S príchodom adventu zaniklo vysielanie RTVS 3 programovo orientované na staršiu generáciu, ktorá si rada pozrela reprízy starších televíznych inscenácií a filmov. V mnohých prípadoch šlo o umelecky vysoko kvalitné programy, ktorým síce možno chýbala akčnosť dnes vyrábaných diel dramatického umenia, zato sa mohli pýšiť množstvom podnetných myšlienok, ktoré do nich vložili svetoví i domáci majstri pera a ktoré adekvátne dokázali pretlmočiť veľké herecké zjavy. Okrem toho tieto programy aspoň čiastočne vyvažovali dnes v monopolnom postavení sa nachádzajúcu americkú kinematografiu kŕmiaci našu populáciu krvákmi alebo sentimentálnymi príbehmi. V poslednom čase síce RTVS 1 venuje svoje pondelky aj francúzskych či talianskym filmom, ktoré nie sú síce veľdielami, ale aspoň o dlaň prekonávajú úroveň príbehov o láske servírované nám komerčnými televíziami. Mnohé z vysielaných programov na verejnej televízii i na súkromných televíziách sú len reprízy, na čo divák vopred nie je upozornený. Namiesto RTVS 3 máme teraz ďalší spravodajský kanál (24), v ktorom nám hlásatelia a „odborníci“ budú môcť namiesto informácií posúvať svoje jediné správne názory.
Ale sú aj výnimky. Hneď na počiatku adventu RTVS 1 zaradila do programu slávny Pollackov film Tri dni Kondora, no, bohužiaľ, len v neskorom večernom čase. Keby som chcel byť zlomyseľný, povedal by som, že preto, aby sa viac divákov nemohlo presvedčiť, že nečisté spôsoby vrátane vrážd nepoužívali len tajné služby totalitných režimov, ale tieto priam prekvitali a prekvitajú aj v dokonalej „zemi slobody“, čiže v USA. Stúpenec liberálnej demokracie by mohol namietať, že práve fakt, že Pollack mohol natočiť kritický film o praktikách CIA, dokazuje, že USA sú vzorom demokracie. Platilo by to však len v prípade, že by sa uvádzané praktiky (teda napríklad vraj nukleárne zbrane v Iraku, zničenie severného ropovodu a pod.) už ďalej nemohli opakovať. Napokon finálne vyznenie filmu vôbec nie je optimistické, ale skôr mrazivé.
Po tom, čo RTVS 2 ustúpila od prenosov adventných koncertov z rôznych slovenských miest, kvalitné umelecké programy sa dnes dajú sledovať na českom kanáli cz arte. V prvej decembrovej dekáde to bol napríklad film o vzťahu skladateľa Fryderyka Chopina a spisovateľky George Sandovej (jej viacerými súčasníkmi označovanej za komunistku pre jej sociálne cítenie), prenos koncertu z pražského Rudolfina, na ktorom odzneli diela Čajkovského ako hold dirigentovi Semionovi Byčkovovi, nateraz šéfdirigentovi Českej filharmónie. Zaujímavým bol aj dokument o spisovateľovi Oscarovi Wildeovi, majstrovi protest songov Bobovi Dylanovi, mímovi Milanovi Sládkovi alebo o problémoch Charlieho Chaplina s CIA. Storočnicu narodenia herca Gérarda Phillipa si na tomto kanáli uctili dokumentom o jeho posledných dňoch, o ktorých podala krásne svedectvo aj jeho manželka Anne v románe Kratší ako vzdych.
Gérard Phillipe bol hviezdou našej mladosti a medzi rokmi 1947 (film Diabol v tele) a rokom 1959 (Buňuelov film Horúčka stúpa v el Paso) natočil úspešné prepisy známych románov (Stendhalov Červený a čierny a Väznica parmská, Laclosove Nebezpečné známosti a Dostojevského Hráč a Idiot) a najmä vo filmoch Reného Claira zosobňoval ideál romantického hrdinu. Ešte uznávanejší bol ako divadelný herec v Théâtre National Populaire a svoju najslávnejšiu úlohu Corneilleovho Cida si v roku 1955 zahral aj v SND. Hoci jeho otec pre kolaboráciu s Nemcami musel emigrovať, herec (ostatne ako väčšina vtedajších francúzskych a talianskych umelcov) mal silné ľavicové cítenie a jeho jemná fyzická krása a šarm z neho urobili idol žien. Vo filmoch mu robili partnerky slávne hviezdy Michele Morganová, Danielle Darrieuxová, Maria Casares, Gina Lolobrigida, Micheline Presle, Antonella Lualdi, Liselotte Pulverová, Jean Moreauová, Maria Félixová.
S podobnou nostalgiou, akú vo mne vyvoláva spomienka na veľkého francúzskeho herca, som sledoval aj záznam prenosu Goldoniho Škriepok v Chiozze z pražských Vinohradov nasnímaný v roku 1996. Skvelí herci tých čias ako Hana Maciuchová, Petr Kostka či Viktor Preiss nás už postupne opustili alebo sa zberajú na odchod, no v našej pamäti zostávajú vďaka filmom či televíznym inscenáciám. A zhodou okolností bol to práve Kostka, ktorý daboval Gérarda Phillipa v dvoch z jeho najúspešnejších filmov.
Perlou programov spomínanej českej televíznej stanice bol prenos z otvárajúceho predstavenia sezóny v milánskej La Scale. Vedenie divadla nepodľahlo tlaku ukrajinského prezidenta a uviedlo pôvodne plánovanú Musorgského operu Boris Godunov dôvodiac, že umenie by nemalo byť závislé od politiky. Vari keď USA napadli Irak, prestali sa vo svete uvádzať americké filmy?
Zdá sa, že slovenskému televíznemu divákovi umelecký kanál nechýba, čo len svedčí o tom, že sme naše zaostávanie za Európou (spôsobené nežičlivým historickým vývinom) ešte stále nedobehli. Inak teraz v televízii nastáva čas uvádzania vianočných rodinných filmov, ktoré raz naivne, raz úsmevne majú priniesť pohodu do našich domácností. Pohodu, ktorú v tomto rozhádanom, pokryteckom a neľútostnom svete potrebujeme viac než soľ.
