Kým máte rodičov, ste stále deťmi. Mama nám so sestrou umožnila byť deťmi dlho. Azda preto, že sama musela ísť od pätnástich robiť. Z domu si odniesla vieru, vernosť, usilovnosť, pokoru a odpúšťanie. S mamou a starou mamou chodila do kostola, s otcom zas na prvé máje. „Šak Kristus byu první komunista“, vravieval. „Tvoja mama sce mjet království nebeské tam hore, ale já ho scem mjet tadyk na zemi.“ Mimochodom, neskôr ako nepriateľ ľudovodemokratického zriadenia sedel s Gustávom Husákom v Ilave. A ten istý Lojzek sa v roku 1919 ako legionár dostal pred vojenský súd, lebo dal po papuli dôstojníkovi, ktorý do krvi zbičoval svojho jazdeckého koňa. Prežil, keďže ho generál Šnejdárek súrne potreboval v prvej línii proti postupujúcim vojskám Maďarskej republiky rád.
Môj-náš otec vždy tvrdil, že nie je možné, aby sa taká plavovláska narodila na Záhorí. Že tam niekde musel byť nejaký zatúlaný Švéd z tridsaťročnej vojny. Už ako malá sa rada prevteľovala do hrdiniek zo svätovojtešského kalendára a neskôr ako holičská učnica videla na obálkach pekne upravené blonďaté dámy, preto sa túžila raz tiež stať takou, v tých časoch vojny bola idolom Eva Braunová. Splnilo sa.
Môjmu-nášmu otcovi oznámila: „Vieš, Mirenko, najprv je divadlo, potom deti, až potom ty.“
Ako malí sme nevedeli pochopiť, že po kolotoči rozhlas – divadelná skúška – televízia – večerné predstavenie toľko vyspáva a skákali sme po nej a strkali jej zápalky do očú. Volali sme ju Guliver. Nerád som chodil do jasieľ a do škôlky, zaujímavejšie mi to pripadalo v divadle. Buď som sa díval, ako Pepo Budský nespokojne kýve nohou, alebo som hľadal poklady v rekvizitárni Gaža Arbeta. Spomínam si, ako som sa pri nedeľnom matiné Strakonického gajdoša tváril, že nepoznám svoju sestru, lebo vo chvíli, keď stráže berú Dorotku do otroctva, sa z hľadiska rozbehla k orchestrisku a vrešťala: „Nechajte ju, to je moja mamááá!“
Po predstavení sme ju čakávali, lebo sme sa tešili na príhody, ale často nešla a nešla. Potom sa ospravedlňovala: „Musela som odviezť Daču, Milku alebo Soňu.“ Inokedy zase netrpezlivo čakali na jej príchod otec s kamarátmi v klube spisovateľov, aby vyplatila ich cech. Často sa stávalo, že keď prišla domov, našla tam spiacich všetkých tých Nezvalov, Andrzejewských, Polevojov, Plávkov, Hoffmeistrov, Tuwimov, Fabryov, Broniewskich, Simonovov, Kruczkowských, tak ich len poprikrývala dekami. Raz jej volala Marta Ličková, že či u nás náhodou nie je jej muž, lebo je chorá a Paľo sa jej pred dvoma dňami vybral s obedármi po jedlo. Marína vraví: „Obedáre ležia tu pri telefóne, ale Paľa zatiaľ nevidím!“
Nikdy sme neboli rasisti. Mama totiž pri učení úloh zabúdala na čas a kurčatá v rúre, preto sme si často povzdychli: „Už zase máme černoškov?!“ A rodina sa vypravila do reštaurácie. Preto nás otec prinútil učiť sa variť. V dobách Stanislavského prestavúvala v byte nábytok, aby sa cítila v postave.
Nikdy nevedela povedať nie. Podchvíľou drnčal u nás telefón a ktosi potreboval zariadiť to či ono, dostať kohosi na operáciu, dieťa na školu, pripraviť na talentové skúšky, vybaviť devízový prísľub. Aj nás srdilo, že je tu viac pre druhých ako pre nás.
V prvej triede na rodičovskom združení, keď pani učiteľka skončila hodnotenie, sa spýtala: „Má ešte niekto nejakú otázku?“ Načo sa zdvihla pani Mikelková: „Ja mám dôležitú otázku. Súdružka Kráľovičová, keď sa v tom Rómeovi bozkávate s Karolom Machatom, to len tak, alebo naozaj?!“
V škole sme mali ručné práce a ja som grambľavý. Na MDŽ ako dar sme mali obšiť srdiečko zo starého filmu, tak po návrate z divadla sa mama pustila do práce a potom zahrala neuveriteľne prekvapenú a potešenú pri jeho sviatočnom verejnom odovzdávaní. Neskôr sa podobná vec opakovala pri úlohách z rysovania. Tuš mi natiekol pod lineár a rozmazal sa, ale Marínine práce bývali ako príkladné na nástenke.
Rada sa smiala, a hoci pri vtipoch pointu vždy pokazila, bola za každý špás. Na Bratislavskej lýre v ´67 tu bola bosonohá Sandie Shaw a keďže každoročne sa konal na Slovane zápas herci-novinári, ako magnet vyhlásili, že ho slávnostným výkopom otvorí práve táto speváčka. Ľudia valili. Jej agent odmietol, vypredaný štadión, tak Marínu nahovárali, aby ju zahrala. Sandy je dlhonohá a plavovlasá, oponovala, že keď vylezie ako blondínka, každý ju spozná. Tak si vzala čiernu parochňu, vyzula topánky a nakráčala za hitu Puppet on the string z ampliónov a neskutočného potlesku, aký v živote na javisku nezažila, na trávnik. Všetci uverili!!! Ba večer, keď to rozprávala na predstavení, Mico Huba ju presviedčal: „Čo táraš, veď som stál vedľa nej!“
Rada cestovala, najmä s otcom. To nepotrebovala bedecker. O svojich jazykových schopnostiach vyhlasovala, že ovláda nemčinu. Čiastočne. Miro jej hovoril, že zrejme vždy, keď mali mať hodinu, spojenci bombardovali. Keď bola v Izraeli po šesťdňovej vojne recitovať Pieseň piesní, na sprevádzanie po dobytých Golanských výšinách dostali s otcom generála, ktorý sa spýtal, v akom jazyku chcú výklad. Po francúzsky, taliansky, rusky, anglicky, španielsky. Marienka si vybrala francúzštinu. Generál spustil. Marína ho po troch vetách zastavila. „A teraz po nemecky!“ Lampasák bez zaváhania pokračoval akoby nič. „A teraz po poľsky!“ Jednoducho si to chcela overiť.
Boli s Mirom v Paríži a Jean Marais ich pozval k sebe do divadla na predstavenie. Zašli za ním cez prestávku do šatnice, na čo sa Marais spýtal, či si s ním dajú whisky a hneď požiadal asistentku, aby ju doniesla. Tá oznámila, že whisky došla. Vtedy sa Marais na nich obrátil s otázkou: „No povedzte, mohlo by sa čosi také stať u vás na Slovensku?“
Olympiáda. Rím. Na čiernom trhu sa za lístok na otvárací ceremoniál platili astronomické sumy, u nás sa jazdilo na devízový prísľub, na pobyt v cudzine sa smelo kúpiť a vyviezť sto dolárov na osobu. Hneď prvý deň si mama kúpila topánky a bolo. Ale Miro to zariadil. Československý veľvyslanec Pudlák tam práve nemal manželku, tak jeho manželku zahrala. Podala si ruku s prezidentom Gronchim a keď sa obzrela, až o dva rady za nimi sedela Gina Lollobrigida. Miro kdesi pod strechou s novinármi. Doma to malo dohru. Zrejme ako na blondínu uprostred mnohých čiernych diplomatov ostrili si kameramani práve na nej obraz. Fero Dibarbora jej po návrate vraví: „Vedel som, že ideš do Ríma, aj že sa isto dostaneš na olympiádu, ale že práve tebou bude začínať prvý prenos, by mi ani vo sne nenapadlo!“
V Londýne na predstavení Obzri sa v hneve vo vedľajšej lóži sedel nespokojný divák, ktorý sa neustále mrvil a šomral: „No videli ste už čosi také nudné? Ani poriadnu zápletku to nemá. Vlečie sa to, kto sa má na to dívať?“ Cez prestávku sa im predstavil. Volal sa John Osborne. A vzal ich po predstavení do zákulisia. Mladému Alanovi Batesovi Marína vtedy povedala: „Máte talent od Boha. Z vás bude raz veľká hviezda!“ Splnilo sa.
Obdivovala Mariu Schellovú, na ktorú sa chodievala napriek zákazu dívať v čase, keď ešte nestál múr do Západného Berlína, pri svojich cestách do NDR.
Prinášala pútavé historky zo zájazdov. Spomínala, ako mladý Tabakov, keď ich prišiel navštíviť na hotel, pustil vždy vodu zo všetkých kohútikov, aby sa mohli rozprávať. V Krakove mali družbu s divadlom Slowackého. Chlapci počuli veľa o spanilosti Poliek, tak sa Machata, Skovaj, Mrvečka vybrali na skusy. Furt nemohli nič poriadne objaviť, až na Rynku glównym, tam-tamto tá blondína, to je teda kus. Keď prišli bližšie, bola to Kráľovičová.
Galina Volčeková inscenovala v SND Roščinov Transport a pozvala Marínu, aby pohostinne vystúpila aj v rovnakom naštudovaní v Sovremeniku. A mama mala neuveriteľný zážitok, keď tisíce neviditeľných rúk jej pomáhalo dostať sa na patričné miesto, do náležitej mizanscény.
Boli na zájazde v Prahe s Havlových Odchádzaním. Prišiel sa pozrieť aj významný kritik Antonín Liehm, ktorý po ’68 emigroval do Paríža a po rokoch sa presťahoval späť do Prahy. Po predstavení vraví: „No, ani ta Královičové dcera není špatná herečka!“
Nikdy nezdvihla na nás ruku, čo zase nerobilo ťažkosti otcovi. Ten vôbec musel hasiť, čo svojou dobrodušnosťou a naivnosťou spôsobila. Pravidelne vyhadzoval upratovačky, ktoré po čase už len sedeli za stolom, popíjali kávičku a rozprávali o svojich starostiach s dcérami, kým Marína pobiehala s prachovkou, kymácala sa na rebríku alebo čistila obloky. Inokedy sa zase dohodla na vymaľovaní bytu, majstri na druhý deň prišli aj s manželkami, Marína im nalievala, ďalší deň im už aj varila, „Panénko, pivo došlo“, po týždni otec zistil, že v jednej izbe je len veľká šmuha. Áno, už mali skúsenosti s maľovaním, ale klietok v zoologickej záhrade.
Nikdy sa nesťažovala. Vravela, že najhoršie je nechať sa ľutovať. Práve naopak, vtedy sa treba čo najlepšie obliecť, nalíčiť či oholiť, navoňať a pôsobiť tak, aby ti všetci závideli. Ako tvrdila, úskalia jej pomohli prekonať skúsenosti tej hŕby postáv, ktoré stvárnila a prežila.
Patrila k pokoleniu, ktoré keď sa po dlhých rokoch vojny dostalo z toho tmavého tunela von na svetlo, chceli všetci strašne veľa dokázať, vydať zo seba to najlepšie. Ako vždy pri zmene, všetko sa zdalo také ľahké, tak na krôčik. Napriek zádrheľom a sklamaniam ostala optimistka. Verila v to, k čomu mohla prispieť. Viera je vytrvalosť duše, ktorá ju udržuje na raz nastúpenej ceste, a to aj keď pominul pôvodný podnet, čo ju na túto cestu priviedol. Marína verila v silu umenia.
Každú sekundu na svete zomrú dvaja ľudia. V rovnakej chvíli sa narodí päť detí. Azda niektorá z nich bude herečka. Tomu sa vraví život večný.
Majakovskij povedal:
Послушайте!
Ведь, если звезды зажигают –
значит – это кому-нибудь нужно?
Значит – кто-то хочет, чтобы они были?
Значит – это необходимо,
чтобы каждый вечер
над крышами
загоралась хоть одна звезда?!
Počujte,
veď ak sa rozsvecujú hviezdy
to znamená – komusi ich treba
znamená – ktosi chce, aby boli
to znamená – je nutné
aby každý večer
nad strechami
zažiarila aspoň jedna hviezda.
One thought on “Spomienkové vyznanie:
Marína Kráľovičová”
Ahoj, Miro. Pekná esej. Dobre napísané. Aj keď oneskorene, uprimnú sústrasť a poďakovanie Tvojej mame za pohostinnosť u vás doma. Jozef Čertík.