Petrohrad, ako ho z diaľky nevidíme

Kto by nepoznal sfilmovanú rozprávku o Pyšnej princeznej? Dá sa na ňu pozerať opakovane, a vôbec neprekáža, že nesie propagandistický nános doby svojho vzniku. Reálie i postavy tejto rozprávky sa mi vybavili, keď som mal vlani v októbri česť zúčastniť sa už na piatej numizmatickej konferencii v Múzeu dejín peňazí akciovej spoločnosti GOZNAK v Petrohrade (Sankt Peterburg). Podnik pozostáva z dvoch mincovní, niekoľkých tlačiarní cenných papierov a papierne. O konferencii samotnej so 70-timi tematicky pestrými prednáškami, 500-stranovým zborníkom v honosnej úprave a s lákavým sprievodným programom počas prestávok (napr. výroba ručného papiera s vodoznakom) nemá zmysel podrobnejšie písať. Väčšinu čitateľov by asi nudili úctyhodné možnosti GOZNAK-u a intelektuálny potenciál účastníkov i organizátorov konferencie.

Azda oveľa zaujímavejšie sú postrehy a zážitky z cesty a pobytu na oboch stranách hranice, najmä keď autentické informácie „Zeme kráľa Miroslava“ chýbajú a o niektorých praktikách v „Polnočnom kráľovstve“ sa nepíše.

Doprava

Letieť do vzdialenej ríše sa takmer nedá; jedine okľukou cez Dubaj, s dlhým čakaním medzi letmi a za impozantnú cenu – asi 1 800 eur… Ani vlaky nechodia… Jediná možnosť prekročiť hranicu Ruskej federácie je autobus. Pritom z troch možností je cenovo najpriaznivejšia a najjednoduchšia cesta vlakom do Varšavy a odtiaľ, s dvoma prestupmi, autobusmi Ecolines. Sú pohodlné a s jednou výnimkou na seba dokonale nadväzujú. Chodia presne, len jedna cesta namiesto dávnejších dvoch hodín letu trvá 42 – 45 hodín. Ľudia autobusy využívajú, lebo inú možnosť nemajú…

Ubytovanie

Rezervovať si ubytovanie pomocou bookingu je nemožné. Kontakty sú zablokované. Hľadať s batožinou hotel až na mieste nie je rozumné. Jedinou cestou sú staré známosti s majiteľmi malých hotelíkov, ktorí situáciu chápu a pomôžu. Nie je to prepych, ale je tam čisto a všetko potrebné, navyše v strede mesta.

PCR-test v Bratislave

Cudzinci môžu vstúpiť do RF len s „PCR-trestom“ nie starším ako 48 hodín. Je to možno nejaká zabudnutá požiadavka z nedávnej doby, pretože tam žiadne obmedzenia nie sú a náhubky („namordniky“) ľudia nenosia na rozdiel od Bratislavy už ani dobrovoľne… Ale ako dosiahnuť ten čas, keď samotná cesta trvá takmer dva dni? S vysvetlením situácie som hľadal pomoc na SAV, ale odmietli ma. Veď pestovať styky s tamojšími vedcami je zakázané… Po neuveriteľných problémoch (test zaslaný neskoro, so zlým dátumom a len v slovenčine) a zauzleniach, ktoré nejdem podrobne opisovať, som to stihol pol hodinu pred litovsko-lotyšskou hranicou, kde v autobuse prestal fungovať internet… Pri prvej, predbežnej a zbežnej hraničnej kontrole v RF unavený vojačik mávnutím rukou uznal, že čosi ako PCR-test mám. Podrobnosti neskúmal. Neskôr, pri druhej podrobnej i tretej dodatočnej a tiež zbežnej kontrole to už nikoho nezaujímalo. Bol by som prešiel aj s náhradným riešením, ale kto to mohol vedieť. PCR-test stál zdravého človeka, ktorý za 42 rokov na ústave nebol na PN, 150 eur… Pre porovnanie – vízum do z titulu kultúrnych vzťahov bolo bezplatné, normálne by stálo 60 eur.

Pohraničná kontrola je pri vstupe i návrate, napriek opakovaniam (pri ceste tam 3x, pri ceste naspäť 5x, 4 zbežné, jedna riadna) korektná. Riadna prebieha tak ako naša vo Vyšnom Nemeckom pri návrate na Slovensko. Pri nej sa však najprv oddelene kontrolujú občania Ukrajiny, USA a Veľkej Británie. Až potom k vystúpeniu z autobusu a ku kontrole vyzvú domácich občanov a ostatných cudzincov. Batožina sa kontroluje röntgenom. Takmer nikomu sa v batožine nevŕtajú. Pri návrate však colníkov upútalo veľa „dokumentov“. Musel som tašky otvoriť, ale keď videli, že ide o nové knihy, kontrola sa rýchlo skončila vzájomným úsmevom a zažartovaním.

Estónska (šengenská) pasová a colná kontrola pri návrate

Prebieha v noci, zhruba od pol druhej do pol štvrtej. V autobuse je asi 10 – 12 cestujúcich. Všetci musia vysadnúť a vyniesť všetku batožinu. Občanom EÚ kontrolujú pasy elektronicky. Nefunguje to a ťažkosti sprevádza krik pohraničníkov: „Máme vás to učiť? „Prečo cestujete, keď sa neviete správať na hranici?“ Nasleduje kontrola batožiny. V mojej tiež upútalo pozornosť 42 kníh. Kontrolujú ich však stranu po strane a kontrolu sprevádzajú ostré otázky: „Kde ste k nim prišli? Načo ich veziete?“ Nasleduje vyhrážka zabavenia. Po ostrej diskusii sa zmení na požiadavku uviesť cenu. Argument, že ide čiastočne o dary s vpísaným venovaním autora, estónskeho eurokrata nezaujíma. Vysloviť orientačnú sumu 600 eur nestačí. „Napíšte! Tu to napíšte! Jasne to napíšte!“ Eurokrat napokon žiada 300 eur. Na odpoveď, že toľko pri sebe nemám, vykríkne: „Máte kartu?“ odpovedám, že mám, ale neviem, či som už dostal dôchodok… Hotovosť som minul na konferencii. Eurokrat zreve: „Odovzdajte pas“. Zoberie ho a zmizne v susednej temnej miestnosti. Vráti sa asi po 40 nekonečných minútach. Nepodá mi ho do ruky, ale hodí ho asi 3 m ďaleko na podlahu. Zreve: „Choďte do autobusu“! Všetko mi nakoniec ostalo, nič som neplatil. Zbieram rozhádzané veci a vraciam sa do autobusu. Tam počujem, že cestujúcej do Berlína nedovolili pokračovať v ceste a v neskorej noci ju v Narve vyhodili na ulicu. Dôvod? Zabavili jej fľašu vodky a ona mala tú drzosť požiadať o potvrdenie… To sa však dozvedám až ráno, pri čakaní na prípoj na autobusovej stanici v Taline, kam dotyčná docestovala so slzami v očiach asi o 4 hodiny neskôr. Prišla o lístok za 250 – 300 eur. V autobuse sme si vymenili dojmy s neznámym spolucestujúcim. Povedal mi: „Buďte rád, že sme boli na estónskej hranici, na lotyšskej by to bolo oveľa horšie…“

Každodenný život v Petrohrade

Samozrejme, za niekoľko dní sa nedá do všetkého preniknúť, ale dojmy a skúsenosti sú dobré. Zhruba každých 500 metrov v strede mesta sú potraviny, otvorené 24 hodín. Ponúkajú zväčša trvanlivé veci, ale hladný si vždy niečo nájde. Normálne obchody s potravinami sú zásobené rovnako ako v Bratislave. Výber je široký, rôzne šaláty a údeniny sú čerstvé a lákavé. Ponuka rýb je väčšia. Existuje aj sieť naozaj slušných a lacných jedální, sčasti otvorených tiež 24 hodín. Ponúkajú 4 – 5 polievok, asi 8 hlavných jedál s voliteľnou prílohou, niekoľko múčnikov, rôzne šaláty, nealkoholické nápoje, niekde čapované pivo alebo víno. Podľa výberu a množstva sa dá dobre najesť na úrovni našej bežnej závodnej jedálne za 3 – 4 eurá. Lepšie reštaurácie sú kvalitou i cenovo na podobnej úrovni ako zodpovedajúce naše, len víno je v nich oveľa drahšie. Ale sú hojne navštevované. Oslavujú sa tu rôzne príležitosti, stretávajú sa tu a maškrtia priatelia. Hosťa niekde musí usadiť čašník, lebo voľných miest je málo. Atmosféra je prívetivá. V jednej reštaurácii sa ma čašník opýtal, odkiaľ som. Na moju odpoveď reagoval: „Ja som tiež z ďaleka – z Moldavska.“ Keď som sa ho namiesto ruštiny provokatívne opýtal: „Vorbiţi româneşte?“, s prekvapením odpovedal kladne a krásne sme si po rumunsky poklebetili. Na záver mi povedal, kedy bude mať ďalšiu službu a pozval ma na návštevu. Prišiel som nielen kvôli dobrému jedlu…

Aké sú platy? Pýtať sa ľudí je nezdvorilé. Ale čo-to napovedia ponuky voľných miest vo výkladoch. Pokladníčka bez praxe v prepočte asi 400 – 500 eur, skúsená okolo 1000 – 1200.

Ľudia na ulici sú usmievaví a veselí. Večer sú ulice plné hudobných skupín alebo kaukliarov s ohňom. Hlúčky okoloidúcich ich sledujú a občas niečo vhodia do klobúka. V stánkoch sa predáva káva, čaj a varené víno (nie bohvieaké a drahé). Na mostoch cez kanály Nevy ponúkajú vyvolávači výlet na motorových člnoch. Napriek jesennému počasiu sú naplnené asi z polovice. V metre vládne ostražitosť, ale slušnosť personálu. Ak do turniketu zle zapadne žetón (stojí 65 rubľov, teda asi euro) alebo si ho pomýlite s veľmi podobnou 10-rubľovou mincou, strážca príde a vľúdne pomôže. Vzájomnú ohľaduplnosť a ústretovosť cítiť všade.

Na rozdiel od nás aj neznámi ľudia spolu oveľa ľahšie nadväzujú rozhovor a dlhšie debaty. Vidieť to najmä v bežných jedálňach. Uvoľnená atmosféra vládla aj na slávnostnej večeri na konferencii. Okrem prednášania tradičných „tostov“ bola tombola s literatúrou. Udeľovali sa „diplomy“ (gramoty), sčasti s jemne žartovným, no prívetivým akcentom (za prvú a poslednú prihlášku, za najskôr zaslaný súhrn, za najoriginálnejšiu tému, za najdlhšiu a najkratšiu prednášku a pod.).

Nikde nebolo výraznejšie cítiť, že by hostiteľská krajina bola vo vojne. Ako keby ľudia túto skutočnosť nevnímali. Nosenie svätojurajovskej stužky alebo odznakov s písmenom Z bolo viac ako zriedkavé. Aj rozhovory na túto tému boli ojedinelé a krátke. Samozrejme, nikoho vojna neteší, ale ľudia stoja na strane svojej vlasti. Niekto odsudzuje protivníka. Iný kritizuje, že spravodajstvo o protivníkovi hovorí len ako o nacistoch, hoci väčšina protivníkov asi bojuje len z donútenia. V čakárni na autobusovej stanici som zachytil útržky rozhovoru dvoch žien – domácej a zo susednej krajiny. Domáca vyčítala susedke, akú pripustili vládu a prečo „… my musíme riešiť vaše problémy a umierať tam…“ Na konferencii viacerých hnevalo, že ich v zahraničí vylúčili z vedeckých konferencií a športových súťaží. Útechou môže byť azda len to, že sa tieto obmedzenia v skutočnosti obracajú proti tým, kto ich zaviedli, a že domácich odborníkov je toľko, že si dlho vystačia sami.

Na uliciach je čisto, žiadne odpadky alebo pokreslené steny. Na hlavných uliciach sú v noci bohato osvetlené fasády všetkých domov.

Samostatnou kapitolou sú kníhkupectvá, otvorené a hojne navštevované aj v sobotu a nedeľu. Spravidla je v nich aj malá, no veľmi využívaná kaviarnička. Návštevníci si tam môžu listovať v knihách, o ktoré majú záujem. Knižná produkcia je obrovská, od už na prvý pohľad brakovej literatúry (hlavne v sieti kníhkupectiev Bukvojed – Písmožravec) až po seriózne a vedecké publikácie. K dispozícii je aj veľa prekladov. Sympatické je, že vychádza analytická historická literatúra, ktorá sa zaoberá rôznymi dramatickými a protikladne vnímanými úsekmi dejín. Niektoré témy sú spracované vo viacerých tituloch. Personál je ochotný a má prehľad, kde čo je. Sleduje, či niekto niečo nehľadá a hľadajúcemu ponúkne pomoc, naozaj poradí a všeličo nájde.

Všade treba mať vymenenú hotovosť. Terminály síce kartu prijmú, ale platba sa neuskutoční. Prečo asi?

Kultúrny život je bohatý. V prejazdoch domov plagáty lákajú na každodenné predstavenia početných divadiel, aj malých. Vinotéky pozývajú na premietanie filmov – „Pijeme víno, pozeráme kino“. Plagáty lákajú na výlety po petrohradských strechách.

V Petrohrade žije veľa mačiek, ľudia ich majú radi. Jedna medailérka ich v mincovni v Petropavlovskej pevnosti kŕmi až sedemnásť. Ermitáž mačky dokonca „zamestnáva“ kvôli myšiam. Pouličné stánky ponúkajú tašky s obrázkami mačiek. Nápisy na niektorých sú – „V Petrohrade žijú bájne bytosti a – kocúry“ alebo „Petrohradská inteligencia“ s obrázkami mačacích hláv štylizovaných ako literáti, profesori, bádatelia či bohémovia. Rok 2023 je tam rokom mačiek. Preto sa už na jeseň 2022 predávali „mačacie“ kalendáre.

Záver

Postrehy z krátkeho pobytu sa značne líšia od oficiálneho mediálneho obrazu, ktorý je nám predkladaný. Treba preto vysloviť tri otázky. Prečo niekto izoluje krajinu, kde žijú pracovití, vzdelaní a prívetiví ľudia? Prečo niekto démonizuje krajinu s rovnakým zmyslom pre každodenné starosti, radosti i humor, krajinu s rovnakou sústavou etických hodnôt? Prečo niekto de facto trestá tých, ktorí dobré a obojstranne prospešné vzťahy s touto krajinou naďalej pestujú?

Autor, Ing. Zbyšek Šustek, CSc., je predseda Slovenskej numizmatickej spoločnosti pri SAV, čestný člen Rumunskej, Maďarskej a Bieloruskej numizmatickej spoločnosti, člen Slovenskej policajno-historickej spoločnosti a Ruského zväzu bonistov (= odvetvie numizmatiky).

Foto: Autor