Kedysi, keď internet bol vo hviezdach, vládnuca strana bola len jedna a mnohé z vecí potrebných k životu stáli pár korún, veľa sme čítali. S nostalgiou si spomínam na obľúbených hrdinov našich školských liet. Čítalo sa veselo, neraz pod lavicou počas vyučovania. Vedeli sme, kto na práve prebiehajúcej vzrušujúcej hodine botaniky či fyziky skáče s Tarzanom v džungli zo stromu na strom, prežíva dobrodružstvá neskrotnej markízy, alebo loví niektorého z Foglarových bobríkov. Historický román Móra Jókaiho „Milovaný až na popravisko“ (Jókai Mór, Szeretve mind a vérpadig,vyd. Athenaeum, Budapešť 1882; vyd. Tatran, Bratislava 1968, slovenský preklad Štefan Gál) bol jedným z mojich najobľúbenejších. Splýva mi s detstvom tráveným v dome starých rodičov s veľkou záhradou, so starým nábytkom a s obrazmi podnecujúcimi predstavivosť, dýchajúcim históriou vo vtedy trochu ospalom zemplínskom mestečku, mojím rodným i mojich predkov. Osud „Rákocziho blesku“, brigadiera Ladislava Očkaja z Očkova (Ocskay László; nar.1680), bol tragický. Z obdivovaného a oslavovaného hrdinu, akéhosi uhorského Doriana Graya, sa pod tlakom okolností stal zradca meniaci sa postupne na morálnu trosku. Napĺňalo ma to ľútosťou. Koniec životného príbehu chrabrého kuruca, v skutočnosti prelietavého uhorského kondotiéra, bol totiž iný, na aké som bol z kníh edície „Stopy“ a filmových mayoviek, väčšinou s dobrým koncom, zvyknutý. Na konci Očkajovho života bol katov meč. To všetko podané majstrom pera a maďarského jazyka v romantickom štýle so zábleskami antickej tragédie pripomínajúcom chuť maďarskej kuchyne, pikantný kurací paprikáš s tarhoňou či perkelt s haluškami rozplývajúcimi sa na jazyku, preťaté lahodným, v suchom zemplínskom lete do hlavy bláznivo stúpajúcim a do nôh zradne klesajúcim trochu vychladeným (aký to trpkosladký hriech) bikavérom alebo lahodným tokajským z Malej a Veľkej Tŕne, vyvolávajúcimi spoločne ducha Cinky Panny, aby hodujúcim zahrala na svojich čarovných husliach. Aby vylúdila radosť a slzy, bláznovstvo a pochabosť a vznietila ľudské vášne také silné medzi Dunajom a Tisou.
Prvá kapitola románu má tajomný názov „Zomotor“. Autor v snahe priblížiť čitateľovi význam tohoto záhadného slova si pomáha opisom scény, v ktorej sa matkina bolesť mieša s humorom. Dá sa to vôbec? Očividne áno, aj keď bolesť víťazí. Hocikto by sa však o takýto koktail nemal pokúšať, to dokáže len Jókai a nielen v tomto románe. Urodzená pani Tiszová chystá fajnoty, medzi ktorými nesmie chýbať pujpunelová omáčka s receptúrou nemenej záhadnou ako inkriminované slovo (maď. „a zomotor“) na svadobnú hostinu dcéry Ilonky, keď zo sluhu Marciho, pôvodom Plavca – Polovca (maď. Palóc) vypáči, že jej jediný syn bol zabitý v súboji o ženskú priazeň dôstojníkom cisárskeho pálffyovského pluku. Úvod knihy, ktorý ju nasmerováva k premenlivej farebnosti zobrazených charakterov a dramatickej košatosti, vrcholí smrťou ženícha dorúbaného cisárskymi vojakmi – labancami. Toľko utrpenia v jeden deň. Matka ho znáša viac, lebo synovu smrť dcére sprvoti tají. Je to prebehlík Očkaj (ostaňme pri slovenskej transkripcii, v ďalších prípadoch akceptujme aj historické), kto riadením osudu po dobytí Levického hradu, tentoraz na strane kurucov, o pár rokov neskôr pojme mladú vdovu Ilonku Tiszovú za manželku. Matka ani dcéra netušia, že muž, ktorého obdivujú a zbožňujú, je vrahom ich syna a brata. Vie, no nikomu to nepovie stoický a flegmatický Marci. Jeho vzťah k novému pánovi je diktovaný oddanosťou rodine, ktorej od detstva slúžil. Očkaj však v očiach a z tváre na slovo skúpeho služobníka vždy číta: „Aj keď ma za moje mlčanie zahrnieš peniazmi a darmi, a ja budem mlčať a ochraňovať ťa, aby teraz už aj tvoja rodina netrpela ešte viac, aj tak si pes!“ Kurucký brigadier mal leví podiel na víťazstve nad cisárskym veliteľom von Ritschanom a zničením jeho elitného zboru pri Smoleniciach 28. mája 1704 za výdatnej podpory slovenských insurgentov – to je historický fakt. Podnikol výpravy na Moravu a do Rakúska, dokonca (podľa Jókaiho) naplánoval nevydarený únos Jozefa I. počas cisárskej poľovačky pri Viedni. Po nešťastnej bitke pri Trenčíne 3. augusta 1708, ktorej predchádzal škandalózny „divoký snem“ v Ónode a udalosti z júna predchádzajúceho roku, v radoch povstalcov zavládlo vzájomné podozrievanie sa zo zrady. Očkaj v obave, že aj on, podobne ako zástupcovia slávnej, na sneme poníženej a rozpustenej Turčianskej stolice Melchior Rakovský (Rakovszky Menyhért) a Krištof Okoličáni (Okolicsányi Kristóf), bude verejne ociachovaný, zlynčovaný alebo uväznený ako zradca, dezertoval k cisárskym. Jeho noví kolegovia ho napriek či kvôli jeho predchádzajúcej reputácii prijali s opovrhnutím.
Povstanie Františka II. Rákocziho (Rákoczi Ferenc) spelo do záverečnej fázy rovnako ako život jeho bývalého „blesku“. Niekdajší obávaný povstalecký veliteľ bol vystriehnutý a zajatý bývalými spolubojovníkmi počas návratu z novoročných osláv strávených vo vrbovskom kaštieli Révayovcov do Očkova a súdený v Nových Zámkoch (Novum Castrum – Érsek Újvár – Neuhäusel) die tertia mensis Ianuarii anno Domini MDCCX (3. januára roku Pána 1710). Bez akéhokoľvek váhania bol odsúdený na smrť, ktorej sa chcel vyhnúť opätovnou výmenou vojenského kabátca. Ponižujúcemu a agonizujúcemu narazeniu na kôl unikol len na príhovor svojho mladšieho brata Alexandra (Ocskay Sándor) verného kurucom. Očkaja už pred týmito udalosťami opustila manželka s dvomi malými deťmi (v románe mu chcela zachrániť život výmenou za prepustenie zajatých cisárskych dôstojníkov odsúhlasenou veliteľom cisárskych vojsk v Uhorsku Sigbertom Heisterom, no do Zámkov dorazila až po vykonaní rozsudku). Na hrobe popraveného našli telo ženy s dýkou v srdci. Jej meno: grófka Ozmonda Szunyoghyová, koketný a rozmarný protipól Očkajovej vernej manželky Ilonky. Žena s aurou padlého anjela, pre ktorú Očkaj zabil brata svojej budúcej ženy, neskôr špiónka cisárskych. Jej našepkávanie nasmerovalo impulzívneho a zneisteného kuruckého brigadiera k zrade. Tá, čo ho tiež milovala až na popravisko a nasledovala aj zaň. V prípade oboch malo Uhorsko, ak už nie Coriolana a Lukréciu, tak aspoň Alkibiada a Medeu.
Až na pár spoločenských fráz maďarčinu aktívne neovládam, rozumiem jej čiastočne a kontextuálne. Ak opomeniem zopár lekcií z detstva, tento náročný jazyk, ak sa nenasáva s materinským mliekom, som mal v osnovách štyri semestre v rámci štúdia histórie a archívnictva pod vedením skúsenej pedagogičky s maďarským rodným jazykom i cítením. Čítam (údajne) bez prízvuku a na trhu v Derecske alebo Berettyóújfalu by ma nepredali. Jókaiho a Móriczove romány poznám z výborných slovenských prekladov, ktoré zachovali esprit, temperament a šťavnatosť originálov. Pre mojich starých rodičov z otcovej strany bola maďarčina materinským jazykom. Stará mama, Ómama, ovládala slovenský jazyk slovom i písmom (krasopisne) lepšie ako mnoho iných, ktorí dostali pri narodení slovenčinu do vienka. Ópapa, popri maďarčine, ktorou sa v Michalovciach (Nagymihály) po vzniku Československej republiky rozprávalo čoraz menej, sa zaťato držal stredozemplínskeho dialektu, rovnako ako poslední michalovskí Sztárayovci obľúbení nielen preto pospolitým ľudom. Profesor Ferdinand Uličný z Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Prešove je autorom štúdie potvrdzujúcej používanie miestnych dialektov šľachtou na východnom Slovensku odmietajúcou v 19. storočí v komunikácii medzi sebou a okolitým prostredím inú formu slovenského jazyka. Známe kultúrne postavy duálnej monarchie, Ödön von Horváth a Franz List – Liszt Ferencz (v rodnom liste Franciscus Liszt, priezvisko otca List), boli popri maďarčine a nemčine vo francúzštine, chorvátčine (prvý) a slovenčine (druhý) ako doma, o slovenských Uhroch – uhorských Slávoch 18. storočia Jánovi Baltazárovi Maginovi, Matejovi Belovi a Adamovi Františkovi Kollárovi, ktorí plynulo komunikovali, ako tomu bolo v Uhorsku až do nástupu národných jazykov zvykom, v latinčine, ani nehovoriac. Montesquieua pri pobyte v Hornom Uhorsku (Haute Hongrie; 1728) udivilo používanie latinčiny, v západnej Európe mimo cirkev a školstva v tom čase už viac-menej obsolétnej, v úradnom i spoločenskom styku. Vyššia i nižšia šľachta a „odrodilé“ zemianstvo v kontakte s miestnym obyvateľstvom používali miestne dialekty. Tí, ktorí žili na Horniakoch, rozprávali po slovensky nemenej dobre ako po maďarsky, bez ohľadu či sa hlásili k slovenskej alebo maďarskej národnosti. Museli. Okrem lokálnej nobility a snaživých úradníkov značná časť tunajšej populácie maďarčine nerozumela a v bežnom živote ju nepoužívala, obzvlášť v severných stoliciach. Takto to v multietnickom Uhorsku od jeho vzniku fungovalo stáročia. Generácia za generáciou, v zhode s nabádaním zakladateľa uhorského štátu kráľa Štefana I. (Szent István király – Sanctus Stephanus Rex) určeným jeho synovi Imrichovi (Libellus de institutione morum ad Emericum ducem) k rešpektovaniu jazykov a zvykov etník žijúcich pod jednou strechou.Tieto, našťastie na rozdiel od Balkánu a tamojších excesov moderného nacionalizmu vypusteného ako povestný džin z fľaše, si nešli po krku, hoci ich takisto rozdeľovala etnicita, reč a religiozita, a to ani v období grünwaldovsko-apponyiovskej násilnej maďarizácie prebiehajúcej od „Vyrovnania“ (1867) po zánik monarchie (1918). Maďarský roľník György Joó zo satmárskej župy v po-trianonskom Maďarsku rozprávajúci svoj životný príbeh bafkajúc z fajky (Móric Zsigmond, A Boldog Ember, 1935; Šťastný človek, Slovenský spisovateľ, 1960, preklad Hana Ponická) v nej nemal prsty, pretrvávajúci útlak neskorého polofeudálneho Uhorska pociťoval nemenej ako jeho slovenský náprotivok z Turca, Pohronia či Považia. Že cítil inak? To už je, ako sa hovorí, iná kapusta. Skúsme ju podusiť.
Začnime zostra. Nemalo by nás rozčuľovať, že Bratislava je pre Maďarov Požoň (Pozsony, z latinského Posonium, pôvod starších názvov je diskutovaný dodnes), podobne ako je pre nich Žilina Zsolna a Banská Bystrica Besztercebánya. Azda ani obyvateľov južného Francúzska netrápi, že sú z Provence (lat. Provincia) a Nemcov (die Deutschen), že pre Slovanov sú stále „nemí“, zatiaľ čo pre románske aj iné národy sú všehochuťou, obyvateľmi spojenými zvykmi a tradíciami a rozprávajúcimi jedným jazykom na území odlíšenom od iných, teda Alamani/Alemani (lat.) z nemeckého „alle männer“ (fr. Allemands, šp. Alemanes, port. Alemães, tur. Almanlar). Maďarská transkripcia len cementuje slovansko-sloviensky-slovenský etymologický základ týchto mien, pretože v maďarčine nemajú primárny význam a prenikli do nej zo slovenčiny a jej predchodcov. Rovnako by sme nemali chápať ako poníženie či urážku, ak niekto v historickej súvislosti označí Slovensko termínom Horné Uhorsko a felvidék, teda Horniaky. Uhorsko bolo spoločným štátom Staromaďarov → Maďarov, veľkomoravských Slovienov → Slávov → Slovákov i ďalších etník a národností. Hnevá vari dnešných Texasanov (Texans), že názov ich štátu je prevzatý zo španielskeho názvu „Tejas“ foneticky kopírujúceho jazyk pôvodných obyvateľov kmeňovej konfederácie Caddo vo význame „priateľ“ či „spojenec“ (tajša)? Uhorsko je na prvom mieste geografický názov, oveľa neskorší pojem „uhorský národ“ (Natio Hungarica) odvodený politický koncept podobne, ako tomu je v prípade Veľkej Británie (od roku 1707), v ktorej žijú Angličania, Walesania, Škóti a Íri. Ak by dvom posledným skúsil niekto na futbale alebo v krčme povedať, že sú Angličania, dočkal by sa primeranej odpovede alebo neprimeranej reakcie. Stačí, že sú „Briti“, čo prijímajú s vrčaním. Stotožňovať Uhorsko (Hungária – Hungary –´Hongrie – Hungarien – Węgry) etnicky s dnešným Maďarskom nezodpovedá historickým faktom, hoci vo vzťahu k zahraničiu je „Hungary etc.“ prekladané a chápané ako „Magyarország“. Z hľadiska spätne projektovanej etnickej homogenity, prípadne demografickej dominancie staromaďarských kmeňov v uhorskom štáte od jeho raných počiatkov je tento kabát pre svojho nositeľa priveľký. Pristavme sa v predmoháčskych dobách, keď stredoveké uhorské kráľovstvo bolo stavovským štátom, v ktorom sa v zhode s nabádaním jeho zakladateľa hovorilo viacerými jazykmi a písomnosti sa vydávali podľa adresátov a dotknutých území v stredovekej latinčine, maďarčine, bohemizovanej slovenčine/slovakizovanej češtine a nemčine. Vymretím Arpádovcov (1301) sa vytratila pôvodná vládnuca dynastia, ktorej zakladateľ priviedol sedem (onogursko) ugorsko-turkických kmeňov vrátane Maďarov ako jedného spomedzi nich do Karpatskej kotliny, aby pri úniku pred Pečenehmi z území medzi dolným Dunajom a Donom na sever od Čierneho mora (Etelköz) „zaujali [novú] vlasť“ v Karpatskej kotline (honfoglalás: 896 – 907 AD). Tá ich neočakávala vyľudnená a s otvorenou náručou, ako to niektorí historici stále tvrdia. Karol I. Róbert (Charles I. Robert) vyhlásený za kráľa uhorským snemom v roku 1308 si s domácou a medzinárodnou podporou (Svätá Stolica, Neapolsko, Francúzsko, Johaniti) poradil s domácim magnátskym odbojom, ktorý nehľadel ďalej ako po hranice vlastných panstiev využívajúc chaos po smrti posledného Arpádovca Ondreja III. Noví vládcovia pochádzajúci z neapolskej vetvy rodu Anjou rešpektovali etnické a regionálne rozdiely svojho kráľovstva. Postupne s miestnym prostredím splynuli podobne ako Luxemburgovci po vymretí Přemyslovcov v Čechách alebo Džingischánovi potomkovia (Kublaj chán) v Číne (dynastia Jüan). Po smrti Ľudovíta I. Veľkého v Uhorsku až do polovice 15. storočia pokračovalo obdobie panovania importovaných dynastií, luxemburskej, habsburskej a jagelovskej. Až kým…
Pri takmer každoročnej letnej ceste autom na rumunské čiernomorské pobrežie sme s rodičmi prechádzali východnými územiami niekdajšieho Uhorska vrátane Sedmohradska (Transylvania, Erdély, Siebenbürgen) až po nemenej historické Valašsko (Wallachia). Zo Zemplína pričleneného spolu so susednou Užskou stolicou Mikulovským mierom (31. december 1621) k Bethlenovmu Sedmohradsku cez Sátoraljaujhely (Nové Mesto pod Šiatrom) a Sárospatak (Blatný Potok), Nyíregyházu a Debrecín (Debrecen) pokračujúc cez Oradeu (Veľký Varadín – Nagyvárad), Kluž (Cluj – Kolozsvár – Cluj-Napoca), Turdu (Torda), Alba Iuliu (Weissenburg – Gyulafehérvár), až kým sme nevyšli z majestátnych transylvánskych Karpát na slnkom vyprahnutú valašskú nížinu od Brašova (Braşov – Brassó – Kronstadt) pri Ploieşti alebo od Sibiu (Hermannstadt – Nagyszeben) pri Piteşti. Obe krajiny boli posiate pamätníkmi pripomínajúcimi ich históriu, od gétsko-dácko-rímskej a uhorsko-sedmohradskej po obdobie národného prebúdzania. V Maďarsku to boli sochy Rákocziho, Kossutha, Széchenyiho a Deáka, v Rumunsku, popri Trajánovej víťaznej mohyle (Tropaeum Traiani) v Adamclisi a zadumane pôsobiacej Ovídiovej soche v Constanṭe (antická Tomis, v ktorej bol rímsky básnik vo vyhnanstve), Bălcesca, Kogălniceana a Eminesca. Kým v Maďarsku bolo Kádárových portrétov menej ako pamätníkov protihabsburských povstaní, v Rumunsku boli Ceauşescove fotografie a portréty a budovateľské slogany, podobne ako v socialistickom Československu jeho politických vodcov, viditeľné na každom kroku. Ešteže Rumuni mali na tie časy francúzskymi architektami naprojektované a výborne vybudované rekreačné centrá hemžiace sa turistami zo západných krajín, predovšetkým vo vtedajšom čiernomorskom Miami – rumunskej Mamai, takisto v Eforii a Mangalii. Hoci pod vplyvom vtedajšieho kinohitu socialistického bloku, historického filmu „Dákovia“ (Dacii, réžia Sergiu Nicolaescu; 1967) a jeho už menej známeho pokračovania „Trajánov stĺp“ (Columna, Mircea Drăgan; 1968), moju pozornosť upútavali najmä pamätníky dávnej rímskej prítomnosti, na ktorú boli Rumuni aj za Ceauşescovej éry očividne hrdí, nemohol som si nevšimnúť jazdecké sochy Jána Hunyadiho (Hunyady János, Iancu de Hunedoara). Pripomínali mi Žižkove v Čechách. Obaja vojvodcovia hľadeli neohrozene vpred sediac na svojich pyšných tátošoch držiac v ruke palcát a budzogáň, čo bolo to isté, aby viedli svoje voje do bitiek s križiakmi a Turkami. Zbrane navzájom neskrížili, strany, za ktoré bojovali, áno. Hunyadi, porazený sultánom Muradom II. pri Varne (10. november 1444) a držaný na úteku v zajatí valašským kniežaťom Vladom III. Ṭepeșom dnes známejším ako Drakula (Vlad Drăculea), drvivo porazil Muradovho syna Mehmeda II, dobyvateľa Konštantínopolu, pri Belehrade (Beograd – Nándorfehérvár; 22. júl 1456).
Záchranca strednej Európy od osmanskej nadvlády na najbližších sedem desaťročí, jeden z najprominentnejších ochrancov kresťanstva proti výbojnému islamu (Athleta Christi) rovnako ako jeho syn, neskorší uhorský kráľ Matej Korvín (Matthias Corvinus – Hunyady Mátyás), ich predchodca Štefan I. a „uhorský Leonidas“, nezlomný obranca S(z)igetváru Mikuláš Zrínsky (Nikola Šubić Zrinski – Zrínyi Miklós; † 7. september 1566), pôvodom Chorvát, pre mňa vždy boli a sú symbolmi Uhorska, spoločnej vlasti v mieri spolunažívajúcich etník a národností, zárodkov budúcich moderných národov. Neboli to žiadne bábovky a rečníci zlatoústi, ale tvrdí, svojej vlasti verní a oddaní muži. Navyše prirodzení polygloti. Rákoczi a Kossuth sú na rozdiel od nich symbolmi uhorského maďarstva. Asi tiež nemôžeme chcieť, aby vzhľadom na adresátov, ku ktorým sa uvedené i ďalšie historické postavy obracali, považovali Maďari Štúra za svojho, hoci po maďarsky rozprával bezchybne, podobne, ako Kossuth s nespochybniteľnými slovenskými koreňmi. Nie každý sa narodil, mám na mysli originály, s menom Pálffy, Eszterházy, Andrássy, Kollár, Hurban či Francisci. Rodičov a prostredie, do ktorého sme prišli na svet, sme si nevybrali. Srdcu nerozkážeš a je zbytočné ho nútiť k niečomu inému, ako chce samo, náklonnosť a ozajstná láska sú následkami spontánnej a podvedomej voľby. Identita je intuitívna, lojalita môže byť aj praktická. Pri ich voľbe nie je prvoradá znalosť reči, ale cítenie. Platí to aj v prípade štátov a ríš, v ktorých individuálne a kolektívne identity ich obyvateľov vyúsťujú do lojality ako tmelu, ktorý sociálne organizmy udržiava pri živote. Je ľahšie byť roduverným Slovákom v Liptovskom Mikuláši a Martine a čistokrvným Maďarom v Zalaegerszegu a Baji ako v Galante či vo Veľkých Kapušanoch. Deákovia a Jesens(z)kí žijú tu i tam.
Zemský regent a vojvodca Hunyadi, uhorský Sedmohradčan a sedmohradský Uhor, možno aj s valašskými predkami, mi pripomínal „ilýrskych“ cisárov z 3. storočia nášho letopočtu počas prebiehajúcej provincializácie Rímskej ríše (vo vzťahu otec – syn takisto franského majordóma Pipina Krátkeho, ktorého vysoký potomok Karol sa stal aj „Veľkým“). Podceňovaní domácou aristokraciou a rímskym senátom pre svoj nerímsky pôvod to boli práve oni, ktorí vďaka svojej provinčnej identite a vernosti Rímu zachránili multietnické impérium stmelené rímskym občianstvom (formálne od Caracallovho Constitutio Antoniana;212 n.l.) pred fragmentáciou a predĺžili existenciu jeho západnej časti o ďalšie dve storočia. Ak Hunyadiovci reprezentovali vojenskú silu Uhorska, jeho nespochybniteľnú dobovú medzinárodnú prestíž a odolnosť voči vonkajším intervenciám, ľudové povstanie Sikula (Székely) Juraja Dóžu (Dózsa György – Gheorghe Doja) vedúceho desaťtisíce Maďarov, Slovákov, Rumunov, Sikulov, sedmohradských Nemcov, Srbov, Rusínov, Chorvátov a potiských hajdúchov – potomkov Polovcov a Kumánov – do boja proti útlaku šľachty, poukazovalo na jeho stavovsko-sociálnu krehkosť. Po potlačení povstania a beštiálnej poprave jeho hlavného vodcu nasledovali tri storočia znevoľnenia sedliactva ako chrbtovej kosti štátu uzákonením tohoto stavu v Tripartite zostavenom Štefanom Verbőczim (Werbőczy István). Ďalšie generácie si to v plnej miere uvedomili aj vďaka stále aktuálnej práci maďarského historika Ignáca Acsádyho „Dejiny poddanstva v Uhorsku“ (SAV 1955). Desaťtisíce kurucov s krížom (crux – crutianus/križiak) našitým na pastierskych šubách, meštianskych kabátcoch, mníšskych habitoch a potrhaných študentských plášťoch pobitých v júli 1514 pri Temešvári (Timişoara) rytierskou jazdou a žoldniermi budúceho uhorského kráľa Jána Zápoľského (Ivan Zapoljski – Szapolyai János) chorvátsko-tešínskeho pôvodu a umučených ich pomstychtivými pánmi, chýbali pri Moháči 29. augusta 1526. Na tomto osudnom mieste sultán Sulejman Zákonodarca (Süleyman I. Kānūnī) rozdrvil tú časť hašterivej a nejednotnej uhorskej šľachty, ktorá sa na bojisko, aj keď nie celá (chýbal aj Zápoľský so svojimi početnými oddielmi), predsa len dostavila. Veľká uhorská nížina a väčšia časť uhorského štátu sa na takmer dve storočia ocitli pod nadvládou Osmanov. Nová veľmocenská situácia a náboženský rozkol rozširujúci sa zo západu na východ prekreslili siločiary stredovýchodnej Európy a k Uhorsku priľahlého severného a severovýchodného Balkánu. Uhorská šľachta a jej poddaní bojovali, podľa zásady prijatej Tridentským koncilom po Augsburgskom mieri (1547 – 1555 – 1563) „cuius regio, eius religio“, s Turkami alebo Habsburgovcami, a tým aj medzi sebou. Hoci viera rozdeľovala, spoločný nepriateľ spájal. Išlo len o to vybrať si v správnom okamihu toho správneho.
Po odrazení posledného vzopätia Osmanskej ríše v strednej Európe vrcholiaceho neúspešným pokusom Kara Mustafu (z albánskeho rodu Köprülü produkujúceho veľkovezírov Vysokej Porty ako na bežiacom páse) konečne dobyť Viedeň (12. september 1683), a najmä po víťazstve cisárskych vojsk nad tradičným protivníkom pod velením princa Eugena Savojského pri Zente v severnom Srbsku (11. september 1697), Habsburgovci obnovili svoju moc nad dovtedy Turkami obsadenými oblasťami Uhorska a Sedmohradskom. Sprisahanie Františka Vešeléniho (Wesselényi Ferenc) bolo už dávnejšie odhalené a sprisahanci potrestaní, „kurucký kráľ“ Imrich Tököli (Thököly Imre) dožil v tureckom exile, rovnaký osud si vybrali, alebo on ich, František Rákoczi a Mikuláš Berčéni (Bercsényi Miklós), vodcovia posledného stavovského odboja ukončeného kapituláciou zvyškov kuruckého vojska na Majténskom poli pri Satmáre (Szatmár – Satu Mare; 1. máj 1711). Jókaiho hyperbola vystihujúca paradigmu multietnického Uhorska s fluidnými identitami i lojalitami, načrtnutá v predvečer bitky „kurucov“ s „labancami“ (maď. labancok – názov pravdepodobne odvodený od parochní a bielych uniforiem cisárskych vojakov) pri Trnave (Tyrnavia – Trnava – Nagyszombat; 26. december 1704), „kto je lepší, cisárovi Maďari alebo Rákocziho Nemci“ (Maďari, Slováci, potiskí hajdúsi, Rumuni, Cigáni [Rómov vtedy nikto nepoznal], tak až do polovice 19. storočia, stratila na bojiskách svoju opodstatnenosť a presunula sa do vedeckých debát. Každý argumentoval svojím, jedni povestnou misou šošovice – kráľovstvom predaným a kúpeným za koňa s následným legalistickým vylúčením predarpádovskej moravansko-nitrianskej štátnosti ako komponentu vzniku uhorského štátu (na rozdiel od Chorvátska spojeného s Uhorskom personálnou úniou v roku 1102 ako samostatný štát [Pacta Conventa]), druhí veľkosťou Slovanov „drevňích“ i budúcich. Po „meruôsmom“ sa začali v multietnickom Uhorsku diať veci, ktoré sú jablkom sváru dodnes. Na ich konci bolo slovenské váhanie, či ostať žiť s Maďarmi v rámci autonómie v Uhorsku (rokovania Károlyi – Hodža v novembri 1918 v Budapešti), alebo vstúpiť do štátneho zväzku s Čechmi a Moravanmi. Myšlienka trializmu vyvažujúceho maďarské emancipačné ambície v rámci a potenciálne i mimo c. k. monarchie umrela v Sarajeve spolu so zavraždeným následníkom trónu arcivojvodom Franzom Ferdinandom (28. jún 1914). Jeho smrť stála na začiatku celoeurópskeho šialenstva pripomínajúceho dnešné. Postavenie nemaďarských národov a národností v Uhorsku rozhodujúcim spôsobom ovplyvnila porážka Centrálnych mocností v prvej svetovej vojne vyúsťujúca do rozpadu monarchie. Dilemu z pohľadu Slovákov ukončil 30. október 1918 a deklarácia (druhej) Slovenskej národnej rady v Turčianskom Svätom Martine o pripojení sa Slovenska so stále nejasnými hranicami na juhu a juhovýchode k Československej republike in statu nascendi vyhlásenej dva dni predtým na Václavskom námestí v Prahe. Len pred niečo viac ako dekádou vrcholili mileniálne oslavy príchodu staromaďarských kmeňov do Karpatskej kotliny (decénium 1896 – 1906). V predvečer prvého celosvetového konfliktu, 3. júla 1914, Milan Hodža úprimne ľutujúci násilnú smrť následníka trónu v Sarajeve vyjadril v Slovenskom týždenníku lojalitu habsburskej monarchii ako garancie rovnosti jej národov. Slováci v zostave rakúsko-uhorských armád, podľa slov ministra zahraničných vecí grófa Štefana (Istvána) Buriána, stále bojovali ako „praví synovia národa verní uhorskej vlasti“ v Taliansku, Srbsku a Rusku. Nebolo tomu celkom tak a v 1918-om poznamenaným vzburami v armáde i v zázemí už vôbec nie. Pokojnému usporiadaniu povojnových pomerov nepomohol pokus o odštiepenie časti východného Slovenska pod hlavičkou takzvanej „Východoslovenskej „slovjackej“ republiky“ Viktora Dvorcsáka ako autonómnej časti Uhorska (december 1918), ani vpád proboľševického Bélu Kúna hlboko na slovenské územie v júni 1919. Po-versailleské rokovania a podpis Trianonskej zmluvy v júni 1920 napokon územné rozdelenie uhorského štátu dovŕšili. Pre jedných sa zmluva stala symbolom mnohogeneračnej traumy, pre druhých úľavou. Ktovie, ako by to v strednej Európe vyzeralo po prvej svetovej vojne nebyť maďarizácie. Táto šanca však bola premárnená oveľa skôr, ako bola podpísaná zmluva v Trianone a vinu za to nenesú národy opúšťajúce umierajúci spoločný štát. Pripustil to aj dobový súčasník, maďarský politik, historik a sociológ Oszkár Jászi. Uhorsko Štefana I., Anjouovcov, Jána Hunyadiho a Mateja Korvína skončilo najneskôr v roku 1867. Zvyšok bol epilóg, ktorého prežívanie si väčšina súčasníkov neuvedomovala, hoci viacerí ho tušili a varovali pred tým, aby sa predtucha naplnila.
Medzivojnové obdobie i tie, ktoré nasledovali po ňom, k dobrým susedským vzťahom medzi Slovákmi a Maďarmi neprispeli. Obdobie ľudových demokracií, gulášového socializmu, Kádárovho v Maďarsku, Husákovho v Československu, a všeobjímajúceho proletárskeho internacionalizmu staré rany prikrylo, no nevyliečilo. Pád komunizmu v stredovýchodnej a východnej Európe ich znovu rozjatril. Slováci v dožívajúcej Českej a Slovenskej federatívnej republike tento vývoj prežívali v strehu aj v dôsledku vyhlásenia vtedajšieho maďarského premiéra Józsefa Antalla vystupujúceho ako hovorca a predstaviteľ maďarstva zjednoteného v Karpatskej kotline. Vznik samostatnej slovenskej štátnosti bol dôležitý práve z pohľadu zahraničnej politiky a osobitne jej južného vektora ovplyvňovaného vycúvaním Maďarska zo zmluvy o sústave vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros, o problematiku ktorého, čo bol ten lepší prípad, česko-slovenská federálna vláda v podmienkach príprav na rozdelenie spoločného štátu nejavila veľký záujem. Vzťahy medzi obomi krajinami boli upravené takzvanou „Základnou zmluvou“ ako súčasti širšie koncipovaného plánu vtedajšieho francúzskeho premiéra Edouarda Balladura pre strednú Európu, podpísanou v Matignonskom paláci v Paríži ministrami zahraničných vecí a následne premiérmi oboch krajín 19. marca 1995. Už o dva roky neskôr sa na stretnutí Vladimíra Mečiara a Gyulu Horna v Győri (15. august 1997) znovu zaiskrilo, keď prvý údajne navrhol vzájomnú výmenu obyvateľstva, čo by sa týkalo najmä obyvateľov Slovenska maďarskej národnosti žijúcich na južných slovenských územiach, keďže slovenská na maďarskom území bola okrem malej enklávy v okolí Békešskej Čaby rozptýlená a takmer úplne asimilovaná. Vlády a politici na oboch stranách Dunaja prichádzali a odchádzali, no iskrenie sa objavovalo znovu a znovu. Napríklad počas návštevy prezidenta László Sólyoma v Komárne 21.augusta 2009, naplánovanej jednostranne a z hľadiska dátumu aj necitlivo načasovanej, mimo rámec diplomatického protokolu a manifestovaných dobrých susedských vzťahov. Slovenská strana za takýchto okolností jej realizáciu neumožnila. Podobne tomu bolo v notoricky známom prípade vysokoškolskej študentky nitrianskej univerzity Hedvigy Malinovej fyzicky napadnutej, podľa jej výpovede, neznámymi útočníkmi kvôli jej maďarskej národnosti (august 2006). Napriek tomu vlády oboch štátov konštantne vyhlasovali a vyhlasujú, že vzťahy sú dobré. Je tomu skutočne tak?
Žijeme v dobe, keď je všetko akoby postavené na hlavu. Týka sa to aj strednej a stredovýchodnej Európy. Z premiantov 90-tych rokov usilujúcich sa o vstup do NATO a Európskej únie v prestížnom prvom kole ich rozširovania sa dnes stali Bruselom ostrakizovaní rebeli a z káraných lúzrov z čiernych dier krčiacich sa v kúte premianti. Aj keď neviem, či sa z toho máme v súčasnej situácii až tak radovať. Momentálna slovenská politická garnitúra je napriek formálnym podporným vyhláseniam súčasného ministra zahraničných vecí a jeho predchodcu najslabším ohnivkom zoskupenia Vyšehradskej štvorky dôležitej pre Slovensko oveľa viac ako projekt Medzimoria → Trojmoria nahrávajúceho poľským ambíciám založených viac na historickom resentimente ako reálnych možnostiach. Tento projekt má aj napriek svojej zjavnej vnútornej nehomogenite – historickej, kultúrnej, duchovnej i mentálnej – primárne slúžiť ako nárazníková zóna, európsky štít USA vysunutý proti Rusku v globálnej geopolitickej konfrontácii oboch veľmocí. „Avarská politika“ Západu, v ktorej Slovensku a ďalším prislúcha úloha jedného z pešiakov na Brzezińského „veľkej šachovnici“, je pre Slovensko veľmi nebezpečná, v prípade ďalšej eskalácie konfliktu na Ukrajine preň predstavuje existenčnú hrozbu. V popredí slovenského záujmu majú byť predovšetkým dobré susedské vzťahy a celková vyváženosť zahraničnej politiky. Ostatné je bonus. Nerúbme a nevyskakujme privysoko. Roboty je doma viac než dosť. Nezvolení úradníci v snahe urobiť medzinárodnú kariéru a zapáčiť sa vonkajšiemu auditóriu v ostatnom čase akosi pričasto formulujú a pretláčajú agendu, ktorá vždy nemusí korešpondovať s historickou empíriou, nad rámec im zvereného mandátu. Historická skúsenosť vyplýva z oveľa dlhšieho vývoja, ako sú funkčné obdobia jednotlivých vlád a režimov prežívajúcich v improvizačnom režime čihí-hota, krok vpred, dva nazad alebo úplne vedľa. Après nous, le déluge. Dnes viac ako inokedy je potrebné mať na pamäti Palackého učebnicový výrok pred-bismarckovskej reálnej politiky – „byli jsme před Rakouskem, budeme i po něm“, ktorý sa niekomu môže zdať alibistický. Historickú perspektívu a kontinuitu presahujúcu dobové politické pomery však jeho jadro vystihuje aj dnes. Chcú nás vari učiť dejiny regiónu a kafrať do nich zahraniční tútori s oveľa kratším rodokmeňom a cudzou mentalitou, ktorým sú Slováci i Maďari v konečnom rátaní ukradnutí, v záujme dosahovania vlastných cieľov? Oba národy, predtým etniká, sú susedmi viac ako tisícročie. Nech to tak aj ostane. To, na čo je potrebné sa sústrediť, je kvalita ich vzájomných vzťahov. Na jej dosiahnutie politické a úradnícke štréberstvo samé osebe nestačia. Habsburgovia dneška sídlia v Bruseli. Nikto to nevie lepšie ako Viktor Orbán. Možno aj dnešné Slovensko nájde svojho tentoraz verného Očkaja.
Empatia k citom toho druhého a vzájomný rešpekt sú kľúčové. Na všetkých úrovniach. Od návštevy samoobsluhy a miestneho pohostinstva po konferenčné sály, kde sa stretávajú politici a historici, „naši“ a „ich“. Nemusíme si pri každej príležitosti padať do náručia, boľačky sú stále živé na oboch stranách. Chorály na futbalových štadiónoch a niekedy až vyzývavé ignorovanie štátneho jazyka na národnostne zmiešaných územiach južného Slovenska ich zahojeniu ani v najmenšom nepomáhajú. Nie je ťažké naďalej sa uberať obojstranne vyšliapanou cestou výčitiek, opisov krívd a utrpenia, sarkazmov, posmeškov, dokonca urážok. Oveľa ťažšie je chápať sa a navzájom sa tolerovať aj s chybami a nedostatkami. Robiť uvážlivo všetko preto, aby k treniu a iskreniu zbytočne nedochádzalo. Trpkosť z následkov Trianonu znásobená spomienkami na minulosť uhorského štátu stotožňovaného s maďarským sprevádza južných susedov Slovenska dodnes a bude tomu tak zaiste aj v budúcnosti. Treba to rešpektovať a žiť s tým až do okamihu, ak by tento sentiment mal ambíciu prekračovať spoločné hranice a prerastať do niečoho radikálnejšieho. Slovenská republika je vo svojich súčasných hraniciach nespochybniteľná. Nevznikla na zelenej lúke, stojí na duchovných a fyzických základoch vybudovaných históriou vrátane uhorských. Československá republika ako jej priamy a bezprostredný predchodca v tomto vývoji pôsobila ako multiplikátor predchádzajúceho vývoja umožňujúc Slovákom dovŕšiť ich premenu na politický národ, čo im bolo v Uhorsku upierané. Dnešné Slovensko nepotrebuje znovu písať Murices sive Apologia a obhajovať svoje právo na existenciu. Efektívna diplomacia uskutočňovaná sebavedomým štátom s chladnou hlavou má byť racionálna, vie postupovať suaviter in modo rovnako ako fortiter in re a naopak. Slováci, podobne ako Maďari súci na slovo, by si mali byť vedomí historických sentimentov, chápať ich a rešpektovať, a ak sú silno protirečivé nedovoliť, aby prenikali do praktickej politiky bezprostredne ovplyvňujúcej životy ľudí. V historickej perspektíve Uhorsko nebolo najhorším štátom spomedzi vtedy existujúcich, ale kriesiť ho dnes v akejkoľvek podobe je zbytočné. Krátkozraké. V dejinách stále platí klasické „tempora mutantur“ a nemenej „et nos mutamur in illis“. Plánom „B“ v Budapešti by nemalo byť Veľké Maďarsko ako zredukované Uhorsko rozšírené o niektoré časti územia južného Slovenska. Takýto vývoj by nenechal chladným ďalšie krajiny blízkeho i širšieho regiónu. Podobné revivalistické pokusy v histórii netrvali dlho a skončili sa utrpením všetkých zainteresovaných. Na slovenskej strane je preháňaním hovoriť o „tisícročnom nevydarenom manželstve“. Ak spoločný štát prestával vo vzťahu k nemaďarským národnostiam fungovať postupne strácajúc ich lojalitu, tak len necelé storočie a menej pred svojím zánikom. Treba mať na pamäti, že po „Vyrovnaní“ na maďarskej strane nebol každý priaznivcom radikálneho maďarizačného kurzu nastoleného Bélom Grünwaldom, Kolomanom a Štefanom Tiszom, existovali aj umiernení politici – Ferencz Deák, István Széchenyi, József Eötvös a László Mocsáry –, ktorí si boli vedomí z neho vyplývajúcich rizík. Do tohoto spôsobu uvažovania literárne zapadá Jókaiho historický román „Rab Ráby“ (1879), v ktorom si autor zobral na mušku ďalší „zomotor“ – konflikt nového myslenia stelesneného mladým maďarským úradníkom Matejom Rábym (Ráby Mátyás) snažiacim sa o presadzovanie jozefínskych reforiem narážajúcich na inštinktívny odpor domácej pozemkovej šľachty. Hoci táto navonok stále predstavovala ochrancu vlasti v zhode s tradíciami protihasburského odboja a uhorskej svojbytnosti, ich odmietaním sa stávala brzdou spoločensko-hospodárskeho pokroku a modernizácie tradične agrárneho uhorského štátu. Socialistickými ideami a proletárskym internacionalizmom ovplyvnený maďarský spisovateľ Béla Illés posunul Jókaiho liberalizmus konca 19. storočia ešte ďalej. V jeho, z pohľadu tradičného maďarského etnocentrického vlastenectva, heretickom románe „Karpatská rapsódia“ (Kárpáti rapszódia) odohrávajúcom sa v období posledných dvoch desaťročí existencie Uhorska, jednoduchí Maďari, Slováci, Rusíni i Židia bojujú na Podkarpatskej Rusi plece pri pleci proti veľkostatkárom, podnikateľom a bankárom, opäť maďarským slovenským a židovským, ktorí ich vykorisťujú. Kniha, ktorú niektorí označujú za komunistickú propagandu, vyšla prvýkrát v Moskve v roku 1939 (na Slovensku v roku 1950 v preklade Ľuda Zúbka) a aj dnes stojí za prečítanie. Minimálne ako autentické a realistické zobrazenie dobových sociálnych pomerov na Podkarpatskej Rusi a v hornom Potisí. Navyše Illés, podobne ako Jókai, mal schopnosť písať štýlom „smiech cez slzy“.
Slovákov a Maďarov popri ich rebelantstve a vlastenectve, ako ich zachytávajú aj spomenuté diela, spája vášnivosť a emocionalita. Tieto vlastnosti svojich nositeľov v minulosti často inšpirovali a posilňovali pri dosahovaní ich cieľov. Patrí k nim vzdorovitosť vyjadrená maďarským „eb ura fakó“ (psov pán je plavko) s idiomaticky korešpondujúcim slovenským myknutím pleca – „ja pán, ty pán, kto bude ovce pásť“. Existujú aj podstatné rozdiely. Maďari majú mimoriadne vyvinutú historickú pamäť, z generácie na generáciu dedia a prenášajú svoju úctu k panteónu národných hrdinov vrátane tých, ktorých za takých považujú. Históriu Uhorska v istých momentoch vnímajú inak ako ich susedia. Výlučne. V pocite nebezpečenstva utopenia sa Maďarov v mori Slovanov znásobeného porážkou maďarskej revolúcie v roku 1849 pramenili snahy premeniť čo najviac Nemaďarov na Maďarov. Tento spôsob uvažovania je výstižne opísaný v Móriczovom autobiografickom románe „Buď dobrý až do smrti“ (Móricz Zsigmond, Légy jó mindhalálig, Budapest 1920: Mladé letá 1968, preklad Anton Plevka). V jednom z dialógov ho starší študent, tútor mladšieho, vysvetľuje hlavnému hrdinovi Miškovi Nilašovi (Nyilas Misi), v ktorého postave sa autor románu vrátil do obdobia chlapčenských štúdií na kalvínskom kolégiu v Debrecíne. Diela maďarských autorov svojim čitateľom a divákom vždy odhaľujú, že Maďarovi nestačí mať rád svoju vlasť, on ju zbožňuje a ľúbi. Do tohoto vzťahu dáva všetko, čo má a na čom mu záleží, je schopný obetovať sa pre ňu ako desiatky dôstojníkov po Görgeyho kapitulácii pri Világoši (13. august 1849) pred intervenčnou ruskou armádou generála Paskeviča, keď z pocitu zahanbenia a beznádeje z porážky spáchali samovraždu. Jeho predkovia a minulosť sú stále s ním, kdekoľvek sa nachádza. Slovák je v retrospektívnom pohľade na vlastnú históriu zdržanlivejší a racionálny, možno až príliš. Nie vždy si dostatočne uvedomuje, že národnú históriu nestačí len študovať, skúmať, poznávať, vážiť si či kritizovať, ale nehanbiť sa ju aj ľúbiť a svoju lásku neskrývať. Má čo i koho. Zo sebavedomia mu to neuberie, práve naopak.
Nuž, kapustu sme podusili a došli až sem. Prezentovaná perspektíva je subjektívna a jedna z mnohých možných. Jej zhrnutie je nasledovné. Ak treba, Maďar na dúšok vypije pohár vína alebo pálenky, utrie si a povykrúca bajúzy, udrie do stola, zahreší, vysadne na koňa s vytasenou šabľou alebo mávajúc fokošom. Doslovne i obrazne. Slovákovi síce chvíľu trvá, kým sa rozhýbe, ale potom v odhodlaní dosiahnuť svoje za susedom, s ktorým máva spory, no spoločne bránia svoju pôdu a dedovizeň pred cudzími, nezaostáva. Ani vo vzdore, v hrešení, obracaní pohárika a vo všetkom, čo prináša život. Slováci a Maďari žijú vedľa seba na rozhraní daným ich etnickým pôvodom, jazykom a zvykmi storočia. Ich dejiny sa navzájom prelínajú a ovplyvňujú. Toto rozhranie, fyzické i duchovné, nie je rigidné, nepriestupné a nepriepustné. História však oba národy nehodila do jedného hrnca, aby v ňom uvarila pujpunelovú omáčku. Poučenie zo spoločných dejín má viesť k uvedomeniu si nutnosti nažívať bez konfliktov. V minulosti to dokázali v jednom štáte, prečo by to nemali dokázať vo vzájomných vzťahoch ich vlastných? Odlišne videné, chápané avšak zbiehavé dejiny oboch je možné prirovnať k súkoliu s ozubenými kolesami. Ak do seba zapadnú, všetko funguje tak, ako má. Ak na seba narazia, celý mechanizmus sa zastaví alebo úplne znefunkční. Čo bolo považované v Uhorsku za vlastenectvo v pätnástom storočí, v devätnástom by už nestačilo. Chceme sa do nich mimo piety, úcty a ponaučenia, vari neustále vracať a imitovať vtedajší spôsob uvažovania a žitia? Záleží na predvídaní a konaní oboch susedov, aby k opakovaniu chýb a omylov z minulosti nedochádzalo. Žijeme predsa prítomnosť nasmerovanú do budúcnosti. Ich súčasťou sú moderné identity, ktoré sa nedajú obmedziť alebo zastaviť fyzickými hranicami štátov. Tie sú vytýčené a udržiavané lojalitou. Ak budú Slováci a Maďari „súkolie“, ktoré im je dejinami očividne súdené, udržiavať v chode vyvažujúc etnicko-historický aspekt vlastných štátností národno-občianskym opierajúc sa pritom o úprimný vzájomný rešpekt, môžu raz naplno pochopiť a prežiť stále len tušený význam tajomného slova „zomotor“. Ak to dokážu, nebudú len dobrými susedmi, ale stanú sa aj skutočnými priateľmi.
Audiovizualizácie:
King Matthias of Hungary in the Viennese Court (Maximilian) – YouTube
Rozsudok – (1970 koprodukčný film) – YouTube historický film z obdobia Dóžovho povstania
Bessenyei Ferenc Ítélet – YouTube kompletná maďarská verzia filmu
Kovács Patrícia: Életrajz – Félvilág filmzene – YouTube pieseň k filmu „Demimonde“ (2015)
