Po krajinách ako Paraguaj v roku 2012 či Brazília v roku 2016 zažíva Latinská Amerika ďalší parlamentný prevrat – tentokrát v Peru. Podrobnejšie v nasledujúcej analýze.
Pravicová väčšina v peruánskom Kongrese nechcela Pedra Castilla na poste hlavy štátu už od prvých chvíľ jeho prekvapivého volebného víťazstva v druhom kole prezidentských volieb 5. júna 2021. Dlhodobo mocné elity z hlavného mesta a vplyvných departmentov krajiny neboli schopné prijať, že na čele krajiny je učiteľ zo skromných pomerov s indiánskymi koreňmi a zvolený ako kandidát ľavicovej strany Slobodné Peru (Perú Libre). Už aj predtým sa ho pokúšali odvolať pomocou zneužitia ustanovenia ústavy o odhlasovaní uprázdnenia prezidentského úradu pre „morálnu nespôsobilosť“, ale v minulosti na to nenazbierali dosť hlasov. Treba dodať, že svojou váhavou a ústupčivou politikou im Castillo veľmi napomohol. Keby bol napríklad od začiatku trval na pôvodne nominovaných prevažne ľavicových ministroch, ako bol prvý minister zahraničia v jeho vláde Héctor Béjar, mohlo to dopadnúť trochu inak.
Kométa alebo stálica?
V jednej z našich analýz peruánskej politiky sme si o Pedrovi Castillovi položili otázku, či sa na latinskoamerickom politickom nebi objavila kométa alebo stálica. Pochopiteľne, odpoveď na ňu vždy dáva až čas. Pôvodne sa zdalo, že v krajine pod Andami sa objavil nový Evo Morales. Ale keď pravici prvý raz ustúpil hneď zhruba po dvoch týždňoch a primal Béjara odstúpiť, bol to začiatok vývoja, ktorý viedol k terajšiemu koncu. Peruánska ústava totiž dáva parlamentu výrazne silnejšie právomoci, ako v iných latinskoamerických krajinách. Napríklad vláda musí dostať dôveru parlamentu, tak ako je to bežné i u nás, no má zároveň vyvažujúcu poistku v prospech prezidenta. Ak by Kongres dvakrát vyslovil nedôveru, prípadne nevyslovil dôveru vláde, prezident ho môže rozpustiť a vypísať nové parlamentné voľby. Keby bol Castillo od začiatku svojho nástupu do úradu prezidenta prišiel s takýmto pevným postojom a odvahou, mohol po odmietnutí dvoch svojich vlád rozpustiť Kongres a možno by v nových parlamentných voľbách získal silnejšiu pozíciu. V tom čase boli politické nálady voličov v Peru skôr na jeho strane, no v najvyššom zákonodarnom orgáne to bolo presne naopak. Ľavica mala spolu iba 42 mandátov, centristické strany otvorené spolupráci s vládou 9 mandátov a pravicová opozícia 79 mandátov. To sa, pochopiteľne, prejavilo od samého začiatku existencie nového parlamentu pri voľbe jeho riadiacich orgánov a takisto pri všetkých jeho rozhodnutiach aj v nasledujúcom období. Prezident Castillo túto šancu na zmenu však nevyužil. Po H. Béjarovi – bývalom spolubojovníkov Che Guevaru – musel po pomerne krátkom čase odstúpiť aj predseda vlády pôvodom domorodý Kečuánec Guido Bellido Ugarte, pochádzajúci z departmentu Cusco.
Tento trend v ďalšom období naberal na obrátkach. Menili sa ďalší nepohodlní premiéri a ministri. Prezident nenašiel spôsob, ako tomu zabrániť, namiesto toho sa snažil s pravicovou väčšinou v Kongrese vyjsť, robil jej ústupky, len aby mu jeho často sa striedajúcich ministrov boli ochotní schváliť a napokon to aj tak k ničomu neviedlo. Náhoda chcela, že mladší z našej spoluautorskej dvojice pri študijnej ceste do Peru mal možnosť osobne spoznať ako externého pedagóga na poprednej právnickej fakulte jedného z nich v priestoroch ministerstva zahraničných vecí v Lime, kde pracoval – Miguela Ángela Rodrígueza Mackaya, ktorý sa stal šéfom uvedeného rezortu v auguste tohto roku. Na ilustráciu častej rotácie ministrov možno dodať, že vo funkcii pobudol iba jeden mesiac a štyri dni.
Albertovi Fujimorimu to prešlo
Napokon prišiel rad aj na zmenu prezidenta. I tentokrát na to poslúžila dlhodobo osvedčená metóda obvinenia z korupcie, ktorá úspešne zaberá aj v Latinskej Amerike. Autori tohto článku sa o tom osobne presvedčili okrem iného práve v Peru, ktoré obaja navštívili počas druhého volebného obdobia predstaviteľa stredo-ľavej strany APRA Alana Garcíu. Vplyvný mainstream tak vyburcoval verejnú mienku v krajine, že ho aj náš hotelový taxikár nepomenoval inač ako „ladron“, čiže zlodej. Ako je známe, tento príbeh ľavicového prezidenta mal tragické finále. Garcia psychicky nezvládol pokračujúcu diskreditáciu ani po skončení jeho politickej moci a krátko predtým, ako ho prišlo zatknúť policajné komando, spáchal samovraždu. Nie vždy to malo takýto dramatický priebeh, ale kvôli obvineniam z korupcie skončili vo funkcii aj ďalší peruánski prezidenti, ako napríklad v roku 2018 jeden z Castillových predchodcov Pedro Pablo Kuczynski.
Teraz, keď samotnému Castillovi hrozilo podobné – v poradí už tretie hlasovanie o uprázdnení prezidentského úradu, sa dopustil veľkej taktickej chyby. V rozpore s ústavou chcel rozpustiť Kongres a vypísať nové voľby, čo parlament využil na jeho odvolanie, pričom ho nahradila doterajšia viceprezidentka Dina Boluarteová, ktorá podobne ako prezident kandidovala za ľavicovú stranu Perú Libre. Strana im obom poslúžila ako výťah k moci, no postupne sa s jej smerovaním necítili zaviazaní, čo vyvrcholilo úplným odchodom z jej radov. V januári tohto roku Boluarteová dokonca vyhlásila, že sa s ideológiou Peru Libre nikdy nestotožnila a Castillo po kritike štýlu jeho politiky členskou základňou zo strany vystúpil v polovici roka. Ani tieto kroky mocenskému jadru v Peru, ktoré sa skladá z najbohatších kreolských rodín, priemyselných a finančných elít, však nestačili. Castilla za pokus rozpustiť parlament uväznili, viceprezidentke však jej výrok z januára očividne pomohol k postupu na vrchol moci v krajine. Mimochodom, zaujímavé je, že keď toto isté, ba ešte viac (zrušenie ústavy z roku 1979) urobil v roku 1992 pravicový prezident Peru Alberto Fujimori, nielen, že mu to prešlo, ale ním po tomto „samoprevrate“ (autogolpe) presadená ústava z roku 1993 platí dodnes a on ešte vládol ďalších deväť rokov. Terajší Kongres však zamietol Castillovej vláde už i len iniciatívu vypísať referendum, či si občania prajú zvolanie ústavodarného zhromaždenia, ktoré by prijalo novú ústavu. Slovom dvojaký meter ako vyšitý.
Záver
Robiť prognózu ďalšieho vývoja v Peru je za týchto okolnosti dosť zložité. Nová prezidentka Dina Boluarteová nie je v politike nováčik a vie veľmi dobre, čo od nej mocenské štruktúry očakávajú. Svedčí o tom aj navrhnuté zloženie jej vládneho kabinetu, v ktorom budú dôležitú úlohu zohrávať ministri zo stredovej a stredo-pravej politickej orientácie. Situáciu by dočasne mohli skomplikovať nepokoje v krajine, ktoré vyvolal tvrdý postoj voči Pedrovi Castillovi. Na jeho strane je ešte stále väčšia časť pôvodného domorodého obyvateľstva. To však nemusí veľa znamenať. Ostrý zákrok polície proti demonštrantom, v dôsledku čoho utrpeli zranenia desiatky z nich, naznačujú, že návrat zosadeného prezidenta na vrchol politickej moci v krajine je viac ako nepravdepodobný. Iba, že by sa zopakoval podobný príbeh ako v prípade Eva Moralesa v susednej Bolívii. Ale tomu teraz môžu veriť iba zarytí optimisti. Skôr sa dá povedať, že sa v Peru vydaril ďalší parlamentný prevrat v Latinskej Amerike.
Ing. Ján Puchovský, publicista, bývalý spravodajca ČST pre Latinskú Ameriku
JUDr. Ján Puchovský, PhD., právny historik, špecialista na Latinskú Ameriku a Španielsko
