Príspevok P. Baršu: „Povstane nová ekologická třída?“ poskytuje čitateľovi koncept „iného“ života formulovaný B. Latourom a N. Schultzom ako odpoveď na narastajúcu klimatickú krízu. Domnievam sa, že nie som jediný, ktorého projekt „iného“ života zameraný na radikálne odlišné „pojetí lidského života“ nemohol uspokojiť najmä z pohľadu jeho teoretickej hodnoty, ktorá sa vo viacerých smeroch opiera o príliš jednostranné pohľady autorov. Vo svojom príspevku sa pokúsim o analýzu len niektorých jednostranných pohľadov obsiahnutých v uvedenom príspevku.
Výraz „iného“ života som dal do úvodzoviek preto, že navrhovaný projekt nechce byť niečím „novým“, čo tu doteraz nebolo. Podľa autorov sa spoločnosť vo svojom doterajšom vývoji vždy usilovala o niečo „nové“ aby sa zbavila starého. Tento pohyb k historicky „novému“ nás však nakoniec priviedol ku klimatickej katastrofe.
Preto radikálne ekologické hnutie už neverí na dejinný pokrok, neverí, že nové je hodnotnejšie ako staré. Výraz „iný“ tu teda znamená, že koncept radikálnych ekológov nebazíruje na novosti spôsobu života, o ktorý im ide, pretože jeho súčasťou sa môžu stať aj staré „způsoby života předmoderních časů a neevropských společností“, ale ich koncept je radikálne „iný“ vo vzťahu k súčasnému životu.
V časti príspevku pod názvom „Spor dvou materializmů“ ma zaujalo tvrdenie, že proti „marxistickému a neoliberálnemu materializmus“ je nutné postaviť „ekologický materializmus“. Výraz materializmus je tu uvedený v troch rôznych spojeniach, pričom na prvý pohľad je zjavné, že v prípade marxistického a neoliberálneho materializmu tu niečo nesedí.
Otáznik visí predovšetkým nad výrazom „neoliberálny materializmus“ pretože neoliberalizmus sa neopiera o jednotnú filozofickú teóriu a už vôbec nie o filozofický materializmus, tak ako sa o filozofický materializmus opiera marxizmus.
Ak si ako príklad zoberieme koncept jedného z najvýznamnejších a najznámejších neoliberálov, t.j. koncept F. A. Hayeka, tak ľahko nahliadneme, že jeho filozofickým základom nie je žiadny materializmus, ale verzia Kantovho agnosticizmu, ktorá nedáva jasnú odpoveď na filozofickú otázku o podstate sveta. Preto, ak má mať výraz materializmus rovnaký význam v spojení s marxizmom a neoliberalizmom, tak musí ísť o iný význam slova materializmus, než o jeho filozofický význam.
Ekologický materializmus má byť protikladom marxistického a neoliberálneho, pretože jeho pomocou je možné odmietnuť dva predchádzajúce. Ale aby sme porozumeli v akom zmysle je ekologický materializmus opakom marxistického a neoliberálneho, tak je potrebné nájsť taký význam výrazu materializmu, ktorý vzájomne si odporujúce teórie marxizmu a neoliberalizmus zjednotí a postaví ich do protikladu k ekologickému materializmu.
Z prezentovaných názorov B. Latoura a N. Schultza je možné vyvodiť, že materialistickú orientáciu marxizmu a neoliberalizmu vidia v ich orientácii na ekonomickú sféru života spoločnosti. Produkcia tovarov je v oboch teóriách nutnou podmienkou dosiahnutia ich špecifických cieľov.
V marxizme je to vybudovanie podmienok komunistickej spoločnosti a v neoliberalizme proklamovaná prosperita a individuálna sloboda. B. Latour a N. Schultz vidia za touto orientáciou marxizmu a neoliberalizmu na materiálnu výrobu ich snahu o dosiahnutie „nekonečného růstu materiálního bohatství“, a preto považujú oba smery v ich „ekonomickej“ orientácii za materialistické. V texte budem uvedený materializmus označovať ako „ekonomický“ materializmus.
Na tomto základe je potom možné porozumieť aj výrazu ekologický materializmus, ktorý je nutné postaviť proti „ekonomickému“ materializmu marxizmu a neoliberalizmu. Jeho cieľom je postaviť proti svetu človeka a predovšetkým proti jeho výrobnej činnosti prírodný svet, ktorý človek svojou výrobnou činnosťou mení na svet „dobývania“ namiesto toho, aby ho akceptoval ako svet, ktorý je mu daný k „obývaniu“. Ekologický materializmus by sme podľa jeho stručnej charakteristiky mohli nazvať „prírodným“ materializmom, ktorý je protikladom „ekonomického“ materializmu.
Pohľad, ktorý stotožňuje „ekonomický“ materializmus marxistov a neoliberálov s ich snahou o nekonečný rast materiálneho bohatstva prehliada, že ekonomický proces v kapitalizme a socializme sa podstatne odlišujú ako svojím cieľom, tak aj svojou podstatou. Pravdou je aj to, že ani v marxizme a ani v neoliberalizme nie je hlavným cieľom ekonomickej výroby snaha o nekonečný rast materiálneho bohatstva.
Prečo marxistická teória kladie taký dôraz na ekonomickú stránku činnosti človeka? Ako je všeobecne známe, je to práve rozvoj výroby, ktorý má zabezpečiť také materiálne podmienky života spoločnosti, aby mohla vzniknúť komunistická spoločnosť. Jej podstatným znakom má byť to, že vytvorené materiálne bohatstvo sa v nej bude rozdeľovať podľa potrieb človeka a kde bude možné, aby každý prispel k produkcii spoločenského bohatstva podľa svojich schopností.
Uvedený cieľ interpretujú B. Latour a N. Schulz ako snahu o nekonečný rast materiálneho bohatstva.
Abstrahujú od faktu, že podľa Marxa bude v komunistickej spoločnosti prvou potrebou človeka práca, a nie vlastníctvo materiálnych statkov. Práca oslobodená od tlaku materiálnych potrieb, od tlaku nutného pracovného času bude mať povahu slobodnej spoločenskej sebarealizácie človeka. Podstatná forma bohatstva nebude spočívať vo vlastníctve materiálnych predmetov, ale v rozvinutosti ľudských praktických schopností a zručností, vedomostí, citov a spoločenských kontaktov indivíduí komunistickej spoločnosti. O nejakej snahe po nekonečnom raste materiálneho bohatstva tu nemôže byť ani reči.
Marx už vo svojich Ekonomicko-filozofických rukopisoch z roku 1844 hovorí o potrebe podstatnej zmeny výroby založenej na súkromnom vlastníctve výrobných prostriedkov, ktorá vedie nielen k odcudzeniu človeka od jeho vlastnej predmetno-praktickej podstaty, ale vedie aj k odcudzeniu človeka od prírody. Už v rámci východiska buržoáznej výroby sa prírodné zdroje, a hlavne pôda, lesy a surovinové zdroje stávajú súkromným vlastníctvom. Znamená to, že sú vyňaté spod kontroly spoločnosti a rozhodovanie o nich je ponechané na vôli súkromných vlastníkov, túžiacich po dosahovaní zisku z ekonomického využívania prírodných zdrojov. Preto len zospoločenštenie výrobných prostriedkov a výroba orientovaná na uspokojovanie potrieb človeka, a nie na zisk, môže nastoliť racionálny vzťah človek k prírode.
Vo svojom koncepte negácie buržoáznej spoločnosti Marx jasne odmietol jednostranný, koristnícky, súkromno-vlastnícky vzťah človeka k prírode, ktorý je dnes rozhodujúcou príčinou devastácie prírody. Preto tvrdiť, že „marxistický materializmus“ je jednou z príčin dnešných klimatických problémov je skôr jeho prekrúcaním ako jeho objektívnou interpretáciou.
Pozrime sa teraz na výraz „neoliberálny materializmus“. Ako som uviedol vyššie, výraz materializmus tu neznamená filozofickú materialistickú pozíciu neoliberalizmu, ale znamená len to, že neoliberalizmus považuje ekonomickú produkciu tovarov za zdroj „nekonečného růstu materiálního bohatství“. Otázkou je, či cieľom neoliberalizmu je skutočne nekonečný rast materiálneho bohatstva alebo inak povedané, či neoliberalizmus stojí na pozícii „ekonomického“ materializmu.
Pokiaľ ide o dominantnú úlohu ekonomickej sféry života v spoločnosti, tak je faktom, že neoliberalizmus ide ešte ďalej ako marxizmus. Napríklad L. Mises ako aj F. A. Hayek chápu ekonomickú formu výmeny tovarov za základnú formu spoločenských vzťahov vôbec a tak Hayek tvrdí: „Myšlienka, že … jediné putá, ktoré držia celok veľkej spoločnosti spolu, sú putá čisto ,ekonomické‘ (presnejšie povedané katalaktické – trhové), budí veľký citový odpor. Napriek tomu je možné len veľmi ťažko daný fakt poprieť.“ (Právo, zákonodárství a svoboda, Praha 1991, II, s. 107).
Aby bolo možné sa vyjadriť k tomu, či neoliberáli stoja na pozícii „ekonomického“ materializmu, k tomu je potrebné v prvom rade ukázať, v čom spočíva podstata buržoázneho ekonomického procesu a na uvedenom základe posúdiť jeho vzťah k materializmu. V texte posudzovaného príspevku sa narába len s abstraktným výrazom ekonómie bez toho, aby sa odlíšili jej rôzne historické podoby a tým sa vyčlenili ich podstatné rozdiely.
Názor, že teória buržoázneho spôsobu výroby stojí na stanovisku materializmu a podstatu výrobného procesu vidí v produkcii materiálnych tovarov je skôr dôsledkom vonkajšieho zdania než dôsledkom pochopenia buržoáznej ekonómie. Aj podľa neoliberálnych ekonomických konceptov je buržoázno-ekonomická forma produkcie tovarov len vonkajšou formou realizácie jej hlavného cieľa, ktorým nie je produkcia tovarov, ale ktorej hlavným cieľom je dosahovanie zisku, t.j. neustále zväčšovanie množstva peňazí v rukách podnikateľov alebo kapitálu v jeho všeobecnej forme.
Z uvedeného cieľa buržoáznej formy výroby nutne plynie, že tovary sa tu nevyrábajú v prvom rade pre uspokojovanie potrieb človeka, ale pre ich predaj na trhu, pre ich premenu na peniaze. Preto buržoázna forma výroby uspokojuje rozmanité životné potreby človeka len potiaľ, pokiaľ tieto nadobudnú formu kúpyschopného dopytu. Potreby človeka, ktoré sa v dôsledku nedostatku peňazí nemôžu premeniť na kúpyschopný dopyt, buržoáznu ekonómiu už z povahy jej hlavného princípu, ktorým je dosahovanie zisku, nezaujímajú.
Už tu je jasné, že téza B. Latoura a N. Schultza o nekonečnom raste materiálneho bohatstva ako cieľa buržoáznej výroby nezodpovedá realite. Cieľom buržoáznej výroby nie je produkcia nekonečného materiálneho bohatstva, ale snaha o predaj maximálneho množstva tovarov, ktorý je však obmedzený kúpyschopným dopytom.
Peniaze, o ktoré v buržoáznej ekonomike ide predovšetkým, sú však veľmi zvláštnym objektom. Ako ukazuje ich historický vývoj, rozmanitý materiálny obal, ktorý na seba v rôznych obdobiach berú, slúži len k tomu, aby znázornil veľkosť ich hodnoty, alebo ich kúpnu silu, ktorej sú nositeľom.
Pointa je však v tom, že výmenná hodnota alebo kúpna sila peňazí v nich nesídli ako nejaký materiálny objekt, ale má čisto ideálnu povahu. Či už si zoberieme tzv. plnohodnotné peniaze, akými sú napríklad zlaté či strieborné peniaze, alebo si zoberieme papierové peniaze či aj elektronické peniaze, vo všetkých prípadoch ich kúpna sila alebo ich výmenná hodnota nie je totožná s ich materiálnym nositeľom, ktorý tvorí ich vonkajšiu formu.
Napríklad pri papierových peniazoch je iste každému jasné, že cena ich papierového tela, teda cena za ktorú boli vyrobené, nemá nič spoločné s ich výmennou hodnotou či kúpnou silou, ktorú majú na sebe v podobe čísla znázornenú a ktorú pri výmene reprezentujú. Výmennú funkciu, teda to, čo kupuje rozmanité úžitkové tovary v danej hodnote neplní papier, ale idea, ktorá je daným papierom len predstavovaná či symbolizovaná. Výmennú funkciu peňazí za úžitkové tovary tu plní všeobecne platná, predávajúcimi aj kupujúcimi uznávaná idea veľkosti hodnoty, opierajúca sa o materiálne telo.
Aj v prípade plnohodnotných peňazí, napríklad zlatých, príde každý ľahko k záveru, že ak napríklad v roku 1970 bola cena jednej unce zlata 38,90 dolárov a dnes stojí tá istá unca zlata viac ako 1 800 dolárov, výmenná hodnota zlata sa mení, ale hmotnosť jeho materiálneho tela je nemenná. Ak by bolo bytie výmennej hodnoty zlata identické s jeho telom, potom by sa jeho hodnota nemohla meniť bez toho, aby sa nemenila aj hmotnosť jeho materiálneho tela. Fakt, že výmenná hodnota či kúpna sila peňazí má podobu ideálneho bytia, ktoré nie je identické s materiálnym bytím svojho nositeľa platí všeobecne.
Stručná charakteristika cieľa buržoáznej výroby jasne ukazuje, že peniaze, o ktoré ide v ekonomickom podnikaní predovšetkým, nie sú žiadnym materiálnym objektom, ale všeobecne platnou ideou, ktorej vymeniteľnosť za reálne úžitkové tovary je garantovaná danou spoločnosťou a v prípade štátnych peňazí, garantovanou štátom. Z uvedeného pohľadu plynie, že neoliberáli nie sú ani v oblasti ekonomickej teórie žiadni materialisti ako to tvrdia B. Latour a N. Schultz, ale idealisti.
V závere tejto problematiky je však nutné konštatovať, že proces premeny nejakého tovaru na peniaze, teda proces jeho idealizácie na všeobecne vymeniteľný tovar nie je výsledkom zámernej ľudskej činnosti, hoci tá pri tom nutne asistovala, ale výsledkom živelného procesu výmeny rozmanitých tovarov. Výmena tovarov sama postupne prisúdila nejakému tovaru funkciu peňazí, t.j. funkciu všeobecne vymeniteľného tovaru. Tovar, idealizovaný procesom výmeny do formy peňazí, nestratil svoje špecifické úžitkové vlastnosti, ale popri nich nadobudol ekonomickú vlastnosť všeobecnej výmennej hodnoty. Pokiaľ sa taký tovar používa ako peniaze, tak jeho materiálne telo s jeho úžitkovými vlastnosťami je len nositeľom všeobecne platnej idey.
Za hlbšie zamyslenie stojí aj časť textu s názvom: „Zapomeňme na road movies.“ Daná časť textu sa snaží hlbšie špecifikovať „inakosť“ formy života, ktorá má nahradiť pod tlakom klimatickej katastrofy súčasný moderný štýl života, ktorý nás neustále ženie za niečím novým, za neustálou zmenou.
Autori tvrdia, že „inakosť“ nie je možné dosiahnuť ani výletmi do cudzích krajín, letmi do vesmíru, ale ani pochodom k utópii. V cieli, o ktorý sa usilujeme, nás nečaká nič iné, len variácie toho istého. Nekonečná snaha o postup vpred tak musí skončiť v pocite márnosti. Preto je „inakosť“ možné nájsť len „zkusmými a velmi pomalými pohyby, jimiž ohledávam ,zde‘ a ,nyní‘, abych zjistil ,kde to jsem‘…“ Redukcia aktivity človeka na skúmanie miesta „zde“ a „nyní“ je dôsledkom nášho pohybu v tzv. „homogenizovanom“ priestore, v rámci ktorého sa ani najvzdialenejší bod kvalitatívne neodlišuje od miesta, ktoré sme opustili.
Pojmom „homogenizovaného“ priestoru nás B. Latoure a N. Schultz v tichosti preniesli z reálneho životného priestoru človeka, do abstraktného priestoru, ktorý môže jestvovať len v našich myšlienkach. Pretože len v tomto myšlienkovom priestore môžu byť všetky jeho body kvalitatívne totožné. V reálnom priestore nie je možné, aby napríklad pobyt na frontovej línii bol kvalitatívne identický s miestom mierového života. Aby pobyt bezdomovca pod mostom bol kvalitatívne identický s bývaním vo vlastnom byte a podobne. Dokonca aj v prípade, ak by sme na všetkých miestach sveta nadobudli rovnaký pocit márnosti, tak z toho nijako neplynie, že svetový priestor je kvalitatívne homogénny.
Autorov k idey „homogenizovaného priestoru“ inšpiroval možno fakt, že v dnešnom globalizovanom svete by sme už len ťažko hľadali miesto, kde by nedominovala kapitalistická forma výroby tovarov. Avšak homogénna, tá istá ekonomická kvalita svetového priestoru nielenže nelikviduje rozmanité kvalitatívne rozdiely svojich bodov, ale práve naopak, mnohé jeho kvalitatívne rozdiely prehlbuje. Napríklad rozdiely v ekonomickom príjme obyvateľov Zeme sa z hľadiska „homogénnej“ ekonomickej kvality priestoru odlišujú len kvantitatívne, ale kto by nevedel, že za uvedenou kvantitatívnou nerovnosťou príjmov sa skrývajú hlboké kvalitatívne rozdiely v spôsobe života ľudí?
K podobnému výsledku prídeme aj v prípade, ak akceptujeme názor autorov o blížiacej sa klimatickej katastrofe. Všetky body sveta sú zasiahnuté klimatickou krízou, ale táto jednotná, homogénna kvalita svetového priestoru sa na rôznych miestach sveta prejavuje rozmanitými až protikladnými vlastnosťami. Na rôznych miestach sveta sa striedajú sucho, požiare, veľké horúčavy, záplavy a podobne, čo nepotvrdzuje rovnakú kvalitu svetových bodov. Naznačené príklady jasne dokumentujú, že „homogenizovaný priestor“, kde sú všetky jeho body kvalitatívne rovnaké, je len abstraktnou ideou a nie realitou.
Autori „homogenizovaného priestoru“ okrem iného prehliadli aj fakt, že ich vlastná idea priestoru sa zo svojej vlastnej podstaty vzpiera možnosti vzniku „iného“ sveta. Pozrime sa na to bližšie.
V texte sa jednoznačne konštatuje, že „Pohyb totiž probíhá v homogenizovaném prostoru. Ani ten nejvzdálenější bod se kvalitativně neodlišuje od místa, které jsme jeho jménem opustili.“ Z následného textu však plynie, že iný spôsob života nedosiahneme nielen zmenou svojho miesta, ale ani „pochodem k utópii“. Preto iný spôsob života nenájdeme „úprkem k jinde a jindy ale pouze zkusmými a velmi pomalými pohyby, jimiž ohledávám zde a nyní …“.
Identita kvality bodov v „homogenizovanom“ priestore sa tak netýka len priestorovo odlišných bodov, ale ako je zrejmé z tvrdenia, že odlišný spôsob života nenájdeme ani v inom čase, sa identická kvalita týka aj časovo rozdielnych bodov. Povedané jednoducho, v „homogenizovanom“ priestore nás to isté čaká nielen všade, ale to isté nás čaká aj vždy. Z daného plynie, že inú kvalitu života nemôžem dosiahnuť nie len na inom mieste, ale ani v tom istom mieste, ale v inom čase. Od starého spôsobu života k novému, radikálne odlišnému je možné prejsť len tak, že od existujúceho spôsobu života prejdeme k „inému“, ale tento prechod je súčasne prechodom od existujúceho časového bodu k následnému, teda inému časovému bodu. Ale v „homogenizovanom“ priestore nás v inom časovom bode čaká to isté, ako v čase predchádzajúcom, takže o nejakej radikálnej zmene tu nemôže byť reč.
Vznik radikálne odlišného spôsobu ľudského bytia v rámci „homogenizovaného“ priestoru nie je možný. Snaha B. Latoura a N. Schultza po radikálne odlišnom spôsobe bytia je ich subjektívnym želaním, ale z ich vlastného teoretického stanoviska plynie, že to nie je možné.
V dejinách filozofického myslenia sme sa s podobnou abstrakciou, akou je „homogenizovaný“ priestor, stretli už v antike. Bol to známy antický filozof Parmenides (asi 510 až 450 pr.n.l.), ktorý vo svojej filozofickej teórii abstrahoval od rozmanitých podôb bytia sveta a takto dospel k pojmu bytia ako takého, ktoré je vo svojom obsahu homogénne, rovnorodé a bez vnútorných rozdielov. Ale na rozdiel od autorov B. Latoura a N. Schultza bol Parmenides vo svojom filozofickom stanovisku dôsledný. Z názoru, že svet je vo svojej podstate homogénnym, rovnorodým bytím vyvodil správny záver, že pestrosť a rozmanitosť bytia, ktorú vnímame našimi zmyslami je len zmyslovým zdaním, zdaním, ktoré odporuje podstate bytia.
Ak by takýto záver vyvodili zo svojho stanoviska aj autori „homogenizovaného priestoru“, tak by sa vyjasnilo, že vonkajší svet aj s jeho klimatickou krízou je len našim zdaním a ak sa nám takéto zdanie sveta nepozdáva, nie je nič ľahšie ako si vytvoriť iné zdanie sveta.
