva, „blázni sa nebudú môcť natrvalo promenádovať popri mestských hradbách a loďou zmiznú niekde ďaleko, odkiaľ sa už nebudú môcť vrátiť. (…) Každý bude vydaný svojmu osudu, každé nalodenie môže byť posledné. Na korábe odplávajú do iného sveta a z iného sveta aj priplávajú“ (Dějiny šílenství. Praha: NLN, s.r.o., nakladatelství Lidové noviny, 1994, s. e-kniha, s. 11, atheneum.zde.cz. Paradoxne, s nástupom renesancie prestali byť plávajúce lode domovom bláznov, internovali ich v špeciálnych budovách na súši). A nám neostane nič iné, iba nájsť v sebe silu Erazmových múdrobláznov, onú racionálnu bláznivosť, ktorá dokáže rozveseliť bohov aj ľudí. Múdry sa drží rozumu, súc presvedčený, že dobro samo, bez svojho druha, čiže nedelená radosť, nie je vlastne nijaká radosť. A vie i to, že vladár-blázon je nepriateľ verejného blaha, myslí iba na seba, stáva sa otrokom vášní, opovrhuje vzdelaním, nenávidí slobodu, pravdu a spravodlivosť. Radi mu preto dožičíme koráb, s ktorým odpláva do nenávratna…

Hieronymus Bosch a jeho Loď bláznov

Hieronymus Bosch

Samozrejme, teraz sa ma môžete opýtať, ako vyzerala taká loď bláznov, vieme ju popísať, detailnejšie priblížiť? Zasvätenejší určite prikývnu, áno vieme – slávny holandský maliar Hieronymus Bosch (*1450, Hertogenbosch – † 9. august 1516, Hertogenbosch), súčasník Sebastiana Branta (navzájom sa dobre poznali) namaľoval v rokoch 1490 – 1500 rovnomenný obraz (olej na drevenej doske, 57,8 × 32,5 cm), ktorý bol pôvodne súčasťou triptychu s názvami Alegória obžerstva (vo vlastníctve Galérie výtvarného umenia Yalskej univerzity) a Smrť a lakomec (vo vlastníctve Národnej galérie umenia vo Washingtone). Predpokladáme, že Bosch sa inšpiroval Brantovou básnickou skladbou, dokonca sa viedli debaty o tom, či ju neilustroval on sám. Pravda, tieto domnienky teoretici umenia vyvrátili.

Obraz Loď bláznov som videl v parížskom Louvri. Keď som sa naň pozornejšie zahľadel, padla mi, ako sa ľudovo vraví, sánka, onemel som od úžasu, doslova sa mi zatajil dych. Ako mohlo vzniknúť také niečo veľkolepé, fascinujúce, geniálne a modernistické pred vyše päťsto rokmi? Oči reprodukovali každý detail, každý kúštiček tohto famózneho diela a postupne ho ukladali do najskrytejších záhybov duše. Bolo to zvláštne videnie srdcom. Ešte šťastie, že existujú aj také reprodukcie – nemusíte ich mať na stene, nosiť v rukách v podobe kníh, navždy ostane vo vás strhujúca myšlienka, umelcove pohyby štetcom, nezabudnuteľná farebnosť, ale zároveň i akási ponurosť. Emócia buble, zurkoce, nedá zabudnúť…

Boschov obraz Loď bláznov

Obraz som videl v Louvri ešte dvakrát, stál som pre ním dlhé minúty, zakaždým som na ňom objavil niečo nové, doteraz nepoznané a predovšetkým vzrušujúce: slobodu ducha, slobodu fantázie, nespútanú voľnosť tvorby, magické, všeobecne platné podobenstvo ľudstva.

Preneste sa teraz spolu so mnou do Louvru: na lodi, plávajúcej pozdĺž brehu rovinatej krajiny, je pestrá zmes desiatich ľudí –  mníška s lutnou, mníška s džbánom, mních, šašo sediaci na hrubom lane s pohárom v ruke (šašo musí na lodi byť, lebo ako vraví Erazmus Rotterdamský, „šašovia poskytujú vladárom to, po čom jedinom túžia, totiž žarty, vtipy, smiech a zábavu“ /Chvála bláznivosti, s. 44/) a šesť mužov v zajatí opileckého spevu, dvaja z nich sú kormidelníci, jeden z nich drží v ruke namiesto vesla naberačku, druhý vlajku. Popri malom korábe sa bezútešne pohybujú dvaja naháči natŕčajúci dlane po hodových dobrotách. Všetkému dominuje stožiar v podobe zoťatého stromu s bohatou korunou zelených listov, visí z neho placka, z ktorej sa každý usiluje kúsok uchmatnúť – useknutý konár slúži ako kormidlo. Spod listov koruny sa vo vetre vlní ružová zástava s tureckým polmesiacom a na samom vrcholci zelene tróni sova v tvare ľudskej lebky (sova ako symbol múdrosti). Pod korunou je priviazaná pečená hus, jeden z mužov sa ju pokúša odrezať. Upúta i sud s vínom, vedľa neho stôl a na ňom tanier s niekoľkými čerešňami a ríbezľami a pohár; v ovzduší sa hompáľa prevrátený džbán. Všetko je v pohybe: jedna mníška hrá na lutne, druhá trestá hriešnika, chlapíci bujaro spievajú a pijú, podaktorý z nich poriadne prebral, vypľúva zvratky do vody, kormidelníci (veslári) kašlú na kormidlovanie, venujú sa obžerstvu a hýreniu. A sova-múdrosť sa na nich z výšky ironicky, až provokačne nevšímavo pozerá…

Bosch celý výjav zarámcoval do olivovozelenej farby spojenej s cínovo žltou, červenou lakovou a bielou olovnatou farbou. A práve to dáva obrazu onen pochmúrny ráz. Dielo obsahuje celý rad symbolov, kritizuje vtedajšiu morálku, odvrátenie od kresťanských hodnôt, sťažeň zhmotňuje vykorenený strom múdrosti. Za týmto symbolizmom musíme hľadať, ako hovorí teoretik umenia Juraj Mojžiš, nielen výstižné podobenstvá, ale aj hotové alchymistické kúzla dobových metafor, akýsi triumf čistej zmyselnosti napájanej z prameňa mladosti.

Umelcova maľba je o ľudských slabinách, ukazuje človeka takého, aký v skutočnosti je. Ak ju vsadíme do dnešného rámu bez ozdôb a zlatistého prikrášlenia, nemusíme na ňom nič zásadné meniť. Jednoducho takí sme, počínajúc podaným jablkom v rajskej záhrade, Kainom, ukrižovaným Kristom a končiac dnešnými bratovražednými vojnami. Keď si myslíte, že ide o podobnosť čisto náhodnú s našimi terajšími kormidelníkmi, ste na omyle! Len sa bližšie pozrite: kormidlo nijaké, plavba pod cudzou vlajkou, chudoba mimo lode, materiálne obžerstvo, múdrosť v nedohľadne. Bude to vôbec dakedy inak? Alebo je človek na to navždy odsúdený?

Bosch to vyjadruje silnými symbolmi, Erazmus Rotterdamnský zase prostredníctvom obrazu slova, zdôrazňujúc pritom, že jav a skutočnosť sú neraz dve odlišné veličiny: „Čo sa javí navonok ako smrť, býva pri pozornejšom pohľade život, niekedy je krása škaredosť a bohatstvo bieda“ (Chvála bláznivosti, s. 34); jeho myšlienky o umelcoch, hercoch a vladároch akoby písal v najsúčasnejšej súčasnosti  („Čím je z nich niekto nevzdelanejší, tým nehanebnejšie si lichotí, tým viac si o sebe namýšľa a tým väčšmi sa nafukuje,“ s. 53). K tomu netreba nič dodávať. Azda iba čakať, kedy sa skutočnosť stane skutočnosťou…

Esej zakončím priliehavým Brantovým štvorverším O strojcoch svárov:

Kto šíri s rozkošou sváry,
Dočká sa od chrbta zrady.
Ak zostal ti priateľ jediný,
Zbav sa ho – a si nevinný.

Šité ako na mieru najmä našim dnešným pohlavárom, čo poviete?

(Verše z angličtiny preložil autor.)

Foto: Internet a archív autora
(Vyšlo v Literárnom týždenníku č. 3 – 4/2023)

(Celkovo 489 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter