Eduard Šebo ml.: Lepší svet je možný, ale treba sa oň usilovať

Na čo ako spoločnosť spomíname pri výročí dátumu 17.11.1989?

Myslím si, že tejto otázke sa dnes temer nedá vyhnúť – ak už aj človek nepozerá televízne správy a nepočúva rádio, tak aspoň preto, že z dôvodu štátneho sviatku nie je v práci a zamyslí sa, prečo to tak je…

Osobne to vnímam tak, že pre každého znamená predmetné výročie čosi iné – no súčasne platí, že existuje niekoľko základných skupín, ktoré sú si z dôvodu niekdajších očakávaní spoločenských zmien, a tým aj dnešným výkladom tohto aktuálneho štátneho sviatku podobné. Ak by som mal konkrétne skupiny bližšie popísať, uviedol by som najmä nasledovné:
1. Skupinu tvorenú z presvedčených anti-komunistov, demokratov a idealistov.
2. Skupinu tvorenú z náboženských veriacich.
3. Skupinu presvedčených komunistov a aktívnych podporovateľov bývalého režimu.
4. Skupinu reformistov, uvedomujúcich si nevyhnutnosť zásadných štrukturálnych zmien v riadení štátu i hospodárstva (sem by som radil tzv. reformných komunistov, množstvo riadiacich funkcionárov štátnej správy i výrobných podnikov a veľkú časť enviromentalistov).

Je mi jasné, že by sa dali vymyslieť mnohé ďalšie skupiny, no keďže to nemá byť pointa mojej úvahy, uvedený výpočet nebudem rozširovať. Domnievam sa, že je dostatočne široký a väčšina ľudí, ktorá zažila zmeny z roku 1989, by sa do niektorej z uvedených skupín asi dokázala priradiť (niektorí pokojne aj do viacerých z nich súčasne).

Aby som však prešiel k pointe toho, ako vnímam dnešné výročie ja sám. Začnem tým, že ma irituje snaha médií o vytváranie schematických heroických obrazov – čiže určitej mytológie. Do tejto kategórie patrí už aj samotné terminologické označovanie (oficiálneho začiatku) štátneho prevratu v niekdajšom Československu v podobe slovných spojení „zamatová revolúcia“ (čiže doslovný preklad z českého „sametová revoluce“) alebo „nežná revolúcia“. Ale budiž – asi som len precitlivelý na snahu o terminologickú lyrizáciu procesov, ktoré sú jednoducho tým, čím sú (pričom ich citovým podfarbovaním v označovaní sú im automaticky podsúvané určité subjektívne hodnotenia). Ale musím – pre mňa neznámym autorom týchto pojmov – uznať, že predmetné označenia sú správne umelecké a v Poľsku ani v Maďarsku im takéto prívlastky nedali. Napríklad v Maďarsku obdobný štátny prevrat z konca roku 1989 nazvali Rendszerváltás – čiže systémová zmena. Jasné, presné, epické – takto poňaté sa mi to vidí ako správny prístup.

Na dnešnom mediálnom výklade, či popise významu udalostí zo 17. novembra 1989 ma taktiež irituje jeho intelektuálna malosť – takpovediac provinčnosť. Žiadne rámovanie do väčšieho obrazu, v ktorom by celá udalosť bola jasne popísaná ako jeden z dielov logickej veľkej historickej a geopolitickej skladačky. Čiže ako dôsledok procesu, ktorý sa začal v marci 1985 zvolením 54-ročného Michaila Gorbačova za generálneho tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (ÚV KSSZ). Bez tejto zmeny by ku žiadnemu štátnemu prevratu a zmene politického systému v bývalej ČSSR neprišlo. V tejto súvislosti nejdem a nechcem hodnotiť Gorbačovovu politickú líniu (glasnosť, perestrojka), no jej dôsledkom bol rozpad celého politického systému krajín tzv. východného bloku – hoci v ČSSR prebiehala až potom, čo už tieto zmeny boli v plnom prúde v Poľsku i v Maďarsku.

Považoval by som tiež za vhodné, aby sme si pripomínali, že zmena režimu v ČSSR nebola úplne neriadená. Zvesť o mŕtvom študentovi – Martinovi Šmídovi – bola cielená dezinformácia, ktorú uviedol do života poručík Štátnej bezpečnosti Ludvík Zifčák. Cieľom tejto dezinformácie bola eskalácia študentských protestov, ktoré práve prebiehali v Prahe. Ak to niekoho zaujíma, tak na začiatok si stačí pozrieť napr. tento odkaz: Fáma o smrti Martina Šmída.

Čo tým celým chcem povedať… Nuž, asi toľko, že na udalosti štátneho prevratu by sme mali nazerať komplexne a z nadhľadu. Mali by sme vedieť, že čs. komunistický režim padol, pretože to pripustilo moskovské vedenie politbyra. Skutočnosť, že väčšina občanov ČSSR si zmenu režimu priala, je totižto iba jednou časťou z uvedenej skladačky udalostí. Rovnako ako je pravdou, že väčšina občanov ČSSR si pravdepodobne v danej dobe priala poľudštenie a uvoľnenie režimu minimálne do podoby, ktorú naposledy zažívali za Dubčekovho predsedníctva ÚV KSČ koncom 60. rokov. Občania ČSSR teda určite žiadali viac slobody – či už prejavu alebo cestovania – ako aj viac demokracie v politickom živote spoločnosti. Nežiadali však úplný rozpredaj štátneho majetku – čiže divokú privatizáciu, nežiadali prepustenie všetkých väzňov, ktorí boli odsúdení za násilnú trestnú činnosť, nežiadali podriadenie sa novým pánom zo západu a prevzatie ich systému spôsobom „skopíruj a vlož“.

Nakoniec však väčšina z nádejí a predstáv občanov bývalého ČSSR realizovaná nebola. Niektorým sa síce podarilo splniť si svoje sny, no tých, ktorých predstavy naplnené neboli, je opäť raz väčšina. Namiesto poľudštenia a demokratickej reformy Československa prišla dezilúzia z jeho rozkradnutia a následne dokonca až k jeho zániku formou rozpadu (bez referenda). Roztváraním sociálnych nožníc, nevymožiteľnosťou práva, rozkladom do tej doby garantovaných sociálnych istôt tak mnohí občania ČR i SR stratili ilúzie o možnosti lepšieho sveta, ktorý im mali procesy, rozbehnuté 17. novembrom priniesť – a to je podľa môjho názoru dôvod, prečo tento štátny sviatok málokto oslavuje, či vzýva jeho ideály – viď prieskum RTVS tu: https://www.median.sk/…/exkluzivny-prieskum-pre-rtvs-a…/

Bolo by super, ak by sa ideály väčšiny občanov z roku 1989 podarilo presadiť do reálneho života. Bolo by.

Chcelo by to viac politickej vôle počúvať druhú stranu; premýšľať o problémoch spoločnosti a skutočne hľadať ich optimálne riešenia. Chcelo by to viac demokracie – čiže viac občianskej angažovanosti a záujmu o veci verejné.

Chcelo by to väčšie nároky voličov na ich politickú reprezentáciu a súčasne väčšiu aktívnu politickú angažovanosť celej spoločnosti.

Chcelo by to vôľu opätovne nastoľovať a následne aj aktívne presadzovať ideály, ktoré zaznievali na námestiach a v diskusiách začiatkom 90. rokov.

Nateraz však platí, že nám ako celej spoločnosti ostáva naďalej sa o to usilovať, hoci sa zdá, že väčšina občanov tejto krajiny sa domnieva, že sa nám to ako spoločnosti nedarí… Ja však verím, že lepší svet je možný, no nepríde sám – treba sa oň aktívne snažiť.

(Status na FB 17. novembra 2022, titulok Slovo)

(Celkovo 103 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter