Počas samitu prezidentov USA a Číny Joa Bidena a Si Ťin-pchinga na indonézskom ostrove Bali odznelo veľa zaujímavých, ba dokonca pozitívnych vyhlásení, ale spomínali sa tam ako varovanie aj červené čiary, ktoré by sa nemali prekročiť, ak si niekto neželá konfrontáciu. Mňa najviac zaujalo konštatovanie čínskeho prezidenta Si Ťin-pchinga v pondelok, hneď na začiatku stretnutia: „Čína a Spojené štáty by mali vziať históriu ako zrkadlo a nechať sa ňou riadiť v budúcnosti.“ Vyzerá to tak, že táto veta zaujala aj čínske médiá, lebo nasledujúci deň priniesli noviny Žen-min ž´-pao komentár, v ktorom sa píše: „História je najlepšia učebnica. Uplynulých 50 rokov výmeny názorov medzi Čínou a Spojenými štátmi potvrdilo, že obe strany získavajú zo spolupráce a strácajú z konfrontácie. A svet ako celok do značnej miery profitoval zo stabilnej a zdravej väzby Číny a USA.“
Uplynulé polstoročie prinieslo dosť príkladov, že sa oplatí zabudnúť na ideologické a kultúrne rozdiely a zamerať sa na to, čo krajiny spája, a nie na to, čo ich rozdeľuje. Aj existujúce problémy sa potom ľahšie prekonávajú, keď je na to vôľa. Napríklad, pandémia, ktorá zasiahla svet v roku 2019 a trvá v podstate dodnes, poznamenala svetový obchod a ekonomiku jednotlivých krajín. Napriek tomu vzájomný obchod medzi USA a Čínou prekonal sumu 750 miliárd dolárov a vzájomné investície dosiali výšku 240 miliárd dolárov. A to napriek tomu, že v tom čase sa vzťahy medzi Washingtonom a Pekingom značne priostrili následkom rozdielnych názorov na otázku Taiwanu.
Obaja prezidenti si toho počas trojhodinového stretnutia na Bali povedali dosť a niekedy aj otvorene. Na niektoré otázky, ako ľudské práva a vojna na Ukrajine, budú mať zrejme aj naďalej rozdielne názory, ale podstatné je to, že americký minister zahraničných vecí Antony Blinken odcestuje v najbližšom možnom čase do Pekingu, aby dohodnutý rámec spolupráce v niektorých oblastiach premenil na konkrétne výsledky.
Z výpovedí oboch prezidentov niekedy doslova sršal optimizmus, čo naznačuje, že nemienia pokračovať v zostrenom kurze, ktorý poznamenal vzájomné vzťahy v uplynulých mesiacoch. Čínsky prezident sa snažil stanoviť aj rámec ďalších rozhovorov: „Obe strany by sa mali navzájom rešpektovať, spolunažívať v mieri, usilovať sa o obojstranne výhodnú spoluprácu a spolupracovať na zabezpečení toho, aby sa vzájomné vzťahy pohybovali vpred správnym smerom bez straty orientácie alebo rýchlosti a vyhli sa kolíziám.“ Washington by sa mal podľa jeho slov vyhnúť situácii, keď hovorí jedno a koná inak.
V tomto prípade mal čínsky prezident nepochybne na mysli postoj k Taiwanu. Americký prezident počas stretnutia zopakoval, že Washington uznáva iba jednu Čínu a s Taiwanom udržiava iba neformálne vzťahy a dúfa, že Čína sa nepokúsi zaútočiť na ostrov.
Peking zaujal v prípade Taiwanu tvrdý postoj: „Otázka Taiwanu je v samom jadre záujmov Číny, je základom vzťahov medzi Čínou a USA a je prvou červenou čiarou, ktorá v čínsko-amerických vzťahoch nesmie byť prekročená.“ Následne dodal: „Ktokoľvek by sa pokúsil oddeliť Taiwan od Číny, narušil by záujmy čínskeho národa – a ten nedovolí, aby k tomu došlo.“ Po týchto slovách odznelo to podstatné: Riešenie taiwanskej otázky je vnútornou záležitosťou Číny a nik iný by do toho nemal zasahovať.
S odstupom rokov sa akosi zabudlo na to, ako problém Taiwanu vznikol. V roku 1971 sa USA rozhodli nadviazať diplomatické vzťahy s Čínou. Bolo to v čase, keď medzi Moskvou a Pekingom existovalo určité napätie a vo Washingtone to zrejme chceli využiť vo svoj prospech tým, že v snahe nakloniť si Čínu na svoju stranu, obetujú Taiwan. Dovtedy bol ostrov výlučným predstaviteľom celej Číny nielen vo vzťahoch s USA, ale aj v OSN. Taiwan mal dokonca svoje stále zastúpenie aj v Bezpečnostnej rade OSN, lebo tak si to presadili USA. Počas vlády prezidenta Richarda Nixona sa ale všetko zmenilo. Taiwan stratil svoje výlučné postavenie v OSN, USA neskôr prerušili s ním diplomatické vzťahy a prijali ako stálu zásadu mantru šírenú už dlhý čas predtým Pekingom: Niet inej Číny okrem Číny a Taiwan je len jej provinciou.
Čína si aj po nadviazaní diplomatických stykov s USA zachovala svoju nezávislú politiku. Obnoviť riadne diplomatické vzťahy s ostrovom sa USA ani potom už neodvážili, ale to neznamená, že nerobili nič, aby Taiwan udržali vo svojej sfére vplyvu aj naďalej. Dali to najavo aj tým, že začali ostrov výrazne podporovať aj vojensky. A to je dôvod, prečo čínsky prezident načrtol spomínanú červenú čiaru, ktorú by vo vzťahoch s ostrovom nemal nik prekročiť.
Americký prezident v snahe upokojiť situáciu vyslovil počas stretnutia presvedčenie, že Čína sa nepokúsi „bezprostredne“ vpadnúť na ostrov, ale následne povedal: „Naša politika jednej Číny sa nezmenila. Sme proti jednostrannej zmene status quo na oboch stranách a sme odhodlaní zachovať mier a stabilitu v Taiwanskom prielive.“
V tejto otázke zrejme všetko ostane dlho po starom. Dovtedy, kým sa neobjaví nový pokus naznačujúci, že vzťahy medzi USA a Taiwanom sú niečo viacej ako formálne kontakty bez hlbšieho politického zámeru. Niečo také, ako bola nedávna návšteva šéfky Snemovne reprezentantov Kongresu USA Nancy Pelosiovej. Washington tým porušil dvadsať rokov udržiavanú zásadu, že s ostrovom nebude nadväzovať kontakty, ktoré by mali silnú politickú príchuť.
Joe Biden istý čas hovoril ako ozajstný štátnik. Mal zrejme dobrý tím poradcov, keď konštatoval, že je odhodlaný udržiavať otvorené komunikačné linky na osobnej a vládnej úrovni. „Ako vodcovia našich dvoch krajín zdieľame podľa môjho názoru zodpovednosť ukázať, že Čína a Spojené štáty dokážu zvládnuť svoje rozdiely, dokážu zabrániť tomu, aby sa konkurencia zmenila na konflikt a nájsť spôsoby ako spolupracovať na naliehavých globálnych problémoch, ktoré si vyžadujú našu vzájomnú spoluprácu.“
Podobne rozvážne sa vyjadroval aj čínsky prezident. Poukázal na to, že svet sa nachádza vo významnom historickom zlomovom bode a povedal, že krajiny musia riešiť bezprecedentné výzvy a využiť bezprecedentné príležitosti a dodal, že toto je širší kontext, v ktorom by obe strany mali vnímať a riešiť vzťahy medzi Čínou a USA. „Čínsko-americké vzťahy by nemali byť hrou s nulovým súčtom, kde jedna strana konkuruje alebo prosperuje na úkor druhej. Úspechy Číny a Spojených štátov sú príležitosťami, nie výzvami. Svet je dostatočne veľký na to, aby sa obe krajiny rozvíjali a prosperovali spoločne.“
Boli aj situácie, keď si americký prezident počínal ako amatér. Napríklad, keď považoval za potrebné nadhodiť počas rokovania aj otázku Severnej Kórey, ale urobil to dosť neobvyklým spôsobom. Vyzval čínskeho prezidenta, aby urobil na Severnú Kóreu nátlak a odhovoril ju od plánovanej jadrovej skúšky. Následne ale vyjadril pochybnosti, či Peking má naozaj možnosti zatlačiť na Severnú Kóreu, aby od tejto skúšky upustila.
V tomto prípade to vyzerá tak, že chcel, aby určité nepopulárne a citlivé otázky vyriešila Čína namiesto neho. Je prirodzené, že najlepší spôsob, ako sa presvedčiť o skutočných zámeroch severokórejského vodcu Kim Čong-una, je sadnúť si s ním za rokovací stôl. Pohľad do minulosti ako do spomínaného zrkadla by Bidena presvedčil, že vláda prezidenta Billa Clintona takéto rozhovory viedla a tie priniesli aj určitý pozitívny výsledok. Napokon, o priame kontakty s Kim Čong-unom sa pomerne úspešne pokúsil aj prezident Donald Trump.
Obaja súčasní prezidenti USA a Číny sa poznali už dávnejšie, ale samit bol ich prvé oficiálne stretnutie od nástupu Joa Bidena do Bieleho domu. Doteraz absolvovali (zrejme aj kvôli pandémii) päť rozhovorov na diaľku. Samit na Bali istotne nebude ich posledný kontakt, lebo obaja sledujú ten istý cieľ – pretransformovať medzinárodný poriadok tak, aby zodpovedal súčasným ekonomickým, vojenským a technologickým podmienkam. Majú teda rovnaký cieľ, ale každý chce, aby výsledok zodpovedal ich vlastným záujmom a predstavám. A v tom je zárodok ďalších sporov, ale aj možných dohovorov. Pohľad cez zrkadlo do nedávnej minulosti naznačuje, že sa to vyplatí.
