Víťazi a porazení ponovembrového vývoja

Včera ma zaujala okrajová správička na záver dňa z českého mesta Havířov, že mladú ženu spiacu v kontajneri usmrtil lis smetiarskeho auta. Bezdomovkyňa sa chcela trochu zohriať pred mrazivými nočnými teplotami v smetnom koši a smetiari, vyprázdňujúci kontajner, si to všimli až potom, čo sa z útrob auta ozval smrteľný ženský výkrik… Celý deň na ňu myslím. Nebola mediálna hviezda, lesba, migrantka, ani žiadna iná príslušníčka nejakej prominentnej komunity, aby na seba pútala pozornosť. Nijaký politik nevydal vyhlásenie, nijaká mimovládka nezorganizovala pochod, nikto za ňu nezapálil sviečku. Bola iba človekom na okraji. Kedysi boli takíto ľudia v centre pozornosti Charlesa Dickensa, Jacka Londona, Egona Erwina Kischa, ale aj Laca Novomeského, Milana Urbana a ďalších veľkých reportérov, ktorí prinášali príbehy žobrákov, tulákov, prostitútok, nešťastníkov, ktorí sa ocitli na ulici, robotníkov, pracujúcich v otrockých podmienkach, povedané slovami Jacka Londona – ľudí z priepasti. Pre dnešné médiá to však nie sú zaujímavé témy. Keby tak nejaká štetka, čo šla s Kollárom do Dubaja, ale takto…

Nie, nechcem zneužívať tému LGBTI komunity, viackrát som sa jednoznačne vyjadril, že podporujem urýchlené vyriešenie ich oprávnených právnych nárokov, ale odmietam, aby sme z tejto témy robili hlavný problém a muníciu pre kultúrne vojny. Nedávno sa sociologička Silvia Porubänová s moderátorom Richardom Dírerom na TA3 zhodli, že LGBTI ľudia sú vraj najzraniteľnejšou skupinou. Ale to pri všetkej úcte k tejto komunite jednoducho nie je pravda. Najzraniteľnejšou skupinou sú stále ľudia, žijúci pod pásmom chudoby, osamelé matky s deťmi a dôchodcovia. Podľa najnovších štatistík žije pod hranicou chudoby pol milióna seniorov a 40 percent domácností nie je schopných platiť účty. Je prirodzené, že nás vydesí vražda homosexuála. Čo už prirodzené nie je, je naša ignorancia väčšiny sociálnych problémov, chudoby, spoločenskej vylúčenosti, otrockých pracovných podmienok. Viete, že na Slovensku každoročne evidujeme tri desiatky smrteľných pracovných úrazov? Minulý rok ich bolo až 33. Je to vysoko nad priemer Európskej únie. Pamätám sa, ako som pred piatimi rokmi písal o tragédii 22-ročného Adriána Kováča, ktorý pri výstavbe automobilky Jaguar Landrover zahynul strašnou smrťou: udusil sa pritlačený medzi nosník strešnej konštrukcie a zábradlie pracovného koša. Médiá dovtedy o tomto incidente mlčali. Hoci hlavný inšpektor práce zistil vážne porušenia predpisov z oblasti bezpečnosti, ochrany a zdravia pri práci, sucho skonštatoval, že úrazy samostatne zárobkovo činných osôb nie sú u nás od roku 1990 pracovnými úrazmi…

Pamätám sa, ako som týmto článkom vyvolal hnev malomeštiakov, ktorí sa rozčuľovali, čo si to dovoľujem, porovnávať smrť týchto ľudí so smrťou tých, z ktorých si naši novinári a politici vytvorili mediálne ikony. Mne zasa príde absurdné až zvrátené, ako skreslene vnímame závažnosť problémov tejto spoločnosti. V tejto republike sa denno-denne odohrávajú neprávosti a tragédie tisícov ľudí, ktorým neprídu na pomoc herci, speváci, ba ani politici – ak im to neprinesie mocenské zisky. Nikto v ich prospech nevytvorí kampaň, celebritám je jedno, v akých pomeroch pracujú naši zamestnanci v kórejských firmách, že sú tam podmienky hraničiace s otroctvom, že neúnosne zadlžení ľudia páchajú samovraždy, že každý rok umrú tisícky ľudí úplne zbytočne kvôli stavu nášho zdravotníctva. Košická žeriavnička, ružomberský robotník, šičky z Vranova nad Topľou, zamestnanci Podpolianskych strojární, žiarskych hlinikární či fabriky na Orave – všetci zvádzajú boj za svoje ľudské práva a dôstojnosť bez záujmu médií a celebrít. Pretože toto pre ne nie je téma. Očakával by som, že nielen ľavicoví politici, ale aj prezidentka republiky či predseda vlády zaujmú k týmto problémom jednoznačné stanovisko. Analýza Európskeho odborového inštitútu predpokladá, že ak by existovala politická vôľa a sprísnili by sa podmienky bezpečnosti pri práci, smrteľné pracovné úrazy by sa mohli odstrániť do roku 2030. Prečo sa k tomu nezaviažu naši politici?

Praha, november 1989. Ilustračná snímka: www.wikimedia.org

Tridsaťtri rokov po Nežnej revolúcii už treba otvorene bilancovať, kto sú víťazi a kto porazení ponovembrového vývoja. Tí, ktorí najviac stratili, nie sú komunistickí funkcionári, eštebáci a zástancovia minulých poriadkov – tí sa veľmi rýchlo zorientovali v novej situácii a prehodili kabáty. Povedzme si to otvorene, že porazení sú obyčajní ľudia a najmä robotníci – čo je dnes takmer zakázané slovo. Všetci vieme, že keby nebolo robotníkov, november 1989 by sa skončil len ako neúspešná vzbura študentov a hercov, ktorá by bola rýchlo potlačená, podobne ako protesty v januári 1989. Až generálny štrajk znamenal mocenský obrat. Preto komunistickí papaláši robili všetko pre to, aby oddialili svoj pád a aby sa revolucionári nedostali do fabrík. Dnes to nie je o nič lepšie. Pamätám sa, že keď som pred poslednými voľbami dostal nápad, aby sme sa šli porozprávať s robotníkmi priamo do firiem, ako z toho boli robotníci vyjavení (že desaťročia za nimi nikto neprišiel) a ako bol z toho manažment vystrašený, že sme ich prišli búriť. Tiež nás nepustili dnu.

Nie je bez zaujímavosti, že hlavný organizátor robotníckeho štrajkového hnutia – blízky spolupracovník Václava Havla, robotník ČKD a prvý ponovembrový minister práce a sociálnych vecí – Petr Miller, bol z ponovembrového vývoja taký znechutený, že neskôr volil komunistov a dnes Tomia Okamuru. Možno je politicky dezorientovaný, ale ako symbol toho, že robotníci boli oklamaní, to stačí. Ďalší protagonista novembra 1989, pesničkár Ivan Hoffman, je zasa taký zhnusený, že sa nielenže dištancoval od svojej pesničky „Sľúbili sme si lásku“, ktorá sa stala hymnou Nežnej revolúcie, ale niekoľkokrát vyhlásil, že prestal chodiť voliť, lebo to nemá zmysel a voliť bude len toho, kto má program na odstránenie kapitalizmu.

Ak nám tu teda rôzni prorežimoví kaviarenskí intelektuáli otravujú ovzdušie propagandou, že toto je najlepší z možných svetov a že nespokojní sú iba tí, ktorí pociťujú nostalgiu za bývalým režimom, tak je to bezočivá lož. Sám patrím k tým, ktorí sa do revolučného diania pred 33 rokmi aktívne zapojili a Nežnej revolúcii nevyčítam jej ideály, ale to, ako ich nová moc rýchlo opustila a ako ešte rýchlejšie ľudí okradla. Šliape sa po slobode prejavu, šliape sa po akademických slobodách, šliape sa po nezávislosti súdov, zlikvidovala sa pluralita foriem vlastníctva, bezplatné zdravotníctvo a školstvo sú len na papieri. Dnes už máme dosť veľký odstup, aby sme mohli porovnávať, že minulý režim staval ročne toľko bytov, koľko tento nepostavil za celé obdobie, že sme neboli schopní postaviť od roku 1989 ani jednu nemocnicu, že sme stratili potravinovú sebestačnosť, že chvalabohu za to, že v každej obci sa postavil kultúrny dom, lebo dnes by to nikomu nenapadlo. Áno, ľudia chceli slobodu, ale aká je to sloboda prejavu, keď vás nikto nepočúva, aká je to sloboda cestovania, keď na ňu nemáte peniaze, aká je to sloboda podnikania, keď vedie k rozkradnutiu spoločne vybudovaných materiálnych statkov do rúk hŕstky jednotlivcov? Preto má väčšina ľudí oprávnený pocit, že skutočnými víťazmi ponovembrovej reštaurácie kapitalizmu sú oligarchovia, gangstri a podvodníci.

Ľudia nemôžu byť slobodní, keď nerozhodujú o svojich vlastných životoch a osudoch. Štát zasa nemôže byť slobodný, keď je závislý od pokynov veľmocí a svoju ekonomiku odovzdal do rúk zahraničných korporácií tak, že sme sa stali kolóniou a mnohé veci vieme ovplyvniť ešte menej ako počas minulej éry. Som presvedčený, že súčasné mocenské elity, ktoré v týchto dňoch budú viesť prázdne reči o slobode a demokracii, pričom nám servírujú len nové formy útlaku, budú čoskoro zmetené ako domčeky z karát. Sú to ľudia minulosti. Už tento štvrtok je DEŇ BOJA ZA SLOBODU A DEMOKRACIU. Tak prečo nebojujeme?

(Status na FB 15. novembra 2022)

(Celkovo 447 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

3 thoughts on “Víťazi a porazení ponovembrového vývoja

  • 20. novembra 2022 at 6:23
    Permalink

    Chmelár píše excelentne. Je vzdelaný, múdry, stále si udržuje kvalitu a konzistentnosť. Jeho príspevky majú vždy hlavu a päty, nevyhýba sa pálčivým témam. Patrí k mojim najobľúbenejším autorom. Vždy si ho rád prečítam. Rozmýšľam o téme, ako sme zvykli na veci, ktoré sú veľmi vzdialené, ba až v úplnom protiklade s ideálmi novembra 1989. Tisíce bezdomovcov na uliciach prespávajúcich aj v mrazivých nociach pod mostami, zabalení len do handár, žobráci v uliciach a pred nákupnými centrami, devastácia kultúry, chýbajúca úcta k spoluobčanom, a povýšenecké správanie sa politickej a ekonomickej moci. Zvykli sme si, tvárime sa, že to neexistuje, že je normálne, radšej odvrátime oči. Nepíšu o tom, až na malé výnimky, ani novinári. Preto patrí moje poďakovanie a obdiv Eduardovi Chmelárovi, že sa nevyhýba nastoľovať aj tieto pálčivé témy.

    Reply
  • 21. novembra 2022 at 19:12
    Permalink

    Je to, žiaľ presný popis toho, čoho sa väčšina dožila. Reálnej i mravnej chudoby. Ponovembroví ideológovia typu Mikloša, Dzurindu sa nehanbia používať termíny ako „pracujúca chudoba“, naozaj trpí väčšina z nás. Ak pani Magda Vašáryová nehanebne operuje termínom polokolonializmus v súvislosti s vtedajšou RVHP a Sovietskym zväzom, tak v dnešnej podobe EÚ sme úbohou kolóniou globálneho kapitálu.

    Reply
  • 25. novembra 2022 at 20:17
    Permalink

    Súhlas s analýzou stavu republiky. Dopĺńam, že sme aj typickou „banánovou“ republikou /hospodárstvo v rukách zahraničia a doma tomu slúži horných desať tisíc/. Aby sa však nekrivdilo úplne : jedna nemocnica v Bratislave bola v rezorte vnútra postavená.

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter