1.
Každoročne predstavitelia Klubu Nového slova spolu s antifašistickými demokratickými slovenskými historikmi a socialisticky zameranou verejnosťou vzdávajú úctu, hold a uznanie slovenským osobnostiam, ktoré tesne pred Vianocami 1943 v dome na Gajovej ulici v Bratislave uzavreli dohodu pomenovanú podľa času jej prijatia ako Vianočná dohoda. Zostavili ju, prijali a potvrdili po štvormesačných rokovaniach v ilegalite predstavitelia slovenského protifašistického odboja. Ján Ursíny, Jozef Lettrich, Marián Josko – za občianske zložky odboja a za Komunistickú stranu Slovenska Karol Šmidke, Gustáv Husák a Ladislav Novomeský. Dohodu dosiahli predstavitelia najvýznamnejších politických zložiek pôsobiacich na Slovensku v protifašistickom a protiľudáckom hnutí. Pôvodne osobnosti z nezmieriteľných či tvrdo si odporujúcich politických smerov – občiansko-demokratického a komunistického – našli k sebe cestu v mene záchrany slovenského národa a jeho transformácie a integrácie medzi národy antifašistické a štátne útvary patriace medzi víťaznú koalíciu. Nielen pravdepodobne, ale určite, nepochybne prispelo k dosiahnutiu tejto dohody aj stretnutie, rokovanie predstaviteľov antifašistickej veľkej koalície, a to J. V. Stalina (ZSSR), F. D. Roosevelta (USA) a W. Churchilla v dňoch od 28. novembra do 1. decembra 1943 v Teheráne, metropole Iránu. Vytvorenie veľkej trojky a dohody, ktoré sa na ich stretnutí dosiahli, sa odzrkadlili a rezonovali aj na Slovensku – v podobe Vianočnej dohody a vytvorení Slovenskej národnej rady. V krátkom čase po dosiahnutí dohody k jej ustanoveniam pristúpili a prijali ju aj predstavitelia slovenskej sociálnej demokracie na ľavicovej strane a predstavitelia Slovenskej národnej strany na pravicovej strane, v spektre signatárov dohody.
Vianočný konsenzus slovenských antifašistických síl mal inštitucionálnu dimenziu v podobe dohody o vytvorení spoločného politického vedenia, ktorým sa stala Slovenská národná rada; po Slovenských národných radách z roku 1848 a z roku 1918 to bol už tretí orgán tohto politického a ideového typu. Signatári Vianočnej dohody 1943 dali tomuto orgánu relevanciu pomenovania: „jediný reprezentant politickej vôle slovenského národa doma“. Po 6. októbri 1938 (teda krátko po mníchovskom diktáte), po podriadení sa všetkých občianskych (buržoázno-demokratických strán Hlinkovej slovenskej ľudovej strane, po splynutí s nimi a zákaze sociálnodemokratickej a komunistickej strany, po kategorickej požiadavke HSĽS zriadiť autonómiu Slovenska, teda po nastolení ľudáckej fašistickej totality, sa Vianočnou dohodou 1943 proti tomuto systému a režimu spojili demokratické ideové smery na Slovensku. Boli to politické sily, ktoré zotrvali na zásadách protifašistickej demokracie, viedli aktívny odpor proti hospodárskemu a kultúrnemu znásilňovaniu slovenského ľudu. Toto stanovisko týchto ideových prúdov a politických síl ich oprávňovalo k tomu, že reprezentovali skutočné zmýšľanie všetkých vrstiev slovenského národa.
Po týchto úvodných ustanoveniach v prvej časti Vianočnej dohody boli sformulované úlohy a ciele SNR. Inštitúcie, orgány a úrady „slovenského štátu“ sa nepovažovali podľa dohody za legálne, ani legitímne, ale za „domácich uzurpátorov politickej moci“. A zdanlivá zvrchovanosť tohto štátu bola v skutočnosti stavom nacisticko-nemeckého diktátu, resp. znásilňovania slovenského ľudu. Úlohou a cieľom SNR bolo zlikvidovať tieto atribúty uzurpácie moci a cudzieho diktátu, znásilňovania Slovenska. V prvej príhodnej chvíli mala SNR prevziať všetku politickú, zákonodarnú, vojenskú i administratívno-výkonnú moc na Slovensku. Tézovite sa tým určili ciele celonárodného odboja, ktorý mal vyústiť a vyústil do národného povstania a revolúcie. Inštitúcie takto vytvorené ako revolučné orgány mali vykonávať všetku štátnu moc na Slovenku – podľa vôle ľudu. Nové orgány vytvorené povstaním, revolúciou mali mať svoju legitimitu založenú na vôli a odvodenú od vôle slovenského ľudu. A štátu moc mali vykonávať až do doby, kým ju budú môcť prevziať slobodne zvolení zástupcovia ľudu. Týmto zástupcom ľudu mala SNR odovzdať všetku moc. Revolučná moc nadobudnutá SNR dočasne, provizórne, celonárodným povstaním, sa mala zmeniť na riadnu štátnu moc, ktorá bude predstaviteľom ľudu postúpená demokratickými voľbami. Voľbami kreované orgány a nimi predstavovaná štátna moc sa tak mala stať nielen legitímnou (legitimita vyplývala z revolúcie a celonárodného povstania), ale aj legálnou mocou, zákonnou, prenesením suverenity ľudu na štátne orgány v riadnych, všeobecných, demokratických voľbách. Tak zneli ustanovenia Vianočnej dohody o úlohách a cieľoch Slovenskej národnej rady v revolučnom procese zvrhnutia domácich uzurpátorov moci, a odstránenia nemecko-nacistického diktátu.
2.
Druhá časť Vianočnej dohody obsahovala ustanovenia o zásadách budúceho politického, štátneho usporiadania Slovenska, o jeho vzťahu s českým národom a ďalej o vzťahu SNR s československou vládou a celým zahraničným odbojom. Československá vláda sídlila od roku 1940 v Londýne. V roku 1941 československú vládu uznala vláda Veľkej Británie a vláda ZSSR. Obe tieto veľmoci ju uznali ako vládu Československej republiky, ktorá podľa týchto uznávacích aktov ako štát naďalej medzinárodnoprávne jestvuje. Vláda ZSSR vo svojom diplomatickom akte – uznala ČSR plne a komplexne – t.j. uznala že Mníchovská dohoda bola od samého začiatku neplatná (absolútne neplatná, resp. nulitná), ďalej že neplatnými sú ďalšie agresívne a okupačné kroky nacistického Nemecka, t.j. anexia Čiech a Moravy a ich pohltenie nemeckou Ríšou v podobe Protektorátu Böhmen und Mähren, a absolútne neplatným bolo aj vyhlásenie Slovenského štátu. Vzhľadom na uvedené, tieto útvary (Protektorát a vojnový Slovenský štát) právne nejestvovali a nejestvujú, boli neexistujúcimi. Veľká Británia, ktorá ako spojenec ČSR zradila a podpísala Mníchovskú dohodu (1938) – vo svojom diplomatickom akte roku 1941 sa o Mníchove vôbec nezmienila. Mníchovskú dohodu odsúdila až v roku 1942 po beštiálnom likvidovaní obyvateľov a obcí Lidice a Ležáky nemeckými nacistami. Aj vtedy si vláda Jej Veličenstva ponechala právo inak riešiť otázku štátnych hraníc v strednej Európe, teda aj v Československu, ako bola zakotvená podľa mierových zmlúv z rokov 1919 – 1920. Takéhoto spojenca mala ČSR! Rešpektoval len svoje geopolitické záujmy aj za cenu popierania ustanovení medzinárodného práva, suverenity iného aj spojeneckého štátu, jeho územnej nedotknuteľnosti a celistvosti. Veľká Británia ako vtedajšia veľmoc nemala a nepoznala morálku vo svojom konaní, mala len svoje veľmocenské záujmy. A tie ospravedlňovali všetky skrivodlivosti v jej konaní. Francúzska odbojová vláda vedená Ch. de Gaullom odsúdila Mníchov a postup nacistického Nemecka zo dňa 14. a 15. marca 1939 v plnom rozsahu a bezpodmienečne v roku 1942. Tieto diplomatické, medzinárodnoprávne uznania československej vlády a ČSR vládami protifašistických mocností znamenali, že Československo naďalej jestvovalo a to trvale, kontinuálne, bez prerušenia, existovalo právne. Platila táto téza ako konštanta, aj keď sa československá štátna moc v tomto období nevzťahovala na tieto okupované územia (priamo na územie Čiech a Moravy, pričom územie Slovenska sa považovalo za nepriamo okupované nacistickým Nemeckom, a priamo horthyovským Maďarskom na území južného Slovenska). A vice versa – právne nejestvoval ani Protektorát ani Slovenský štát, resp. Slovenská republika podľa jeho ústavy, ktorá bola prijatá 21. júla 1939. Tieto skutočnosti poznali aj predstavitelia ideových smerov na Slovensku, ktorý sa dohodli na Vianočnej dohode, rešpektovali ich a vychádzali z nich.
Museli preto ako politici „znalí reálnej a pravdivej skutočnosti“ riešiť, aj ustanoviť a formulovať zásady, na ktorých sa po druhej svetovej vojne malo vyvíjať a vyvíjalo postavenie slovenského národa. A ďalej aj v akých reláciách sa malo vyvíjať postavenie politického útvaru slovenského národa (štátu), o ktorý sa usilovali, ktorý sa snažili vytvoriť. A k týmto zásadným otázkam sa signatári dohody vyjadrili následne v jej ďalšej časti. V druhej časti textu Vianočnej dohody sformulovali a zakotvili konkrétne zásady – politické, ústavnoprávne, resp. štátoprávne, týkajúce sa týchto životných otázok národa a krajiny.
Prvým princípom bola zásada, že signatári Vianočnej dohody si želajú, aby národ slovenský a národ český ako najpríbuznejšie slovanské národy utvárali svoje osudy v Česko-Slovenskom štáte. Ale bola tu nastolená aj kardinálna zmena o podobe a jestvovaní tohto štátu. Vo Vianočnej dohode sa žiadalo, aby došlo k podstatným zmenám v atribútoch štátu, a to, aby tento štát bol a) novou Č-SR, aby to bol b) spoločný štát Slovákov a Čechov („spoločný“ z hľadiska pojmov ústavného práva, a nielen spoločný tým, že v ňom žijú spoločne príslušníci týchto dvoch národov a, aby vzťahy medzi týmito národmi boli založené na c) na podklade princípu rovný s rovným.
Absolútne novú kvalitu mali aj ďalšie rozmery, identifikačné znaky „novej Č-SR“.
Znamenalo to, že aj keď veľmoci na základe požiadaviek emigračnej československej vlády a podľa skutočného právneho a politického stavu uznali, že „právne jestvuje ČSR“, teda že jestvuje „stará ČSR“ podľa stavu pred 29. októbrom 1938, teda že jestvuje ČSR jednotného československého národa, ďalej že je to „unitárna ČSR“, a tiež platilo, že ČSR vnútroštátne usporiadaná podľa Ústavy ČSR z roku 1920 – predstavitelia slovenského protifašistického odboja mali kvalitatívne inú koncepciu. Treba dodať a zvýrazniť, že to bola koncepcia – vyjadrujúca skutočnú predstavu o Slovensku, o Slovensku ako štátoprávnom útvare, o Slovensku – ktoré spolu s českým národom – vytvorí novú Česko-Slovenskú republiku. A pomlčka v názve štátu vyjadrovala práve túto vôľu politického vedenia, aj vôľu slovenského ľudu – o tom, že to nebude unitárny štát (jednotný a centralizovaný), ale spoločný štát, v ktorom budú mať oba štátotvorné národy podľa zásady rovný s rovným svoj národný a štátny útvar (Českú republiku, Slovenskú republiku) a Česko-Slovenská republika bude ako spoločný štát integrovať oba národné štáty. Znamenalo to v podstate a vo svojich dôsledkoch, že tento nový, zložený štát bude – federáciou.
Uvedené formulácie predstavujú štátoprávne, resp. ústavnoprávne predstavy. Ďalšími požiadavkami boli tie, ktoré sa týkali vnútorného usporiadanie budúcej Č-SR. Žiadalo sa, že toto usporiadanie má byť demokratické, že sa majú vykoreniť všetky tendencie fašistické, rasistické, totalitné a také, ktoré budú v rozpore s týmito zásadami. Znamenalo to teda dištancovať sa od politického a štátneho režimu Slovenského štátu, jeho zákonodarstva a štátnej ideológie. Excelentným spôsobom boli vo Vianočnej dohode vymedzené atribúty demokracie, vo skvelých formuláciách. A to, že demokraciu treba preniesť a prehĺbiť i na pole hospodárske a sociálne tak, aby rozdelenie národného dôchodku medzi všetko obyvateľstvo bolo čo najrovnomernejšie a aby život každého občana bol ľudský a dôstojný. Prenesenie demokracie na pole hospodárske a sociálne, spravodlivé rozdelenie národného dôchodku – to je požiadavka, ktorú v súčasnosti Ústava Slovenskej republiky vyjadruje pojmom sociálny štát, resp. v celom kontexte ako „právny a sociálne orientovaný štát“. Ďalej sa v dohode charakterizovala podoba kultúry, školstva a výchovy – primárne podľa vymedzenia demokracie v politickom zmysle, ako aj v zmysle hospodárskom a sociálnom. Po období Slovenského štátu, ktorý bazíroval na náboženskom prístupe a obsahu až v radikálnej podobe konzekventne teokratickej („všetka moc a právo pochádza od Boha Všemohúceho“) – Vianočná dohoda sa orientovala na zosvetštenie školstva a výchovy, a to do podoby sekularizačnej s tým, že „zachovaná má byť sloboda náboženských vyznaní, vylúčený má však byť vplyv cirkví na smer a vedenie štátu. Nebolo to v žiadnom prípade riešenie ateistické a už vôbec to nebol militantných ateizmus. Bolo to, možno povedať, moderné riešenie vzťahu sekularizmu a teizmu (náboženstva). Program novozaloženej SNR bol v chápaní, rozvíjaní a realizovaní demokracie negáciou fašistického, rasistického, totalitného i klerikálneho systému. Negácia klerikálneho systému sa nemala dosiahnuť obmedzovaním slobody náboženských vyznaní, ani uplatňovaním striktného štátneho dozoru nad cirkvami, ale vylúčením vplyvu cirkvi na smer a vedenie štátu. Program demokracie podľa Vianočnej dohody bol antitézou aj liberálnej demokracie, ktorú súčasne v zmenenej podobe obnovoval a preberal, kvalitatívne a systémovo menil. A to do stupňa jednoty politickej, hospodárskej a sociálnej demokracie.
Približne od roku 1945 sa takáto demokracia, komplexne chápaná a rozvinutá v politike štátu, začala chápať podľa anglických labouristov ako „štát všeobecného
blahobytu“, a u európskych sociálnych demokratov ako „sociálny štát“. Program Vianočnej dohody z hľadiska atribútu demokracie, ako program autenticky slovenský, bol v súlade, bol konzistentný s celoeurópskym chápaním demokracie. Aj v tomto malo byť a bolo nové Slovensko európskym politickým útvarom.
3.
Sumarizujúco možno uzavrieť, sformulovať hypotézu, že podľa Vianočnej dohody Slovenská národná rada vznikla ako celonárodný orgán odboja s programom ustanovenia demokratickej, antifašistickej slovenskej štátnosti a jej zakomponovania ako rovnoprávneho útvaru do spoločnej československej štátnosti. Podčiarknuť však treba, že táto nová česko-slovenská štátnosť mala byť spoločnou štátnosťou, spoločnou nie z toho hľadiska, že by v nej mali spoločne bývať, resp. že by v nej mali mať súčasne trvalý spoločný pobyt Česi a Slováci, ale mala byť spoločným štátom v ústavnoprávnom zmysle, v ktorom spoločný štát by bol sekundárnym štátom, bol by štátom odvodeným od primárnych národných štátností, od štátu slovenského národa a od štátu českého národa. Mal to byť štátny zväzok dvoch národných štátnych útvarov, ktoré by sa spojili, boli by zviazané spoločným štátom, ktorý by oni vytvorili, delegovaním časti svojej štátnej suverenity a adekvátnej pôsobnosti a právomoci.
V tejto dimenzii bol program práve založenej SNR vyjadrený vo Vianočnej dohode aj ústavnoprávnym programom. Bol to program, z ktorého čerpal ústavný vývoj Slovenska v období Povstania, ktoré vyústilo do oslobodenia, do predfebruárovej vývojovej periódy. Nemilosrdne bol odmietaný až démonizovaný v ťažkom období krutých represií proti tzv. slovenským buržoáznym nacionalistom, i krátkeho politického uvoľnenia po roku 1956, a osobitne po rehabilitácii, po zrušení nezákonných rozsudkov v roku 1963. Menovite a osobne tento vývoj poznačil životy dvoch veľkých ľudí, veľkých Slovákov, ktorí boli pri vytvorení Vianočnej dohody. Boli nimi politik, predseda Zboru povereníkov Dr. Gustáv Husák, a básnik a povereník školstva Ladislav Novomeský. Určite to boli najväčšie osobnosti slovenského národa, slovenského ľudu, ako aj československého štátu v jeho histórii. Ich životné ideály nezlomili ani kruté pomery väzenskej tortúry, šliapania po ich ľudskej dôstojnosti, vo väzniciach na Pankráci, Leopoldove, Ilave. Vstali a pokračovali s cieľom dokončiť dielo, ktoré sformulovali vo Vianočnej dohode a začali realizovať v SNP. Formu štátneho zriadenia československého štátu ako spoločného štátu založeného na princípe rovný s rovným, sa podarilo dosiahnuť až v roku 50. výročia vyhlásenia republiky, teda v roku 1968 – a to na základe ústavného zákona o federatívnom usporiadaní Československa (úst. zákon č. 143/1968 Zb.). Ústavnoprávny program prijatý vo Vianočnej dohode sa stal realitou, právnou aj politickou v roku 1968, teda až po štvrťstoročí, po uplynutí dvadsaťpäť rokov od Slovenského národného povstania. Také boli peripetie napĺňania programu Vianočnej dohody.
4.
Spolu s európskym rozmerom chápania demokracie mala Vianočná dohoda svoje miesto vyplývajúce z evolučnej logiky historického vývoja slovenského národa. Autori dohody, čerpali a inšpirovali sa z dovtedy dvoch veľkých revolučných udalostí prvej z polovice devätnásteho storočia a druhej zo začiatku dvadsiateho storočia.
Prvou epopejou bolo národné povstanie z rokov meruôsmych s prvým slovenským štátoprávnym programom, ktorý obsahovali „Žiadosti slovenského národa“ prijaté 10. mája 1848 v Liptovskom svätom Mikuláši. Autormi žiadostí a štátoprávneho programu boli traja veľkí muži slovenského národa – „Ľudovít Štúr, J. M. Hurban a M. M. Hodža. Žiadali vytvoriť slovenský národno-štátny útvar vo federalizovanom Uhorsku. Na Myjave potom v septembri 1848 vytvorili Slovenskú národnú radu, historicky v poradí prvú, pre vedenie slovenského národného oslobodenia a emancipačného hnutia uskutočňovaného v troch ozbrojených výpravách. Druhou historickou udalosťou, z ktorej sa inšpirovali signatári Vianočnej dohody, bola Deklarácia slovenského národa, ktorú prijalo celonárodné zhromaždenie dňa 30. októbra 1918 v Turčianskom Svätom Martine. Vytvorili tu Slovenskú národnú radu, a deklarácia požadovala štátne sebaurčenie národa. Vzhľadom na vtedajšie poznanie o samobytnosti alebo príslušnosti slovenského národa k československému národu, a najmä vzhľadom na geopolitický pomer síl veľmocí a ich predstavu o konštrukcii národných štátov, ktoré sa mali konštituovať na teritóriu Rakúsko-Uhorska, ktoré zaniklo rozpadom, sa deklaranti v Martine vyslovili v zložitej formulácii, za „sebaurčenie pre slovenskú vetvu československého národa“. Predsedom Slovenskej národnej strany sa stal Dr. Matúš Dula, ďalšia významná osobnosť slovenských dejín. Ďalšími veľkými členmi martinskej SNR boli: Dr. Stodola, Dr. Markovič, F. Juriga, Dr. Bella a E. Lehocký. Autorom textu Martinskej deklarácie bol Samuel Zoch ktorý našiel svojou formuláciou kompromis vyjadrujúci národnú emancipáciu slovenského národa v jednote či v komplementarite s pojmom „československý národ“, v mene ktorého dočasná vláda československého štátu so sídlom v Paríži vyhlásila tento štát – ako prejav sebaurčenia československého národa. Medzinárodno-politicky aj medzinárodno-právne bol totiž československý štát vyjadrením a realizovaním práva „československého národa na sebaurčenie“. Striktne právne sa nevytvoril na základe realizácie práva na sebaurčenie dvoch národov – a to na základe sebaurčenie českého národa a po druhé aj na základe sebaurčenia slovenského národa. V tomto prípade by po vzniku týchto dvoch národných štátov muselo nasledovať aj ich zjednotenie – do jedného štátu. Slovenský národ po dlhom útlaku a odnárodňovaní nemal toľko síl, aby sa samostatne sebarealizoval, aby sa odtrhol od uhorského štátu a následne vytvoril slovenskú národnú štátnosť a do tretice sa aj medzinárodnoprávnym a ústavným spôsobom zjednotil s českým národným štátom. Československý štát vznikol akoby naraz, uznaním štátu, jeho dočasnej vlády v Paríži (18. októbra 1918) a vyhlásením zákona Národného výboru československého v Prahe „o zriadení československého štátu“ dňa 28. októbra 1918. A toto vyhlásenie a uzákonenie československého štátu, jeho medzinárodnoprávne uznanie sa vzťahovalo, bolo platné na celom jeho štátnom území – t.j. v Čechách, na Morave, v Sliezsku ako aj na Slovensku. Pre všetky tieto dôvody, tieto faktory – československý štát bol vyhlásený a uznaný ako štát československého národa. Len tak mohlo byť v tom období Slovensko vytrhnuté z Magyarországu, a slovenský národ z Veľkej Hungárie. Musel potom nasledovať ďalší vývoj – vnútropolitický i medzinárodný, aby sa uznalo, že v prípade ČSR ide o štát dvoch národov, rovnoprávnych národov, českého a slovenského na princípe rovný s rovným, a to v spoločnom štáte, teda vo federácii.
Spoločným znakom pre oba dokumenty s národno-štátnym programom bolo, že mikulášske žiadosti slovenského národa žiadali začlenenie slovenského národa do Uhorského štátu, ale pretvoreného na federáciu, a obdobne, martinská deklarácia vyhlásila jeho zakomponovanie do československého štátu. Prvá požiadavka bola odmietnutá vtedajšími uhorskými vládami a nevyhovel jej ani rakúsky cisár František Jozef, v roku 1848 ešte nekorunovaný za uhorského kráľa. Deklarácia slovenského národa, už podľa vyhlásenia československého štátu ako štátu československého národa, a v tejto podobe aj medzinárodnoprávne uznaného a napokon aj potvrdeného mierovými zmluvami (Versailleskou v Nemeckom, Saint-germainskou s Rakúskom a Trianonskou s Maďarskom) priniesla formulácie v súlade s týmto medzinárodnoprávnym a medzinárodnopolitickým stavom. Vývoj najmä slovenského národa, jeho národné dokonštituovanie, celková emancipácia viedli k tomu, že tieto ustanovenia, formulácie (slovenská vetva československého národa a ďalšie) boli prekonané. Dokonca prekážali vývoju a sťažovali aj integritu československého štátu. Vianočná dohoda reflektovala tento vývoj. Prijala to, čo vývoj verifikoval – svojbytnosť slovenského národa. A z uznania svojbytnosti národa vyplývalo aj jeho právo na sebaurčenie – a dokonca a presne aj právo na štátne sebaurčenie – t.j. na národnoštátny útvar slovenského národa. Prijala realitu československého štátu – a navrhovala, resp. žiadala jeho transformáciu na vytvorenie spoločného štátu a tým podľa pojmového vymedzenia mal to byť útvar skladajúci sa z dvoch národných republík (Slovenskej a Českej republiky) a od nich odvodenej Československej republiky ako federácie. Mohol sa písať s pomlčkou (spojovníkom) výslovne vyjadrenej v názve štátu, alebo aj v názve nevyjadrenej, teda s názov štátu bez pomlčky. Prijateľným riešením aj, resp. najmä pre český národ sa stalo pomenovanie štátu bez pomlčky, ale so spojkou „a“, teda Česká a Slovenská federatívna republika, a to v roku 1990.
Nemožnosť dosiahnuť v Českej a Slovenskej federatívnej republike stav, v ktorom by bola zabezpečená koexistencia štátnych suverenít – Slovenskej republiky a Českej republiky komplementárne s koexistenciou štátnej suverenity spoločného štátu – t.j. ČSFR viedla v rokoch 1990 – 1992 k rozhodnutiu a prijatiu dňa 25. novembra 1992 ústavného zákona Federálneho zhromaždenia (č. 542/1992 Zb.) o zániku ČSFR, ku ktorému došlo uplynutí dňa 31. decembra 1992. Obe národné republiky prijali svoje ústavné úpravy o tom, že tieto republiky doteraz jestvujúce v rámci federácie, nadobúdajú dňom 1. januára 1993 medzinárodnoprávnu subjektivitu a stávajú sa suverénnymi štátmi. – Vianočná dohoda – jej ustanovenie o vzniku novej československej republiky prestali byť aktuálnymi – stali sa prekonanými, možno povedať ich realizáciou, naplnením ich požiadaviek.
A pre Slovenskú republiku ako nový subjekt medzinárodného práva aj po tridsiatich rokoch jeho jestvovania – platí odkaz Vianočnej dohody – konkrétne jej ustanovenia o dimenziách pojmu demokracia. Demokracia politická, demokracia hospodárska a demokracia sociálna.
5.
Myšlienke hospodárskej a sociálnej demokracie je Slovenská republika asi najviac dlžná. Najmä ustanoveniu o rozdelení národného dôchodku medzi všetko obyvateľstvo tak, aby to bolo čo najrovnomernejšie a život každého občana bol ľudský a dôstojný. Podľa správy o stave republiky, ktorú predniesla hlava štátu v NR SR dňa 29. novembra 2022, situácia je v oblasti sociálnej demokracie neradostná, zarážajúca, i keď momentálne ešte nie alarmujúca. Klesli reálne príjmy, rastú príjmové nerovnosti a prehlbuje sa chudoba. Do počtu ľudí ohrozených chudobou spadá okolo 660 tisíc ľudí. Patrí sem každá tretia domácnosť jednorodičovských rodín a osamelých seniorov a každá tretia domácnosť rodín s tromi a viac deťmi. V riziku chudoby je takmer každé šieste dieťa. Situácia na Slovensku sa blíži k stavu, ktorý možno kvalifikovať ako asociálny systém – a ako zriadenie významne sociálne nedemokratické, kedy život každého občana nie je ľudský a dôstojný. Pritom v správe o stave republiky prezidenta neuviedla príjmové rozvrstvenie občanov štátu, najmä majetkový stav a počet tých, ktorí žijú vysoko nad štandard a nad pomery – teda vrstvu milionárov či priamo miliardárov. Generálny prokurátor žiadal ministerstvo spravodlivosti, aby pripravilo efektívny a účinný zákon na odčerpanie nelegálnych príjmov. Zákony o preukazovaní pôvodu majetku boli prijímané v dvoch päťročných obdobia (2005 a 2010) a v jednej desaťročnej amplitúde v roku 2020. Jediným známym prípadom, keď sa dodržanie zákona vymáhalo na súde, bola kauza prejednávaná na súde Košice III. Stačilo, aby žalovaná osoba rozdelila svoj majetok, ten potom už nedosahoval zákonom určenú výšku a legalita jeho nadobudnutia už nemohla byť preverovaná príslušnými inštanciami. K dokazovaniu zákonnosti nadobudnutia príjmov v praxi, aj vzhľadom na túto možnosť obísť zákon, preukázať jeho bezzubosť v praxi, vôbec nedochádza. Zákonná úprava preukazovania legality nadobudnutia príjmov je teda titulom na úplné ironizovanie a zosmiešnenie tejto úpravy. Možno príjmy týchto najbohatší občanov nášho štátu, ich majetkové niveau patrí do spravodlivého rozdelenia národného dôchodku. Najmä tento stav, túto situáciu by mali poznať občania, najmä strednej vrstvy, ktorá by mala vyjadrovať, ale aj garantovať politický rozmer a atribút demokracie v republike. A to popri tom platí, že príjmy strednej vrstvy by mali vyjadrovať skutočné spravodlivé rozdelenie národného dôchodku. Žiaľ, to sme sa zo správy prezidentky republiky – nedozvedeli. Zamlčalo sa to pre širšiu populáciu, alebo to nevie ani hlava štátu, ani vláda, ani poslanci parlamentu? Alebo nechcú do tohto mraveniska či úľa strkať svoje ústavné ruky?
Varujúci je aj stav dosiahnutia takej kvality života každého občana, aby tento bol ľudský a dôstojný. Hrubosť, násilie, brutalita – začína pripomínať stav z obdobia divokej privatizácie, teraz asi už realitu „divokého, kriminálneho kapitalizmu“. Zločiny zabitia, zločiny vrážd, násilnosti plus zneužívania štátnej moci, osobitne orgánov, ktoré majú stíhať kriminalitu majetkovú, korupciu verejných činiteľov, majú skôr podobu úsilia týchto vyšetrovacích orgánov stíhať predstaviteľov nepohodlných opozičných strán. Prejavujú sa tu už znaky organizovaného trestného stíhania na základe želania niektorých politických činiteľov, koaličných vládnych hnutí. Alebo v inom prípade má toto trestné stíhanie symptómy stíhania akoby hromadnej kriminality, v ktorej občan nemá istotu svojho majetku, záruku nedotknuteľnosti svojej osoby. Pripomína to najhoršie roky obdobia divokej privatizácie, stav sociálneho darvinizmu v kriminálnom vydaní.
Prostredníctvom hlavných masmédií sa devastuje svetonázor občana, morálny profil osobnosti. Občanovi sa prikazuje, imperatívne odporúča, ktorý štát, ktoré etnikum má nenávidieť, preklínať, dokonca aj s pokynom nesledovať jeho žurnalistiku, literatúru a umenie. A tomu sa hovorilo v časoch, v ktorých sa národ pripravoval na nacionálnu – totalitu, silná demokracia! Je to v skutočnosti zlyhanie, zneužitie štátnych orgánov. Vláda je nevládna, doslova hlboko invalidná vo svojom pôsobení. Pácha zlo, intrigami aj „fígľami“ niektorých svojich členov, odradzuje občana zaujímať sa o veci verejné. A to tejto štátnej moci unesenej občanovi vyhovuje. Môže prehlbovať svoje nekalé konanie. Hlava štátu ratifikuje medzinárodné vojenské pakty, aj obrannú zmluvu s USA uzavretú mimo rámca NATO (február 2002) nie, ako sa hovorí v medzinárodnom práve, „bez zbytočného odkladu“, ale priamo a okamžite, „obratom“, hoci ide o výsostné hodnoty štátu, a to zvrchovanosť, územnú integritu. Neobráti sa na ústavný súd, aby záležitosť posúdil ako v iných záležitostiach, týkajúcich sa zásady suverenity, zvrchovanosti ľudu, priamej demokracie, ústavnej zásady, že vláda vládne iba potiaľ, pokiaľ je jej činnosť legitímna a legálna. Inak ju treba odvolať. Svojím konaním udržala už v priebehu dvoch rokov pri moci vládu, ktorá škodí štátu, ohrozuje dôstojný život jeho občanov. Neváži si postoje a vôľu občanov, ktoré vyjadrené v dvoch petíciách v oboch s podpismi viac ako pol milióna občanov na vypísanie referenda. Literu textu ústavy povýšila nad ducha ústavy, vôľu ľudu, vôľu občanov ako prameň všetkej a akejkoľvek štátnej moci, teda základ ústavnosti a politickej demokracie dehonestovala. Príčina je možno v tom, ako sa neprozreteľne vyslovila, že „nechápe tento národ“! Ak je to tak, a ak platí, že ide o hlavu štátu, štátu, ktorý je produktom sebaurčovacieho práva národa (slovenského národa), jej ústavné postavenie stratilo už legitimitu, je v rozpore so suverenitou ľudu, zvrchovanosťou občanov, je v rozpore, hlboko protirečí vôli občanov ako prameňu práva. Hlava štátu si údajne sťažuje, že dostáva anonymy od asi „radikalizovaných“ jednotlivcov. Chce to riešiť nie vysvetľovaním, presviedčaním takýchto ľudí, ale rozmnožením počtu a ozbrojenej sily svojich bodyguardov. Parlament sa podobá jeho predsedovi. Je potentný z hľadiska počtu ním splodených dietok, t.j. vydávaných zákonov, pritom je promiskuitný z hľadiska ich príslušností do rozličných kategórií, ako aj z hľadiska ich súladu v systéme právnych noriem. Právne normy (plody legislatívy) takto v hypertrofickom počte prijímané sa stávajú bezprizornými. Majú síce rodičov zapísaných v matrikách, ale ako právne inštitúty, právne normy strádajú emociálne bez vzťahu náklonnosti a lásky zákonodarcu, otca rodiny (pater familias) celého slovenského práva k nim.
Slovenská republika má zásadné či systémové nedostatky – na všetkých úsekoch demokracie –, a to demokracie politickej, demokracie hospodárskej a sociálnej. Personálne obsadenie všetkých ústavných postov rozvíja a prehlbuje tieto nedostatky smerom k hodnotám mínusovým, smerom k červeným číslam, v tom zmysle, že štátny režim sa stane nedemokratickým, systémom, ktorý zdevastoval slovenskú demokraciu. A ak sa vrátime k Vianočnej dohode, možno povedať, že stále je inšpiráciou jej ustanovenie, ktoré znie: „… vnútorné usporiadanie štátu má byť demokratické, majú sa vykoreniť všetky tendencie fašistické, rasistické, totalitné a také, ktoré budú v rozpore s týmito zásadami. V tomto duchu má byť vnútorný politický režim pevne vedený, pritom však demokratický. Je potrebné vystríhať sa omylov a chýb minulosti.“ Aj po temer ôsmich desaťročiach je toto zásadné programové ustanovenie Vianočnej dohody motivujúcim odkazom pre Slovensko v čase, kedy Slovenská republika dosiahne tretie decénium svojho vývoja, ako aj v čase blížiacich sa vianočných sviatkov.
Koniec
Dobové foto: Ivan Dubovský
