Moci sa nevzdáme, aj keď na Slovensku kameň na kameni neostane

Znovu sa raz výnimočne zameriam na udalosti na Slovensku. Vzdám sa pritom aj „akademického plurálu“. Používať všeobecné analytické metódy, žiaľ, v súčasnej politike na Slovensku, človeku, ktorý tu žije, nepostačuje. Ospravedlňujem sa aj zato, že znovu použijem niektoré hodnotenia z minulosti, lebo napriek hektickému vývoju sa nič podstatné v hrôzovláde, ktorá sa začala v marci 2020, nezmenilo. Pokračuje len dlhodobé zhoršovanie sociálno-ekonomickej situácie a rast napätia v spoločnosti.

Začnem relatívne objektívnym hodnotením pomerov na Slovensku, ktoré sa zistili v prieskumoch. Sú to tri okruhy problémov, ktoré sú prepojené. Prvým je mienka o vláde a jej členoch, druhým dôveryhodnosť politikov a tretím preferencie politických strán.

Podľa výskumu Focusu (pre TV Markízu) na začiatku novembra mali zo 16 členov vlády najvyššiu dôveryhodnosť Milan Krajniak (31 %), Andrej Doležal (30 %), Vladimír Lengvarský (29 %), Eduard Heger (26 %) a Rastislav Káčer (24 %). Na konci rebríčka sa umiestnili Jaroslav Naď (20 %), Roman Mikulec (19 %), Štefan Holý (16 %), Veronika Remišová (16 %) a Igor Matovič (11 %). Zmeny dôveryhodnosti oproti prieskumu z apríla nebudem uvádzať, lebo v septembri došlo k zmene členov vlády. Doplním ešte troch najmenej dôveryhodných členov vlády, ktorými boli I. Matovič (88 %), V. Remišová (81 %) a J. Naď (77 %).

Obrazom „spokojnosti“ občanov s vládou je, že ani jednému z jej členov nedôveruje ani tretina respondentov. Iba jeden z nich (R. Káčer – 48 %) nemá nadpolovičnú nedôveru. Pokles dôveryhodnosti vlády je dlhodobým trendom.

Podľa posledného výskumu agentúry Focus uskutočneného v septembri, mali najvyššiu dôveryhodnosť zo 14 politikov (3 najvyšší ústavní činitelia a 12 vodcovia politických strán – Boris Kollár je predsedom NR SR a zároveň aj predsedom hnutia Sme rodina) Peter Pellegrini (41 %), Zuzana Čaputová (40 %), Robert Fico (33 %), B. Kollár (26 %) a Milan Uhrík (25 %). Na konci boli Milan Majerský (17 %), V. Remišová (15 %), Marián Kotleba (12 %), Krisztián Forró (9 %, ale nepoznalo ho až 43 % opýtaných) a I. Matovič (8 %). Od výskumu v máji najviac stúpla dôveryhodnosť R. Fica (o 3 %) a najviac poklesla u R. Sulíka o 10 % (!), E. Hegera o 5 % a o 3 % u P. Pellegriniho a I. Matoviča.

Len trochu iné čísla vyjdú z údajov o nedôveryhodnosti týchto osôb. Najviac nedôveryhodní sú I. Matovič (91 %), M. Kotleba (86 %) a V. Remišová (83 %). Možno konštatovať, že v imaginárnom priemere dôveryhodnosť všetkých politikov mierne poklesla.

Najvyššie preferencie politických strán v druhej polovici tohto roku mali opozičné strany. Uvediem len strany, ktoré aspoň raz prekročili kvórum v 9 prieskumoch (AKO – august, september, október, november, Focus – september, november, december, MedianSk – november, Polis – september). Na prvom mieste je s výnimkou prieskumu Polis v septembri Hlas-SD (17,0 – 20,3 %). Ako druhý sa pravidelne umiestňuje Smer-SD (s výnimkou prieskumu Polis v septembri, keď bol prvý) s preferenciami 14,2 – 19,1 %. Na ďalších miestach sa poradie mieša. Kvórum vždy prekročili SaS (6,5 – 15,6 %), Hnutie Republika (5,2 – 11,8 %), Progresívne Slovensko (7,1 – 11,5 %), Sme rodina (5,8 – 7,7 %) a KDH (5,1 – 6,9 %). OĽANO v prieskume MedianSk v novembri neprekročilo kvórum (3,9 %) a v ostatných malo preferencie 6,1 – 11,2 %. Aliancia prekročila kvórum v dvoch prieskumoch.

V aktuálnej situácii uvediem výsledky najnovšieho prieskumu (v prehľade je zohľadnený) Focusu z decembra:
Hlas-SD – 19,9 %,
Smer-SD – 15,8 %,
Progresívne Slovensko – 10,3 %,
Hnutie Republika – 7,9 %,
SaS – 7,7 %,
Sme rodina – 7,3 %
OĽANO – 7,0 %,
KDH – 6,0 %,
Aliancia – 5,1 %.

Hoci ide o pomerne veľké rozdiely v zistených preferenciách, Hlas-SD a Smer-SD v nich dominujú a ich zisky sa spolu pohybujú okolo tretiny hlasov, niekedy aj nad ňou. K stranám s vyššími preferenciami patria spravidla Progresívne Slovensko a SaS. Podľa prieskumov majú reálne šance dostať sa do novej NR SR aj OĽANO, Sme rodina, Hnutie Republika a KDH. Problémom, ktorý vznikne, bude, že podľa týchto výsledkov na vytvorenie koalície s väčšinou v parlamente budú potrebné najmenej tri strany.

Vládne strany sa scvrkli na dve a že najmä OĽANO sa volieb bojí, lebo v nich získa maximálne tretinu hlasov z februára 2020 (o strane Za ľudí je škoda tratiť slov). Menej zrejme získa aj Sme rodina. SaS by podľa všetkého mohla mať viac hlasov ako vo februári 2020. Noví budú Progresívne Slovensko a asi aj Hnutie Republika a vrátiť sa môže aj KDH.

Otázka je, čo vedie predstaviteľov vládnych síl v týchto podmienkach k omieľaniu slov o silnom mandáte, ktorý dostali. Ten je už dávno ta-tam a ide len o to, ako viackrát uviedol R. Fico, že kapry si rybník nevypustia. Zrejme nič iné už povedať vláda nevie, ale spolieha na starú goebbelsovskú zásadu, že tisíckrát opakovaná lož sa stáva pravdou.

Mierne ironicky, ak sa niekedy politika charakterizuje ako „umenie možného“, na Slovensku z toho „hegeromatovičovláda podporovaná čaputovčinou“ urobila „tvorbu zdanlivo nemožného“. Nemá to nič spoločné nielen s liberálnou ani inou demokraciou, ale ani s politikou, právom či morálkou ani ničím podobným. USA a NATO, ale ani EÚ to nevadí, lebo funguje bábková vláda, ktorá nehľadí na vlastného občana. Niekedy viac, niekedy menej skryto sa riadi pokynmi zvonku oveľa viac ako národnými záujmami, o ktorých nemá ani potuchu. Z. Čaputová, B. Kollár, E. Heger a I. Matovič nemajú politický potenciál stať sa štátnikmi, sú len lepšie či horšie pôsobiacimi politikmi „na čas“, ktorí z toho majú aj dobrý zárobok. Okrem túžby po moci nedisponujú nijakou víziou. Ide o ľudí, ktorí sa súhrou rôznych okolností (a niekedy aj za pomoci iných) ocitli v pravý čas na pravom mieste. Využívajú to len na svoj vlastný prospech, alebo niekoho, kto je schovaný za nimi.

Matovičovskú úchylnú, nenávistnú terminológiu o mafii a „lebo Fico či Pellegrini“ (Smer a Hlas, Smer a Smer 2 a pod.) prebrali všetci hlavní predstavitelia pôvodnej štvorkoalície. Prezidentka ju síce nepoužíva, ale kde môže tam zaútočí najmä na Smer a R. Fica a vládnym silám odpustí takmer všetko. Jej „bu-bu-bu“ v prejave o stave spoločnosti bolo len súčasťou divadla na city, ktoré predvádza od nástupu do funkcie.

Politická situácia na Slovensku je špecifickým prejavom krízy liberálnej demokracie. Jedným z jej zdrojov je roztrieštenie politickej scény, ktoré vedie k tomu, že do parlamentov sa dostáva väčší počet strán. Najmä ak ich je viac ako šesť, vznikajú problémy so zostavením vládnej väčšiny. Vládne koalície v liberálno-demokratických štátoch vedú k tomu, že vznikajú „mačkopsi“. Najmä tzv. veľké koalície dvoch silných strán sú priam zradou na voličovi.

Kríza je však aj výsledkom našich špecifických pomerov, keď od roku 1990 sa postupne „porozbíjali“ všetky hlavné skupiny súčasnej politiky. Stredová ľavica, stredová pravica, ako aj stredové národne orientované sily. A to nemáme zelených, ktorí sa však aj v Európe postupne strácajú z politickej scény. Na rozdiel od radikálnej pravice alternatívna (radikálna) ľavica neexistuje (živorí). Jednou z príčin tohto stavu sa stalo pôsobenie veľkej časti politikov, ktorí hľadeli na vlastný osoh, mali vidinu odmeny (nemusela byť rovno len finančná), či výnimočne aj z čírej naivity pomáhali zavádzať na Slovensku politickú pluralitu, európsku a ešte viac atlantickú orientáciu a ekonomický neoliberalizmus spojený s privatizáciou, dereguláciou a pod. Okrem toho, česť výnimkám, sa predháňali v tom, čo sa najviac zo socializmu zruší – prioritne v ekonomike a práve, ale aj v školstve, zdravotníctve, sociálnej starostlivosti, kultúre atď. Podarilo sa rozbiť odbory. Ľudia, najmä mladí, sa začali manipulovať celkom novými spôsobmi, ktoré sa často podnecujú aj zo zahraničia (predstaviteľmi médií a mimovládnych organizácií závislých od zahraničných donorov).

Boli dve udalosti, ktoré demokracii na Slovensku už krátko po jeho osamostatnení zlomili chrbticu. Prvým bol parlamentný puč po prejave prezidenta Michala Kováča o stave spoločnosti v marci 1994. Druhým bol súdny príkaz zastaviť štrajk železničiarov vo februári 2003, ktorý neskôr vyšší súd zrušil, ale svoje Dzurindova vláda dosiahla. Intrigy pri zostavovaní vlád po voľbách v roku 1998 a 2010 boli už dôkazom meniacej sa politickej kultúry.

To, čo sa deje, je len výsledkom bežných ľudských vlastností, ktoré sa však v politickom systéme väčšinou deformujú viac ako v iných oblastiach spoločenského života. V ťažkej situácii sa ocitajú najmä menšie štáty. Prispelo k tomu aj to, že sa v spoločnosti podarilo rozšíriť konzumerizmus a individualizmus, že hlavným meradlom všetkého sa stali peniaze – bez nich nefungujú politické strany, ani médiá. Veľmi protirečivými sa stali aj integračné procesy, ktorých nepredvídané i neželané následky sa začali prejavovať v posledných rokoch.

S krízou liberálnej demokracie súvisí aj „politické cestovanie“ z jednej strany do druhej. Ide o jeden zo zdrojov liberálno-demokratickej politickej korupcie (nejde len o dzurindovskú moc, skúsenosti s ňou majú aj v ČR a iných štátoch EÚ). Stálo by za úvahu zostaviť zoznam politikov, ktorí na Slovensku prešli najväčším počtom politických strán. Preteky asi začal Rudolf Filkus, ktorému sa podarilo v 90. rokoch pôsobiť najmenej v štyroch stranách.

Ďalšou otázkou je, ako sa postaviť k subjektom v parlamentoch, ktoré vo voľbách nekandidovali, ale vznikli „politickým delením“. Zrejme predčasné voľby nie sú až takým strašiakom politickej nestability ako rôzne plátanie koalícií z vypočítavých poslancov. S tým súvisí aj „samostatnosť“ a imunita poslancov, ktorá je nevyhnutná, ale má mnoho záludností a ako sa uvádza v Parkinsonovych zákonoch – čo sa dá zneužiť, to sa aj zneužije.

A sme v situácii, v ktorej sa možno znovu „vytvorí zdanlivo nemožné“. Neviem, či sa dá vôbec niečo dobré čakať od I. Matoviča, E. Hegera, B. Kollára či Z. Čaputovej, o čom veľmi pochybujem. Len zbožným prianím je, aby sa proti tomu, čo vyvádza zvyšok vládnej koalície, začali masové protesty verejnosti. Lebo len ľud, národ by mal byť zdrojom moci, ktorú mu ukradli dosiaľ na Slovensku nevídaným spôsobom. A tak musíme len čakať, čo sa zomelie v parlamente.

V každom prípade pokračovanie tejto politickej moci je pre Slovensko katastrofou. Problém spočíva aj v tom, že rôzne opozičné sily vidia túto katastrofu z rôznych uhlov pohľadu, čo dodáva zradnej vláde odvahu. Ak sa dosiaľ nenašla sila, ktorá by podnietila masové protesty, musíme čakať len to, čo urobia poslanci, medzi ktorými v súčasnosti zvyšky vládnej koalície napriek silným slovám jej predstaviteľov šíria politickú korupciu, pardon lobujú.

Zostáva ešte šanca využiť referendum, ale na jeho úspech treba vyvinúť nesmierne úsilie. Žiadne iné východisko ako odvolanie vlády a vypísanie predčasných volieb z krízy spôsobenej bašovaním súčasnej „hegeromatovičovlády podporovanej čaputovčinou“ neexistuje. A nakoniec apel na ľudí ľavice, sociálne spravodlivosti a rovnosti, na ľudí, ktorí žijú z práce svojho umu a rúk – nečakajme, že veci za nás napravia diletanti, špekulanti a pod., ktorým sa v týchto podmienkach na úkor iných žije veľmi dobre.