Či ste pri moskovskom Kremli, na pražskom Vítkove, viedenskom Heldenplatze, alebo kdekoľvek na svete pri miestnom hrobe neznámeho vojaka, tak sa vo vás začnú miesiť pocity piety, rešpektu a údivu z monumentálnosti danej lokality.
Výnimkou bude náš čerstvo odhalený Hrob neznámeho vojaka na nábreží Dunaja. V ňom sa totiž koncentrujú snáď všetky naše národné neduhy: malosť, trochárstvo, ustráchanosť, lajdáctvo.
Samotné prevedenie nebudem kritizovať. Uznávam, že vkus môžeme mať rôzny a časy, keď sa podobné pamätníky realizovali vo forme sochy odhodlaného vojaka so samopalom v ruke a granátom za opaskom, sú preč. Len dodám, že súčasné prevedenie je nielen extrémne minimalistické, no nepočíta s účasťou čestnej stráže a dokonca ani s večným ohňom. Funkciu večného ohňa má plniť len akási LED žiarovka vystupujúca zo zeme…
Snímka: TA SR, Martin Baumann
No hlavne lokalita hrobu je maximálne nevhodná. Nielen z dôvodu, že je to úzky peší koridor medzi riekou a frekventovanou komunikáciou s električkovou traťou, ale hlavne preto, že tento priestor je doslova prepchatý pamätníkmi a „rádoby“ pamätníkmi: pár metrov od hrobu sa nachádza pamätník bulharských partizánov. Pri ňom lavička Václava Havla (!), kúsok ďalej pred Slovenským národným múzeom je zase socha T. G. Masaryka a pár metrov od nej pamätník príslušníkom sovietskej dunajskej flotily. A ako dodáva Jakub Lipták z Postoja, tak na mieste súčasného hrobu bola pred cca desiatimi rokmi umiestnená epoxidová zmenšenina jazdeckej sochy Márie Terézie a ešte pred tým tu bol tzv. Integračný kopček. Pôvodný zámer síce bol umiestniť hrob pri Úrade vlády SR, ale to bol snáď ešte horší nápad, keďže tu mal hrob nahradiť pamätník komunistu Mareka Čulena.
Ďalšie návrhy na lokality hrobu – pamätníkmi nedotknuté (záhrada Prezidentského paláca, Lippayova záhrada, lesopark pri Kolibe, Horský park) – boli zmietnuté zo stola.
My ako by sme nevedeli budovať pamätníky inak, len búraním existujúcich, alebo neustálym priliepaním k nim nových a nových. Žiadna úcta k minulosti, žiadna kontinuita. Ako by sme sa nevedeli rozvíjať do šírky, ale len stáť na mieste a keď ideme niečo budovať, tak zbúrame staré a na jeho mieste postavíme nové. Ktoré vydrží len dovtedy, pokým opäť nezačneme stavať niečo nové. A keď už staviame niečo nové, tak len preto, aby sa stavalo. Nielen bez ohľadu na kontinuitu k minulosti, ale často i bez ohľadu na funkčnosť výsledku.
Pokým z pražského Jana Žižku na Vítkove až tak kričí pýcha na všetky heroické vzopätia českého národa – i tie prehraté – tak ten náš bude tak slovensky ustráchane učupený na chodníku medzi riekou a električkami. Medzi ostatnými pamätníkmi. Aby nikoho nepobúril a aby čo najmenej zavadzal chodcom, cyklistom či psíčkarom.
Na realizácii Hrobu neznámeho vojaka sa ukazuje, ako veľmi sa bojíme prejaviť hrdo a suverénne. Ešte aj u seba doma. Ako by sme sa báli, že nás niekto väčší zakaždým okríkne. Ukazuje sa, ako diletantsky sa naše kultúrne i intelektuálne vykastrované politické elity stavajú k hodnotám, na ktorých rástlo, a malo by rásť, naše národné povedomie.
Alexander Matuška nás, Slovákov, kritizoval práve za takýto povrchný vzťah k minulosti. Keď hodnoty minulých čias len sporadicky vytiahneme, oprášime, povrchne oslávime, aby sme ich vzápätí opäť strčili „do múzea“. „Minulosť nie je zbierkou mŕtvych vzorov, mala by byť úhrnom živých podnetov. Tí, čo ju uctievajú bez dostatočných znalostí o nej, pasívne a len preto, že sa to tak patrí, tí z nej nežijú, nemajú kultúrnych potrieb… Ale keď si prídu občas zakultúrničiť, je to len pohostinské vystúpenie…“
A práve ako pohostinské vystúpenie pôsobí práca rezortu obrany – s minulým i súčasným vedením.
Odpustite mi, ale z tohto miesta až tak kričí, ako nemáme úctu k predkom a minulosti, k sebe navzájom a prítomnosti, ani k svojim potomkom a budúcnosti. Vždy, keď pôjdem okolo, si, samozrejme, s úctou spomeniem na mŕtvych vojakov, no s ľútosťou musím dodať, že toto miesto nevzbudzuje o nič viac rešpektu či piety ako ktorýkoľvek zanedbaný hrob partizána v horách stredného Slovenska.
(Status na FB 9. decembra 2022)
